Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » I believe I can fly

28.04.2010 (12:01) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 2680×

odkaz k pesničke: I belive I can fly

I believe I can fly

Vodou nasiaknutý vietor sa okolo mňa plazil a svojimi farebnými chápadlami ma šteklil na rozhorúčených, potom obliatych lícach. Zelené, žlté a modré chápadlá vzbudzujúce rešpekt a lásku k prírode ma aspoň na malú chvíľku potešili a vytiahli z nečakanej a nanajvýš nechcenej reality. Z korún stromu na mňa práve teraz dopadla kvapka, zľakla som sa. Zvuk, ktorý som zo seba vydala mi prišiel nečakane známy, no predsa čudesný a príliš prefarbený. Bežala som a svoje starosti sa aspoň na malú chvíľku snažila vyhnať z hlavy. Prečo práve ja? Len spomienka na ženy, ktoré sú v našom kmeni ma pichla pri srdci. Je ich mnoho, sú krajšie a múdrejšie, tak prečo práve ja? Rozprestrela som ruky a nasávala svetlo, ktoré sa aj napriek hustým stromom a ich listom predralo až sem, na dno. Usmiala som sa, milovala pocit slobody. Ojedinelé kvapky obšťastnili moju hruď a pomaly kĺzali po mojom tele, ktoré zakrývala len akási sukňa, ktorú sme nazývali vetas. Zachycovala sa pri bedrách dvoma rodovými stužkami a padala dole. Po oboch krajoch mala rozparky, čo zapríčinilo, že stehná zostávali odhalené. Prsia chránila látka, jart, ktorá bola oviazaná okolo nich a na chrbte, znovu rodovými stužkami, prichytená. Vetas a jart boli, ale skôr sú, niečo ako ľudové kroje. Nerátam mužské oblečenie, ktoré je komplikovanejšie a náročnejšie. Všade však hrajú dôležitú úlohu rodové stužky.

A čo sú vlastne zač? Každá rodina, ktorá sa kedy v našom kmeni zvanom Jata narodila a vznikla, má svoju identickú farbu a znak. Čím straší a dôležitejší ten určitý rod je, tým je farba výraznejšia a znak komplikovanejší. Všetko to ide vekom – nečudo, keď priemerný vek jedného obyvateľa je dvesto rokov. Ja, teda naša rodina sme známy iskrivo modrou, ba až azúrovou farbou a znakom podobným nášmu písmu. Je to veľký drak s roztiahnutými krídlami, ktoré sú najdominantnejšie a žiaria žltými a červenými plameňmi. Oči má vykladané modrými zafírmi, pazúry čierne ako uhoľ a chvost vybitý kameňmi. Je to dokonalé dielo starých predkov. S našou rodinou sa tento znak ťahá už niekoľko generácii, od čias otcovho pra-pra-pra deda. Ostane s nami až dokonca. Nebyť momentálnej situácie som šťastná a radujem sa z mojej slobody a zo starých príbehov, ktoré mi v hlave prúdia, na moje srdce hovorí inak. Okrem rodových stužiek, ktoré sa s nami vlečnú dlhú dobu sa s nami vlečie aj čosi iné. Čosi, čo ma prinútilo odísť z obradu slnka a utekať kade ľahšie. Pocit slobody sa úplne stratil, no stále som bežala. Nedávala som prírode najavo, že slobodu, ktorú mi ponúka nemôžem prijať, no necítila radosť, ktorú jej vysielam vždy, keď sa rozbehnem. Je to silná túžba chytiť sa a nepustiť. Niečo dokonalé. Naučili sme sa s ňou žiť v tak úzkom vzťahu, že bezduché prechádzky, ktoré sme poznali pred tisícami rokov sú nemožné. Ďakujeme jej za veľa. Ďakujeme jej za všetko.

Pred tritisíc rokmi, keď sa naši predkovia dostali na zem, odkryli svoju pravú tvár. Chodili po okolí a silná túžba vysať krv z ľudí, ktorí tu boli ich premohla. Zabíjali a kŕmili sa kmeňmi, ktoré po čase vyhubili. Nikde nezostal ani jeden, jediný človiečik a oni sa museli naučiť živiť nektárom krvavých kvetov a krvou zvierat. Niektorí zomreli, nedokázali uhasiť svoj hlad, no iní, tí šikovnejší to zvládli a bojovali. Naučili sa žiť z nektáru a krvi, zo svojej potravy. Z toho, z čoho žijeme my. Z toho, čo je pre nás normálne a jedinečné. U nás, v kmeni Jata, ešte nikto neochutnal krv ľudí, nemá koho. Ľudia už dávno vyhynuli a žiadne podložené fakty o ich živote v okolí nie sú. Sme však vďační. Nikto, ba ani staršinovia kmeňa nevedia, či by sme sa ovládli. Ľudská krv je mnohonásobne sladšia, lepšia a výživnejšia než nektár či krv zvierat. Ako by asi chutila? Niekedy mám pocit, že by som nedokázala vysať krv zo živej bytosti. Sama sa stránim pitia krvi zo zvierat, radšej si nazbieram nektár z kvetov, no a zabiť rovnocennú bytosť ten našej? Už dvetisíc rokov sa u nás nestala žiadna vražda. Žijeme v súlade s prírodou a už len myšlienka na to, že sme nadradenejší nás sklame. Presne tak, ako mňa. Pred chvíľou som rozmýšľala nadradenejšie. Dosť. Zastala som, obzrela sa naokolo a kľakla pred tridsať metrov vysoký strom, Nahuel.

Otvorila som ústa a chcela vyrieknuť modlitbu, no vtedy som to začula. Zvuk, ktorý mi zmenil život, naučil milovať a nenávidieť. Zvuk, ktorý ma aspoň na malú chvíľu vyhnal z reality. Vtedy som to však netušila. Postavila som sa na nohy, vytiahla luk, ktorý som mala zasunutý vzadu na chrbte a rozbehla sa dopredu. Tvár som si chránili drevom, ktoré spočívalo na mojej hlave a dalo sa stiahnuť dole ako nejaká strieška. Bežala som a nasledovala čudesný zvuk a jazyk kmeňa, ktorý som počula. Príliš blízko pri tom neznámom zvuku som chytila lianu, odrazila sa od kameňa a vyletela do stromov. Všetko fyzické bolo pre mňa jednoduché. Húpala som sa na stromoch už ako malá, a teraz mám k ich sile a životu tak silný vzťah, že za smrť zapríčinenú nimi by som ďakovala. Zelený mach, ktorý sa skrýval pod mojimi nohami som si aj napriek môjmu rýchlemu tempu všímala. Bol hebký a vláčny, ako tá najlepšia látka utkaná včelím vláknom. Bežala som a farebné listy všade naokolo mi priniesli úľavu. Cítila som sa ako niečo viac. Niečo nemožné. Chytala som sa lián a zvuk sa začal zosilňovať, počula som akési nezmyselné slová.

„Help me, please. Help me!“ kričal hlas a podľa jeho tónu a podfarbenia som zistila, že patrí mužovi. Skočila som na najbližší strom k tomu zvuku a z výšky dvadsať metrov pozerala dole. Zeleno modré listy som odhrnula a rukou ich pridržiavala pri mojej tvári. Nemôže ma uvidieť. Až je to jeden z tých nepriateľov, o ktorých hovoria naše príbehy a legendy, nemôže ma zbadať. Slnko na mňa svietilo a prežiarilo moju fialovú pokožku. V starých bájach sa o nás píše ako o tých s fialovou kožou, o ľuďoch, ktorí nie sú ľuďmi, no predsa tak vyzerajú. Nebyť tej fialovej koži, ani by sme ich nespoznali. Tak nejako znejú staré legendy a rozprávania našich staršinov. Moja rodina s tým nesúhlasí a snaží sa staršinov obmäkčiť, no majú už stodeväťdesiat rokov a ich správanie je úmerné veku. Od ľudí sa odlišujeme aj inými vlastnosťami. Podľa príbehov sú ľudia pomalí, zraniteľní, biely, a tak, no najmä nemilujúci prírodu. Tento muž, samec, nad ktorým som sa skláňala bol biely, vyzeral byť pomalý, no inak sme sa podobali. Mal päť prstov, dve ruky a nohy, vlasy, oči. Boli sme si podobní, no predsa tak rozdielny. Moja zvedavosť ma k nemu ťahala bližšie a bližšie. Ale čo až ťa zabije alebo zaútočí? Čo až je silnejší ako ty? Hovorilo moje múdre ja – ja Svinga, ako ho nazvala moja mama a zároveň čarodejnica kmeňu. No to druhé, nebojácne ja, sa pomaly približovalo. Potichu som sa spúšťala lianami dole a ich dotyk ma pošteklili. Vyskočili mi zimomriavky a zastala som. Desať metrov nad mužom som zastala.

Všetko v mojom tele sa búrilo. Každý chĺpok na mojom tele sa postavil a stál v pozore, ako rota vojakov pripravená na vojnu, bitku storočia. Srdce sa mi vyšvihlo do tých najväčších obrátok, bubnovalo ako jarný dážď na zelené listy fuksie modrej. Svaly na celom tele sa mi napli, dych zrýchlil, nohy pripravili na skok, oči zaostrili, no najmä nos zacítil. Nadýchla som sa vzdychu a v tej chvíli sa moje zreničky rozšírili. Tá vôňa – musel to byť človek. Jediná túžba, ktorá otriasala moje telo bolo túžba po krvi. Chcela som ho, hneď. Celkom inštinktívne som vedela, že mám zoskočiť. Pohľadať si na jeho bielom krku miesto z kase preteká tá najsladšia tekutina a zahryznúť sa. Pomaly sať a dodávať telu to, čo potrebuje a to, čo mu je odoprené. Tá vôňa. Môj nos sa rozplýval a začala som sa potiť. Celá. Na mojom tele sa objavil fosforeskujúci pot, ktorý ja pre nás identický, a ktorý nás vystihuje. Nadýchla som sa, znovu. Vôňa mi udrela do nosu a šľahy boli pripravené skočiť.  Srdce mi bilo o preteky, dych sa zrýchľoval do nepríčetnosti. Všetko v mojom tele túžilo zabiť stvorenie, ktoré pred mnou stálo. Chystala som sa na skok, počúvala samcov dych a tep, predstavovala som si chvíľu, kedy sa jeho tekutiny, jeho krv, dostane do mojich úst. Prvý krát v živote som pochopila, prečo sú moje tesáky ostré. Prečo majú hrot. Nohy sa mi odlepili zo stromu a skočila som. No práve v tej chvíli, vo chvíli kedy som skočila sa samec pod mnou otočil a vydal tichý ston.

„Please, please. I don´t know where I´m,“ nariekal samec a ja som sa v polovici cesty zastavila. Nechcela som jeho krv, chcela som jeho.

Modré oči, také odlišné od tých mojich sa na mňa uprene dívali a jediné, čo som z nich vyčítala bol strach. Díval sa na mňa ako na vraha, čím vlastne som, a ustupoval dozadu. Do cesty sa mu však postavil veľký dub a on nemohol ďalej. Zoskočila som a pristála. Zem, prach a lístie sa mojim príchodom zo stromom hýbalo a vytváralo nesúmerné útvary. Muž stále ustupoval a hoci ma páľava stále neprešla, vedela som, že ublížiť mu nebudem môcť. Je to človek – druh, ktorý sme pred niekoľkými tisíckami rokov vyhubili. Čo tu robí? Z kade sa vzal? Na sebe mal akúsi látku, ktorá obopínala celé jeho telo okrem rúk. Bolo to čierne a veľké znaky uprostred. Bolo to niečo ako náš kruh. V ňom dvaja ľudia s krátkymi vlasmi, ktorí sa bozkávali. Celý ten kruh bol ešte červenou páskou prelepený. Čo to má znamenať?

„Jata?“ vyriekol muž a ja som skamenela. Aj z jeho úst som veľmi dobre vedela, že hovorí o našom kmeni. Otočila som sa a pozrela za chrbát, inštinktívna reakcia. Nič tam nebolo a ja som sa mohla poddať ne známosti. Slnko, ktoré práve vychádzalo sa dostalo nad prvú vrstvu listov a ožiarilo muža, samca, ktorý stál pred mnou a jeho bronzové vlasy poletovali všetkými možnými smermi. Slnečné lúče, ktoré na neho dopadali ho zdokonalili a v mojom srdci sa niečo preplo. Môj pohľad na muža sa zmenil, bála som sa. Nemôže mať strach, zo mňa určite nie. To nedovolím. Spravila som krok k tomu oslepujúcemu slnku a muž, hoci chcel, nemohol ujsť. Už spomínaný dub mu to nedovolil.

„Please,“ vyriekol samec a ja som zastala. Please? Čo to má byť? Pozerala som sa jeho telo, ktoré bolo vypracované a látku, ktorú mal na sebe by som najradšej zahodila niekde preč. Prečo sa nemôže obliekať do našich krojov? Naši muži to majú lepšie. Tagy, čo sú podložky na nohy, veľa tetovaní a znakov, korálky a hetas, niečo ako naša sukňa. Padlo by mu to určite oveľa viac ako táto čudesná, smradľavá látka. Pokrčila som nosom a zaostrila zrak smerom k mužovej tvári. Bola biela, istým odtieňom však pristupovala k hnedej a ružovej.

„Čo si zač?“ môj hlas znel elektrizujúco a muž sa pod návalom emócii prikrčil. Opieral sa o strom, krčil sa. Bál sa. Tak ako ja. Znovu som sa o krok pohla a mužom preletela vlna strachu. Prečo sa ma bojí? Vyzerám až tak hrôzostrašne alebo je to len našimi rozdielmi? Približovala som sa stále bližšie a bližšie. Slnko si odchytilo aj mňa. Pálilo a hrialo. Dodávalo životu chuť a vodu. Na mojom tele sa znovu objavil fosforeskujúco žltý pot. S fialovou pokožkou dokonale kontrastoval a mojimi rukami prešiel závan. Pretiahla som prsty, boleli. Už dlho som nelovila. A pri tej jeho vôni.

„Stop! Don´t move!“ skríkol samec a postavil sa. Celý sa chvel, no viditeľne nad ním vyhral pud sebazáchovy. Nenechá sa len tak zabiť. Musí bojovať. Problém je ale v tom, že ja ho zabiť nechcem. Ako mu mám povedať, že sa ma nemá báť? Jediný chválitebný nápad, ktorý ma v tú chvíľu napadal bolo prikrčiť sa. Skláňala som sa k zemi, rukami si pomaly odopínala luk a stále hypnotizovala muža. Pomaly som ho položila na zem a stále prikrčená k zemi sa blížila k mužovi. Už sa neodtiahol. Práve naopak, podišiel bližšie.

„Neboj sa ma,“ vyriekla som meter od muža a on zastal. Prikrčila som sa ešte nižšie. Prečo sa tak bojí? Slnko na mňa znovu pálilo a ja som sa potila. Jedna nevýhoda nášho druhu. Na slnečnom svetlo, ktoré však veľmi milujeme a bez neho by sme nemohli žiť, sa všetci potíme. Pravdaže aj toto má za následok niečo, čo boli naši predkovia. Volali ich aj Hureti, čo vo voľnom preklade znamená studení. Neviem. My sme teplí, takže určite tam až taká podobnosť nie je.

„Have no fear,“ nadhodil a podišiel ešte bližšie. Natiahol ruku a ja som sa inštinktívne odtiahla. Čo to robí? Prečo sa ma chce dotknúť? Chodilo mi hlavou a on len stál. Jeho výraz sa zmenil. Pozeral sa na mňa nadšene. Tak inak, tak, ako som sa ja cítila vo svojom vnútri. Ale čo to je? Čo je to, čo cítim? Čo je to, kvôli čomu som zabudla na moje problémy? Naklonil hlavu, pozrel do mojich očí a usmial sa. Jeho kútiky sa podvihli a tvár rozjasnila. Bolo to niečo neuveriteľné. Všetka jeho energia a radosť, plus tá moja sa spojili do môjho smiechu. Pokrivila som svoje modré ústa, a z mojich útrob sa vyškriabalo malé... Ako sa to vlastne volá? Moja otázka vo mne rozprúdila ďalšiu vlnu smiechu a spoločne sme sa jej oddali. Ja som sa smiala, on takisto. Kútiky sa nám dvíhali a bolo nám lepšie ako kedykoľvek predtým.

„Have no fear,“ zopakoval a priblížil sa. Tentoraz som sa neodtiahla, len zastala. Natiahol ruku, prisunul sa ešte bližšie a dotkol sa ma. Celým mojim telom – od končekov prstov až po vlasy – prebehla energia. Pocti, ktorý som mala vo svojom vnútri a pocit, ktorý mi zabránil zabiť toho tvora, muža, samca sa ešte zväčšil. Cítila som ho v každej bunde svojho tela a pomaly prechádzala očami po kontúrach jeho tela. Priblížil sa ešte bližšie. Svoju ruku, ktorú mal zatiaľ len položenú na mojom líci posunul nadol. Usmial sa a zotieral žlté, fosforeskujúce kvapôčky z môjho čela. Prstom si ich nabral čo najviac, pričom ma príjemne láskal a odtiahol sa. Prst, na ktorom mal môj pot, fosforeskujúci pot, si obracal zo strany na stranu. Divil sa tomu, no pritom sa usmieval. Už sa nebál. Cítila som to, cítila som v jeho vnútri ako niečo prasklo. Ten strach, bolesť a nádej, ktorú v sebe mal, keď som ho našla sa zmenila na zvedavosť, nádej a niečo, čo bolo aj vo mne, niečo čo som nevedela pomenovať.

„You are beautiful,“ riekol a moje srdce, hoci som nevedela čo hovorí, podskočilo. Usmiala som sa a napriamila. Stáli sme oproti sebe a hoci som sa vystierala ako som mohla, bol o pár centimetrov vyšší. Nad mojím pokusom sa iba usmial.

Vietor, ktorý sa k nám dovalil ani neviem z kade, nám rozcuchal vlasy a priniesol semená posvätného stromu, nášho posvätného stromu. Boli to malé stebielka vykladané diamantmi. Obkolesili sa naokolo a naša čudná, no predsa dokonalá chvíľka dostala zmysel. Usmieval sa.   Znovu sa ma dotkol, no inakšie ako predtým. Tak túžobne, až láskavo. Nič mi nedávalo zmysel, no potešenie, aké som zažívala teraz, za to stálo. Usmiala som sa.

„Izabbl,“ povedala som a jednou rukou som ukázala na sebe. Ja som Isazbl, dcéra veľkého Iza a čarodejnice Bel, to som ja. Ich potomok. Usmial sa a chytil moju ruku, preplietli sme si prsty. Tou druhou, ktorou ma nedržal a nespôsoboval ten najkrajší zážitok ukázal na seba a povedal svoje meno.

„Edward,“ hovoril pomaly a zreteľne, aby som mu rozumela. Edward? Pekné meno, nezvyčajné. Chlapci z nášho kmene sa volajú po rastlinách, zvieratách či otcoch, no on a jeho meno sú výnimočné, ako všetko navôkol. Hoci sme si nerozumeli a nevedeli, čo si ten druhý myslí, boli sme šťastní. Vec, ktorú som mala ukrytú v hrudi, a ktorá sa každým jeho pohybom a dotykom zväčšovala som pomaly, no isto začínala chápať. Cítila som aran, pocit, ktorý spojí dvoch ľudí do konca života. Cítila som to, proti čomu sa nemôže postaviť ani sám boh. Cítila som niečo, čo je dôležitejšie než príroda, zvieratá, kmeň či rodina. Cítila som aran.

„Edward,“ hovorila som a hoci to nevyznelo tak dokonale ako z jeho bezchybných úst, páčilo sa mi to. Naklonila som hlavu a pritisla sa bližšie. Cítila som celé jeho telo, od vrchu až po nadol. Celú jeho mužnosť. Cítila som aran. Chcela som ho. Túžba, ktorá vo me zahorela, túžba, ktorá ma spaľovala mi bola neznáma. Čo to je? Pýtala som sa v duchu, no moje myšlienky sa ľahko stratili. Preleteli k nemu a mysleli jedine na neho.

„Izabbl,“ hovoril Edward a pritisol si ma ešte bližšie. Srdce sa mi zrýchlilo a dych takisto. Prerývane som dostáva z úst každý výdych. Takto som sa ešte nikdy necítila, nikdy som sa tak ani cítiť nechcela, no teraz.

Slnko si nás znovu našlo a obšťastnilo nás svojou páľavou. Na mojom tele sa objavili kropaje. Pocítila som, ako Edward stuhol a moje bradavky tiež. Aj cez jart som ich cítila a Edward sa usmial. Myslí na to, na čo ja? Už veľakrát som videla zvieratá, počula rodičov či iných, no ani raz som sa nesnažila urobiť to. Bála som sa, nechcela. No teraz. Celé telo mi horelo. Bolo ako v plameňoch, pričom ja som sa vznášala v nebesiách. Páčilo sa mi to. Edward ma obklopil rukami a pritisol ešte bližšie. Veľmi jemne a pomaly sa blížil k môjmu zadku. Znelo to čudne a nanajvýš nevhodne, no páčilo sa mi. Naše telá v jedno – moja túžba bola nad slnko jasná. Potila som sa, celá sa jagala, usmievala sa a tešila.

„You believe in love of first sight?“ opýtal sa Edward a ja som sa, ako inak, usmiala. Nič som mu nerozumela, no slovíčko love mi utkvelo v pamäti. Love? Aran? Môže to byť to isté? Pozrela som sa na neho nechápavými očami a on sa len pousmial.

,,Never mind. Don´t worry!“ chlácholil ma a jeho dotyk, ktorým ma hladil na predlaktí sa mi zdal známy a potrebný. Páčilo sa mi to, chcela som viac. Jemne som si prestúpila na špičky a natiahla sa k jeho ústam. Ešte predtým, ako som sa dotkla tej dokonalosti som dodala dôležité slovo.

„Bozk,“ zdôraznila som a pritlačila sa na jeho mäkké pery. Bol ako zamat, či včelí satén. Bol ako slnko po dlhom daždi. Ako voda po mesiacoch sucha.  Bol životodarný muž a ja vyprahla žena. Bol to on, čo ma aspoň na nebadateľnú chvíľu zbavil problémov. Bozkával ma jemne a precítene. Hladil moje pery tým najdokonalejším nástrojom a aj napriek tomu, že som sa bozkávala, musela som sa usmievať. Všimol si toho, odtiahol sa. Chcela som protestovať, no jeho prst v sekunde spočinul na mojich vlhkým perách.

„Kiss,“ dodal a znovu sa pritlačil na moje pery. Takže bozk je kiss. Už v tom mám jasno. Pritlačila som sa k nemu a každý môj sval, bunky či chlp na to reagovali. Chvela som sa, presne tak ako on.

„Ruka.“ Pokračovala som v hre, odtiahla som sa od jeho pier a rukou som mu jemne prešla po tvári. Každý jeho pohyb som vnímala ako zapadajúce slnko, a hoci som prírodu a všetko v nej milovala, nevedela sa vyrovnať jemu. Môjmu spaseniu. Jemne som ho hladila po líci, tvári a krku. Prechádzala som z hora na dol a želala si jediné, dospieť k aspoň malému jazykovému pokroku. Znovu som sa zasmiala, na čo sa on vyľakal. Zdvihol hlavu a pozeral do mojich očí. Preskúmal situáciu a zodvihol ruku.

„Hand,“ zopakoval po mne, dotkol sa ma. Celým mojim telom sa rozlievala elektrizujúca energie, pokoj, šťastie a aran. Niečo, čo je posvätné. Dotýkal sa ma na krku, prechádzal po lícach. Hoci som mala túžbu po krvi pod kontrolou, nestratila sa. V momentoch, kedy bol pri mne veľmi blízko, sa vo mne hnevali dve ja. Jedno chcelo krv, druhé telo. Neodolať môžem len jednému. Podľa jeho dotykov, úsmevov a póz mi bolo nad slnko jasné, čo si vyberiem. Len myšlienka na to, že by som mu ublížila. Že by som si chladnokrvne zobrala do svojich rúk, jeho krv, bola neúnosná. Nemohla som tak učiniť, rozplynula by som sa. Zostal by zo mňa len prach, ktorý by podvolil vetru. Vznášala by som sa v povetrí, zachytávala o moje milované stromy. Všetko, len nie to, čo chcem teraz najviac. Pritískala som sa k Edwardovi tak, ako som len vedela. Jart bol celý napnutý od mojich pŕs, nehovoriac o mieste medzi mojimi nohami. Čo sa to so mnou deje? Nikto mi to ani len nespomínal, každý hovoril, že až raz stretnem svojho nika, až zažijem aran, je vhodný čas. Stretla som ho? Je tento muž môj nik? Pýtala som sa v duchu a moje telo si ho priam žiadalo.

„Nose,“ chytil sa nosa a usmial sa.  V tej hre ešte stále pokračujeme? Usmiala som sa a voľnou rukou sa dotkla končeka jeho nosa. Pod mojim dotykom sa zachvel, čo mi prinieslo až prehnanú dávku radosti. Nos je nose. Ruka je hand. Bozk je kiss. Všetko som si do dopodrobna pamätala a pomyslenie na niečo iné, ako na neho, našu hru či jeho telo, mi dalo zabrať. Bol dokonalý, môj nik. Zažila som aran. Už navždy zostane v mojom srdci. Aran. Znelo to tak pekne a výstižne. Zabudla som sa celý svet, zabudla som, kto som, zabudla som prečo som ušla z obradu, zabudla som na moju rodinu či povinnosti. Zabudla som na všetko, len on a ja. Ratava a človek. Izabbl a Edward. Dievča z kmeňa Jata a muž z...

„Nos,“ dokončila som a jeho ruky spočinuli na mojom poprsí. Vyľakane som na neho pozrela, no blaženosť, ktorú mal v tvári som nemohla odmietnuť. Pocítila som, že sa mi to páči. Vzrušuje ma to.

„Bust,“ riekol, naklonil sa, pričom sa moje srdce rozbehlo na vyššie obrátky a pritlačil k môjmu krku. Zavzdychala som.

„Poprsie,“ dodala som a definitívne skončila našu hru.

Jeho pery na mojom krku sa pomaly kĺzali nadol, pričom nevynechali ani jeden milimeter môjho tela. Kĺzali sa a kĺzali. Pocit, ktorý ma napĺňal bol neopísateľný. Psychicky som sa tešila, radovala, uvedomovala si veľkosť a silu tejto chvíle. Do popredia sa dostával aran, zamilovala som sa. Láska na prvý pohľad.  Podobné slovíčka a frázy, to mi chodilo po hlave, no z fyzického hľadisko som prerývane dýchala, z mojich útrob vychádzali šťavy, ktoré sa nevedeli dočkať Edwardovho príchodu a srdce mi bežalo ako o závod. Každý chĺpok sa znovu postavil a čakal na Edwardov dotyk, ktorý ho položí k zemi. Dotýkal sa ma všade. Ruky, nohy, stehná, ramená, prsia. Tak ako ja. Obkresľovala som jeho hruď a kus látky, ktorý som nevedela identifikovať som mu pomaly prevliekala cez hlavu. Odhalila tú najkrajšiu hruď, akú som kedy videla. Pozerala som sa na neho ako na boha a on ma zatiaľ bozkával. Pritlačil ma o veľký dub, jednou rukou blúdil po mojich prsiach a neprestajne na bozkával. Predtým by som povedala, že nič lepšie ako Edward, ktorý ma bozkával nie je, no teraz, keď sa k hre pridal aj jazyk, som nevedela nájsť slovo, ktoré vy vystihovalo moje šťastie, lásku, nádej a vášeň zároveň. Stenala som. Môj dych, ktorý sa sfarbil do červena dodal všetkému inú atmosféru. Stáli sme v jeho opare, zahalený do červenej, a milovali sa.

Svojimi svalnatými rukami zablúdil k mojej jarte a pomaly mi rozväzoval rodové stužky. Prvá, druhá, tretie. Všetky pekne za radom. Pri pomyslení na to, ako sa tvári a s akou radosťou to robí, som sa otriasla. Po chvíľke, keď už boli všetky rodové stužky rozviazané sa odo mňa vzdialil, chytil koniec jednej strany jarty a potiahol k sebe. Rýchlo som pochopila jeho snahu a krútila sa okolo svojej osi. Pomaly a precízne, len aby ma mohol vidieť v tom najlepšom svetle. Usmieval sa, radosť, ktorá z neho vyžarovala ma potešila. Dotočila som sa, zostala hore bez. Polonahá. Pozeral na mňa, pomaly ku mne podišiel, pobozkal ma na ústa – jemne a nežne – a hneď po tom sa presunul na moje prsia. Začal krkom, z ktorého sa pomaly sunul dole. Dekolt, vrch pŕs, bradavky. Tam sa zastavil. Začala mi ich láskať ilegálnymi prostriedkami. Boli neúnosné. Jemne mi krúžil jazykom okolo bradaviek. Cucal ich, maznal sa s nimi. Jeho dych, ktorý sa dotýkal mojich vrchov ma príjemne navnadil. Hladil ma a šteklil. Moje telo sa otriasalo v závanoch nášho dychu. Vzdychala som, plávali sme v červenom opare. Žltá farba na mne vynikala. Usmiala som sa. Z mojich pŕs sa pomaly presúval nižšie. Hoci mi tam hore chýbal, veci, ktoré robil z mojim pupkom a nižšie ma privádzali k orgazmu. Eufórii. Doslova som plávala v šťastí, v endorfínoch. Rukami mi obkolesil stehná, dlaňami mi chytil zadok. Pri tomto pohybe som celá nadskočila. Dostával sa pomaly nižšie a nižšie. Dostával sa k ďalším rodovým stužkám. Usmiala som sa. Pomaly mi ich rozopínal, až moja vetas spadla na zem. Ocitla som sa nahá. Moje vlasy, ktoré sa vlnili až po pás, boli jediná vec, ktorá na mne bola. Splývali a ich končeky ma šteklili na každom kúsku tela. Chvela som sa.

„Teraz ty,“ povedala som a hoci mi nerozumel, mohol si domyslieť, čo mám za lubom. Podišla som bližšie, kľakla si a rozopínala mu ďalší kus čudnej, zošitej látky. Usmial sa. Pomaly som to vyzliekala. Kĺzala sa po jeho tele ako ranné lúče po zelených a modrých listoch stromov. Zostala som prekvapená. Namiesto vytúženého očakávania, som uvidela ďalší kus nepotrebnej látky. Nenechala som sa prekvapiť. Stiahla som aj tú a boli sme si kvit. Obaja nahí, ako naši predkovia. Zahľadeli sme sa na seba, pričom sme obidvaja prerývane dýchali a hrudníky sa nás vypínali. Obaja nahí, obaja takí ako sme. Aran, áno, je to aran. Zamilovala som sa, na prvý pohľad, dotyk či bozk. Zamilovala som sa. Podišiel bližšie a nebol jemný ako predtým, čo mi pravdaže nevadilo. Všetko už prebiehalo rýchlo.

Pritlačil ma o najbližší strom, zodvihol do úrovne svojich očí a rýchlo do mňa vnikol. Otriasla som sa vzrušením. Dopadol až na úplné dno. Nestihla som sa spamätať začal prirážať, bozkávať ma a ja som mala čo robiť, aby som sa nezosypala. Dokonalosť tejto chvíle mi lichotila. Všetko som zahodila sa hlavu. Prirážal stále silnejšie a silnejšie. Nebola v tom jemnosť a ja som bola vďačná. Obaja sme išli sa rovnakým cieľom. Moje steny sa ozývali všade naokolo, všetko bolo zahalené červeným oparom. No bolo tu niečo, čo sa mi páčilo oveľa viac, ako moje reakcie. Tie jeho. Jeho vzdychy, stony, nádychy. Chvela som sa, len pri pomyslení, že je vo mne. Že sa mu to páči. Že som našla aran. Usmiala som sa. Niť myšlienok som stratila veľmi rýchlo. Jeho tempo sa mi páčilo a ja som cítila, že už to príde. Prirazil raz, prirazil dvakrát a na tretí som sa vzniesla do oblakov. Lietala som v raji, spievala s vtáky. Bola som ten najšťastnejší RATAV na svete. Cítila som, ako sa moje vnútro spína, cítila som, ako sa dostal na vrchol on – vrchol našej túžby. Usmiala som sa.

„Sex,“ dodal Edward a obtrel sa o moje ucho. Stále bol vo mne a ja som prekypovala nadšením. Sex? Akože toto, čo sme robili je sex? Krajší názov než náš zar. No účel je rovnaký a to sa mi páči.

„Zar,“ dodala som a uvedomila si vzácnosť tejto chvíle. Našla som ho, svojho nika.

Oprela som sa o jeho hruď a usmievala sa. Ako blázon, no šťastný. Usmievala som sa.

„I love you,“ dodal a ja som sa vniesla do tej najvyššej extázy raja. Šťastná, slobodná a zamilovaná. S ním – Edwardom.

„Milujem ťa!“

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek I believe I can fly :