Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Je to len zošit! Nie, je to začiatok.. 1/2

25.02.2014 (15:00) • LiviaCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 11× • zobrazeno 2890×

Poviedku venujem mojej najlepšej priateľke Jessy. Miláčik, toto je pre teba.

Zovrela som ho pevne okolo jeho mocných ramien a pevne ho pritiahla k sebe. Pevne som ho objala. Tvár som si zaborila do jeho pleca a do nosa nasala jeho neodolateľnú vôňu. Na koži som cítila jeho teplo a tep jeho srdca. Bol to nádherný pocit a prekrásna chvíľa.

Ruky z jeho pliec som pomaly spustila a položila mu ich na jeho vypracované pevné prsné svaly. Jeho mocné paže sa obmotali okolo môjho tela a pritiahli ma k nemu ešte bližšie...

„Slečna Swanová! Mohli by ste mi, láskavo, ukázať ten zošit, ktorému venujete všetku pozornosť už od začiatku hodiny namiesto toho, aby ste ju venovali mne a výkladu učiva. Veľmi by ma zaujímal obsah toho zošita,“ predniesol učiteľ svojím povýšeným tónom smerom ku mne. Pozornosť a poškľabujúce tváre spolužiakov sa obrátili smerom ku mne v zadnej lavici. Do tváre sa mi nahrnula krv a cítila som nepríjemné teplo, čo značilo, že som musela byť celá červená, ešte viac ako moje červené tričko pod čiernym sakom. Na tele sa mi vyrojil pot.

Veľmi pomaly som vstala zo stoličky. S pohľadom upreným do zeme som zobrala svoj najcennejší majetok zo stola a vydala sa na cestu ku katedre. Dávala som si pozor, aby som náhodou o niečo nezakopla - napríklad o vlastné nohy, ako som to mala vo zvyku. Čím som bola bližšie ku katedre, tým viac som bola červenšia. Na chrbte som cítila bodavé pohľady svojich spolužiakov. Po triede sa ozýval šum, no nerozoznala som, o čom sa rozprávajú. Vlastne som ani nepotrebovala počuť, o čom sa rozprávajú, vedela som si veľmi dobre predstaviť, čo je predmetom ich konverzácie a na čom sa smejú. Na mne.

Prišla som k učiteľovi a natiahla k nemu ruku so zošitom. Vytrhol mi ho z rúk a otvoril. Vedela som presne, čo sa na tej dvojstrane nachádza.

Ak to bolo vôbec možné, očervenela som ešte viac, sklonila hlavu ešte nižšie a začala si žmoliť prázdne ruky. Bojovala s chuťou vytrhnúť mu môj zošit z rúk a schovať ho pred jeho očami, ale nakoniec som odolala, nepotrebovala som ešte väčšie problémy než v akých som teraz.

Pán učiteľ držal pred sebou môj zošit, ktorý bol teraz otvorený na jednej z mojich pikantných scén, nanešťastie to bolo na tej najpikantnejšej. Na tú scénu som bola najviac hrdá, bola som s ňou najviac spokojná. Písala som ju dlhšie než všetky ostatné scény a poriadne som sa na nej potrápila, bol to veľmi tvrdý oriešok, keďže nemám žiadne praktické skúsenosti a tie teoretické nestoja tiež za nič. Nakoniec som však tento oriešok rozlúskla a napísala som niečo, na čo som neskutočne právom hrdá a čo je podľa mňa najviac prepracovaná scéna z celej mojej tvorby.

Nanešťastie, presne túto scénu si teraz čítal môj učiteľ. Veľmi pomaly som zdvihla hlavu, aby som sa mohla pozrieť na jeho tvár. Toto nebola práve najpríjemnejšia situácia, ale ja som len málokomu dovolila nazrieť do môjho zošita a prečítať si moju tvorbu. Vždy som dychtila po nových dojmoch a nových názoroch na tie moje zlátaniny v tom otrhanom zošite, no bola som až príliš hanblivá na to, aby som ich ukazovala každému. Ani môj otec ich ešte nevidel.

Chcela som vedieť, ako sa tvári pán učiteľ. S výrazmi tváre som mala veľa skúseností a vedela som veľmi rýchlo a dobre dešifrovať, čo si ktorý človek myslí a to len na základe výrazu jeho tváre a mimiky. Sčasti to bolo preto, lebo som sa vo svojich textoch často pohrávala s výrazmi tváre a vedela som ich veľmi dobre opísať a sčasti to bolo preto, lebo som to už od škôlky potrebovala vedieť. Neustále som videla, ako sa ľudia predo mnou pretvarujú a naučila som sa to veľmi dobre rozoznávať, pozrieť sa za tu pretvárku a vidieť skutočné pocity a myšlienky. Veľmi často som mala pocit, že všetko, čo si ľudia okolo mňa myslia, im svieti priamo na čele a ja som jediná, kto to vidí.

Keď som pozrela na učiteľovu tvár a pozorne ho sledovala, vedela som aj na ňom presne určiť, čo si myslí. Na tvár mu vystúpila červeň. Rozšírené oči prekvapeným a miernym šokom mu behali z jednej strany stánky na druhú. V tvári sa mu črtal mierny šok. Na čele mi vystúpili kropaje potu a hruď sa začala rýchlejšie zdvíhať a klesať. Pozorne som sledovala každú jeho zmenu vo výraze a mimike a ukladala si to do pamäte. Uvedomila som si, že v istom zmysle som rada, že sedí na stoličke a delí nás katedra, ktorá mi umožnila sledovať iba jeho hornú polovicu tela.

Šum za mojím chrbtom rástol, ale učiteľ si to nevšímal, venoval plnú pozornosť obsahu môjho zošita. Nevedela som, čo by sa dialo ďalej, keby v tom momente nezazvonil zvonček a neoznámil koniec druhej hodiny. Všetci žiaci sa naraz ako na povel zdvihli zo svojich stoličiek a začali si baliť svoje veci. Mne a ani učiteľovi už nikto nevenoval ani štipku pozornosti. Učiteľ predo mnou sa vďaka zvonku akoby prebral z tranzu. Zhlboka, trhane sa nadýchol a zavrel zošit. Položil ho na kraj stola. Keď som po ňom následne natiahla ruku, posunul ho mimo môj dosah. Stiahla som ruku k sebe tak rýchlo ako by som dostala zásah elektrického prúdu.

„Zastavte sa u mňa po vyučovaní, Isabella,“ hlas mal zachrípnutý a musel si odkašlať. Pohľad zabodnutý do zošita naraz zdvihol a zabodol ho pre zmenu do mňa, priamo do mojich očí. A to bol problém. Vždy som mala problém s pohľadmi do očí, nemala som rada, ak sa mi niekto díval do očí a neznášala som, ak som sa niekomu do nich musela pozerať ja. Mala som pocit, akoby som pred tým človekom stála nahá a odkryla mu všetky svoje pocity, myšlienky. Začala som sa ošívať a bola som nervózna. Ak nebolo nutné, aby som im pohľad opätovala, dívala som sa kamkoľvek, len nie do očí. Keď sa však nedívate ľudom do očí, začnú si o vás myslieť, že k nim nie ste úprimní a začnú vás považovať za klamára.

Veľmi rýchlo a jemne som prikývla hlavou a vydala sa do zadnej lavice po svoje veci. Rýchlosťou podobnou rýchlosti svetla som si všetky svoje veci pobalila do malého plecniaka a rýchlo vyrazila ku dverám. Učiteľovi som nevenovala už ani jediný pohľad, ale po celý čas, kým som neopustila triedu, som na sebe cítila jeho pohľad zabodnutý do môjho chrbta. Mala som z toho nepríjemný pocit a ruky sa mi triasli. Keď som opustila triedu a stratila sa z jeho dohľadu, ucítila som akoby mi z pliec spadlo závažie.

Cestou na ďalšiu hodinu mi došlo, aké veľké nepríjemnosti z toho môžu vyplynúť. Ak som si pred chvíľou oddýchla z toho, že som mimo zorného poľa učiteľa, teraz som sa znovu cítila, akoby som mala na pleciach obrovské závažie, ktoré ma tlačí stále dolu a dolu. Všetky príbehy v mojom zošite boli vymyslené a boli len pre moje oči. Všetky som písala len z nudy a len preto, že ma písanie baví. Nemala som veľa priateľov a nemala som sa s kým rozprávať. Mala som problém niekomu o sebe niečo povedať, bála som sa niekomu odhaliť, aká v skutočnosti som a preto som sa radšej zverovala peru a papieru. Najprv to boli len príbehy z môjho života, ku ktorým som si pripísala pekné konce, ale neskôr už som sa tomu začala viacej venovať. Písala som útržky mojich snov, z ktorých som urobila príbehy, keď som začula rozhovor spolužiakov o dákej udalosti, tak som si k nej pripísala koniec. Neplánovala som to niekde uverejniť, za celý čas to videlo iba pár ľudí a to malo svoj dôvod. Bol to kus zo mňa, kus mojej duše. Bola som to ja, moje myšlienky, spomienky, sny... Keď to niekto videl, muselo to byť náhodou. Bála som sa, že ak by to niekto videl, kto by to nepochopil, mohol by z toho urobiť - pre mňa - pekné maléry.

Zamyslená som išla cez dvor, po chodníku, na ďalšiu hodinu. Bola som nesmierne nervózna a úplne mimo. Nič okolo seba som nevnímala. Bolel ma žalúdok a aby nebolo vidieť, ako sa mi nervózne trasú ruky, pevne som si k hrudi tisla učebnice.

Celý deň som nemohla myslieť na nič iné, len na to, čo ma čakalo po škole. Výuke som nevenovala žiadnu pozornosť. Mala som obrovské šťastie v nešťastí, že som nebola vyvolaná a ani sme nepísali žiadnu kontrolnú prácu alebo prepadovku. Nebola som vôbec pripravená a len automaticky som si písala poznámky. Keď som vychádzala z triedy, nevedela som vôbec, čo sme mali za hodinu, nieto, čo sme vôbec preberali.

Po šiestej hodine som vyšla z triedy medzi poslednými a automaticky sa pripojila k davu smerujúcemu do jedálne. Nerozmýšľala som, len som sa nechala viesť davom. Celý čas som sa dívala do zeme. Musela som vyzerať ako kôpka nešťastia a presne tak som sa cítila. Keď som vstúpila do jedálne, prešla som rovno k pultu s nápojmi a následne sa rýchlo zaradila do radu pri pokladni. Žalúdok som mala stiahnutý a nemala som ani najmenšiu chuť na jedlo. Vzala som si len jednu fľašu neperlivej vody.

Keď som zaplatila za svoj „obed“, nastal ďalší z mojich každodenných problémov: nájsť si prázdny stôl, kam by som si mohla sadnúť. Vždy som sedela sama. Nemala som priateľov, ktorí by so mnou sedeli pri obede. Mala som problém s nadväzovaním priateľstiev. Bála som sa toho, bála som sa odmietnutia a tak som to radšej ani neskúšala. Nerada som sa niekam vtierala. Nakoniec bola pre mňa najlepšia voľba samota. Ako som zistila, samota mi vyhovuje. Mala som dostatočný priestor na premýšľanie, nemusela som dávať pozor na to, aby som nepovedala niečo, čo by niekoho urazilo. Často som si pri jedle vytiahla svoj zošit a čítala si, čo som napísala, veľakrát mi napadlo niečo, čím by som mohla príbeh vylepšiť.

Porozhliadla som sa po celej miestnosti a nakoniec, až na samom konci jedálne v rohu, som zahliadla prázdny stôl. Vydala som sa k nemu a po ceste som prešla okolo mnohých stolov, pri ktorých sedeli moji spolužiaci a smiali sa, jedli a rozprávali sa. Ich veselie sa ozývalo po celej jedálni a odrážalo sa od stien. Bolo počuť šum a smiech, ktorý napĺňal miestnosť.

Stoly v jedálni boli veľké okrúhle a okolo nich mnoho stoličiek. Sadla som si chrbtom k stene k prázdnemu stolu v rohu miestnosti. Položila som si tašku na vedľajšiu voľnú stoličku, keď som začula hlasný smiech. Zdvihla som hlavu, aby som zistila zdroj toho piskľavého smiechu.

Kúsok odo mňa bol ďalší stôl, bol však plný. Sedeli pri ňom chalani aj dievčatá z môjho ročníka. Veľa z nich som poznala len z videnia a pri niektorých som mala problém spomenúť si na ich mená. Ako som zistila, smiech pochádzal od dievčaťa sediaceho kúsok odo mňa. Mala hrdzavé kučeravé vlasy rozhádzané na všetky strany. Oblečená bola do krátkej, veľmi krátkej sukne, vďaka ktorej vynikli jej chudé dlhé nohy, a tielka staroružovej farby, na ktorom mala ešte prehodené sako, ktoré jej siahalo len do polovice chrbta. Vedľa nej sedel chalan so svetlými hnedými, gélom upravenými vlasmi do presných špičiek. Bol oblečený vo futbalovej bunde nášho školského tímu. Ruku mal prehodenú okolo ramien toho dievčaťa. Vedela som, kto to bol. Jessica Stanleyová a Mike Newton. Ďalej tam sedeli Angela a Eric a Tayler a Lauren. Mená ďalších dvoch chlapcov a jedného dievčaťa som nevedela.

Hovorili potichu a veľa som toho nepočula, len útržky, ale aj z toho som pochopila, že sa rozprávajú o mne. Pohľadom som po nich blúdila a snažila sa vyčítať niečo z ich pohľadu. Keď niekto niečo rozprával, naklonil sa dopredu a potom sa všetci začali smiať. Práve niečo hovorila Jessica, keď sa jej pohľad stretol s mojím. V jej pohľade som zazrela celú škálu emócií. Ľútosť, pohŕdanie, nezáujem a niečo, čo ma prekvapilo najväčšmi. Závisť. Bola to však len sekunda a hneď to bolo preč. Otočila pohľad, sklonila sa a niečo povedala. Nato všetci otočili tváre ku mne a obzreli si ma.

Odvrátila som od nich pohľad a zabodla ho do sklenej steny na opačnej strane jedálne. V skutočnosti som ju nevidela, dívala som sa cez ňu von. Pršalo, tak ako vždy v tomto mizernom malom meste. Zachvátil ma pocit chladu, akoby teplota v miestnosti naraz klesla o pár stupňov. Vedela som, že to je len môj vnútorný pocit, že to tak cítim len ja. Stiahla som si rukávy až k prstom a položila som ruky na stôl. Do rúk som chytila fľašu, aby som si zamestnala prsty. Nechala som svoju myseľ blúdiť a nemyslieť na nič konkrétne. Keby som sa snažila myslieť na to, čoho som bola teraz svedkom, nedokázala by som zadržať slzy. Začala by som premýšľať nad všetkým a hlavne nad tým, čo je so mnou zlé, čo som urobila, že som iná ako ostatní, prečo nechcem dovoliť, aby ma niekto spoznal, aby som mala priateľov. Keby som rozmýšľala nad tým, čo sa stalo, priviedlo by ma to aj na myšlienky, čo bude ďalej, ako bude môj život vyzerať za pár rokov.

Nech sa však snažím ako chcem, nikdy sa mi nepodarí vyhnúť sa tým myšlienkam. Teraz to nebolo inak. Cítila som, ako sa mi oči plnia slzami a dúfala som, aby sa nepreliali. Nebolo by to k ničomu dobré, len by som sa s tým ešte väčšmi ponížila. Vyronila som kvôli tomu už more sĺz, preplakala veľa času, ale nikdy som si s tým nijak nepomohla. Na pár chvíľ sa mi uľavilo, ale to nevydržalo dlho a ja som potom pohŕdala sama sebou. Nenávidela som sa.

„Je všetko v poriadku? Si v pohode? Nepotrebuješ pomoc?“ ozval sa nado mnou zvonivý, mužský hlas pripomínajúci zamat. Presne takto som si predstavovala hlas anjela. Nedávala som pozor na svoje okolie, bola som až príliš zahĺbená do seba a okolo mňa by v tej chvíli mohol prebiehať aj hurikán a ja by som si ho nevšimla. Zdvihla som jemne hlavu, aby som sa pozrela na toho odvážlivca, ktorý sa rozhodol osloviť ma.

Nado mnou stál anjel, skutočný anjel. Mal svetlé, blond vlasy v jemných kučierkach a pod nimi asi tú najkrajšiu tvár, akú som kedy videla. Mal ostro rezané črty, malý nos a plné pery. Mal veľmi bledý odtieň pokožky a pod očami farby nočnej oblohy bez hviezd tmavomodré kruhy ako po prebdenej noci alebo po zlomenine nosa. Jeho nos bol ale hladký a nevedela som si predstaviť, že by niekto dokázal udrieť túto tvár. Ako by niekto dokázal udrieť anjela a ublížiť mu?

Pery mal zvlnené v jemnom úsmeve, ale v očiach sa mu neodrážal. Uprene som mu pozrela do očí, ale nevidela som tam nič. Nevedela som z jeho pohľadu nič prečítať. Väčšina ľudí je ako otvorená kniha, ale on bol nečitateľný. Okolo seba vytváral tajuplnú atmosféru. Bol niečo iné než som doteraz videla. Nepatril sem, nebol obyčajný.

Upieral pohľad na mňa a vyzeral, že na niečo čaká. Uvedomila som si, že sa ma na niečo pýtal. Nedokázala som v svojej hlave pozbierať myšlienky dokopy, aby som mu mohla zmysluplne odpovedať. Bola som ohromená jeho krásou a tajomnosťou. Nedokázala som odtrhnúť pohľad od jeho tváre. Jeho oči, ktoré sa uprene dívali do mojich, ma držali v pasci a nedovoľovali mojim myšlienkam zoskupiť sa do niečo normálneho.

Neviem, ako dlho by to trvalo, keby sa od vedľajšieho stolu neozval hlasitý povzdych. Bolo to pre mňa ako studená sprcha a odtrhla som pohľad od jeho očí a uprela ho radšej na jeho pery. Nebyť toho vyrušenia, nedokázala by som sa odtrhnúť od jeho očí. Bolo mi nepríjemné dívať sa ľudom do očí, ale tento krát to bolo iné. Nebolo to nepríjemné, ale ani príjemné. Bolo to... no skrátka iné.

„Ehm... Čo prosím?“ hovorila som veľmi potichu a neisto. Mala som zastretý hlas a musela som si odkašľať. Stiahla som ruky k sebe a položila ich pod stôl na kolená.

„Pýtal som sa, či si v poriadku? Či nepotrebuješ pomoc?“ Jeho hlas znel... starostlivo. Cítila som na svojej tvári jeho pohľad, ale ja som ten svoj nezdvihla od jeho pier. Slová, ktoré však vyslovil, boli pre mňa zdrvujúce. Neviem si predstaviť, kedy naposledy mi niekto ponúkol pomoc. Niekto neznámy. Myslela som si, že sa mi darí skrývať svoje emócie. Ani môj otec nikdy nevedel, ako sa cítim. Ale tento neznámy človek... prišiel a spýtal sa ma či nepotrebujem pomoc. Len tak.

„Á... áno. Všetko je v poriadku.“ Bolo mi to nepríjemné. Jeho pátravý pohľad bol už neúnosný. Odvrátila som od neho pohľad a zadívala na dosku stolu. Zo stoličky som si schmatla tašku a dala do nej svoj „obed“. Keď som vstávala a dávala si tašku na plece, cítila som, ako stále sleduje každý môj pohyb.

„Si si istá? Čo tie slzy?“ Bez toho, aby som sa na neho pozrela, som si prešla rukou pod očami. Keď som sa pozrela na prsty, zazrela som tam malé lesklé kvapôčky - slzy.

„Dočerta!“ potichu som zakliala popod fúzy. Myslela som si, že to nebude počuť a bez toho, aby som mu venovala čo i len štipku pozornosti, som zamierila von z jedálne. Kým som neprešla cez dvere, stále som na sebe cítila jeho pohľad. Keď som vyšla von na čerstvý vzduch a stratila sa z jeho dohľadu, odľahlo mi.

Stále som stále na tom istom mieste a pozeral sa za ňou. Nespustil som z nej pohľad až pokým nevyšla z jedálne. Bolo mi jej ľúto. To, čo som z nej cítil, bolo číre utrpenie, bolesť a pohŕdanie samým sebou. Nikdy som sa k ľudom príliš nepribližoval, ale keď som uvidel jej slzy, nemohol som si pomôcť. Moja rodina tu ešte nebola, musela sa niekde zdržať, a tak som jednal. Myslel som, že by mohla potrebovať moju pomoc. Dúfal som, že po toľkých zmarených životoch sa mi podarí urobiť aspoň jeden dobrý skutok a pomocou môjho daru, ktorý napáchal v minulosti toľko zlého, vykonať konečne niečo užitočné a dobré.

„Urobil si dobre,“ v uchu mi zaznel jemný krásny hlások mojej ženy a na pleci som ucítil jej jemnú, útlu rúčku. Otočil som sa k nej a objal ju pažami. Moji súrodenci už boli na ceste k nám. „Už sa tým netráp.“ Oprela sa o mňa a položila si hlavu na moju hruď. Vždy som miloval, keď to urobila.

„O čom sa tu vy dvaja bavíte? Čím sa nemá trápiť?“ Večne zvedavý Emmett ako vždy nesklamal. Sadli sme si k stolu, pri ktorom ešte pred chvíľou sedela tá dievčina. Študenti pri vedľajšom stole sa nás snažili nepozorovane sledovať, no veľmi sa im to nepodarilo. Posadali sme sa a mne až vtedy došlo, že sme len štyria.

„Kde je Edward?“ vrhol som pohľad na Emmetta, ktorý mal s ním poslednú hodinu. Ten sa tváril, že venuje veľkú pozornosť drveniu svojej tyčinky.

„Učiteľ si ho na konci hodiny odchytil. Chcel som ho počkať, ale povedal mi, že mám ísť napred,“ oboznámil nás bez toho, aby odtrhol pozornosť od toho, čo ešte pred pár sekundami bol požívateľné jedlo. Náhle zdvihol pohľad a pozrel sa priamo na mňa. „Neodpovedal si však na to, čo som sa ťa pýtal. O čom ste sa tu bavili?“ Naklonil sa dopredu a uprene hľadel z jedného na druhého. Povzdychol som si.

Ponáhľala som sa po chodbe. Odišla som z obeda skôr a tak som mala ešte čas staviť sa pri mojej skrinke. V hlave som si stále dookola prehrávala to, čo sa stalo v jedálni. Rozmýšľala som, či som niekedy videla toho študenta. Nehovorilo sa, že by mal prísť nový študent, ale nepamätám sa, že by som ho tu niekedy videla. Na učiteľa bol veľmi mladý a praktikanti sem nikdy nechodia, na to sme tu až príliš veľký zapadákov. To, čo urobil... už dávno sa mi nikto neprihovoril bez toho, aby chcel opísať matiku alebo niečo iné. Nikdy nie preto, lebo by mi chcel pomôcť alebo niečo iné. Čím bol ale tento chlapec iný. Chlapec? Skôr muž.

Po ceste som minula kanceláriu a zaujal ma papier prišpendlený na nástenke. Zastavila som sa pozorne si ho prečítala.

Z technických príčin odpadáva tretím ročníkom posledná hodina - telesná výchova. Prosíme študentov, aby sa zbytočne nezdržovali v priestoroch školy, ak to nie je nevyhnutné.

Náhlu vlnu radosti nahradilo zdesenie. Spoliehala som sa na to, že počas poslednej hodiny vymyslím plán alebo niečo, čo poviem profesorovi, keď si pôjdem po zošit. Myslela som, že keď nie to, aspoň naberiem dáku odvahu. Teraz som bola odkázaná na to, aby som vstúpila do jamy levovej bez akejkoľvek duševnej prípravy. Ruky sa mi začali potiť a nekontrolovane triasť. Cítila som neskutočný strach, ale okrem rúk som to na sebe nedala nijako znať. Zaťala som ruky v päsť až som mala biele kĺby prstov. Párkrát som sa zhlboka nadýchla cez nos a vydýchla cez ústa. Nemalo to síce želaný účinok, ale trochu ma to upokojilo.

Oboma rukami som chytila tašku prehodenú cez plece a neistým krokom som sa vydala smerom k učiteľským kabinetom. Kabinety učiteľov sa nachádzali v tej budove, v ktorej daný učiteľ učil. Vyšla som von, prehodila si cez seba svoju čiernu nepremokavú bundu s kapucňou a pozrela sa na hodinky na ruke. Keďže som z obeda odišla veľmi skoro, zostávalo mi ešte dvadsať minút do konca prestávky. Prešla som krížom cez vlhký trávnik priamo k budove číslo tri. Keďže som bola mimo chodníka a mimo striešky nad chodníkom, musela som si natiahnuť na hlavu kapucňu bundy. Dážď od rána zosilnel a namiesto mrholenia padali na zem silné tučné kvapky.

Prišla som pred budovu a vošla dnu. Bolo tu teplejšie ako v iných budovách. Stiahla som si bundu a zavesila ju na rad vešiakov hneď pri vchode. Nebála som sa, že by mi ju niekto mohol vziať, to sa tu u nás nenosilo. Pozrela som sa do dlhej chodby, do ktorej ústilo mnoho dvier. Tak, ako v ostatných budovách, aj tu boli pri stenách umiestnené skrinky. Môj pohľad sa zameral na posledné dvere v pravo na konci chodby.

Môj kroky na podlahe vydávali hlasité zvuky. Kým som prešla na koniec chodby, pár ráz som sa musela pridržať steny alebo skriniek, lebo sa mi mokré topánky šmýkali. Za sebou som nechávala mokré stopy. Ani som sa nenazdala a už som stála pred tými dverami. Zhlboka som sa nadýchla a zdvihla ruku. Došla som k názoru, že najlepšie je to mať čo najrýchlejšie za sebou. Dvakrát som slabo zaklopala a spustila ruku k telu. Nič sa nestalo. Začala som premýšľať či to bolo počuť a či je vôbec učiteľ vo vnútri, keď v tom sa dvere otvorili a v nich sa stál učiteľ.

Podľa výrazu na jeho tvári som usúdila, že mal v pláne poslať toho, čo ho otravuje, kade ľahšie, ale keď uvidel za dverami stáť mňa, hneď si to rozmyslel a pozmenil svoj výraz na zarazený. Sklopila som pohľad a namiesto, aby som sa mu pozrela do očí tak, ako sa to očakáva, som sa dívala na jeho ústa. Uvedomovala som si tie rozdiely, ktoré boli medzi perami učiteľa a toho chalana v jedálni. Učiteľ nebol starý, mohol mať tak okolo tridsaťpäť. Chalan v jedálni mohol mať pokojne aj dvadsať jeden. Pokožku okolo úst mal zarastenú jemným strniskom a pokrytú jemnými vráskami. Nemal tak plné červené pery a na rozdiel od toho druhého ich mal výrazne disproporčné.

Moje porovnávanie skončilo, keď učiteľ ustúpil na stranu a pokynul mi, aby som vošla dnu. Pozrela som do zeme a opatrne prešla dnu. Zastavila som sa v strede miestnosti a poobzerala sa. Miestnosť nebola veľká. Jednu jej stenu tvorilo veľké okno s roztiahnutými roletami, cez ktoré dnu prúdil svieži, chladný vzduch a druhú zaberali dvere. Okolo okna boli na stene pripevnené dva rámiky a v nich diplomy z univerzít. Miestnosti dominoval veľký stôl s dvomi stoličkami, každá na jednej strane stola. Jedna bola otočné chrbtom k oknu a druhá chrbtom ku dverám, ktorými som práve prešla. Zvyšné steny boli zakryté policami a regálmi plnými všemožných kníh, dosiek s papiermi, zakladačmi, no boli tu aj rámiky s fotografiami a pár dekoračných predmetov. Na stole stáli ďalšie rámiky s fotografiami, stál tam hrnček, z ktorého stúpali pary a váľala sa tam kopa papierov. Nikdy som tu nebola, ale presne takto som si predstavovala kabinet učiteľa literatúry.

„Prosím, posaďte sa, Isabella.“ Dvere za mojím chrbtom sa zavreli a učiteľ prešiel okolo mňa a posadil sa do svojho kresla. Mne pokynul rukou na stoličku oproti sebe a ja som si poslušne sadla. Podvedome som dúfala, že mi len podá môj zošit a budem môcť ísť, no nestalo sa tak. Pohľad som upierala na jeho stôl a všimla som si niečo, čo mi predtým uniklo. Medzi tými hromádkami papierov bol aj môj červený zošit. Učiteľ ho teraz vzal do rúk a zadíval sa naň. Chvíľu mlčal, akoby premýšľal, ako má začať, no potom zdvihol pohľad a zabodol ho do mojej tváre.

„Isabella, ako učiteľ by som vás mal pokarhať za to, že na mojej hodine nedávate pozor a venujete sa niečomu, čo nemá s našimi hodinami nič spoločné.“ Odmlčal sa a znovu pohľad sklopil k zošitu. Ja som ho zo zatajeným dychom počúvala a ruky položené v lone som si žmolila. Potom znovu zdvihol pohľad, tento raz o poznanie jemnejší a pokračoval. „No ako milovník literatúry vás musím pochváliť a zložiť poklonu. Prečítal som si to, čo ste písali v tom zošite. Keď to porovnám s vašimi prácami, ktoré ste mi odovzdali, mám pocit, ako by to písali dve rozdielne osoby.“ Znovu sa odmlčal. Díval sa na mňa s obdivom v očiach. Neverila som vlastným ušiam. Predstavovala som si túto chvíľu všelijako, ale nikdy mi nenapadlo toto. Nikdy by mi nenapadlo, že by ma učiteľ kvôli tomu pochválil. Nevedela som, čo mám povedať. Som rada, že som udržala sánky pevne pokope a nezízala na neho s otvorenými ústami. Podarilo sa mi ovládnuť svoj výraz a tváriť sa neutrálne, bez akéhokoľvek citu v tvári.

„Povedzte mi, Isabella, čo plánujete robiť po skončení tejto školy?“

Znovu na dostal do kolien, samozrejme metaforicky, našťastie som sedela. Tento raz som nedokázala zabrániť prekvapenému, zmätenému a nechápavému výrazu. Vôbec som nerozumela a ani nechápala smeru, ktorým sa tento rozhovor uberá. Pán učiteľ predo mnou však stále čakal na moju odpoveď.

„No... ja som o tom ešte príliš nerozmýšľala. Nemám predstavu o tom, čo by som chcela v budúcnosti robiť.“ Bola to len čiastočná pravda. Veľa som rozmýšľala o tom, čo bude po skončení školy, ale nikdy som neprišla na to, na akú školu by som potom chcela ísť, čo by som chcela robiť, aké povolanie by ma bavilo. O budúcnosti som rozmýšľala veľmi často a dôkladne, ale nie o tej blízkej.

„A čo chcete urobiť s vaším talentom? Podľa toho, čo som čítal, máte veľký potenciál.“ Mojím čo? Mojím talentom? Pokiaľ viem, ja nemám talent na nič, som absolútne bez talentu. Nechápavý výraz na mojej tvári ma stále neopúšťal.

„Myslím, že vám nerozumiem, profesor.“

Povzdychol si. Položil môj zošit naspäť na stôl a postavil sa. Obišiel stôl a prešiel predo mňa. Oprel sa oň a založil si ruky na hrudi. Uprel na mňa pohľad, akým sa pozerá na malé deti, keď im musíte všetko vysvetľovať tak, aby tomu ich malé mozočky porozumeli. Presne tak som sa v tej chvíli aj cítila, ako malá nechápavé dieťa.

„Isabella, máte obrovský talent. Keby ste na ňom ešte trochu popracovali, mohli by ste byť výborná. Mohli by ste skúsiť študovať žurnalistiku alebo literatúru či angličtinu. Mohla by sa z vás stať spisovateľka alebo, ak nebudete mať šťastie, učiteľka literatúry na strednej škole.“ Koniec vety si zašepkal popod fúzy. Asi si myslel, že ho nebudem počuť. Pozeral sa na mňa s nádejou, že som ho pochopila. Neviem, čo pochopil z mojej tváre, ktorú som už vôbec neovládala a stratila som o nej prehľad. Zrazu sa otočil a vzal do rúk môj zošit. „Skúste popremýšľať o tom, čo som vám tu teraz povedal. Ak by ste mali záujem, mohol by som vám pomôcť. Vediem kurzy kreatívneho písania. Hlavne s písaním neprestávajte.“ S týmito slovami a jemným úsmevom na perách mi podal zošit a ja som ho od neho vďačne prijala. Prikývla som sa a vstala zo stoličky. Zamierila som ku dverám a cítila som, že ide za mnou. Otvorila som dvere a dávala si zošit do tašky a bez toho, aby som sa pozrela pred seba, som vykročila von. Dvere sa za mnou zavreli a vtom prišiel náraz a obsah mojej tašky sa rozsypal po podlahe.

Pocítila som úder akoby som vrazila do tehlovej steny. Myslela som, že sa už neudržím na nohách, no na poslednú chvíľu som to predsa len ustála. Moje veci sa váľali po podlahe. Bez toho, aby som sa pozrela do čoho som to vlastne narazila, som si kľakla a začala baliť svoje veci. Boleli ma predlaktia, čelo a aj ľavý bok. Všetko som si pchala do tašky hlava-nehlava a želala som si, aby ma nikto nevidel. Už som to skoro všetko mala, keď v tom mi bledá mužská ruka podala kôpku mojich učebníc. Nepozrela som sa, kto mi to podáva, len som ich zobrala a ticho poďakovala. Rýchlo som vstala a celá červená som utekala von. Po ceste som rýchlo schmatla svoju bundu a vyšla do dažďa.

Keď sa za mnou zavreli dvere, rýchlo som si navliekla bundu. Studený, vlhký vzduch príjemne pôsobil na moje červené líca. Chvíľu som stála pred dverami a sledovala dážď, ktorý zatiaľ ešte väčšmi zosilnel. Zakázala som si premýšľať o dnešku, o tom, čo sa stalo, na to budem mať dosť času, keď prídem domov alebo večer v posteli. Moje nečinné postávanie prerušilo zvonenie a o minútu neskôr sa z jedálne začali šinúť davy ľudí, ktoré sa neskôr rozdelili a smerovali k rôznym budovám. V duchu som sa nad tým pousmiala, vyzerali ako mravce. Skôr, ako stihli prísť k budove číslo tri, pri ktorej som práve stála, som sa konečne pohla a vydala sa na parkovisko. Moji spolužiaci, čo mali mať so mnou telesnú, o chvíľu zistia, že nám hodina odpadáva a na parkovisku by sa vytvorila zápcha.

Cesta domov v mojom miláčikovi netrvala dlho. Peši to trvalo viac ako dvadsať minút, no autom som to mala za päť. Po ceste som sa ešte stavila v obchode a kúpila všetko, čo budem potrebovať na prípravu večere. Nemala som náladu na dlhé a zložité varenie a tak som sa rozhodla pre špagety. Keď som bola pri pokladni, zazvonil mi mobil. Bol to môj otec.

„Prosím?“ hovorila som potichu. Vedela som, že žena, čo stojí v rade za mnou, sa zatvárila zvedavo. Keď som zdvihla mobil, urobila dokonca pár krokov ku mne a tvárila sa, že si niečo vyberá z regálu za mnou.

„Ahoj, Bells. Prídem až neskoro večer, máme tu dopravnú nehodu. Nemusíš na mňa čakať.“ Hovoril hlasnejšie, než bolo treba, aby prekričal hluk v pozadí. Počula som hádku viacerých ľudí, majáky policajných áut a hlas vychádzajúci z otcovej vysielačky. Neverila som otcovým slovám. Dopravná nehoda tu u nás? Málokedy sa tu u nás dialo niečo zaujímavé. Sme len malé mestečko. „Budeš v poriadku, Bells?“ spýtal sa teraz už tichším hlasom. Hlasy v pozadí utíchli, musel asi odísť kúsok od toho hluku. V jeho hlase znela starosť. Bál sa o mňa. Akoby som bola ešte stále malé dievčatko. Bolo to od neho milé, bolo milé počuť, že má o mňa niekto starosť.

„Neboj sa, ocko, všetko bude v poriadku. Nechám ti porciu večere v mikrovlnnej rúre, len si to potom ohrej.“

„Dobre, dcérka. Ahoj.“ A položil.

Keď som prišla domov, zamierila som rovno do kuchyne a postavila na sporák hrniec s vodou na špagety. Vrátila som sa naspäť do chodby a vyzliekla si bundu a vyzula topánky. Spoza dverí pod schodmi som vzala handru a utrela za sebou mokré stopy. Keď som s tým bola hotová, znovu som sa vrátila do kuchyne a začala pripravovať omáčku ku špagetám. Kuchyňa bola neveľká a útulná. Nebola práve najmodernejšia, ale mne to nevadilo, mala som tam všetko, čo potrebujem. Zmestil sa tam aj stôl so štyrmi stoličkami, cez ktorý som cez víkend prehodila žltý kvetinkový obrus, ktorý perfektne ladil zo záclonami v oknách. Skrinky som minulé leto s otcovou pomocou natrela na bielo a tak isto aj stoličky a nohy stola. Ešte mi zostáva natrieť drevené obloženie na svetlú farbu alebo poprosiť Charlieho, aby sme ho rovno vymenili. Podlahu tvorila čieno-biela dlažba.

Varenie mi šlo mi to od ruky a zostávalo mi len čakať na to, kým sa to všetko uvarí. Rozmýšľala som len nad tým čo robím a nad ničím iným. Povedala som si, že s dnešným dňom sa potrápim až večer v posteli. Nakoniec som pripravila jednu porciu špagiet pre mňa a jednu pre Charlieho. Jeho porciu som nechala v mikrovlnnej rúre a svoju som rýchlo postojačky zjedla. Musela som sa pochváliť, bolo to veľmi dobre. Nakoniec som ešte umyla a odložila riad a v kuchyni som bola hotová. Z chodby som si vzala svoju tašku a zamierila hore schodmi do svojej izby. Položila som tašku k písaciemu stolu a zamierila do kúpeľne. Nahádzala som do práčky špinavú bielizeň a dala ju prať.

Keď som sa vrátila naspäť do svojej izby, hodila som sa rovno na posteľ. Ľahla som si na chrbát a pozrela do stropu. Moja izba nebola nič extra. Vedľa dverí bola veľká skriňa zo svetlého dreva. Oproti dverám bola posteľ, ktorú z jednej strany obklopoval bielizník s tromi zásuvkami a z druhej strany nočný stolík aj s lampou. Nad bielizníkom som mala zavesenú poličku s knihami. Oproti posteli som mala písací stôl. Mal sklenenú dosku a na nej vládol neporiadok. Bol tam starší typ počítača, z ktorého išli káble do modemu v stene. Bolo tam pohádzané množstvo papierov, zošitov, pier a pokrčených papierových gúľ, ktoré sa tiež povaľovali okolo koša vedľa stola. Vedľa okna bol výklenok s oknom. Vo výklenku bolo staré húpacie kreslo, ešte z čias, keď som bola malá. Mala som veľa príležitostí zbaviť sa ho, ale to ja nechcem. V celej izbe panoval tak ako aj na stole strašný neporiadok. Síce organizovaný, ale stále neporiadok. Po kresle aj po stoličke sú pohádzané kusy oblečenia, ktoré som bola lenivá odniesť do koša na bielizeň. V kúte sa povaľovali špinavé ponožky.

Pozerala som do stropu a konečne sa myšlienkami vrátila k dnešnému dňu. Práve som rozmýšľala nad tým, čo mi rozprával profesor Glick o výbere školy. Možno má pravdu. Písanie a literatúra sú to jediné, čo ma v škole baví. Možno by nebolo na škodu skúsiť poslať prihlášku na takú školu. Nič by som tým nemusela stratiť. Hovoril, že by som mohla mať úspech podľa toho, čo čítal v mojom zošite. Môj zošit.

Postavila som sa z postele a prebehla izbu ku stolu. Sklonila som sa, otvorila tašku a pozrela dnu. Neverila som vlastným očiam. Zmocnil sa ma záchvat paniky, ktorý mi zovrel hrdlo. Vyhádzala som všetky veci von z tašky, no nič.

Zošit tam nebol. Bol preč.

Prosím o komentáre a vaše názory...

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Je to len zošit! Nie, je to začiatok.. 1/2: