Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » I'm so sorry, Bella

24.01.2011 (15:15) • AnnVolturi • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1166×

„Je čas otvoriť darčeky,“ vyhlásila Alice. Hneď ako to dopovedala, už aj viedla Bellu k stolu. Bolo tam plno darčekov a dokonca torta, ktorú urobila Esme. Ja som radšej postával obďaleč. Ešte stále som mal problémy s ovládaním kontroly. Keď Bella zazrela, čo všetko je na stole, ihneď začala protestovať.

„Alice, veď som ti predsa hovorila, že nič nechcem...“

„Ale ja som ťa nepočúvala,“ dosť samoľúbo jej skočila do reči.

„Otvor to,“ povedala, zobrala jej z rúk fotoaparát a miesto neho jej dala späť striebornú krabičku. Presne som vedel od koho to je. Od Emmetta, Rosalie a mňa. Cítil som z nej prekvapenie, asi si už všimla, že je až podozrivo ľahká.  Prezerala si to z každej strany a po chvíli usúdila, že tam nič nie je.

„Hm... ďakujem,“ odvetila.  Cítil som šťastné emócie všetkých okolo. Z celej sily som sa snažil, aby som zostal ticho a nesmial sa uprostred obývačky nad jej výrazom. Keď sa však aj Rosalie usmiala, nevydržal som to, zasmial som sa a tak som obrátil jej pozornosť na mňa.

„To je rádio do tvojho auta,“ začal som jej vysvetľovať. Z jej emócií som totiž cítil zreteľné zmätenie.

„Emmett ho práve inštaluje, aby si ho nemohla vrátiť.“ Chcel som jej ešte povedať, že to vymyslela Alice, ale to už jej asi došlo.

„Ďakujem, Jasper, Rosalie,“ vtedy sa uškrnula.

„Ďakujem, Emmett!“ skríkla, hoci to nebolo treba. Z vonku sa jasne ozýval Emmett v jej aute a ja som vedel, že to už má skoro hotové. Musela ho počuť aj ona, lebo sa zasmiala.

„Teraz otvor ten odo mňa a od Edwarda,“ povedala Alice značne rozrušená, nepotreboval som ani svoje schopnosti, aby som to vycítil. Podala jej darček. Bella sa obrátila k Edwardovi a ja som silno cítil, že je naňho trochu naštvaná.

„Niečo si sľúbil,“ povedala mu. Práve v tej chvíli, vošiel do izby Emmett.

„Práve včas,“ zaradoval sa a ja som od dotyčného pocítil aj silnú radostnú vlnu. Nakazil ma tou radosťou a vtlačil sa za mňa, keď som sa prisunul bližšie, aby som dobre videl. Nebolo to u mňa normálne, ale tej opatrnosti už predsa stačilo, nie?

„Neminul som ani halier,“ povedal jej brat chlácholivým hlasom a odhrnul jej jeden prameň vlasov. Cítil som, že sa snaží ukľudniť sa. Potom sa podvolila a otočila sa k Alice.

„Daj mi to.“ Emmett sa nad jej reakciou usmieval tak, akoby ste práve dali päťročnému dieťaťu lízanku. Potom to nevydržal a zasmial sa. Bella, otrávene pretočila oči, zobrala si ten balíček, vsunula prst pod papier a trhla.

„Do kelu,“ zašomrala a ku mne sa práve vtedy doniesla lahodná vôňa. Z jej prsta kvapla kvapka krvi.  Zrazu mi bolo všetko jedno. Nezaujímalo ma to, že sklamem rodinu a Alice, ani že zabijem nevinnú bytosť. Nezaujímala ma bolesť, ktorú o chvíľu pocítim, keď ju zabijem. Nezaujímal ma svet. Keby sa dialo čokoľvek, vôbec by som to nevnímal. Bol som zameraný len na jedno - na tú červenú tekutinu, ktorá práve vytiekla z dievčatinho prsta.

Nevedel som si spomenúť, ako sa volá a popravde, bolo mi to aj jedno. Načo? Veď aj tak za chvíľu zomrie. Vrhol som sa na ňu. Zrazu sa niekde vzdialila a do mňa vrazil ďalší upír. Čo to dokelu robí? Je to predsa naše jedlo. Ak ju chcel pre seba, mal ju už zjesť, teraz je však moja. Hrdelne som zavrčal. Snažil som sa popri ňom rýchlo prešmyknúť, a cvakol som po ňom zubami.

Prepáč, ale večeru mi brať nebudeš, pomyslel som si. Zrazu ma však môj protivník zdrapil, a hoci ma silnejšie zovrel, prudko som sa vzmietal. Nie! Som predsa tak blízko. Už len kúsok... Upieral som oči na jej ranku na prste. Zrazu však bola vôňa intenzívnejšia, lákavejšia. Z mnohých rán na rukách jej vytekala krv. Chcel som sa na ňu znova vrhnúť – hádam si to ten druhý upír nevšimne – ale to už ma držal niekto iný. Niekto silnejší. Nie! Toto nemôžete! Snažil som sa silou mocou dostať späť k svojej večeri, vypieral som sa, zvíjal som sa v upírskych rukách, snažil som sa nejako zraniť toho upíra, čo ma držal. Nič však nepomohlo. Ten, ktorý mi zabránil ako prvý, sa postavil pred dievča a varovne zavrčal. Neviem či to bolo určené mne, alebo tej upírke ktorá sa po chvíli postavila predo mňa, ale ani ma to nezaujímalo.

Vytlačili ma von z toho domu a ja som si pomaly začal uvedomovať, čo som skoro urobil. Ako som mohol? Keď ma Emmett pustil v bezpečnej vzdialenosti, rozbehol som sa od domu čo najďalej. Chcel som byť sám so svojimi myšlienkami. Po pár kilometroch behu som si sadol na vyvrhnutý strom. Dlho som si však samoty neužil, za sebou som počul zapraskanie vetvičky. Neotočil som sa snažil som sa dať najavo, aby ma tu nechal samého, ale po chvíli si ku mne prisadol a ja som ihneď spoznal ten pach. Edward. Cítil som z neho hnev a vedel som, že si ho aj právom zaslúžim. Sklonil som hlavu.

„Nie, Jasper, nie som na teba nahnevaný,“ ozval sa po chvíli.

Kecy, veď to cítim, pomyslel som si. Ale zaslúžim si to.

„Som nahnevaný, ale nie na teba ale na seba,“ povedal mi a ja som cítil, že hovorí pravdu. Ale čo on urobil? On sa predsa nepokúsil zabiť Bellu, ani jej nijako ublížiť. Tak čo potom?

„Nejedná sa o to, čo som urobil, ale o tom čo som neurobil.“ Po týchto slovách som sa naňho pozrel nechápavo a tak pokračoval ďalej.

„Mal som ju nechať tak. Mal som niekde odísť, nevšímať si ju, alebo poprosiť Esme a Carlislea, či by sme sa nepresťahovali. Mal som ju nechať žiť ľudský život. So mnou je len v stálom nebezpečí.“ Cítil som jeho smútok, ale aj jeho náhlu bolesť.

„Ale urobím to teraz. Ako sa hovorí: radšej neskoro, ako nikdy,“ vyhlásil rozhodne, aj keď tá bolesť svedčila o tom, že to muselo byť veľmi ťažké rozhodnutie.

„Nie, to ja by som sa mal niekde presťahovať, nechcem vám robiť problémy,“ potichu som povedal, ale vedel som, že to počul.

„Nie, ty za to nemôžeš Jasper, počuješ?“ Keď som nedvíhal hlavu, postavil sa predo mňa a zatriasol so mnou.

„Počuješ?“

Aj tak môj názor nezmeníš, pomyslel som si smutne.

„Ešte dnes poviem Carlisleovi, aby sme sa odsťahovali. Nemáme právo zasahovať do jej života, ničiť jej ho. Bude mať manžela, deti... rodinu.“ Tie slová ho veľmi boleli. Nechcel ju opustiť, ale bol príliš tvrdohlavý, aby zmenil svoje rozhodnutie. Myslel si, že to bude pre ňu dobré. Sadol si znova vedľa mňa a rozmýšľal. Po chvíli som zahliadol Alice, ktorá prišla. Cítil som jej ľútosť. Nechcem, aby ma ľutovala, som monštrum. Otočil som sa a vbehol som ďalej do lesa. Domov som sa vrátil až nadránom.

Autor: AnnVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek I'm so sorry, Bella: