Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Iba skúsiť... II

07.07.2010 (07:45) • BlackStar • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1586×

Bella

Už ubehlo pár mesiacov od toho, ako som sa stala anjelom nádeje. Pozerám sa tu zhora na ľudí, a keď to uznám za hodné, pomocou myšlienky im zošlem nádej. Tá sa však neprejaví ako osvietenie. Ako to niektorí hovoria. Tá nádej musí sama od seba vzklíčiť. Ak je dotyčný silný a verí si, tak si ju zaslúži a má chuť žiť.

Hneď po mne nastupujú anjeli smrti a anjeli života. Je to veľmi jednoduché. Ak sa moja nádej uchytila, dotyčný si zaslúži žiť, ak však nie, je odsúdený na večný život tu hore, alebo v horšom prípade, je to v pekle. Tam sa dostanú iba tí najhorší.

Stále smútim nad Edwardom. Každý deň ho potajme pozorujem. Nik by nemal nahliadať do života upírov, dokonca ani ON, ale ja neodolám. Nikto ma ešte nepristihol, tak môžem.

Keď som sa pozerala prvých pár dní, všetci sa ho snažili nejako rozveseliť, no on odmietal komunikovať. Nikoho k sebe nepúšťal a vychádzal iba na lov. Tak veľmi som chcela byť teraz s ním, no nemohla som. Dokonca som mu zoslala aj nádej, no tá sa nemala o čo zachytiť. Všetko v sebe ututlal, akoby chcel zomrieť. Dokonca som raz počula Alice, ako mu niečo vyhovára. No, to určite nebolo to, čo som si myslela. Dokonca ani nechápem, prečo nejde ďalej, veď má celú večnosť si nájsť novú.

Síce ma pri tejto myšlienke rezali nože v mojom srdci, no lepšie sa na neho pozerať s usmiatou tvárou, aj keď ten úsmev nebude pre mňa, ale stále to bude niečo oproti tomuto.

Zavretý v izbe, dokonca ani na lov nechodí. Iba sedí a čo sa mu dostane do rúk, otrieska o stenu. Ja to naozaj nechápem, veď som bola dievča posadnuté otázkami, bola som otravná, a niekedy až nepríčetná. Bola som obyčajná, tak, akoby sa mohol do mňa zamilovať. S odstupom času si uvedomujem, že som nebola nič, oproti nemu. Dokonalému upírovi, ktorý vie hádam všetko. Žije naveky, zatiaľ čo ja, som mala život vyhradený...

Znova som zosielala nádej, a to dokonca do nášho mestečka. Myslím, že sa volala Camil. Chodila s nami do školy. Videla som jej nehodu. Zrážka s nákladiakom. Šofér opitý a bolo šero. Nemohla sa vyhnúť. Tak veľmi mi jej bolo ľúto. Chcela som veľmi pomôcť a myslím, že sa to podarilo. Zoslala som najsilnejšiu nádej, akú som dokázala.

Ona má šancu na krásny život. Dokonca jej zranenia neboli také vážne, ako by ste si mysleli. Ona len proste prestala žiť...

Vyšla som zo svojej izby, aby som sa trocha prešla. Potrebovala som si prečistiť hlavu. Mala som tam obrovský zmätok. Nevedela som, čo kde je. Zrazu som sa ocitla pred dverami do „Súdnej siene“, ako to všetci nazývali. Ja som tomu začala hovoriť „Triedička“. Ak si bol dobrý, šupnú ťa sem, ak si spáchal hriech, ideš tam dole. Vraj je to tam hrozné. No skúsiť by som išla...

Z môjho premýšľania ma vyrušil až nejaký rozhovor, ktorý sa odohrával za dverami.

„Ale, Pane, prečo jej to nepoviete. Pozrite sa, ako ju to ničí. Nikto ešte nebol taký zničený, ako ona. Tu sa všetci radujú a ona si deň – noc robí svoju povinnosť...“ rozprával Daniel. Toho som mala rada. To on mi dovolil sa pozrieť na môj pohreb a on ma tu previedol, keď som „nastúpila“. Pomáhal mi a ja som mu za to nesmierne vďačná, no toto ma rozhodne zaujalo. Myslím, že hovorili o mne.

„Ale, Daniel, to nemyslíš vážne. Ako by sme to mohli dovoliť. Pamätáš si...“ odmlčal sa, „Vieš čo sa stalo naposledy. Toto nikdy viac nepripustím. Aj keď má na to plné právo tam ísť. Nikdy! Rozumieš, nikdy jej to nepovieš!“ kričal ako splašený. Boh sa vie dobre rozčertiť, keď chce. Ja som sa pýtala na nejaké možnosti. Dokonca som tu skoro priviedla jedného anjela do miestneho ústavu. Áno, aj tu majú ústav. Pre strážnych anjelov a aj iných. Anjel osudu. To bola moja obeť. Ja som nechcela, ale prvé dni boli k nevydržaniu. V hlave som mala zmätok, pretože mi v nej hučali milióny hlasov. Bolo to ako alarm, ktorý nejde vypnúť. Stále som sa ho pýtala, pretože tu bol jediný, ktorý sa so mnou dal do reči. Určite toho oľutoval.

Ale počkať! Určite sa bavili o mne. Takže... čo by som nemala vedieť. Vlastne viem všetko. Na všetko mi odpovedali.

„Nie, no... Nič. Nemôžu.“

Preletela mi hlavou spomienka, ako to prebiehalo na začiatku. Rozhodla som sa!

„Taaaakže, čo ste mi zabudli povedať?“ spýtala som sa hneď ako som rozrazila dvere do triedičky. Ostali na mňa pozerať ako oparený a nemali sa k slovu.

„No taaak, ja dobre viem, že ste mi niečo zatajili. Tak von s tým,“ povedala som presvedčivo. Oni sa spamätali a Daniel chcel niečo povedať, no Boh ho prerušil.

„Nič sme ti povedať nezabudli,“ srpažil ma pohľadom. No, ja sa len tak nevzdám.

„Počula som vás,“ priznala som sa, „A ešte než niečo poviete. Úplnou náhodou. Naozaj. Počula som vás, že by som o niečom mala vedieť. Tak von s tým,“ Už som skoro kričala.

„Dobre,“ zaprotestoval Daniel. Boh penil ako líška pred porážkou, no ja som bola spokojná.

Daniel ma vyviedol von a išli sme do mojej izby. Keď sa za nami zabuchli dvere spustil.

„Nechceli sme ti to povedať, pretože sa to raz stalo a vôbec to dobre nedopadlo,“ hovoril veľmi pomaly, akoby sa bál, že niečo vyvediem.

„Stalo sa to pred mnohými rokmi. Zhruba tak pred dvesto rokmi. Upíry vtedy chodili po svete a zabíjali ľudí. Jeden však zotrval a bojoval sám so sebou. Stal sa vegetariánom,“ chcel pokračovať, no ja som ho prerušila.

„Tak, ako Carlisle?“ spýtala som sa dychtivo.

„Počkaj, ty ho poznáš? To je presne on. Ja som ho ešte nevidel, no to dievča áno. Počul som o ňom. To dievča, alebo skôr žena, sa doňho zamilovala. No postihla ju veľmi hrozná nehoda. Prišla o dieťa a tak skočila z útesu. Bola na mieste mŕtva. Prišla sem k nám a Boh jej udelil miesto Anjela nádeje. Bola veľmi dobrosrdečná a materská. Chcela každému pomôcť, aj keď nemohla všetkým. Ani sa nepohla z izby a stále niekomu zosielala nádej. Nepozorovane sa tiež pozerala naňho. Keď som ju pristihol, vždy sa zachovala čestne a potvrdila mi to. Mal som ju rád, tak ako teba. Rozhodol som sa jej povedať o upíroch a všetko ohľadom moci Anjelov nádeje,“ hovoril neprestajne. Nadýchol sa, aby mohol pokračovať.

„Povedal som jej o ňom, no ona sa do neho ešte viac zamilovala. Brala ho ako anjela, že sa dokázal tak ovládať. Milovala ho snáď ešte viac, ako je možné. Povedal som jej tiež o tom, že vy, teda Anjeli nádeje, môžete zostúpiť na Zem. No, vždy je tu to ale. Môžete zostúpiť iba na určitú dobu a uberie vám to mnoho síl. Stanú sa z vás znova na krátky čas ľudia. Bude vám byť srdce a prúdiť vo vás krv. Budete aj spať. Proste budete človekom. No, ak tam ostanete príliš dlho, zomriete, no už nepôjdete do neba, ale do pekla. To je trest zato, že ste tam boli. Ak sa vrátite, vaša moc vám bude odobratá a vy ostanete bez moci. Bude proste iba obyčajné duše. Už nikdy sa nepozriete na Zem, bude tu odpočívať naveky.“ Nádych.

„Tak, to je asi všetko,“ povedal narýchlo.

„Počkaj, ale, čo sa s ňou stalo?“ spýtala som sa celá rozklepaná s prívalu toľkých informácii.

„Ako som hovoril. Smiete tam ostať, len určitý čas. To viete však iba vy, koľko. To vám nik nepovie. Vycítite, kedy nastal váš čas. Ona to tiež vycítila a spravila, čo bolo podľa nej správne,“ zakončil a mne v hlave šrotovalo ako o život. Keď to bol Carlisle, tak potom... Ale nie. To nemohla byť. Ale veď to by snáď povedali. Niečo tak úžasné, veď to je neskutočné. Muselo mi v hlave cinknúť, ako mi koliesko skočilo na správne miesto. Daniel sa zatváril veľmi obozretne. Ešte takýto pološialený výraz na mojej tvári nevidel. A dokonca ani ja. Musela som vyzerať naozaj šialene.

„Takže, ty... Ona. To bola Esme?“ spýtala som sa, a slová sa mi v krku zadrhávali. On iba pokýval hlavou.

„Ale potom. On ju musel... To sa smie?“ Blbá otázka, ale nič iné ma nenapadlo.

„Pravidlá nie sú presne stanovené. Nik nedal zákaz, a aj keby. Vždy sa nájde štrbina,“ zodpovedal moju otázku.

„Tak kedy sa tam vydáme?“ spýtala som sa hlasom plným elánu. Konečne nejaká nádej. Už keď ju teda rozdávam...

„Ešte niečo, nik sa o tomto nesmie dozvedieť. Najlepšie by bolo, ak by si to spravila,  čo najneočakávanejšiu dobu. To však neviem kedy. Vždy sa tu niečo deje. A tiež maj na pamäti: nikomu to nepovedať. Jemu... no, môžeš, no nik viac. Toto sa nesmie prevaliť,“ zažartoval.

„Tak, dobre. A mám to oznámiť... Jemu?“ Nevedela som sa vykoktať.

„Hm... Skúsim mu to naznačiť, no myslím, že už vie všetko, čo potrebuje,“ usmial sa a odchádzal preč.

„Počkaj. Ďakujem. A... dovidenia,“ pokúsila som sa o úsmev. On sa zasmial a tiež ma objal.

„Dovidenia,“ povedal a pustil ma. Ostala som tam stáť a pozerať ku dverám. Potrebovala som sa rýchlo rozhodnúť, kedy to bude ten správny čas...

Daniel     

Dohadovali sme sa o Belle. Už keď prišla bola zničená. Ja sám som ju videl, ako sa zrútila. Nemal som jej vyhovieť. Mal som sa držať pravidiel, no ono mi to nedalo. Bola niečím zvláštna. Už vtedy mi niekoho veľmi pripomínala. Musel som jej vyhovieť. No, keď sme tam prišli, trhalo mi srdce, ako tam plakala. Nemohol som sa na to dívať. Pre istotu som sa preniesol, ale ona myslela, že som stále s ňou. Nemohol som to vydržať. Bolo to niečo hrozné. Plakala tam a on...

„Ale, Pane, prečo jej to nepoviete? Pozrite sa ako ju to ničí,“ pokračoval som v presviedčaní. On mi stále nechcel dovoliť jej to povedať. Bol tvrdohlavý a už si nikdy nechcel pripustiť žiadnu chybu, ale toto by bola chyba. Ak by sme jej to nepovedali. Mali by sme tu prvého anjela workoholika. To sa naozaj ešte nestalo. Všetci si svoje povinnosti odkladajú, ako je to len možné. Ničilo by ju to a to som nemohol dopustiť. On sám jej dal takúto úlohu, tak nech neprotestuje. Tento problém vyriešila zrovna Bella. Vtrhla do miestnosti a začala sa vypytovať, tak ako obvykle. Asi nás musela počuť.

Všetko som jej vysvetlil, dokonca som sa dozvedel, že pozná toho upíra, do ktorého sa zamilovala Esme. To ona bola prvý prípad tu hore, čo sa dostal na Zem. To ona sa nechala premeniť, aby bola s ním. Nepôjde ani do pekla, no už nikdy nepríde sem hore. Bola skvelá. Snažila sa všetko skryť, no nedarilo sa jej to. Videl som to utrpenie. Belle som nemohol povedať, nič čo by ju na to mohlo priamo naviesť. Musela to povedať sama. Tiež sa to nik nesmie dozvedieť, to by bolo.

Ona už vedela, čo sa dialo, tak som ju nechal nech si poriadne premyslí všetky pre a proti. Nechcel som aby trpela, lepšie ju vidieť šťastnú, ako skľúčenú.

„Pane,“ prehovoril som, keď som vstúpil do siene.

„Daniel, ty si jej to musel povedať, však? To si nemohol mlčať?!“ kričal po mne.

„Už sa stalo. Ona má právo na život. Nemáme kontrolu nad upírmi, inak by tu nebola. Nie je to jej chyba, ale naša. Vy ste ich nechceli prijať, Budiš, musíme to nejako odčiniť. Vy ste sa vzdal tých tvorov a ani peklo ich nechcelo prijať. Mám teda na to plné právo,“ dopovedal som, čo ma už tak dlho ťažilo. Musel som to povedať. Po mojom prednese sklapol, a to doslova. Nemal na to čo povedať, pretože je to úplná pravda.

„Kedy?“ spýtal sa porazeneckým hlasom. Dobre som vedel, na čo sa pýta. Bohužiaľ, ani ja som nevedel, kedy presne.

„Neviem, Pane,“ odpovedal som.

„Bež jej povedať, nech je to čo najskôr. Najlepšie už dnes. Sám ju vyprevadím,“ oznámil mi stále v pohoršenej nálade. Poslúchol som a išiel ju zavolať. Prišla hneď a neprotestovala...

Bella

Bola som prekvapená, že ma chce ON osobne „odprevadiť“.

„Pripravená?“ spýtal sa ma, keď som prišla k nemu.

Kývla som hlavou, pretože som si nebola istá hlasom. Bola som nervózna a hlas by sa mi strašne triasol. Boh si začal niečo potichu mrmlať a rozhadzovať rukami. Asi aby to malo nejaký efekt. Neviem. Dorobil tu šaškáreň a pokynul, aby som išla k nemu.

Posledné čo som videla bolo ostré svetlo, tak ako keď som sem prišla. Myslím, že som tiež počula niečo ako „Dávaj na seba pozor.“, ale nie som si istá. Znova som upadla do tmy...

Prebralo ma až zvonenie... počkať zvonenie? Ale, čo sa to...

Porozhliadla som sa po izbe, kde som sa prebrala. Bola to nejaká luxusná miestnosť, v ktorej bolo všetko moderne zariadené. Pozrela som sa na stolček, ktorý bol hneď vedľa postele. Na ňom boli nejaké papiere.

„Hotel Efficie“ hlásal nápis na papieri. O tom som počula. Je nový a veľmi drahý. Je blízko Forks. Povystierala som sa a išla som do kúpeľne. Prezrela som sa v zrkadle a všetko bolo tak, ako predtým. Videla som síce lepšie a aj som cítila viac vôní a počula viac zvukov. Moje zmysli sa zlepšili. Tiež som pocítila tlak v hlave, ale na to som si zvykla. Je to nárek duší a ich prosby. Aj keď som teraz na Zemi, moja podstata anjela ostala. No, nie na dlho. Mám čas do... vlastne na to musím prísť sama. Asi to pocítim, no neviem.

Takže všetko je pri starom, tak sa môžem vybrať na cestu. Ale, čo mu poviem? 

„Ahoj, Edward. Prišla som, pretože ma tam hore už nevedeli vystáť.“

No, jasné. Alice, tá bude vedieť, čo robiť. Ale zasa nikomu to nemôžem povedať. To je hrozné. Ale, keď by som si to naplánovala, ona by to iba videla... no, môže byť. Začala som sa sústrediť, čo mi išlo omnoho lepšie.

Rozprávač      

Zatiaľ, čo sa jedno dievča sústredilo, druhé si triedilo myšlienky. V podstate sa snažili nejako pomôcť. Akokoľvek, aby rodina bola pokope.

Zrazu čiernovlasé dievča, ktoré sedelo na tráve so svojím manželom, dostalo víziu. Predvídanie budúcnosti bol jej dar, ktorý milovala. Vedela o všetko skôr. Mohlo sa to zmeniť, ale ona by to videla.

Videla úžasnú vec. Jej nálada bola opäť na vrchole. Jej manžel nechápal jej zmenu, ale bol rád. Dievča sa vyhuplo na nohy a za sebou ťahala manžela. Ten nechápajúc išiel za ňou, no bol si vedomý toho, že to nebude len tak. Na nákupy už sa tak netešila ako inokedy.

Toto bude niečo vážne. Preletelo mu mysľou.

Nemal však čas sa na niečo pýtať, pretože dorazili domov a Alice, jeho žena sa už zberala na odchod.

„Vrátim sa. Ahoj,“ povedala a dala mu bozk na rozlúčku. Nič viac nič menej. Chcel ísť s ňou, no vedel, že by ho nepočúvala, a iba by sa nazlostila.

Alice už si to šinula vo svojom Porsche po diaľnici, neuveriteľných 200km/h. Možno by to ešte aj zvýšila, no nechcela vzbudzovať pozornosť. Vedela, že bude všetko tak, ako má byť. Všetci budú šťastný...

Dievča, ktoré práve ukončilo svoje sústredenie si oddýchlo,  pretože to bolo trocha náročnejšie ako si myslela. Vo svojej izbe našla všetko čo potrebovala. Už ostávalo iba presvedčiť ostatných...

Bella

Tak toto bolo trocha náročnejšie. Musela som sa riadne sústrediť, no snáď to dobre dopadne. Ani som si to nestihla premyslieť už niekto klopal na dvere. Opatrne som otvorila a spoza dverí na mňa vyletela malá čiernovláska.

„Bell, Bell, Bell,“ hovorila strašne rýchlo, no ja som jej stíhala. Nevedela sa odo mňa odtrhnúť. Musela som ju zo mňa dať násilím dole.

„Aj ja ťa rada vidím, Alice,“ povedala som jej na oplátku.

„Tak hovor. Čo sa stalo. Nemala si byť... No ty vieš,“ koktala, ale ja som jej rozumela.

„Posaď sa a ja ti poviem, čo sa stalo...“

Prerozprávala som jej všetko čo sa stalo. To, že som videla Edwarda na mojom hrobe, proste všetko. Taktiež som jej povedala o Esme. Viem, že som to nemala nikomu hovoriť, ale oni si to nechajú pre seba. Nič nepovedia, aj tak sú mýtické bytosti, tak prečo by nemali vedieť o tomto. Keď som jej všetko povedala ostala na mňa hľadieť ako na zjavenie.

„Alice?“ spýtala som sa zo strachom.

„Ja som tak rada, že si tu,“ vykríkla a znova sa na mňa vrhla. Ja som jej objatie opätovala. Ani neviem, koľko sme sa mohli objímať, no Alice zazvonil telefón. Pohotovo ho zdvihla a už len počúvala.

„Nekrič, všetko bude v poriadku. Za pár minút som doma. Budeme mať návštevu, tak buď dobrý,“ odpovedala a mrkla na mňa. Ja som nepochopila, ale nechala som to tak.

„Tak, poď, nech to stihneme. Všetci ťa veľmi radi privítajú,“ brblala si a ja som sa vydala z ňou. Zaviedla ma k autu a nastúpili sme. Vydali sme sa po diaľnici a Alice stále niečo štebotala. Moc som ju nevnímala, iba som sa sústredila na jednu jedinú vec. To bolo stretnutie s Edwardom. Nevedela som, ako sa správať. Vôbec nič. Moje úvahy preťala Alice.

„Sme tu,“ zapišťala a už vystupovala z auta. Von sa ihneď prihnal Jazz, ktorý ju ochranársky objal a mňa si vôbec nik nevšímal.

„Pche,“ odfúkla som si a až potom si všimla celej rodiny, ktorá sa tlačí medzi dverami. Na všetkých som sa milo usmiala a zamávala im. Evidentne z toho boli v šoku, pretože sa na nič nezmohli.

„No ták, nepozvete ju ďalej?“ trilkovala okolo Alice. Všetci sa spamätali a už ma tlačili dnu. Jednu osobu som tu, bohužiaľ, nezahliadla. Bola to moja láska. Edward. Prechádzala som z náručia do náručia, a všetci mi šepkali ako veľmi ma majú radi. Po chvíli sa odtiahli a aj som zbadala, ako na schodoch stojí on. Vyzeral dosť zmätene, ale taktiež šťastne. Ani neviem, kde sa to vo mne vzalo, no náhle som už nestála medzi Cullenovcami, ale visela som Edwadovi okolo krku. Zostal v šoku, no náhle si ma privinul do náručia.

„Milujem ťa,“ povedala som celá šťastná.

„A ja ťa milujem,“ vydýchol Edward do mojich vlasov. Trocha sa odo mňa odtiahol a zadíval sa mi do očí. Ja som v tých jeho videla iba bezmedznú lásku a oddanosť. V tých mojich muselo byť to isté.

Začal sa ku mne skláňať a ja som vedela, čo chce spraviť. Prekonala som posledné milimetre, ktoré boli medzi nami a spojila tak naše pery.

Bol to neobyčajný pocit. V bruchu som mala milióny motýľov, ktorí mi tam robili riadnu neplechu. V tom bozku bolo všetko. Všetky pocity, za tú dobu, čo sa poznáme. Bol to dokonalý bozk, ktorý môžem zažiť iba s ním.

Keď sme sa od seba odtiahli, poobzerala som sa okolo, no nik tu nebol.

Alice. Spomenula som si na osobu, ktorá mi veľmi pomohla.

„Chcem vedieť všetko,“ povedal nežným hlasom Edward, a potom ma znova pobozkal. Len čo sme sa odtrhli, boli tu všetci. Spolu sme si sadli do kresla a Edward si ma stiahol na seba. Oprela som sa o neho a začala s rozprávaním. Alice už všetko vedela, tak iba naskakovala Jazzovi v náručí.

„... preto ma musíte premeniť. A ešte jedna otázka. Esme, bola si to naozaj ty?“ spýtala som sa jej, pretože pri tom príbehu som jej meno nespomenula.

„Áno, bola,“ odpovedala a láskyplne sa zadívala na Carlisla.

Ja som sa uložila do náruče svojej lásky, ktorá ňou ostane, až do skonania sveta...

THE END       

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Iba skúsiť... II: