Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » I love you, but we can't be together... - 2. časť

18.06.2014 (15:00) • Alexa215 • FanFiction jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 1745×

Melanie sa necítila dobre, i keď sa ma snažila upokojiť, že jej vážne nič nie je. Mala som o ňu veľké obavy. Celú noc som nespala, zato ona áno. Nedokázala som zaspať. Iba ráno, keď už vonku svitalo, som dokázala na pár minút zavrieť oči, no hneď som sa aj zobudila, či jej nie je horšie.

Našťastie vyzerala lepšie, síce farba jej pokožky bola o jeden odtieň bledšia. Naďalej som sa strachovala.

„Pokoj, som zdravá ako repa. Len sa ešte necítim na to, aby som opustila túto izbu,“ zamrmlala počas toho, ako ležala v posteli a snažila sa znovu zaspať. Jej slová ma len čiastočne upokojili.

Vyšla som z kúpeľne už namaľovaná a oblečená v modrých rifľových kraťasoch a tričku bez ramienok. Mala som v pláne ísť na raňajky, v bruchu mi už škvŕkalo.

„Mám ti niečo doniesť? Chlieb, alebo nejaké pečivo?“ opýtala som sa a popri tom si obúvala sandále.

Mel sa otočila smerom ku mne. „Chlieb, prosím.“ Len som prikývla na znak súhlasu, zobrala si kľúče a vybrala sa na prízemie, tentoraz schodmi. Aj napriek tomu, že som mala energie ako zombie, nechcelo sa mi čakať na výťah, radšej som sa prešla.

Na raňajky som si dala šampiónovu omeletu a Melanie som tajne vzala do servítky dva krajce chleba. Pri prechádzaní okolo baru som sa zastavila a popýtala si fľašu neperlivej vody, ktorú sme mali zadarmo. Keď už máme all inclusive, tak prečo to nevyužiť?

Vrátila som sa na izbu. Mel zaspala. Položila som chlieb aj vodu na jej nočný stolík a ľahla si vedľa nej do manželskej postele. Nijako mi to neprekážalo. Ako náhle som si ľahla, viečka mi oťaželi a ja som sa poddala spánku...

Zobudila som sa niekedy podvečer. Zistila som to podľa tmavnúcej oblohy, ktorú som videla cez balkón. Všimla som si, že Mel sedí na konci postele a sleduje televíziu.

„Chápeš to? Nemajú tu ani jeden americký kanál!“ sťažovala sa. Teraz som si už bola istá, že sa cíti o čosi lepšie. I keď možno nie najlepšie, určite to nie je tak, ako včera večer.

„To je teda hrozné,“ povzdychla som si ironicky, na čo hneď ona zareagovala nepríjemným pohľadom upierajúcim na mňa. Iba som sa potichu zasmiala a pomaly sa postavila. Trochu som sa ponaťahovala. Už som mala dostatok energie, že by som pokojne mohla ísť na nejakú party a pretancovať celú noc. Avšak, ja nie som na také zábavy.

Prešla som k balkónu, odkiaľ vial jemný letný vánok. Vonku bolo príjemne, nie tak horúco, ako tu býva cez deň. Taktiež nebola ani zima, takže moje oblečenie tejto teplote vyhovovalo. Z balkóna som zahliadla krásne more, ktoré postupne naberalo so západom slnka tmavšiu farbu. Začula som aj zvuk malých vĺn dopadajúcich na pláž. Bolo to také... upokojujúce. Musela som uznať, že výhľad sme mali skvelý – na pláž a more.

„Hej, nešla by si sa so mnou prejsť po pláži?“ navrhla som a vrátila sa späť dnu. Melanine zelené oči sa neodtrhli od televíznej obrazovky, kde práve dávali nejakú taliansku telenovelu. Až po niekoľkých minútach konečne vypla televíziu. To ju až tak veľmi zaujímajú tie telenovely, kde nerozumie ani jedno slovo? Možno pár slov áno, ale neverím, že by mi vedela všetko preložiť.

„Môžeme ísť!“ povedala nadšene, postavila sa a odkráčala ku vchodovým dverám. Pobrala som sa za ňou a spolu sme zišli schodmi na prízemie hotela, vyšli von a po betónovom chodníčku sa vybrali smerom k pláži, ktorá bola hneď neďaleko. Trvalo nám to sotva pár minút a už sme boli na rozľahlej pláži, ktorá sa tiahla až nevedno kam.

Tak sme sa teda spolu vybrali po tej pláži. Nad hlavami nám žiaril mesiac, ktorého žiara sa odrážala na hladine mora. Jemne som privrela oči a užívala si ten pokoj a šumenie mora. Nebavilo ma, ako sa mi do sandál neustále nahŕňal piesok, preto som si ich vyzula. Ten pocit, keď som nohy zaborila do toho jemného piesku, bol neopísateľný.

Spočiatku pláž lemovali trávniky i s nádhernými pestrofarebnými kvetmi, no potom ju začal lemovať les, do ktorého nedopadala ani štipka svetla kvôli hustým korunám stromov.

Práve keď sme okolo toho lesa prechádzali, Melanie išla bližšie k vode, kde si namočila nohy a zabávala sa.

Náhle som za sebou pocítila závan vetra. Prudko som sa otočila a zahliadla pohyb. Srdce mi začalo od strachu rýchlejšie búšiť. Očami som prehľadávala les, no nikoho som nevidela, až som zazrela obrysy nejakej postavy, pravdepodobne muža. Do tváre som mu nevidela, avšak zazrela som jeho žiarivé zlaté oči. V momente sa mi v hlave vybavil ten muž zo včerajšku, ktorý mi poslal drink.

I keď stál odo mňa niekoľko metrov na okraji lesa, začínala som sa strachovať.

Čo tu ten muž vlastne robí? A prečo sa skrýva za stromami? Vari ma sleduje?

O krok som cúvla a otočila sa smerom k Melanie.

„Mel,“ šepla som potichu, no dostatočne na to, aby ma počula. Ona ku mne okamžite pricupkala. Chcela som jej ukázať toho muža, no nevedela som ho nikde nájsť, akoby sa vyparil.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa neisto. Nadýchla som sa, že niečo poviem, ale potom som len záporne pokrútila hlavou. Radšej sme sa pobrali späť smerom k hotelu. Naďalej som mala taký zvláštny pocit. Bolo pre mňa nemožné sa neobzrieť, lenže to som nemala robiť. Znova som ho zahliadla. Snažila som sa nepanikáriť, nekričať, iba som pridala na tempe.

O necelých päť minút sme už boli v hoteli. Mel sa zastavila pri bare a popýtala si nejaké dva drinky. Barman sa len na ňu usmial a pripravil, čo si želala. Podišla späť ku mne, v rukách mala akési farebné drinky, ktoré sa skladali z červenej, oranžovej a zelenej farby. Trochu zvláštne, vyzeralo to ako nanuk.

Melanie mi jeden drink podala. Pochybovačne som sa na ňu pozrela.

„Neuškodí ti to?“ nadvihla som jedno obočie.

Pretočila očami. „Prosím ťa, z alkoholu mi nikdy nebolo zle. Včerajšok musel byť kvôli nejakému jedlu.“ Aj tak som mala obavy, že i dnešnú noc strávi s hlavou nad záchodom. Predsa, ani nič nejedla, až na tie dva krajce chleba a alkohol na prázdny žalúdok...

Celý večer sme strávili pri bare, kde si Mel stále objednávala nejaké drinky a nadšene sa zhovárala s barmanom. Ja som sa v podstate nudila. Vedela som, že Melanie sa toho barmana pokúšala zabaliť, ja som len zavadzala.

Preto som položila prázdny pohár od drinku na barový pult a nečujne sa pobrala preč. Prešla som dlhšou chodbou plnou dverí od izieb a zahla za roh, kde sa nachádzalo schodište.

Vtom som ale do niečoho narazia. Bolo to, akoby som narazila do betónového múru. Avšak, keď som otvorila oči, uvidela som košeľu nejakého muža. Do nosa ma udrela nádherná vôňa, sladká ako med, takže som nemala čas ospravedlniť sa, či premýšľať nad tým, prečo bola jeho hruď až neľudsky tvrdá.

„Prepáčte,“ ozval sa zamatový hlas patriaci tomu mužovi a ja som k nemu zodvihla pohľad, no do tváre som mu nevidela, bola tu príliš veľká tma. Jediné, čo som dokázala rozoznať, boli jeho obrysy. Ešte pred tým, než okolo mňa prešiel, stihla som si všimnúť jeho zlaté žiarivé oči. Až po niekoľkých sekundách som si uvedomila, odkiaľ tie oči poznám. Prudko som sa otočila, no ani živej duše niet.

Žeby som mala halucinácie? Nie, to sa mi nestávalo.

Len som nad tým pokrútila hlavou a vyšla po schodoch na tretie poschodie. Pred dverami našej izby som sa zastavila. Stála tam nádherná kytica bielych ľalií v priehľadnej váze. Boli to moje obľúbené kvety.

Zohla som sa k nim a vzala ich do rúk. Od koho môžu byť? V kútiku duše ma napadlo, že mi ich nejako poslal Patrick, i keď on mi kvety veľmi často nekupoval, no ja som si zvykla, že to nie je veľký romantik.

Odomkla som dvere, vošla dnu a položila kvety na malý stolík. Všimla som si v nich malú obálku. Okamžite som ju otvorila a s napätím vybrala malý lístoček. Očami som preletela po krátkom texte napísaným úhľadným písmom:

Pre krásnu Isabellu.

Váš tajný ctiteľ E.

Vyrazilo mi to dych. Ja mám tajného ctiteľa? Nikto mi nenapadol. No i tých pár slov ma dokázalo zahriať pri srdci.

Nevedela som si rady. Kto by sa mohol obťažovať s kupovaním mi kvetov? A prečo práve ľalie? Prečo nie ruže? Nie, že by som nebola rada, ale ako niekto mohol vedieť, že práve ľalie sú moje obľúbené? V dnešnej dobe sa ženám väčšinou kupujú ruže, ako to robil aj Patrick.

Nahla som sa ku kvetom a nasala tú príjemnú vôňu.

Vtom ma vyrušilo zvonenie môjho mobilu, ktoré dokázalo v okamihu rozplynúť moje myšlienky. Prešla som do predsiene, kde som mala kabelku. Vylovila som z nej mobil, na ktorom svietilo meno Patrick.

Spomeň čerta, pomyslela som si. Ale bola som rada, že na mňa nezabudol.

„Ahoj,“ ozvala som sa, keď som to zodvihla.

„Ahoj, zlatko,“ začula som jeho hlas z telefónu.

„Deje sa niečo?“

„Malo by sa niečo diať? Len volám svojej snúbenici, ktorá sa za dva dni nevie sama ozvať.“ Dokelu! Ja som s ním ešte ani raz od odchodu nehovorila. Dúfam, že si nemyslí, že vymetám každú party a na neho si neviem nájsť čas.

„Ja viem, prepáč.“ Pravdepodobne mi to vyčítal, ale aj on sa mohol ozvať skôr, ako dopadol let! To sa o mňa nebál?

„Nevadí. A ako sa tam máte?“ vyzvedal už nudnejším tónom. Ako každý chlap, nebavilo ho počúvať ženské reči, no mne to neprekážalo. Vždy som mu všetko vyrozprávala, aj keď ma nepočúval.

„Super!“ Nemienila som mu hovoriť o Mel. „Ani nevieš, ako je tu krásne! Je tu dlhá rozľahlá pláž, majú tu krásne kvety...“ I tie od tajného ctiteľa.

***

S Patrickom som hovorila celkom dlho, to teda bude účet. Po hovore som sa cítila znova unavená, nedokázala som odolať spánku.

Zobudila som sa niekedy nadránom, Melanie ležala vedľa mňa a ešte pokojne spala. Ja som sa opatrne postavila, aby sa nezobudila a otvorila skriňu s otázkou: čo si dnes oblečiem?

Rozhodla som sa pre jednoduché biele letné šaty s hnedým opaskom. K tomu som dokombinovala hnedé kožené lodičky a takú istú kabelku. Vzala som si len oblečenie a zavrela sa do kúpeľne. Najprv som sa osprchovala, potom si umyla tvár a zuby, učesala vlasy a pustila sa do líčenia.

Keď som bola hotová, vyšla som z kúpeľne, no skoro som narazila do Melanie, ktorá stála tesne za dverami. Dívala sa na mňa prižmúrenými očami a ja som nevedela o čo jej ide. Len som nechápavo zodvihla ruky a čakala, čo povie.

„Včera som prišla... Neviem, o ktorej, ale ty si spala.“ Nastala chvíľková pauza napätia. „Od koho máš tie kvety?“ opýtala sa a ukázala smerom na kyticu ľalií. Pár krát som zaklipkala mihalnicami. Úplne som si zabudla pripraviť nejaké klamstvo. Nechcela som jej vešať na nos, že mám tajného ctiteľa, ktorého meno začína na E. Aspoň tak sa podpísal – tajný ctiteľ E.

„No...“ začala som a snažila sa vymyslieť čo najdôveryhodnejšiu odpoveď. „Vieš... Vlastne ani neviem, len som ich našla pred dverami.“ Dúfam, že nevytušila, že klamem.

„Bez lístočku?“ Nespúšťala zo mňa pohľad.

„Bez lístočku,“ zopakovala som po nej.

Na chvíľu sa zamyslela. „Takže môžu byť pre mňa, že?“ nadvihla jedno obočie. Nie! Sú moje!

„Môžu, ale ty ľalie nemáš rada, to viem.“ Mala som chuť vyplaziť na ňu jazyk, ale držala som sa na uzde. Melanie sa zasmiala.

„To máš pravdu!“ Radostne sa vrátila do spálne spojenou s obývačkou. Vlastne, okrem postele a skríň tu bola len menšia televízia s talianskymi programami a jedno kreslo s malým stolíkom, na ktorom boli položené kvety. Bola som rada, že som si ten lístoček odložila na tajné miesto. Čo je vlastne kufor pod posteľou.

„Inač, po raňajkách sa chcem ísť pozrieť po meste, pôjdeš so mnou?“ navrhla som. Mel sa na mňa nadšene pozrela.

„Jasné!“ odvetila a ja som sa len usmiala.

***

Ako som aj chcela, po raňajkách sme sa vybrali po meste. Väčšina budov bola v tom rustikálnom štýle. A mne sa to páčilo. Bolo to také... starodávne.

Skoro celý deň sme strávili vonku, len na obed sme sa išli najesť do niekdajšej reštaurácie a navečerali sme sa už v hoteli. Ja som mala v pláne ochutnať ich najlepšie špeciality. Napríklad lasagne, alebo zapekané bruskety. Musím uznať, že oboje boli vynikajúce. Sú to predsa gurmáni.

Mel chcela ísť po večeri ešte na party, no ja som bola doslova uťahaná z dnešnej dosť dlhej prechádzky. Zdalo sa mi, že sme prechodili celé Porto Cervo.

Pobrala som sa do našej izby, no i dnes ma tam prekvapila kytica. Tentoraz to boli červené ľalie. To ten chlap nemá na čo utrácať? Veď ani neviem, kto je!

Kyticu s vázou som položila na komodu. No boli krásne, to mi nedalo. A taktiež ma potešili.

Vzala som si lístoček, ktorý sa nachádzal zastrčený medzi ľaliami a prečítala si ho. Ústa sa mi samé otvorili dokorán. Bola tam básnička! Síce kratučká, ale opisoval v nej moju krásu. Až som si musela sadnúť. Celé som si to prečítala znova a znova, vždy ma to zahrialo pri srdci.

Opäť sa podpísal ako tajný ctiteľ E. Pousmiala som sa nad tým.

Začala som polemizovať. Keďže sa podpisuje E, jeho meno musí na to písmeno začínať. Hm... Ale aké mená existujú na to písmeno? Eric, Edgar, alebo Elvis? Tak to určite nie. Alebo Elijah? Vážne ma nič iné nenapadalo.

Ležala som na posteli a zasnene hľadela na strop. Stále som nedokázala uveriť, že mám tajného ctiteľa, ktorý mi napísal aj básničku. Bolo to... romantické.

Bella, spamätaj sa! Si zasnúbená, na toho tvojho ctiteľa zabudni, máš Patricka! vravelo mi moje druhé ja.

Áno, to je síce pravda, ale tu a teraz som len slobodná Isabella Swanová, ktorá si užíva posledné týždne slobody. Potom už budem vydatá.

Takže zatiaľ mám povolené dostávať kytice a básničky. Nejaký letný románik? Ale nie, nemám v pláne byť Patrickovi neverná, či si nájsť iného. Ja taká nie som...

***

Dni rýchlo ubiehali. Namiesto kytíc som začala dostávať listy, občas mi zanechal aj nejaké kvety. Cítila som sa poctená a šťastná. Dalo by si nazvať, že sme začali takú komunikáciu cez listy. On mi nechal list na balkóne, kde som si ho vzala a ja som tam potom nechala svoj list. I keď neviem, ako sa vôbec dostal na balkón, veľmi ma to netrápilo.

Často mi písal básničky, nad ktorými som sa doslova rozplývala, dokázali mi na tvári vyčariť úsmev. Stačilo, že som si prečítala básničku a čáry-máry, úsmev na tvári.

Písala som mu do listov aj to, že nech mi povie, kto to vlastne je, no on sa stále hral na toho tajného ctiteľa.

A čo sa vlastne za posledné dni ešte udialo? Melanie si všimla, že som akási šťastnejšia, no nekomentovala to. Skoro každý deň som chodila do mesta do rôznych reštaurácií a takmer každý večer som zazrela toho muža so zlatými očami. Naháňal mi hrôzu, že ma neustále sleduje. No možno ma nesleduje, ale je to len náhoda. Dosť blbá náhoda.

Mel často chodila na party, no zatiaľ nenašla žiadneho toho pravého, ktorý by zaplnil miesto po Billovi. Ona na neho už ani nemyslela, snažila si dovolenku užiť čo najviac.

A ja som za ten čas stále nevedela prísť na meno môjho ctiteľa. Len sme sa o sebe toho dosť dozvedeli. Vraj on tu už žije dlhšie, neobľubuje party a je to samotár. Hrá na klavíri a rád pre mňa skladá básničky, aspoň to tak v listoch tvrdil. Všetky listy som si schovávala do kufra a nemala som obavy, že by to moja spolubývajúca mohla objaviť.

Zdalo sa mi, že medzi mnou a ním sa začínal vyvíjať nejaký vzťah. Neviem, či to bolo priateľstvo, či niečo viac... Ani ja sama som si nebola istá, či k nemu cítim niečo viac. Veď som ho ani v živote nevidela!

Chcela som vedieť, ako vyzerá a ako sa volá, trvala som na svojom. A to tak, že som mu nemienila odpisovať na listy. Spočiatku to on... budem ho volať Záhadný E. Spočiatku to Záhadný E nebral vážne, no keď som mu vážne neodpisovala, len si čítala listy, prezradil mi, kým je. Síce len čiastočne, ale aspoň som vedela, kto ma to tú celú dobu sleduje. Bol to on! Ten chlap so zlatými očami ma celý čas sledoval a mne to ani len neprišlo na um. Hlúpa, hlúpa Bella!

Doteraz ma ani len nenapadlo, odkiaľ poznal moje meno. Možno ho začul od Melanie. Ktovie?

Ubehol už asi týždeň. Melanie vymetala jeden bar za druhým, avšak bezo mňa. Mne to nevadilo. Len v jeden večer som mala chuť zájsť do toho baru, kde sme boli s Mel v prvý deň. Mala som proste chuť na chvíľu vypnúť a dať si jeden, alebo dva drinky.

Dnes som sa tam teda vybrala. Mala som na sebe tmavočervenú blúzku s tri štvrťovými rukávmi, k tomu čierne rifľové kraťasy a sandále na klinovom opätku. So sebou som nebrala nič, okrem peňazí a kľúču, ktoré som mala vo vrecku kraťasov.

Vstúpila som dnu a sadla si k barovému pultu. O pár sekúnd sa pri mne zastavil barman a s milým úsmevom sa ma spýtal niečo taliansky. Ja som na neho nechápavo civela. Po chvíľke mu to asi doplo a už hovoril anglicky.

„Dáte si niečo?“ I tak tam bolo zreteľne počuť taliansky prízvuk.

„Cosmopolitan,“ šepla som a pokúsila sa o úsmev. Nemala som dnes bohvieakú náladu. Najradšej by som si ľahla do postele, ale nemienim celú dovolenku preležať v posteli. Keď mi už Patrick dal slušné „vreckové“, tak prečo to neminúť? A na čo iné, ako na drink? Už som sa pokúšala peniaze minúť na oblečení, čo sa mi podarilo. Nie že by som chcela všetko utratiť, ale zdalo sa mi, že mi dal veľa peňazí. Že vraj nikdy neviem, čo sa môže stať. Bol starostlivý, to musím uznať. Nechcel ma len tak poslať do Európy. Asi čakal, že budem nakupovať drahé šaty, alebo nejaké oblečenie.

Sledovala som, ako barman pripravuje môj drink, no ja som bola myšlienkami úplne inde. Barman mi podal drink. Poďakovala som sa a trocha si z neho odchlipla.

Nevšímala som si, koľko času ubehlo. Jediné, čo ma dokázalo upútať, bol on. Záhadný E. Práve vchádzal do baru, keď som ho uvidela. Konečne som ho videla na svetle a celého. Konečne som videla kontúry jeho tváre a celú jeho tvár. Mal krásne bronzové vlasy rozhádzané na všetky svetové strany, dokonalo vykrojené pery a tie oči... Ach. Pripomínali mi jazerá plné tekutého zlata.

Keď ma uvidel, zastavil sa, nepatrne sa usmial a odišiel. Rýchlo som do seba naliala drink, nechala barmanovi na pulte peniaze s celkom slušným prepitným rýchlo vyšla z baru. Chcela som sa s ním aspoň len porozprávať. Raz, len raz som s ním hovorila a to vtedy, keď som do neho narazila. Povedal mi prepáčte, to bol celý náš rozhovor.

Zazrela som ho na konci ulice. Rýchlym krokom som sa vybrala za ním, doslova som ho sledovala, či prenasledovala, nevedno kam. Iba som išla tam, kde aj on. Zarazila som sa, keď vošiel do lesa, no nezastavila som sa, nemala som to v úmysle.

Dostala som sa až na pláž, no nikoho nikde. Vari som mala halucinácie?

Nepotvrdila to deka rozložená na pláži, okolo ktorej boli sviečky zaborené v piesku, dostatočne ďaleko, aby sa nezapálila deka. Podišla som bližšie a všimla si obálku a tyrkysovú šatku položenú na deke. Sadla som si na ňu, otvorila obálku a vytiahla z nej list.

Zaviaž si tou šatkou oči.

Tvoj netajný ctiteľ E.

Takže tento krát už nie je tajný, keďže viem, kto to je! Meno som síce nevedela, ale videla som ho. A to mi zatiaľ stačilo, i keď by som veľmi rada poznala jeho meno. Možno bude vážne Edgar, ako som si najprv myslela.

Urobila som to, čo chcel. Obálku aj list som položila na deku a tyrkysovú šatku som si zaviazala okolo očí. Nevedela som, čo bude nasledovať, ale nebála som sa. No trochu som sa cítila ako nejaký slepý starček sediaci pri mori. More. To bolo jediné, čo som počula. Šumenie mora. Bolo to príjemné a upokojujúce, až som mala chuť zaspať. Pripomínalo mi to uspávanku.

Zrazu som na svojich pažiach ucítila čiesi ľadové ruky. Od ľaku som zvýskla.

„Neboj, to som ja,“ ozval sa ten zamatový hlas. Pocítila som jeho dych na svojej šiji, no potom sa vytratil, ako aj jeho ruky. Chcela som si dať dole šatku, ale zastavil ma svojimi rukami. „Nedávaj si ju dole, prosím.“ Splnila som, čo chcel. Keď už prosí. Aspoň si dnešný večer viacej vychutnám...

Celý čas, ako sme sedeli na deke, sme sa rozprávali. Rozprávali sme sa o sebe, o svojich záujmoch a aj o rodine. Ja som Patricka samozrejme nespomínala. Pýtal sa ma aj na prácu. Povedala som mu pravdu, že by som si chcela raz otvoriť malú reštauráciu.

Počas nášho rozprávania sme popíjali víno. Bolo naozaj lahodné. Hodilo by sa k nejakému dezertu, či zákusku. To i teraz, keď som tu s ním, musím uvažovať o jedle?

No musím uznať, že večer v jeho spoločnosti bol úžasný. Bol to skvelý poslucháč ale aj rozprávač. Hovoril mi o svojej rodine, že má veľa súrodencov ale dlhšie sa už nevideli, vraj sa každý niekam odsťahoval. Tu v Taliansku žije už vyše troch rokov, a tak sme sa dostali k tomu, koľko má vlastne rokov. Mal dvadsaťjeden, takže bol len o rok starší, i keď vyzeral vážne mlado. Tipovala by som mu tak sedemnásť, alebo osemnásť.

„Už je veľa hodín, chceš ísť do hotela?“ opýtal sa ma náhle. Spomenula som si na Mel, čo ak tam na mňa čaká a strachuje sa? Pravdepodobnosť je malá. Buď sa snaží niekoho zbaliť, alebo len popíja v nejakom bare drinky.

Len som pokrútila hlavou a rýchlo si dala dole šatku, že mi ani nestihol zabrániť. Chvíľku mi trvalo, než som si privykla na šero. Jediné osvetlenie pozostávalo zo sviečok a mesiaca žiariaceho na oblohe.

Záhadný E bol pri mne bližšie, než by som očakávala. Neviem, čo sa to so mnou začalo diať, ale moje srdce bilo ako o život, dych sa mi zrýchlil. Očami som hypnotizovala jeho pery, ktoré sa začali približovať. Vzdialenosť medzi nami sa skracovala. Záhadný E zodvihol ruku a pohladil ma po líci. Ten dotyk mi bol nesmierne príjemný.

Než som sa nazdala, naše pery splynuli v bozk. Cítila som, akoby mnou prešiel prúd elektriny. Nie že by to bolo nepríjemné, práve naopak. Bolo to úžasné.

Jemne som pootvorila ústa, čo on využil a vplával do mojich úst svojim jazykom, čím prehĺbil náš bozk. Naše jazyky tancovali vo vášnivom tanci. Mala som pocit, akoby toto nebola realita a ja mám len nejaký bludný sen.

Avšak, keď som sa po dlhšej dobe odtiahla, aby som sa nadýchla, stále tam bol. Celý a živý. Nesnívala som. Záhadný E si ľahol na deku a ja k nemu. Hlavu som si položila na jeho hruď a spolu sme pozorovali oblohu.

„Tie hviezdy,“ začal a ja som pootočila k nemu tvár. „Nie sú ani zďaleka také krásne, ako ty.“ Ovial ma jeho svieži dych, privrela som oči. Tie slová ma neskutočne potešili. Ešte nikto mi niečo také nikdy nepovedal.

Náhle som znova ucítila jeho pery na tých svojich. Poddala som sa mu, bolo nemožné mu odolať. Predsa bol nádherný a okúzľujúci, a k tomu tá jeho sladká vôňa...

Na pláži sme ešte strávili niekoľko desiatok minút, potom sa rozhodol, že ma odprevadí do hotela. Chcela som mu pomôcť to tu pobaliť, ale on na to povedal, že to potom uprace. Vybrali sme sa po pláži, ktorá viedla až k hotelu. Boli sme celkom ďaleko.

„Ako sa vlastne voláš?“ opýtala som sa ho a zahryzla si do pery, aká som bola nedočkavá. Som zvedavá, či tipujem dobre.

„Edward. Edward Cullen,“ povedal a usmial sa tým jeho dych berúcim úsmevom, až som mala pocit, že mám nohy ako z gumy, no ustála som to.

Takže môj tip nevyšiel. Sakra! Zato meno Edward bolo krajšie a k nemu sa, popravde, aj viac hodilo.

„Edward,“ šepla som si nečujne sama pre seba. Edward sa usmial ešte širšie, akoby to počul. Ale to predsa nemohol!

Odprevadil ma až k izbe, kde mi dal bozk na rozlúčku. Celá natešená s pozitívnou náladou som vošla dnu. Bola som rada, že Mel tu ešte nebola. Pozrela som sa na hodinky, ktoré ukazovali pár minút po polnoci. Ani sa nedivím, že je ešte preč. Nie je zvyknutá chodiť na izbu, podľa nej, tak skoro.

Vyzula som si sandále a v kúpeľni som sa vyzliekla. Následne som si dala príjemnú osviežujúcu sprchu, pri ktorej som premýšľala nad Edwardom. To meno mi utkvelo v pamäti a už nikdy naňho nezabudnem, tým som si bola istá.

Keď som si išla umývať zuby, našla som v kozmetickej taštičke môj zásnubný prsteň. Chvíľu som ho držala v rukách, no potom som ho dala späť do taštičky. Ako som si už povedala. Tu v Taliansku som slobodná. A Patricka nepodvádzam. Je to len letná známosť, ku komu cítim niečo viac, než by som mala. Bola to azda láska? Mohla som sa znova zamilovať?

Po umytí zubov a odlíčení, som si ľahla do postele a dívala sa do stropu. Vážne som sa do Edward zamilovala?

Dúfam, že sa Vám táto časť páčila. :)

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek I love you, but we can't be together... - 2. časť: