Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Keď duša bolí

12.12.2014 (16:00) • Jessy • FanFiction jednodílné • komentováno 9× • zobrazeno 2841×

„Pobozkaj ma, Jacob,  žiadam ťa, aby si ma pobozkal!“ vykríkla Bella napoly hystericky a divokým vystrašeným pohľadom sledovala Jacobov vzďaľujúci sa chrbát.  Zastal a v póze pripomínajúcej antickú sochu zotrval pár sekúnd, pri ktorých plynutí premýšľal, či sú slová, ktoré sa mu dostali do uší len pred malou chvíľou pravdivé, alebo predstavujú výplod jeho bohatej fantázie. Pomaly sa otočil, srdce mu pri pohľade na ňu pookrialo a mal pocit, akoby ho počul radostne vypísknuť. A potom... pobozkal ju. Jeho najtajnejšie sny sa stali realitou - znamenal pre ňu veľa, nedokázala sa ho vzdať, potrebovala ho... Bozk mu opätovala, objala ho, ani nepotreboval počuť, že ho miluje, pretože vypovedaním slov o jeho dôležitosti v jej živote a potrebe k nemu mu vlastne vyznala lásku.

Je zvláštne, aká dokáže byť bytosť, či sa už jedná o človeka, vlkolaka alebo upíra, krehká. Myslí si, že zvládne čokoľvek, prekoná najväčšie prekážky, prepláva najhlbšie a najdivokejšie vody, vo fyzickom súboji porazí každého nepriateľa, vyrovná sa s neľahkými životnými situáciami. Pokiaľ si svoje konanie dokonale premyslí, určí taktiku, má šancu dostať sa na vrchol, okúsiť slastnú chuť výhry.

No keď zavelí srdce, rozum stratí nad konaním takmer všetku moc.  

Vraj je potrebné riadiť sa radami srdca, hovorí sa, že vždy radí správne. Pravdou však je, že hovorí pozitívne i negatívne veci naraz. Bytosť sa rozhodne načúvať tým pozitívnejším, pretože jednako je ich melódia jemná, krásna a čistá ako padajúci sneh, a zároveň spoločne so srdcom po nich prahne. Druhý hlas, nachádzajúci sa v podstatnejšej hĺbke a hlásajúci presne opačný názor, ten, ktorý akoby videl do budúcnosti a vedel, aké bolestivé následky môže zlé rozhodnutie, vyplývajúce z rady pozitívneho a podstatne silnejšieho hlasu srdca, priniesť, je na prvý pohľad zbytočný a otravný. Bytosť ho ignoruje, utláča do úzadia a on nakoniec kapituluje, stíchne, pokorne čakajúc.

V očiach ma zaštípali slzy. Neviditeľné, slané kvapôčky, vysielajúce priamo zo stredu môjho zradeného uplakaného kamenného srdca. Vravel som  - ozval sa jeho druhý hlas. Moje nečinné srdce sa roztriaslo, z jeho stien sa ako skaly počas lavíny začali trieštiť drobné úlomky, vyrážajúce si cestu von z hrude a následne sa zarezávajúce späť do kože, zanechávajúce po sebe bolestivé nevyliečiteľné rany. Jazvy na pokožke zotrvajú ako starobylé pamiatky, viditeľné iba pre osobu, ktorá rany utŕžila. Tá zvláštna, akoby sploštená vec, čo zo srdca zostala, krvácala, pulzovala z posledných síl. Bolela. 

Láska je bolesť. Láska je trápenie - slová druhého, pravdivého hlasu.

„Milujem ťa, Edward, si pre mňa to najdôležitejšie na svete,“ hovorievala mi. Ťažko sa však podobným slovám v tej chvíli verilo, keď vaše oči sledovali, ako sa žena vašej existencie vášnivo bozkáva s niekým iným, s niekým, komu vplieta prsty do vlasov a na koho telo sa lepí ako žuvačka na chodník. Keď sa bozkáva s Jacobom Blackom, je ťažké uveriť jej niekdajším tvrdeniam... A ešte ťažšie veriť, že to robila len z dôvodu, aby si ten úbohý chlapec v súboji neublížil.

Prerývane som sa nadýchol, nepotrebný vzduch sa mi zasekol v hrdle a pocítil som zvláštny dávivý pocit v žalúdku.

Miluje ho... Skutočne ho miluje.

Miluje aj teba, pípol pozitívny hlas. V duchu som si odfrkol. Možno áno, možno ku mne skutočne prechovávala isté city, ale to nič nemenilo na fakte, že čosi silné a zároveň natoľko čisté cítila i k nemu. 

Keby som v ten deň výlet do Volterry neprežil, zostala by s ním, dnes to už bolo nad slnko isté a jasné. Druhýkrát vo svojej dlhej existencii som nadobudol pocit, že sa celé moje telo rozpadá na kúsky, ktoré v tichosti dopadajú na zem. Felix by si konečne zgustol. Pripadal som si ako socha, ktorú náhodou zhodili a potom sa len bezmocne prizerali, ako sa rozbíja, ako sa z nej trhajú kúsky kotúľajúc sa po betónovom chodníku. Lenže mňa neničili náhodou. Bozk dvoch ľudí nikdy nepredstavoval obyčajnú náhodu.

Zmenil som sa. Ona ma zmenila. Zažil som s ňou tie najkrajšie chvíle, dovolil som si uveriť predstave, že ju raz uvidím kráčať k oltáru, pri ktorom ju budem s úsmevom čakať. Povieme si svoje áno a naša existencia sa len začne.

Predstavy sa zahmlili a mizli. Rozplynuli sa ako sen po prebudení, praskli ako mydlová bublinka, do ktorej detské prsty s obľubou štuchali až kým sa nerozprskla na drobnú kvapôčku padajúcu dieťaťu na nos.

Bellin život by pokračoval aj bezo mňa, mala by sa aj naďalej o koho oprieť. Pri tejto myšlienke som ju videl kráčať v svadobných šatách k oltáru, kde by na ňu čakal Jacob a Charlie sa takmer dusil blahom a spokojnosťou, že vydal dcéru za syna svojho najlepšieho priateľa. V mysli sa mi pre ňu otvorila tak jasná budúcnosť akoby bola skutočne vtesaná do kameňa.

Možno ma nikdy nemilovala tak veľmi ako ja ju. Nie, to nie je pravda, určite ma milovala, veď...

Veď čo vlastne?

Nie, prestaň, Edward, veď sám vieš najlepšie, že  nikdy nebola dobrou klamárkou. Pravda pravdúca. Spoznal by som, keby klamala.

V tom prípade tu bolo jediné možné a pri troche zamyslenia i pravdivé vysvetlenie - zmenila sa. Ako ja, ibaže ona v inom zmysle. Už to nebola tá nevinná, rozkošná Bella s ružovými lícami a zubami večne zaseknutými v spodnej pere. To poznanie zabolelo ešte väčšmi. Boli časy, keď jej na mne najväčšmi záležalo, keď slová lásky venovala iba mne. Boli časy, kedy som iba ja vlastnil kľúč k jej srdcu, kedy ju dokázala utešiť iba moja náruč. Kedy jej na upokojenie stačil zvuk môjho hlasu.

Vtedy, v nie tak dávnej a napriek tomu v tak vzdialenej minulosti, hľadala útechu u mňa. Dnes už v jej srdci nie som sám.

Sám si však zato môžem, uznávam. Chcel som pre ňu len to najlepšie a ona to očividne našla. Mal by som byť rád, dopriať jej šťastie, ktoré väčšina ľudí hľadá po zvyšok života.  

O chvíľu mi so slzami v očiach povie, že ma miluje, že ju to mrzí, že mi nechcela ublížiť a že netuší, čo to do nej vošlo. Budem jej však schopný ešte uveriť, keď, ako som už spomenul, moje oči videli čosi iné? Budem môcť uveriť tvrdeniu, že ju to mrzí, keď vidím, ako si jeho dotyk užíva? Aká je spokojná?

Napriek tomu jej odpustím a ani sa nenahnevám.

Láska bola i obetou. Musel som jej odpustiť, pretože v konečnom dôsledku, ona za tento vývoj situácie predsa nemohla. Jediným vinníkom som bol ja. Ak ju Jacob urobí šťastnou, budem šťastný i ja. Socha sa predsa dá zlepiť, i keď už nikdy nebude vyzerať stopercentne. Pokrčený papier sa taktiež nedá úplne vyrovnať a pokiaľ sa roztrhne, lepiaca páska mu opäť navráti podobnú štruktúru. Upír so zlomeným srdcom sa nedal vyliečiť, ale prežívať dokázal. Voľajako. Nejestvovala medicína, nič, čo by dokázalo pomôcť vyliečiť zranené srdce. Dokonca ani čas.

Išlo tu však o jej šťastie, o ktoré som sa vždy pokúšal, o úsmev na jej milej tvári, a to bolo ostatne všetko, na čom záležalo. Pretože ak som ju skutočne miloval - čo som naozaj robil -, dokázal som jej odpustiť  a nechať ju slobodne sa rozhodnúť. Ak by si vybrala jeho, nechal by som ju ísť, nech by ma to akokoľvek bolelo. Nebol som však bezcitný tvor bez chrbtovej kosti, ktorý by ju nútil zostať a konať proti svojej vôli.

Možno mala pravdu. Možnože vo mne čosi ako duša skutočne prebývalo...

Táto poviedka patrí medzi podpriemernejšie diela, ale je už staršieho dáta a objavila som ju pri robení poriadku v noťase. :) Ak sa niekto prelúskal ku zdarnému koncu, patrí mu veľké poďakovanie. :)  

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Keď duša bolí: