Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Hope

01.02.2010 (17:30) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1947×

...

Kvapky studeného dažďa blížiaceho sa zo severozápadu mi okrem nádeje, lásky a podpory vzali aj čosi viac, čosi nevyčísliteľné, čosi, čo som nekonečne milovala a ochraňovala.

Stuhnutá tvár pod náporom kvapiek zmäkčila svoje pôsobenie, šaty zmokli, vlasy sa zošúverili do mnohých ťažko rozčesateľných dredov, no ja? Úbohá, nikým nemilovaná žena, som sa nezbavila smútku, strachu či všadeprítomných, nepoučiteľných myšlienok. Stále som stála uprostred cesty premočenej množstvom vody, zaobľujúcej sa od náporu dažďových kvapiek.

„Isabella?“ zamatový, dokonale potešujúci hlas mojej jedinej lásky ma prvý krát neutešil, neprinútil otočiť! Predierajúce sa slzy ma pichali v očiach, tlačili von bolesť, nápor a nádej v jednom.

„Bella?“ podtón hlasu, ktorý na mňa po dlhých, štyroch rokoch prehovoril mi dodal nádej, ktorej poslanie bolo vytiecť so slzami. Červeň, ktorá zaplavovala tvár úbohej dievčiny uprostred cesty – mňa, navždy zatratenú Isabellu Swan – vytláčala oči von, prikazovala nohám pohyb – beh, krok, niečo nemysliteľné.

„Láska.“ Ohyby hlasu prichádzajúceho spoza môjho chrbta mi hovorili veľa, snažili sa ma dostať z cesty, no neprinútili podvoliť sa sile.

„Edward?“ utrpenie vynahradil úsmev, strach vynahradila láska, smútok nevynahradilo nič. I pres všetky slová, ktoré som chcela počuť štyri roky, i pres všetko, čo som v živote chcela a teraz to bolo za mnou, som sa nemohla otočiť.

Zeleň, mach, hmla – ktoré ma prinútili nenávidieť Forks, som milovala. Ďakovala za všetko.

„Isabella!“ hystéria hlasu, nedostatok kyslíka či lásky v hlase ma obýmala ako vlna vznášajúca sa nad utrpením. Nie som sama.

Malá nádej, ktorá vo mne pretrvávala pohasla, slzami vyplavená a stratila sa z dohľadu.

„Bella.“ Edward! Pokoj a nadšenie cítili moje oči po ich zatvorení. Boli ako posledná večera, posledné slovo, ktoré povie rečník pred smrťou.

Nožnice života a osudu postrihali tenké lanká šťastia, primontovali ťažké, olovené reťaze nešťastia, smútku.

„Láska.“ Opakovanie chvíľ v živote, presto všetko bolo potešujúce, dokonalé, nádherné, milované, upokojujúce. Zviezla som sa na kolená, biele šaty od krvi sa stali nepoužiteľnými. Verše básnikov, slová milovníkov či bonbóny gurmánov neboli nič oproti bolesti, mojej bolesti.

Malé úbohé telo krčiace sa poniže auta, krvavé, mŕtve telo syna – Edwardovho syna – ležiaceho na studenej mokrej zemi ma rozžieralo z vnútra.

„Mami?“ blaženosť pri zvuku môjho oslovenia, blaženosť pri tónoch hlasu, blaženosť pri kvitnúcej nádeji je neopísateľná. Moria, ktoré sa vylievajú na pláže a mestá či rieky, ktoré sa každodenne zväčšujú a zmenšujú, spôsobujú príliv a odliv sú popletené ako pocity, ktoré ma uväznili vnútri žihadla - veľkého, ostrého žihadla.

„Mami?“ cupitanie nožičiek podfarbené kvapkami dažďa, šuchorenie vláskov ako letné brieždenie spaľujúceho slnka, slnka, bez ktorého sa nedá žiť.

Noc čaká na deň – noc je nepotrebná. Slová, ktoré vypúšťal z úst, slová, ktoré som potrebovala viacej ako kyslík, slová, ktoré neboli pravdivé, no presto som zdvihla hlavu.

Krvavé telo bábiky uprostred cesty sa mi nezdalo živé, slová boli ozvenou mysle, smútku planúcim v mojom vnútri. Nič, len úbohé plamene vetra a silné záveje ohňa.

Život nechceným sa stal,

mne,

práve v tejto chvíli.

Zobral večnosť,

no najmä dotyk milý.

Prial by si ho drahý môj?

Noc a deň čo zmiešal v celok?

Nádej zabil v dlaniach ich,

vtedy mne najbližších?

Slzy anjela či úsmev diabla,

obrali ma o možnosť žiť.

Nemám za kým ísť,

nie tož kryť smútok svoj,

bo jeho sila oheň roztopila,

bo jeho sila krádež žila,

bo moje srdce opustila.

Krôčiky diabla po ceste útechy,

nedávam im zbytočné reči.

Kto by chcel počuť nárek tých,

čo prišli o všetko, tých, čo podobných je ich stých?

Malé množstvo vody stratí sa v mojej hĺbke nádeje.

Stratí sa v slzách, v nich,

anjelom mne upretých.

Raj či peklo,

zmohlo sa mi v jedno,

bo preto že duša syna

lieta po svete bohu milá.

Koľko rokov právd či lží

dám za jeden dotyk nežný,

poláskanie ručičiek?

Koľko síl či života,

skyprím pokoj duší živých,

čo moje roky zatratili?

„Bella!“ Upadala som do večných lovísk, no pocit chladných rúk som dobre poznala. Mŕtva? Som mŕtva? Pýtala som sa s nádejou v hlase zatiaľ, čo Edwardove kroky nespôsobovali žiadne chvenie. Musela som sa usmiať, hoc som napoly spala a vsiaknuť do sebe nádej, že môj syn bude žiť!

Nič iné, len nádej,

zostáva v mojom šere.

Bo chladné ruky lásky sveta,

nekonečnej podpory,

splnia všetko, po čom túžim,

z nekonečnej pohromy.

No len naša láska, stvorila to niečo,

prečo sa teraz utápam v temnote a kričím

„Dosť!“

Nechcem pociťovať bolesť zo straty,

nechcem tu cítiť nedbalosť.

Ba možno raz sa zobudím

a splní sa sen,

ktorý som mala v duchu odjakživa.

Sen, ktorý ma ráno budil,

sen, ktorý mi stále škodil.

No najmä sen, ktorý som chcela

a pre ktorý som mrela.

Teraz sa moje chabé nohy úsvitu,

snažia dostať cez nekonečnú hrúbku duše.

Čo bude ak skončím, čo bude ak vystrelím z osudovej kuše?

Láska mojej večnosti,

strhla ma do objatia a čas,

ktorý som bola sama,

zanechala tmavá vrana.

Zanechala som ho ja,

bo syna som milovala,

bo chcem aby ho vrátil späť.

Dúfam, celým srdcom mojím,

že niečo tak krásne nerozdvojím,

že niečo ako toto,

naša láska – biely kvet,

zmáča sa v šere zahubená!

Sen alebo život? Mám si vybrať? Stále som sa bezútešne povaľovala na chladných rukách, ktoré ma niesli ďalej od bolesti, strachu, no najmä od nádeje.

„Nie!“ vykríkla som, pocítila náraz, ktorý ma postavil na zem. Nič to nie je, skôr bolo to všetko, no už to nič nie je. Posledné nádychy, posledné výdychy, ktoré som urobila predtým, ako som posledný krát zatvorila oči, venujem vám – láskam svojho života. Edwardovi a...

Je len jedna vec,

čo poruší náš sľub.

Len jedna vec,

čo skazí radosť bytia.

Prečo by som mala skákať z útesu

krvavého žitia?

Len slová nestačia a predtuchy sú márne,

stretli sme sa tam,

stretne sa práve v našom malom kúsku raja,

o niekoľko rokov,

keď budeme traja.

Ja, ty, no najmä plod, čo vznikol z nás,

no najmä syn, čo každodenne myslel,

len na záchranu moju i tvoju tiež.

Koľko odpovedí sa mi dostane do uší predtým,

než odídeš?

Stretneme sa tam,

tu v tomto šere jasu!

Kde môžeme všetci traja žiť

a tešiť sa ako blázni.

Možno vás zachváti oheň a možno pohasnú moria,

no my budeme stále spolu,

a nikdy nikomu nedovolím,

aby sa to stalo znovu.

Aby ma opustil a

samú nechal na pospas osudu,

nikdy nedovolím, aby išiel späť.

Budeme spolu, žiť, radovať sa, smiať,

budeme tých, čo nám nepriali donekonečna kliať.

...

Dúfam, že sa Vám aj napriek tomu, že celkovo je to len útržok z niečoho a nemá to dej, skôr sú to pocity, myšlienky... Niečo ako lyrika, no predsa to lyrika nie je. Dúfam, že sa Vám poviedka páčila. Prosím komentáre - kritiku, rady, v čom by som sa mala zlepšiť a ak sa Vám to páčilo, tak aj milé slová.

PS: Viem, že tie básničky sa asi len na 3% podobajú poézií, ale s poéziou je to ťažšie, tak prosím prepáčte.

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Hope: