Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Kamarátky na život a na smrť

11.01.2011 (19:00) • LoveRose • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 3643×

Sedela som v izbe za notebookom a prihlásená na facebooku čítala jej slová.

„Hneváš sa na mňa?“ písala Alice. Áno, hnevala sa na ňu. Veď ako ju môže najlepšia kamoška nepozvať na oslavu svojich narodenín? Namiesto nej pozvala nejakú inú kamarátku a určite sa skvelo zabávali.

Nechápala to. Veď ona ju vždy zavolá. Aj keď má problém, tak ju vždy poteší. Možno je to len tým, že sú rozdielne povahy, ale ona to nikdy nespravila. Bella smutne hľadela do počítača a necítila nič. Nehnevala sa, nebola smutná, maximálne cítila divný pocit niekde pri srdci. Nevedela ho identifikovať, ale bol jej veľmi nepríjemný. Prstami sa dotkla klávesnice a pomalými pohybmi vyťukávala odpoveď.

„To by si mala sama vedieť.“ Možno to bolo príliš tvrdé, ale ak je skutočná kamoška na veky, tak z týchto slov zistí, že sa niečo deje. Vlastne... podľa nej by to zistil ktokoľvek. Z tých slov to priam kričalo. Nemusela dlho čakať na odpoveď, veď upíria rýchlosť je dosť rýchla, aby napísala knihu za 24 hodín. Preto jej pár riadkov trvalo asi 5 sekúnd, ani to nie.

„Počuj,“ písala, „ak sa hneváš za ten včerajšok... veď to ani nebola oslava, len sme boli vonku. Jedli sme čokoládu a zabávali sme sa. To je všetko, nemáš sa prečo hnevať.“ Na konci dala usmievajúceho smajlíka a iste si myslela, že týmto je to všetko vybavená, ale mýlila sa. Bella jej ešte nevedela zabudnúť jednu vec.

„Fajn, tak nechajme oslavu tak. Je mi to jedno. Len si vravela, že už ďalšiu robiť nebudeš takže...“ Nadýchla sa a písala ďalej. „Naviac... bolo by ti prijemné, keby si zistila, že ťa tvoja najlepšia kamarátka ohovárala aj s jej otcom za tvojím chrbtom?“ Dopísala smutného smajlíka, klikla na Enter a čakala na odpoveď, ktorá prišla bleskovou rýchlosťou.

„Ja som ťa neohovárala, ani Carlisle nie... kto ti to povedal?!“ Z jej slov priam sršal hnev.

„Edward.“

„A to budeš radšej veriť svojmu snúbencovi ako mne? Tvojej najlepšej kamarátke? Zabudla si, kto som? Zabudla si, prečo sme najlepšie kamarátky?“ Nezabudla. Zažili spolu kopu skvelých zážitkov, smiali sa a keď jedna plakala, druhá ju držala v náručí a hladkala po vlasoch, pričom jej do ucha šepkala upokojujúce slová. Škoda, že tá druhá bola väčšinou Bella. Keď mala Bella nejaký problém a žalovala sa Alice, tá ju len vypočula a nič nevravela. Nezvyčajné správanie na najlepšiu kamarátku, či nie? Bella až nedávno, keď jej to Charlie vysvetlil, pochopila, prečo to takto bolo, ale aj tak ju to mrzelo. Alice sa po týchto slovách odhlásila a už sa nevrátila. Toto robila takmer vždy. Keď sa schyľovalo k najhoršiemu, odišla a nebola ochotná to riešiť.

Bella znechutene vypla počítač a zišla do kuchyne kde si spravila nejaké jedlo. Jedla a ani nevnímala čo. Takmer automaticky si kládla do úst lyžičku, žula a prehĺtala. Do kuchyne vošiel Charlie a pozeral na svoju dcéru, ktorá vyzerala, akoby išla dolu schodmi po hlave a nie po nohách. Zbadal, ako sa jej po líci kotúľa osamotená slza a hoci nikdy nebol na takéto veci, sadol si k nej a opýtal sa:

„Bells, stalo sa niečo?“ Ona akoby sa po tých slovách prebrala zo sna a pozrela naňho.

„Zase sme sa s Alice pohádali.“

„Och, to mi je ľúto. A kvôli čomu?“

„Včera ma nepozvala na oslavu svojich narodenín. Vraj to ani nebola oslava, ale mne je tak ľúto, že som tam nebola. Možno nepoznám jej kamarátov, ale rada by som sa s nimi stretla. Takto na nich môžem len žiarliť, že s mojou kamarátkou strávili jednu z krásnych chvíľ jej života, na ktoré keď bude spomínať, nespomenie si na mňa, ale na nich.“ Z očí jej vykĺzli ďalšie slzy a razili si cestu po jej tvári, zbrázdenej starosťami. Zamyslene mlčal a uvažoval čo jej na to povedať.

„Hmm... je naozaj blbé, že ťa nepozvala. Aj keď je tvoje auto teraz v servise, ja by som ťa tam zaviezol... Čo ti ešte povedala?“

„Už nič. Odhlásila sa z facebooku, po tom čo som jej povedala, že viem, že ma s Carlislom ohovárali.“

„Tak choď za ňou! Tu máš kľúče od môjho auta. Len mi ho neobi o nejaké stromy.“ Usmial sa. „Vieš, že je služobné.“

„Myslíš...?“

„No choď už.“ Postrčil ju s dobráckym úsmevom na tvári. Bella na neho ešte chvíľu pozerala s údivom v tvári, potom schytila kľúče, ktoré vyložil na stôl a utekala von z domu.

„Nezabudni sa prezuť a zobrať si bundu,“ zakričal za ňou, lebo takmer vybehla do dažďa so svojimi vlnenými papučkami. Takmer padla, keď sa potkýnala o more topánok, čo ležali na zemi, tam kde si ich ich majitelia vyzuli, kým našla hnedé rogesy a zaviazala na nich nepodarené mašličky. Potom zobrala z vešiaka hnedú bundu, pozrela sa do zrkadla, usmiala sa na svoj odraz smutným úsmevom a rýchlo vyšla z domu k policajnému autu, ktoré stálo zaparkované pred ním. Nasadla a gumy až tak zapišťali, keď prudko vyrazila z miesta a vrhla sa na cestu.

......

Plynový pedál mala stlačený až po zem a hnala sa ku Cullenovcom. Dúfala, že Alice nešla na lov s tými svoji „kamarátmi“. Aj keby, tak ju u nich počká aj celé týždne, ak by bolo treba. Už odbočila na ich dlhú príjazdovú cestu. Už je na trávniku. Už parkovala a vyskakovala z auta. Došla až na verandu a zaklopala na sklo. Prišiel jej otvoriť Emmett, ktorý na ňu nevraživo zazeral.

„Čo tu chceš?“ oboril sa ňu hlbokým hlasom.

„Prišla som za Alice,“ odpovedala.

„Chceš jej spôsobiť ešte viac bolesti? Nestačí ti to, čo si už spravila? Alice teraz kvôli tebe leží v posteli, pritíska si k sebe svojho plyšového psa Maxa a plače, naším spôsobom, samozrejme.“

„Emm, pusti ma za ňou,“ povedala, keď videla, ako sa postavil pred schodisko s natiahnutými rukami.

„Chcem sa jej ospravedlniť.“ Emm na ňu chvíľu nedôverčivo hľadel, ale potom jej odstúpil z cesty a Bella zamierila na prvé poschodie do Alicinej izby. Už z diaľky začula trhané vzlyky a smutne si povzdychla. To posledné, čo chcela spraviť, bolo ublížiť svojej kamarátke. Zaklopala na dvere a z izby sa ozvalo nahnevané:

„Emmett, nechcem počuť tvoje ďalšie vtipy na rozveselenie. Nechaj si ich pre niekoho iného!“

„To som ja, Bella,“ povedala šeptom. Vzlyky stíchli, ale nikto neprišiel otvoriť dvere ani nepovedal „ďalej“. Preto sa rozhodla, že bude hovoriť s dverami. „Alice, mrzí ma, že som ti nedôverovala. Ale ako som mohla vedieť, že to nie je pravda? Skade inde by tvoj brat vedel, že som o štvrtej ráno chcela tancovať a ty pozerať romantický film? On bol vtedy s ostatnými na chate. Nechcela som uraziť Carlisla, ale ja fakt neviem komu mám veriť. Edward mi je tiež veľmi blízky, rovnako ako ty. Alice, nechcem, aby sme sa hádali kvôli takým veciam, aj keď považujem to, že si ma čo i len „možno“ ohovárala, za veľký podraz. Mrzí  ma to a prosím odpusti mi. Súhlasíš?“ Chvíľu vládlo napäté ticho v celom dome. Bella si bola istá, že jej monológ nepočula len Alice, ale všetci členovia domácnosti. Potom sa zrazu rozleteli dvere a jej sa do náručia vrhla rozmazaná šmuha, ktorá ju tuho objímala. Bola to Alice, Bellin milovaný škriatok.

„Drobec, dusíš ma,“ povedala a ona ju až vtedy pustila. Spolu vstali a jedna druhej prehodili ruky okolo krku. Takto, usmievajúc sa, spolu zišli do obývačky, kde všetci zareagovali potleskom. Belle vôbec nevadilo, že zase raz bola ona tá, čo sa ospravedlňovala, aj keď možno nespravila žiadnu chybu. Konečne mala späť človeka, na ktorom jej veľmi záležalo a asi by neprežila, keby ho stratila.

Mnohí sa možno v tomto príbehu, dvoch hádajúcich sa kamarátok nájdete, tak ako som sa tam našla ja. Určite so mnou súhlasíte, že kamaráti sú to najkrajšie (samozrejme okrem rodiny), čo nám život poskytuje. Hlavne takí, ktorí sú ochotní pomôcť vám v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu.

Túto poviedku chcem špeciálne venovať LoveEmm, lebo je to tá najsamlepšia kamarátka na svete a vždy ma veľmi mrzí, keď sa pohádame kvôli totálnej blbosti. :D :-*

Autor: LoveRose (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Kamarátky na život a na smrť: