Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Iba skúsiť...

18.06.2010 (15:15) • BlackStar • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2087×

Rozprávač

V malom mestečku menom Forks sa narodilo dieťa. Je to veľmi zvláštne dieťa. Je posadnutá otázkami a nájdením odpovedí. Chce vedieť všetko, čo sa dá. Chce vidieť všetko, čo sa dá. A chce zistiť, čo sa nachádza na druhej strane...

„Mami, čo sa stane, keď zomrieš?“ pýtalo sa dievča už asi po stýkrát, a mama jej vždy odpovedala rovnako.

„Pôjdeš do neba, zlato,“ odpovedala stále trpezlivo. Poznala svoju dcéru dobre a vedela, že jej to stačiť nebude. Je veľmi zvedavá a svoja, takže to potrvá ešte dlhú dobu, kým sa prestane pýtať. ´Možno sa ani neprestane.´ Pomyslela si žena sediaca na verande za domom. Bývali v malom domčeku, ktorý im vyhovoval. Peňazí mali dosť, no nechceli žiť ako snobi.

Boli šťastná rodina, nič im nechýbalo. Vtedy mala malá Bella sedem rokov. Ako šli roky, tak aj otázok pribúdalo, no nie všetky našli odpovede. No tá jedna tu stále bola a Bella na ňu stále chcela nájsť odpoveď. Pýtala sa každého, koho poznala. Dokonca bola aj v márnici, nech jej povedia, čo sa stane s mŕtvymi ľuďmi. Nik jej nepovedal nič iné ako „Pôjdeš do neba“ alebo „Staneš sa strážnym anjelom“ no ona takéto odpovede nechcela. Dobre vedela, že sú to iba výplody fantázie.

No ona chcela fakty. Bola veľmi živá a vedela, čo bude robiť. Chcela sa stať archeologičkou. Chcela prísť na veľa nových vecí. Odhaliť nepoznané. Také ona mala plány. Rodičia ju podporovali, keď videli aké nadšenie pre to zdieľa. Dostalo sa jej všetkého.

Bella

Mám úžasný život. Rodičia sú skvelí a mňa majú tiež radi. Chodím na strednú školu vo Forks a mám sedemnásť rokov. Som síce trochu nešikovná, no to mi v ničom nebráni. Mám tiež skvelé kamarátky, ktoré mám nadovšetko rada. Alice, Rosalie a Angelu. Sú to moje najlepšie kamarátky. S nimi si rozumiem a poznajú ma lepšie, ako ja. S nimi sa človek nenudí. Na moje otázky sa vždy snažíme nájsť odpoveď spoločne.

No, je tu jedna, ktorá mi nedá spávať. Je to otázka, ktorá sa asi ani nedá zodpovedať, iba ak by som sa sama o to pokúsila. Nad tým už som premýšľala niekoľkokrát, no vždy ma prerušila Alice. Naozaj vždy, keď som nad tým premýšľala, akoby sa to mohlo stať.

Prirútila sa ku mne a začala ma ťahať na nákupy. Alebo v najnutnejšom prípade prišla Rose. Vždy mali úžasné výhovorky. Ja som to neriešila. Až kým som nad tým znova neuvažovala.

„Čo sa stane, ak zomriem... Čo potom. Je nejaký druhý svet?“ premýšľala som nahlas. Dalo by sa to zistiť... som strašný sebec, keď by som chcela vymeniť tento život, za niečo, čo možno ani neexistuje. No strašne ma to láka. Spôsobov by bolo... Mama, otec, celá rodina, Alice, Rose, Angela a ešte je tu jeden človek. Je skvelý, no ja preňho nie som ničím. Kamarátka jeho sestry. Nič viac.

Rozprávač

Zatiaľ čo Bella premýšľala nad záhadnosťou smrti, na druhom konci meste išiel jeden človek, prepáčte, upír vyletieť z kože.

„Už zasa. Ja ju pretrhnem. To si s tým nemôže dať pokoj!“ rozkrikovala sa malá upírka meno Alice. Jej brat videl všetko to, čo ona a tiež z toho bol mierne na prášky. On ju mal rád. Dokonca sa do nej zamiloval, no spolu nemôžu byť. Človek a upír, to k sebe nejde. Alice sa ho márne pokúšala presvedčiť, no on to hneď vzdal. Mal jedinú útechu v tom, že ju môže vidieť u nej ako spí. To bolo jeho potešenie. Vedieť, že jej nič nie je, a že je šťastná. Tiež vedel, že má takéto nápady, chcel s tým niečo spraviť, no nevedel čo. Jedine Alice môže.

„Idem tam!“ zakričala do domu, ktorý bol obrovský a steny hrubé, ako to len šlo. Edward si prial, aby mohol ísť s ňou...

Pri tých pár minútach, čo Alice išla k Belle, ona zatiaľ premýšľala nad tým, ako je možné, že sa tam vždy objaví. Na smrť prestala myslieť a žiadala odpoveď na svoju ďalšiu otázku. No nedostávala ju a ona sa odhodlala spýtať. Každý vedel aká je, takže odpoveď by mala byť zaručená.

No Alice, ktorá sa k nej rútila, nijako nepostrehla, že by si Bella niečo naplánovala. Bola až moc vyvedená z miery, než aby ju ešte nejako moc sledovala. Bola tam za pár minút. Vybehla z auta, a už ju chcela ísť vytiahnuť na nákupy. Obidve sa odreagujú. ´Dve muchy jednou ranou.´ Pomyslela si Alice.

Bella

Premýšľala som nad tým, že sa tu znova zjaví a odvedie ma na nákupy, a pozrime sa. Je tu! Keď som počula brzdy na chodníku, bola som si na sto percent istá, že je to ona. Je tu vždy... Počkať, do piatich minút. Je presná ako hodinky.

„Cŕŕŕ! Cŕŕ! Cŕŕŕ!“ zvonil zvonček ako o život. Alice je dnes nejaká vytočená. Čím to asi bude? Pýtala som sa ironicky.

„Ahoj,“ povedala som, keď som otvorila dvere.

„Ahoj!“ povedala Alice a skočila mi okolo krku. Tak toto je presne ten prípad. Vždy sa takto správa.

„Ehm... Alice, môžeme ísť hore? Chcem sa na niečo spýtať,“ povedala som jej a ona ostala stáť.

„Neboj, nie je to nič zlé,“ usmernila som svoju otázku. Pomaly sme vpochodovali do mojej izby a tam sa usadili.

„Pred tým, než niečo povieš. Na nákupy nejdem!“ povedala som pevným hlasom.

„Pf,“ odfúkla si.

„Dobre. Chcem sa spýtať, prečo prídeš vždy, keď premýšľam o... no, o smrti?“ spýtala som sa, no išlo to zo mňa ťažko. Neviem prečo. Ja o tom premýšľam normálne, no keď to mám niekomu povedať...

„Hm... Náhoda?“ Pokrčila ramenami.

„Ja viem, že to náhoda nie je. Tak čo si? Nejaká veštica?“ Začínalo ma to baviť. Ak by bola, tak je to super! Ďalšie otázky mi zaplavili myseľ.

„Tak, čo? Bude to?“ pýtala som sa s neskrývaným záujmom.

„Bells, kde máš rodičov?“ spýtala sa ma zasa ona. Vykrúcačky!

„Mama je v obchode a oco je v práci. Tak, a ja sa to dozviem?“

Stále nedočkavá som na ňu hľadela.

„No, ono... vieš, to by nik nemal vedieť... Ani ty...“ koktala a išlo to pomalšie ako slimák v zákrute.

„No tak, hovor. Ja to nikomu nepoviem,“ nabádala som ju stále. Ona, akoby sa pozerala mimo mňa a všetkého, a potom sa jej výraz rozjasnil.

„Dobre, takže najskôr, čo vieš ty,“ povedala celkom vážne.

„Ja... no iba som si všimla, že vždy keď nad tým premýšľam, zjavíš sa ty. A ešte ste bledí, to všetci, krásni, a všetci máte zlaté oči. Inak nič.“

Pokrčila som ramenami.

„Všímavé dievča,“ pochválila ma, „no je toho ešte viac. My, teda naša rodina, nie sme ľudia. Počula si už o upíroch?“ spýtala sa ma opatrne. Ja som iba pokývala hlavou na súhlas.

„Tak... My sme upíri,“ povedala mi so strachom v hlase. Ja som si z toho nič nerobila.

„Hm... OK,“ povedala som a v mojom hlase bolo poznať, že som strašne zvedavá. Snažila som sa to skryť, no nešlo mi to.

„Takže ty sa nebojíš?“ opýtala sa vykoľajená Alice.

„Nie... len som strašne zvedavá, čo dokážete. Je to super. To iba ja môžem mať takú smolu. Nič v zlom,“ povedala som rýchlo Alice.

„To je v poriadku. Len... Máš pravdu. Ale my sa živíme len zvieracou krvou, nie ľudskou,“ vysvetlila mi. Wow! Tak toto ma fascinovalo ešte viac.

„Tak hovor, hovor,“ rýchlo som do nej strkala prstom.

„Dobre, takže...“ (všetko poznáte :P)

Rozprávala mi všetko možné. Dokonca aj ich príbehy. Takže, tu sú ďalšie odpovede ohľadom nášho sveta. Milujem mystiku, no tiež fakty... som tým posadnutá. Je to úžasné zisťovať rôzne veci...

A znova mi na myseľ prišla tá jediná... Alice stále rozprávala, no ja som bola mimo. Aké by to bolo nechať sa vysať upírom. Pomaly ťa opúšťajú sily... To by bola nezaplatiteľná skúsenosť, no stála by ma život. Možno by som zabila dve muchy jednou ranou. Upír + smrť... to by mohlo vyjsť.

„Nie! Ani o tom nepremýšľaj!“ kričala na mňa Alice. Kruci, zabudla som. Vždy ma uvidí. Ale počkať, ona hovorila, že ma niekedy nevidí. Toho by sa dalo využiť. Ak by som sa moc snažila, možno...

„Dobre, dobre. Ja len tak...“ povedala som si potichučky, no vedela som, že ma počuje.

Ubehlo už pár mesiacov odkedy viem, čo sú a blížili sa moje osemnáste narodeniny. Moc som sa na ne tešila, lebo mi Alice chystala oslavu. Ona vždy vie spraviť tú najlepšiu. Dúfala som, že sa na nej dozviem ďalšie odpovede. Pozvala... vlastne tam budeme iba my. Cullenovci a ja.

Tých pár mesiacov som sa každý deň na niečo pýtala. Keď ma Alice chcela niekam vziať, musela ma viesť násilím, inak by som nešla. Stále som sa na niečo pýtala. Väčšinou mi odpovedal Carlisle, pretože je najstarší a má už skoro tristo rokov. To je teda poriadne dosť a vyzerá tak mlado. Pár krát mi odpovedal aj Edward. Nevidela som na ňom, že by mu to prekážalo, no tiež sa netváril nejako nadšene. Taký neutrálny výraz. Aj keď je taký... A dosť!

Bol deň mojich osemnástych narodenín. Zobudila som sa ráno o šiestej a nevedela som už zaspať. Vonku bolo už celkom svetlo, tak som sa rozhodla, že si zájdem na prechádzku. Dlho som nebola v lese, a dokonca mi to aj chýbalo. Premýšľala som nad tým, ako mi Alice hovorila, či by som zniesla, ak by ma premenili.

Neviem, prečo sa pýtala, no ja som nad tým veľmi premýšľala. Chcela som umrieť, to bola jedna zásadná vec. Taktiež som chcela ešte veľa zažiť, a bolo ešte veľa otázok, na ktoré by som chcela odpoveď. Jasné, keď si upír, tak máš času koľko chceš, no ja som to tak nebrala...

„Wow,“ vypadlo zo mňa po dlhej ceste plnej nástrah, ako sú kmene stromov a mach. Dostala som sa na malú lúčku, ktorá bola posiata kvetmi. Bol september, takže sa tu ešte nejaké nachádzali. Bolo to úžasné, tráva bola, na moje šťastie, takmer suchá, tak som sa do nej uložila. Ani neviem ako, ale zaspala som.

„Ale, ale, ale. Koho to tu máme. Žeby sa mi zákusok sám prišiel ukázať?“ hovoril veľmi nepríjemný slizký hlas. S trhnutím som sa posadila a rozhliadal som sa. Za sebou som zbadala postavu. Keď som si ju bližšie pozrela, videla som, že má červené oči.

„Kruci,“ uniklo mi z úst.

„Neboj sa, posnažím sa aby to nebolelo,“ povedal presladeným hlasom. Už som myslela, že mu z úst poletia včeličky.

Pomaly sa ku mne približoval, a stále mal ten samoľúbi úsmev na perách. Bála som sa, no tiež som vedela, čo príde. Smrť! To jediné mi teraz behalo hlavou. Nebolo to zo strachu, no mala som taký divný pocit, akoby ste sa báli, čo dostanete z testu. Ja sa teraz dozviem odpoveď.

Prišiel ku mne, no ja som sa nebránila. Sklonil sa ku mne a odhrnul mi vlasy z krku. Pod jeho dotykom som sa zachvela. Bol to strach, ktorý prišiel neskoro. Čakala som, kedy sa to stane. Bola som aj nervózna.

Pocítila som jeho studený dych na krku a už iba menšiu bolesť, ktorá mi išla od krku. Bolo to ako porezanie, no toto bolo rýchlejšie. Cítila som tiež bolesť, akoby mi tam začal strkať zapálenú zápalku. Oheň sa mi tam čo raz viacej rozprestieral, no cítila som, že je stále na tom istom mieste. Bola to len mylná predstava. Ten oheň sa stupňoval. Počula som ako hltá moju krv.

Opúšťali ma sily a ja som vedela, že sa blíži tá vytúžená odpoveď. Chcela som sa ešte rozlúčiť. Síce som to chcela, no nechať tam mojich rodičov a priateľov... Nebolo to to, čo som chcela, ale aj bolo. Vôbec som sa v sebe nevyznala. Iba som stále premýšľala, aké to bude. Len tá malá časť sa zaoberala mojimi blízkymi. Konečne! Povedala som si, keď som cítila, že moje telo už je skoro bez kvapky života. Upadla som do nekonečnej tmy...

Roztvorila som oči a... pred sebou som videla oslňujúce biele svetlo. Rozprestieralo sa všade, kam som len videla.

„Tak toto je tá druhá strana?“ spýtala som sa sama seba a rozhodila som rukami.

„Nie, nie je. Je to iba prechodná... dá sa to nazvať zastávka. Je to iba miesto, kde zostaneš, než sa rozhodnú, čo sa s tebou stane,“ povedal neznámy hlas. Rozhliadala som sa okolo, no nikoho som nemohla nájsť.

„Hm... prosím, môžete sa mi ukázať?“ spýtala som sa neisto. Predo mnou sa zjavila postava v bielom plášti.

„Wow!“ vypadlo zo mňa, keď som si všimla jeho... no, ako sa tomu hovorí... taký ten krúžok nad jeho hlavou, ktorý svieti... Kruci! No, nič.

„Tak, čo sa so mnou stane?“ Nedočkavosť zo mňa jednoducho sršala.

„Ešte sa nevie,“ povedal mdlým hlasom. Teraz ma napadla ešte jedna vec, ktorú by som chcela spraviť.

„Môžem vás o niečo požiadať?“ Iba kývol.

„Chcela by som sa pozrieť, ako sú na tom rodičia a priateľa, ak smiem,“ povedala som a pri tom mi to všetko došlo. Už ich nikdy neuvidím, nikdy sa na nich nepozriem a nepoviem im, ako veľmi ich mám rada. Už nikdy...

Znova prikývol. Zavrel oči a my sme sa premiestnili do upršaného mestečka. Môj domov. Boli sme nad vykopanou jamou. Došlo mi, že je pre mňa. Začali mi tiecť slzy. Čudujem sa, že môžem. V ten moment, kedy sa moje slzy dotkli zeme, spustil sa dážď. Podtrhlo to tú smutnú náladu. Keď som sa pozrela okolo, boli tu všetci, ktorých mám rada. Moja rodina, priatelia...

Zostali sme tam až dokonca. Keď sa všetci vybrali preč, jeden tam predsa len ostal. No, on ma prekvapil najviac. Neverila by som nikomu, kebyže mi to povie. Bol to Edward. Ale čo tu robí?

„Nechcel som, aby sa to stalo. Prepáč, prišli sme neskoro. Nikdy si to neodpustím... Nikdy... Milujem ťa, Bells,“ vyslovil tie slová, ktoré som chcela počuť, no nie takto. Mojim telom otriasali vzlyky. Prečo? Prečo teraz?

„Ty blbec. To si nevedel povedať? Ja... Ja...“ nevedela som zo seba viac dostať. To je taký blbec. Mohli sme byť spolu. Hnevala som sa na neho, že mi to nepovedal... ale prečo?

„Nechcel som, aby si patrila do nášho sveta... Nechcel som ťa vystaviť nebezpečenstvu. Ja... Prepáč...“ zlomil sa mu hlas. Tak toto je odpoveď? Toto? To nie je odpoveď, to je iba priznanie, že sa bál. To je taký sebec.

„Ty blázon! Ty blbec!“ revala som a pokračovala v nadávkach.

„Milujem ťa!“ Plakala som a celá sa triasla. Cítila som neuveriteľnú stratu, viac ako by som mala. Pocit prázdnoty sa nedal opísať, akoby som stratila to jediné, čo mi dávalo nádej...

Zrazu som pocítila, akoby sme leteli. A naozaj. Premiestnili sme sa pred nejakú bránu. Cez ňu sme vstúpili a niekto začal rozprávať.

„Vítam ťa medzi nami. Tvoj čas ešte nemal nastať, no tieto situácie nie sú pod naším zrakom. Je nám ľúto, no tu ti bude dobre. Máš na výber. Buď tu ostaneš, a budeš tu na večnosť, žiadne starosti, nič. Alebo sa z teba stane anjel,“ dopovedal a mne to šrotovalo v hlave o sto šesť. Čo si vybrať... nuda by tu, ako vidím, bola. Takže je rozhodnuté.

„Chcem sa stať anjelom. A to budem robiť čo?“ spýtala som sa stále zo smútkom v hlase. Nevedela som sa preniesť cez to, čo povedal na pohrebe. Blázon!

„To sa rozhodne... Máme rôznych anjelov. Pomsty, lásky, nehôd, náhod, anjelov strážnych, tých je najviac,“ hovoril, no ja som mala veľmi dôležitý dotaz.

„Môžu anjela vidieť?“ spýtala som sa s nádejou.

„Nie, no... Nič. Nemôžu.“

No, mňa zaujalo to jeho zaváhanie.

„A môžu mať anjelov aj upíry?“ Taktiež otázka, ktorá sa týka mojej lásky. Áno, je to moja jediná láska.

„Nie, nemôžu,“ odpovedal stroho. Moja nádej upadla do ničoty, no stále tu bola. Svietila hlboko v mojom vnútri. Bola to nádej, že ho znova uvidím...

„Už viem, budeš Anjel Nádeje,“ povedal veľmi pyšným hlasom.

„Anjeli Nádeje sú zriedkaví, no tí dokážu veľké veci...“

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Iba skúsiť...: