Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ja, Sulpicia Volturi

25.04.2011 (15:15) • vampire16 • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1925×

Keď sa opýtaš ktoréhokoľvek upíra: Kto je Sulpicia Volturi? môžeš očakávať tú istú odpoveď: Sulpicia Volturi je starovekou manželkou Ara. Nič viac. Toto som ja, Sulpicia Volturi, podľa ostatných. Nikto o mne nič nevie a okrem tých na hrade ma nikto ani nikdy nevidel. Celé dni som zavretá vo veži spolu s Athenodorou. Antenodora je jediná, kto mi nosí správy o svete. V minulosti s nami bola aj Didyme - manželka Marca, ale jedného dňa zmizla a nikto nevie kam. Odvtedy sme tu len my dve.

Dnes som tu sama. Athenodora je niekde v hrade spolu s Caiom. A tak sa pýtam samej seba: Kto som teraz? Prečo nemôžem byť voľná ako Athenodora? Prečo sa musím neustále ukrývať? Prečo...

Nie vždy som bolá taká ako teraz. Narodila som sa ako gótska princezná. Jediný potomok gótskeho kráľa. Nebola som ako princezná z rozprávky, ktorá nosila drahé šaty, bola rozmaznaná a jej celodenná práca spočívala vo vyšívaní obrusov. Ja som mala úplne inú výchovu. Od malička som bola vychovávaná tak, aby som vedela vládnuť obrovskej Gótskej ríši a bojovať tak, aby som mohla viesť najväčšiu a najobávanejšiu armádu tých dôb do boja.

Celé dni som trénovala spolu s najlepšími otcovými bojovníkmi. Naučila som sa strieľať z luku, používať meč a kopiju. Mala som asi sedemnásť rokov, keď som prvýkrát stála na čele armády a vyhrali sme. Odvtedy ma nechal otec samostatnejšie rozhodovať o ríši a častejšie som viedla vojsko. O päť rokov na to, môj otec a gótsky kráľ, padol v boji proti Sasom. Zmocnil sa ma obrovský hnev a prahla som po pomste. Hneď na druhý deň po pohrebe som zvolala najlepších a najudatnejších bojovníkov a spolu s radou starších sme sa rozhodli vypovedať Sasom, pre mňa osudnú vojnu.

Stretli sme sa na lúke. Padli prvé výstrely z lukov, prví bojovníci sa rozbehli proti protivníkovi. Aj ja som popohnala svojho koňa a zabila som každého nepriateľa, ktorý mi skrížil cestu. V diaľke som zbadala vodcu Sasov obklopeného jeho najbližšou družinou. Znova som v sebe pocítila ten hrozný hnev. Popohnala som svojho koňa do cvalu a onedlho som ich doháňala. Z cválajúceho koňa som napla tetivu luku a vystelila som šíp, ktorý trafil jedného z nich.

Znova a znova som vystrelila šíp a zakaždým som presne trafila jedného muža. Chcela som ešte raz namieriť a zabiť ich vodcu, no zrazu som pocítila prenikavú bolesť medzi lopatkami. V agónii som spadla z koňa a omdlela som. Keď som sa prebrala, kľačali pri mne asi štyria moji bojovníci a jeden z nich mi povedal:

„Pani moja, prečo ste sa za nimi hnali sama? Nebojte sa. Odvezieme vás na hradisko, tam sa o Vás postarajú. Vydržte!"

No ja som vedela, že umieram. Neviem ako, ale proste som to cítila, a preto som im tichým, slabým hlasom povedala:

„Koľko padlo našich?"

Jeden z nich mi povedal: „Asi dvesto, pani moja."

„A ich? Koľko ich padlo?"

Odpovedal mi ten istý: „Ich padlo asi tisíc šesto a ostatní ušli z boja, pani moja."

Chabo som sa usmiala. „Umieram. Cítim to. Preto splňte mi moje posledné prianie. Chcem zomrieť sama na bojovom poli. Vy sa rozíďte... Keď budem mŕtva, spáľte ma na hranici. Prosím."

Znova som odpadla. Keď som sa znova prebrala, ležala som tam, kde aj predtým, a nikto pri mne nebol. Z ničoho-nič som pred sebou uvidela nádherného muža. Bol vysoký, ale nie vyšší odo mňa, mal čierne vlasy a červené oči. Zdvihol ma zo zeme ako pierko, položil si ma do náručia a zobral moju ruku do tej jeho. Usmial sa na mňa a ja som sa chabo usmiala na neho. Odhrnul mi vlasy z krku a ja som pocítila ostrú bolesť, akokeby mi niekto chcel odtrhnúť hlavu od tela.

Na chvíľu som nič necítila. Myslela som si, že som už mŕtva. No o chvíľku na to ma omámila nesmierna bolesť. Spaľovala ma z vnútra. Chcela som kričať a tak som aj kričala. Bola som ako zmyslov zbavená. Necítila som nič iba bolesť a niečo chladné, ako ma drží za ruku. Bolo to také chladné ako ruky tej osoby, čo ma držala v náručí, keď som umierala na bojovom poli.

Neviem, koľko času prešlo, ale museli to byť už dni. Bolesť začínala ustupovať, no nestrácala sa. Ona sa začala koncentrovať priamo do môjho srdca, ktoré bilo ako splašené. Nakoniec biť prestalo a bolesť sa stratila. Otvorila som oči. Vystrašene som pozerala dookola. Zrazu som zbadala toho muža z poľa, no zdal sa mi akýsi krajší. Usmieval sa na mňa. Potom som si všimla, že tu nie je sám. Boli tu ďalší dvaja muži a dve ženy. Všetci boli nadpozemski nádherní.

Niečo ma začalo páliť v krku. Chcela som piť, ale v podvedomí som tušila, že vodu nepotrebujem. Postavila som sa z postele, podišla rozhodným krokom k čiernovlasému mužovi. Stalo sa niečo nečakané. Blonďavý muž ma silou odhodil do kúta. Myslela som si, že mi snáď dolámal všetky kosti v tele. Ten druhý čiernovlasý muž, a aj tie dve ženy, sa postavili pred neho. Potom ma tí dvaja chytili za paže a stiahli mi ich za chrbát, aby som sa nemohla ani pohnúť.

Môj záchranca z bojového poľa prišiel ku mne bližšie a pozrel na mňa svojími karmínovočervenými očami a povedal:

„Ja som Aro Volturi a som upír, rovnako ako títo, a aj ty. Tí dvaja, čo ťa držia, sa volajú Caius (blondiak) a Marcus (tmavovlasý). No a tieto dve sú ich manželky: Athenodora (ukážal na nádhernú červenovlásku) a moja sestra Didyme, Marcusova manželka (ukázal na čiernovlásku takmer totožnú s ním)."

Po týchto slovách som nevedela, čo so sebou. Nechcela som uveriť, že som upírka. Vrieskala som na nich, aby si nevymýšľali, lebo som kráľovná Gótov. Na to doniesla Didyme obrovské zrkadlo a tam som sa uvidela. Vedela som, že som najkrajšia na celom kráľovskom dvore, a to aj napriek mojej tvrdej vojenskej výchove. Čo som však videla v zrkadle, mi vyrazilo dych.

Moje čierne pozaplietané vlasy boli oveľa hustejšie a lesklejšie. Bola som bledá a nesmierne nádherná. Vyzerala som ako bohyňa. Avšak, niečo na mojej tvári ma zarazilo - moje oči. Boli úplne krvavočervené a posadené hlboko v tvári. Ako som sa na seba pozerala, prišiel ku mňe Aro a sladkým hlasom sa ma spýtal:

„Necítiš smäd? Poď, pôjdeme na lov."

Poslušne som vstala a zbadala som svoj luk a šípy. Vyložila som si ich na chrbát. V tom sa začal Aro smiať a povedal mi, že to určite pootrebovať nebudem a strhol mi to z pliec. Usmiala som sa a podala som mu moju ruku. Už sme chceli výjsť von, no vtom za nami zakričala Didyme:

„Aro. Takto nemôže von. Musí sa prezliesť. Vzbudila by veľkú pozornosť."

Rýchlosťou blesku bola pri mňe a ťahala ma po schodoch do nádhernej spálne. Otvorila skriňu a vytiahla z nej svetlomodré, hodvábne šaty. Nikdy som čosi také nemala oblečené. Pozerala som na to a nevedela, čo s tým, ako si to obliecť. Zasmiala sa vysokým, zvonivým hlasom. Zobliekla zo mňa môj odev a navliekla ma do jej šiat. Cítila som sa v nich nesmierne stiesnene. Neboli ako tie moje z koží zvierat a kožušinou na pleciach.

Potom ma odviedla k Arovi. Ten skoro spadol z nôh. Otvoril vráta a spolu, pod rúškom noci, sme sa vytratili do ulíc Volterry. Pristavili sme sa pri pohostinstve, odkiaľ vyšli dvaja mladí muži. Zhlboka som sa nadýchla a pocítila ten najnutkavejší smäd, aký som kedy mala. Povedala som Arovi, ako veľmi ma smädí a on sa znovu usmial. Chytil mi ruku a pobrali sme sa za tými dvoma.

Vyšli za mesto a tam sme sa na nich vrhli. Aro graciózne a s eleganciou a ja s divošskou vervou. Bola som celá od krvi a Didymine šaty boli úplne zničené. Aro sa na mňa pozrel a nemohol sa zastaviť od smiechu, keď ma tam videl s vlasmi polepenými od krvi, v nádherných šatách, ktoré boli potrhané, a s bojovným postojom, ako čupím pri obeti. Moja obeť mala úplne roztrhané hrdlo a hruď. Na tej jeho boli len dve malinké ranky. Odniesol ma naspäť na hrad...

To boli časy. Vtedy som mohla chodiť slobodne po svete a Aro ma miloval. No teraz? Teraz si už ani nepamätám, kedy sme boli naposledy spolu. Už dlho mi nepovedal, ako ma veľmi ľúbi. Som pre neho vzduch. Ja som sa kvôli nemu zmenila. Odhodila som od seba svoju podstatu. Zmenila som sa z neľútostnej a krutej vladárky na príulné mača, ktoré mu vždy bolo ochotné vyhovieť. A ja takto nemôžem dýchať, nie som to, na čo sa pretvarujem pred ostatnými. Vtedy, pred dvetisíc rokmi, som mala umrieť. Nemala som sa stať upírom.

Písal sa rok 1715. Už sme dávno neboli šiesti. Bolo nás už vyše tridsať. Ja som sa z divošky premenila na pravú dámu a chodila som do spoločnosti. Jedného dňa prišiel k nám na hrad mladý upír s topásovými očami. Volal sa Carlisle Cullen. Stráž ho doviedla do siene pred Ara, Caia a Marca. Hovoril im o svojom živote, ako naháňal upírov a nakoniec sa ním aj stal, ako sa chcel zabiť i ako zistil, že sa nemusí živiť len na ľudskej krvi, ale k prežitiu mu stačí krv zvierat. Zdalo sa mi to veľmi zaujímavé. Nezabíjať a prežiť. Po sto rokoch od nás odišiel...

Často som sa s ním o jeho diéte rozprávala. Vyvinul v sebe úplnú ignoráciu ľudskej krvi. Vravel, že ho až tak nepriťahuje a keď to nezvláda, ide na lov. Chcel sa stať lekárom, čo sa mu vraj aj podarilo. Neskôr som sa od svojho manžela dozvedela, že si založil klan. To sa už písal rok 1950. Boli siedmi a všetci sa živili ako upírski vegetariáni.

Dnes tu bolo rušno. Prišiel akýsi upír. Volal sa Edward. Chcel, aby ho zabili, pretože jeho láska umrela. Podľa očí som zistila, že bol vegetarián. Počkať, Aro povedal Edward Cullen? Takže on bol členom Carlisleovho klanu. Prvýkrát po štyristo rokoch som porušila Arov zákaz a vstúpila som do miestnosti, kde ma on nevolal. Opýtala som sa ho na tú upírku, no on mi povedal, že Bella upírka nebola. Ona bola človek. On miloval človeka!

Zvedavosť mi nedala, a tak som sa ho spýtala, ako zomrela a on mi rozpovedal celý príbeh. Dovtedy som na ľudí myslela ako na potravu. Aro na mňa nepekne pozrel, ale mne na tom nezáležalo. Už som ho nemilovala a on to veľmi dobre vedel. Znova som okúsila svoju divošskú podstatu, ktorú som tak dlho ukrývala pod závojom dobre vychovanej dámy. Potom som sa Edwarda spýtala na Carlislea a na ich spôsob života. Povedal mi, že Carlisle je lekárom. Čo sa týka spôsobu života, nežijú ako klan, ale ako rodina. Carlisle a Esme sú rodičia a on, Jasper, Alice, Emmett a Rosalie sú si navzájom súrodencami. Lenže on sa nemohol ďalej pozerať na ich šťastie a nechcel im ho ani zničiť. Keď som počúvala jeho slová, pocítila som to, čo som nikdy nepocítila a ostatní tomu vraveli ľútosť. Už viac nechcem žiť.

Môj život je smutný a bezútešný. Stojím pred krbom, v ktorom som len tak, zo zvyku, zapálila oheň. Pozerala som sa do toho čistého ohňa ako do niečoho, čo ma ako jediné môže zachrániť. Podišla som bližšie a urobila svoj posledný krok. Zbohom upírsky život! Zbohom Aro Volturi! Toto je koniec princeznej, divokej a nespútanej,  ktorá mala umrieť pred vyše dvetisíc rokmi.

Autor: vampire16, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Ja, Sulpicia Volturi: