Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Grazie mille Volterra. Addio! - Damianov príbeh

17.12.2009 (13:00) • NeliQ • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 2681×

Damianov príbeh

Už sú to tri týždne od Bellinej svadby, tri týždne, čo som sa nasťahoval ku Cullenovcom. Bella s Edwardom sú stále na svadobnej ceste a podľa Alice sa vrátia tak o mesiac, no a ja som sa pomaly zaradil do bežného života Cullenovcov. Zatiaľ svoj čas trávim väčšinou s Esme, lebo ostatní sú buď v škole alebo v práci. Ja si ešte natoľko neverím, a tak sa chodím pravidelne prechádzať večer do mesta, aby som si zvykol na neustály kontakt s ľuďmi. Teraz, ako som mal možnosť stráviť s Cullenovcami nejaký čas, konečne som pochopil, prečo ich Bella tak zbožňuje. Sú to skutočne fantastický ľudia, no teda upíri.

Esme je strašne milá a skutočne sa správa ako pravá mama. A hoci som od nej starší – ako v ľudskom tak aj v upírskom vnímaní, tak mi nedá brať ju inak. Carlisle je neskutočne šľachetný človek, on bol taký vlastne vždy. Nikdy ma neprestane udivovať, ako dokáže pracovať v nemocnici. Jeho sebaovládanie je obdivuhodné. Emmett to je strašný blázon. Nepoznám nikoho takého ako je on. Často sa chová horšie než malé decko, ale jeho vtípky fakt niekedy nemajú chybu. Naposledy som sa zabavil, keď premaloval celú Alicinu izbu na ružovo. Kým stihla prísť Alice, už mal všetko hotové. Tá ho potom naháňala po celom dome a vrieskala, že ho zabije. Od Rose za to dostal na týždeň zákaz vstupu do spálne, a tak sa teraz kajal. Rosalie – príliš pekná a až príliš sebavedomá, ale na druhej strane celkom fajn ženská – hlavne, čo sa rozoberania áut. Nikdy som nepoznal ženu, ktorá by sa tak vyznala v motoroch. Občas spolu v garáži vylepšujeme moje BMW. Nechal som si ho doniesť z Volterry. Síce som si mohol kúpiť nové, ale toto bolo moje zlatíčko.

Tak aby som sa vrátil ku Cullenovcom. Jasper je veľmi zaujímavý – každý upír, ktorí vidí jeho jazvy sa musí mať podvedome na pozore. Je fascinujúce, že prežil toľko uhryznutí. A ten jeho dar je skutočne pôsobivý. Raz som ho požiadal, aby ho na mne vyskúšal – bol to nezabudnuteľný zážitok. Moje emócie sa menili z minúty na minútu a ja som ich absolútne nevedel ovládať. Jeho vzťah z Alice je zvláštny. Zatiaľ čo vzťah Emmetta a Rose je skôr telesný – noc, čo noc sa o tom presvedčujem – tak vzťah Alice a Jaspera je skôr duchovný. Niekedy mám pocit, ako by si navzájom čítali myšlienky – tak sú zohratí. A napokon Alice – to je proste človek, ktorého nemožno nemať rád, i keď, po mojom prvom nakupovacom maratóne s ňou, som sa o to úprimne snažil. Vždy som si myslel, že najhorším maniakom v nakupovaní je Jane, ale zjavne som sa mýlil – Jane na Alice nemá.

Hoci boli všetci prvé dni trochu odťažitý, no teraz sa už ku mne správajú ako k členovi rodiny. Ja sa však stále obávam návratu Belly a Edwarda. O Bellu sa nebojím – náš vzťah bude stále rovnako priateľský, ale Edward mi robí starosti. Viem, že ma nemá veľmi v láske kvôli Belle a ja sa mu vlastne ani nečudujem, ale ja sa musím pokúsiť ho presvedčiť, že Bella je pre mňa už passé. Našťastie sa Esme rozhodla prerobiť malý domček v lese a po príchode im ho chce dať ako svadobný dar. Vraj preto, aby mali súkromie, ale ja si skôr myslím, že sa všetci obávajú, že Bella s Edwardom budú ešte divokejší ako Rose s Emmettom.

Čo sa týka mojej starej rodiny – teda ak môžem vôbec Volruriovcov považovať za rodinu – tak tam sa toho veľa neudialo. S Arom si voláme skoro každý deň a vždy mi porozpráva najnovšie klepy. Ako napríklad asi dva dni dozadu mi prezradil, že Jane sa napokon úplne vzdala ľudskej krvi a teraz sa na to snaží nahovoriť aj Aleca, ktorý však zatiaľ úspešne odoláva. Občas zavolám aj Felixovi alebo Demetrimu. Felix sa dal konečne dokopy s Heidi. Bolo na čase. Všetci vo Volterre sme to dávno vedeli, len oni dvaja sa neustále tvárili, ako by sa nič nedialo. Vraj mu otvorila oči až Bella, tvrdil. Bella skutočne zmenila celú Volterru od základov. Keď som ju vtedy pred dvomi rokmi doviedol do Volterry, vôbec som netušil, akú lavínu tam spustí. A začala hneď mnou – ja, upír živiaci sa vyše tisíc rokov ľudskou krvou, som sa dal na vegetariánstvo. Dokonca aj na Arovi vidieť zmenu, je aký si pokojnejší a ľudskejší. I keď jedálniček stále nezmenil.

Dnes bol deň ako každý iný. Sedel som v obývačke spolu s Emmettom a Jasperom a pozerali sme baseballový zápas. Esme vytvárala akýsi nový projekt na notebooku a Carlisle sedel vedľa nej a čítal si. Rose s Alice boli hore v izbe a rozoberali nejaké nové trendy v obliekaní. Taká typická rodinná pohoda.

„Idem na lov, pridá sa niekto?“ opýtal sa Emmet, keď skončil zápas.

„Idem s tebou,“ odvetil Jazz a vstával z pohovky.

Alice s Rose zbehli po schodoch a pridali sa k nim.

„Damian, ideš s nami?“ otočil sa na mňa Jasper.

„Dnes nie, bol som predvčerom. Pôjdem dnes znovu do mesta, vieš ako tréning,“ pousmial som sa.

Vedel som, že práve Jasper to pochopí. Ako som už zistil, jemu robilo najväčšie problémy vydržať.

„Pripravila som ti hore nejaké oblečenie,“ mrkla na mňa Alice.

Pretočil som očami a to vyvolalo u ostatných záchvat smiechu. Dokonca aj Esme a Carlislovi cukalo kútikmi.

„Alice, ty budeš raz moja smrť,“ povzdychol som si.

„No tak Damian, proste si musíš zvykať,“ povedal posmešne Emmett.

Len som pokrútil hlavou a vyšiel po schodoch do svojej izby. Bol som zvedavý, čo si na mňa tá Alice zase pripravila. Na posteli ma čakali tmavé rifle, bledomodrá košeľa a športové sako v rovnakej farbe ako rifle. Bože, čo si Alice myslí, že idem na nejakú módnu prehliadku? Radšej som si to obliekol, lebo by Alice znovu vyšilovala. Zišiel som dolu po schodoch.

„Už ideš?“ opýtala sa Esme matersky.

„Áno, idem posilňovať svoje sebaovládanie,“ zasmial som sa.

Esme prikývla a vrátila sa k svojmu notebooku. Nasadol som do svojho miláčika a vyrazil do nočných Vancouverských ulíc. Auto som nechal na parkovisku a vydal sa svojou obvyklou trasou. Nočný Vancouver bol krásny ako vždy. Cez deň to bolo len mesto plné hranatých betónových budov, ale v noci dostávalo akýsi tajomný nádych. Zhlboka som dýchal – to bola súčasť môjho tréningu. Zrovna som prechádzal jednou z uličiek, keď ticho preťal ženský výkrik a ja som presne v tej istej chvíli zacítil, čo ho spôsobilo. Neďaleko bol upír, ktorý si zjavne našiel večeru. Inokedy by mi to bolo celkom jedno, ale odkedy som u Cullenovcov, začal som si oveľa viac vážiť ľudský život. Znechutene som sa otočil a chcel odísť preč, ale moje nohy mali na to iný názor a ja som sa pristihol, ako bežím k miestu, odkiaľ vyšiel ten výkrik.

Ani nie o minútu som stál na rohu uličky a sledoval dianie predo mnou. Vysoký tmavovlasý upír sa skláňal na drobnou postavou. Práve jej odhrnul blonďavé vlasy a zahryzol sa jej do krku, ona zdvihla hlavu a ja som v jej nebesky modrých očiach videl nemú prosbu. Neviem prečo, ale niečo v tých očiach ma prinútilo konať. Skočil som na toho upíra a jediným pohybom som mu odtrhol hlavu. Jeho ruky pustili drobné telo ženy, ktoré doteraz zvierali a ona sa rútila k zemi. Ešte skôr, ako stihlo jej telo dopadnúť na zem, som ju zachytil a opatrne položil na chodník. Začala sebou metať a z úst jej vyšiel zúfalý výkrik. Mne bolo v tej chvíli jasné, že premene už nezabránim, mala v sebe zjavne až príliš veľa jedu. Vrátil som sa k telu upíra a netrvalo dlho a jeho rozkúskované telo horelo fialovým plameňom. Ulicou sa šíril štipľavo sladkastý dym.

Podišiel som k dievčine a až teraz som si všimol, že je staršia ako som predpokladal. Mohla mať okolo dvadsať rokov, možno aj viac. Tvár jej rámovali blonďavé kučeravé vlasy, ktoré mala skoro po pás. V jej tvári bolo niečo detské, a predsa to už bola žena. Vzal som jej telo do náručia a vyskočil na rebrík na jednej z budov. Bolo mi jasné, ak pôjdem po strechách, skôr si ma nikto nevšimne. Vyliezol som hore a rozbehol sa k autu. Žena v mojom náručí mala tvár skrivenú bolesťou a občas vykríkla. O pár minút som už otváral auto a jemne som ju položil na zadné sedadlo. Zavolal som Carlislovi a v rýchlosti mu vysvetlil situáciu. Nasadol som a vyrútil sa na cestu. Letel som vyše dvesto kilometrov za hodinu, a tak som bol doma už o desať minút.

„Pomôžem ti?“ opýtal sa ma Carlisle, keď som vystúpil z auta.

„Nie, zvládnem to,“ odvetil som a opatrne ju vytiahol z auta.

Z nejakého nepochopiteľného dôvodu som sa desil toho, že by som mal od nej čo i len na chvíľu odísť. Bola to aká si neznáma sila, ktorá ma k nej ťahala. Carlisle mi otvoril dvere a ja som vošiel do domu. Z nejakého mne nejasného dôvodu som ju zaniesol do svojej izby, kde som ju položil na posteľ. Strašne sebou hádzala a ja som to prežíval s ňou. Strašne ma bolelo, že musí takto trpieť, a že som ju nestihol toho ušetriť. Sadol som si vedľa nej a jemne ju pohladil po tvári. Bola taká jemná a hebká – ako najvzácnejší hodváb.

„Pššt, to bude dobré,“ šepkal som, hoci mi bolo jasné, že si môj hlas sotva uvedomuje.

Otvorili sa dvere a ja som spoznal Carlisla.

„Damian, čo sa vlastne stalo?“ opýtal sa.

Povedal som mu celý príbeh, akurát tú časť o tom, že ma to k nej zvláštne ťahá som vynechal. Carlisle celú dobu prikyvoval a neustále mi kládol nové otázky. Chvíľami som sa cítil ako pri nejakom výsluchu, ale Carlisle bol proste taký. Po nejakom čase otázky ustali a Carlisle sa ponoril do svojho sveta. Otočil som sa naspäť k tomu anjelovi a znovu ju nežne pohladil po líci.

„Bude veľmi talentovaná,“ šepol som len tak mimochodom.

Počul som ako Carlisle podišiel bližšie. Pozrel som sa na neho a v jeho očiach som zbadal tak známu dychtivosť po nových informáciách.

„Aký dar bude mať?“

„Jeden jej dar bude...“

Carlisle ma prerušil.

„Jeden, ona ich bude mať viac?“

„Áno, cítim dva dary. Jeden bude schopnosť manipulovať s počasím a druhý, tak ten neviem zatiaľ presne definovať. Je to nejaký druh obrany – povedal by som, že štítu, ale ako u Belly alebo Renaty. Toto bude niečo iné, zatiaľ to neviem presne definovať. Uvidíme po premene ako sa to prejaví.“

Vtedy sa znovu otvorili dvere a v nich stál celý zbytok rodiny, teda okrem Esme.

„Ja viem aký je ten druhý dar,“ škerila sa Alice.

„Aký?“ vyhŕkol som naraz z Carlislom.

„No ona bude imúnna voči vôni krvi. Proste ju vôbec nebude tak cítiť. A zdá sa, že ju ani nebude potrebovať. To ešte presne neviem, ale možno sa to časom vyjasní.“

„Tak toto bude asi najzvláštnejší upír, ktorého som kedy videl,“ hlesol Carlisle.

Obrátil som svoj pohľad na anjela na posteli. Kŕčovito mi zvierala ruku. Čím ďalej, tým viac, som ňou bol očarený. Vyzerala tak nevinne, skoro ako malé dievčatko, ktoré potrebuje niekoho, kto by ho ochránil. Sám seba som v tej chvíli pasoval za jej ochrancu. Nikdy nedovolím, aby sa tomuto prekrásnemu stvoreniu niečo stalo.

„Tak mi teraz došlo, že táto rodina sa nejak podozrivo rozrastá. Rose, mali by sme si chrániť izbu, lebo nám ju ešte niekto vezme,“ neodpustil si Emmett trochu svojho humoru.

Rose si len povzdychla a prekrútila očami. Alice sa stále culila a mňa vtedy niečo napadlo.

„Tak preto to oblečenie,“ obviňujúco som sa na ňu pozrel.

„Ale noo, nemrač sa. Chceš mi povedať, že nie si rád?“

„Som, ale to nič nemení na veci, že si mi to mohla povedať.“

Alice len pokrčila plecami a jej pohľad sa stočil na môjho anjela. Neviem odkedy som si ju začal takto privlastňovať, ale stále som nevedel jej meno a tak mi nezostávalo nič iné, ako volať ju anjel. Videl som  na Alice, že má víziu, a tak som čakal, kým skončí. Bol som strašne zvedavý, či sa týkala môjho anjela.

„Ou,“ vydýchla Alice. „Ona bude ešte zvláštnejšia ako sme si mysleli.“

„Čo si videla?“ opýtal som sa, keď na niekoľko sekúnd zostala ticho.

„Jej oči – budú modré.“

„Ako to, že modré?“ vyzvedal Carlisle.

„Podľa toho, čo som videla, sa jej budú meniť podľa počasia, ale vždy budú modré, akurát budú mať iný odtieň. A mimochodom, o pár hodín sa preberie.“

Čo? O pár hodín? Veď jej premena začala asi tak pred dvomi hodinami, ako by mohla tak rýchlo skončiť? Ešte nikdy som nevidel, aby premena netrvala ani deň.

„Ako je to možné?“ opýtal som sa viacmenej pre seba.

Moja otázka zostala nezodpovedaná. Všetky pohľady sa teraz sústredili na ňu.

„Bude veľmi krásna,“ šepla po chvíli Alice.

„To je už teraz,“ povedal som a zasnene hľadel na jej anjelskú tvár.

Neprestával som ju jemne hľadiť prstami po tvári. Skutočne je nádherná už teraz. Nikdy som nevidel dokonalejšiu bytosť.

„Ukľudňuje ju to,“ šepol Jasper.

„Prosím?“ opýtal som sa nechápavo.

„To, keď ju hladíš, to ju ukľudňuje – cítim to.“

Bol som rád, že mám na ňu taký vplyv. Dúfal som, že jej to aspoň trochu pomáha od tej bolesti, ktorá ju teraz spaľuje. Počul som, ako sa otvorili dvere a ja som s mojím anjelom zostal sám. Pomaly mi začalo dochádzať, že to, čo cítim v jej blízkosti, bude asi niečo viac – niečo silnejšie. Niečo mi našepkávalo, že to bude tá ospevovaná láska, no ja som sa tomu zatiaľ bránil. Bolo mi jasné, že to čo som cítil k Belle, bolo len slabým odvarom, oproti tomu, čo cítim k tejto krehkej bytosti. Ale bude ona cítiť niečo podobné? Nebude nás nenávidieť za to, čo sa z nej stalo? Prečo som len nezabránil tomu upírovi, aby ju pohrýzol, ale zas na druhej strane, keby sa to nestalo, tak by som nikdy nemal možnosť, ju takto držať a sledovať.

Že som sedel skoro bez pohnutia - ak nerátam ruku, ktorou som ju hladil – som si uvedomil, až keď dnu vošla Alice.

„O hodinu sa preberie, mala by som ju dať do poriadku. Jej oblečenie je celé od krvi a prachu,“ povedala a ja som videl nejakú kôpku oblečenia v jej rukách, s ktorou k nej podišla.

Doteraz som si jej oblečenie vôbec nevšimol, ale teraz, keď ma na to upozornila Alice som videl, že je naozaj v zúboženom stave. Ten upír jej stihol natrhnúť tričko, ktoré mala na sebe a od prachu sa zašpinila asi vtedy, keď som ju položil na zem. Vstal som a chcel ich nechať osamote. Nie, že by sa mi to páčilo, ale zas nebudem tu stáť a pozerať sa ako ju Alice prezlieka, ako nejaký úchylák. Bol som už pri dverách, keď sa znovu ozval hlas Alice.

„Aj ty by si sa mal dať do poriadku,“ povedala.

Očami som prebehol svoje oblečenie a skutočne mala pravdu. Moja košeľa bola zašpinená od krvi, rovnako ako sako. Asi od toho ako som ju držal v náručí. Povzdychol som si a podišiel ku skrini, aby som si vybral niečo na prezlečenie.

„Obleč si tie bledé nohavice, tie na vrchu a k tomu tú čiernu košeľu, čo som ti kúpila naposledy,“ dirigovala ma Alice.

Urobil som, ako žiadala a s kôpkou v rukách som vošiel do kúpeľne. Rýchlo som sa osprchoval, a keď som sa vrátil do izby, môj anjel už bol prezlečený. Alice ju navliekla do ružových šiat, končiacich pod kolenami. Jej telo sebou šklbalo už len občas. Podišiel som k nej, nevšímajúc si Alice, stojacu v rohu izby. Jemne som ju pohľadil po anjelskej tvári.

„O desať minút sa preberie,“ zvestovala mi Alice.

Tešil som sa, no na druhej strane som mal trochu aj obavy. Do izby sa nahrnula celá rodina a všetci s napätím čakali, kým sa môj anjel preberie. Jej srdce odrazu začalo biť šialenou rýchlosťou a ja som vedel, že čoskoro príde koniec. Buchlo posledné dva razy a nakoniec sa úplne zastavilo. Anjel otvoril oči a naše pohľady sa stretli. Skutočne, ako predpovedala Alice, jej oči boli tyrkysovo modré.

„Som v nebi? Ty si anjel?“ prekvapene sa opýtala a ja som v jej tvári videl zmätok.

Ani sa jej nedivím, všetko pre ňu musí byť nové a nečakané. Bolo zvláštne, že si myslela, že som anjel. To skôr ona ním je, teda aspoň mojím osobným, hoci o tom ešte nevie. Pousmial som sa.

„Nie, nie som anjel, a ty nie si v nebi. Volám sa Damian.“

„Ja som Amanda,“ predstavila sa a ja som konečne spoznal meno tohto prekrásneho anjela. „A kde to vlastne som, ak nie v nebi?“

„Si u nás doma. Bohužiaľ v noci v tej uličke ťa napadol upír a ja som tomu už nedokázal zabrániť. Vpustil do tvojho tela svoj jed a ty si sa premenila...“

„Premenila na čo?“ skočila mi do reči.

„Na upíra,“ vydýchol som a očakával jej reakciu.

„To som ako ten, čo ma napadol? Budem vraždiť ľudí?“ opýtala sa zhrozene.

„Nie, nemusíš. Moja rodina a ja sme tiež upíri, ale vybrali sme si inú cestu. Živíme sa krvou zvierat, nezabíjame ľudí,“ vysvetľoval som jej.

Síce Alice tvrdila, že ona sa pravdepodobne krvou živiť nebude, isté to nebolo. Pootočila hlavu a svoj pohľad zamerala za mňa, na miesto, kde stála moja rodina.

„Prepáč, som nezdvorilý. Predstavím ti moju rodinu,“ povedal som a podal jej ruku.

Chytila ju a ja som jej pomohol vstať. Keď sa naše ruky dotkli, prešiel mnou taký elektrizujúci pocit. Stále držiac ju za ruku, sme podišli k mojej rodine. Postupne som jej predstavil každého z rodiny a potom Carlisle navrhol, aby sme pokračovali v obývačke. Cestou dolu som sa jej ešte opýtal, či ju nepáli v hrdle, ale Alice mala znovu pravdu. Neviem prečo som vlastne očakával opak. Sadli sme si do obývačky a slova sa ujal Carlisle. Vysvetlil jej, čo náš život obnáša. Amanda sa občas niečo opýtala. Potom sa zas pýtal Carlisle, bol zvedavý na jej predchádzajúci život. Tak som sa dozvedel, že jej rodičia zomreli a ona vyrastala v domove. Nemala už žiadnu rodinu, takže ju ani veľmi nemrzí, čo sa z nej stalo. Keď jej Carlisle položil otázku, či chce s nami zostať, úplne som stuhol. Strašne som sa bál, že odíde. Nevedel som si už predstaviť, že by som ju viac nevidel. Avšak Amanda sa usmiala a odvetila, že rada zostane s nami. Vtedy mi zo srdca spadol pomyselný kameň a ja som sa znovu uvoľnil.

Potom sa do debaty zapojila Alice. Povedala jej o naších daroch, o svojích víziách o nej a tiež jej prezradila, že aj ona má mať dar. Amanda zostala prekvapená touto informáciou a hneď si to chcela ísť vyskúšať. Nedbala na to, že jej Carlisle hovoril, že to možno ešte nejaký čas potrvá. Alice to samozrejme videla a už stála pri dverách. Vyšli sme pred dom a ja som stále nepúšťal Amandinu ruku. Zrovna dnes svietilo slnko, a tak naša pokožka samozrejme žiarila ako diamanty. Amanda úplne stuhla a s vypúlenými očami behala pohľadom po každom z rodiny.

„To je nádhera,“ vyhŕkla po chvíli a pohľad jej padol na naše spojené ruky.

Okamžite som ju pustil, lebo sa mi to zdalo nevhodné. Ešte si o mne niečo pomyslí. Ona ma však prekvapila, lebo naše ruky okamžite spojila. Ani netušila, ako ma tým potešila. Moje srdce sa tetelilo radosťou.

„Tak, ako to vyskúšame?“ opýtala sa a v jej očiach sa objavili nadšené iskričky.

„No väčšinou to funguje tak, že sa sústredíš na to čo chceš urobiť, takže skús sa sústrediť napríklad na to, aby začalo pršať. Celou mysľou sa sústreď len na to,“ odvetil som.

Amanda prikývla a zatvorila oči. Videl som na nej ako veľmi sa sústredí, no nič sa nedialo. Otvorila oči a sklamane sa na mňa pozrela. Ja som zostal na ňu prekvapene hľadieť. Jej oči neboli tyrkysovo modré ale boli tmavé ako nočná obloha.

„Asi to nefunguje,“ povzdychla si, no odrazu sa obloha zatiahla.

Zahrmelo a z neba začali padať malé dažďové kvapky. Amanda sa úplne rozžiarila a začala poskakovať. Z neba začali šľahať blesky a hrmenie sa stupňovalo. Domyslel som si, že to má na svedomí jej bujará nálada.

„Ehm, Amanda, kroť sa trošku,“ hlesol som.

Amanda sa pozrela na oblohu a z úst jej vyšlo: „Hups.“

Prestala poskakovať a podišla naspäť ku mne. Obloha sa trochu ukľudnila, ale pršať neprestalo.

„Ty kokso, to bola fakt sila,“ vyhŕkol Emmett a rozosmial všetkých okolo.

Otočil som sa na Amandu.

„Teraz skús myslieť na to, nech je znovu slnečno,“ povedal som.

Amanda sa chvíľu sústredila. Prestalo pršať, mraky sa rozplynuli a vykuklo slnko. Carlisle bol nadšený a hneď si zabral Amandu a podrobil ju malému výsluchu. Amanda mu poslušne odpovedala. Pod paľbou otázok sme sa všetci vrátili do domu. Rozprávali sme sa niekoľko hodín a potom sa Carlisle rozhodol overiť Alicinu víziu o tom, že Amanda sa nebude živiť krvou. Najprv sme ju zobrali do lesa, avšak zvieracia krv jej doslova smrdela. Tak som ju spolu s Jasperom a Emmettom odviezol pri mesto. Trochu som sa obával, či sa Alice predsa len nemýlila, ale Amande ľudia vôbec nevoňali. Stále sme nevedeli, čím sa bude Amanda živiť. Po príchode domov jej Esme ponúkla ľudské jedlo, no ani to jej nechutilo. Vraj to chutí ako blato. Aspoň v tomto bola rovnaká ako my.

Kedže Amanda nemala problém s ľudskou krvou, tak sa Alice rozhodla ju na druhý deň zobrať na nákupy. Nechcel som sa od nej vzdialiť, tak som išiel na nákupy s nimi. Pridala sa ešte Rose a Esme, ktorá chcela Amande pomôcť vybrať nábytok do jej novej izby. Po neskutočne únavnom nakupovaní – dokonca aj pre mňa a to som upír – sme všetko doviezli domov a Esme s Alice sa pustili do zariaďovania Amandinej izby. Vybrali jej izbu hneď vedľa mojej a ja som sa potichu tešil. Amanda vyzerala byť zničená z Alice a tak ma niečo napadlo.

„Amanda, čo by si povedala na to, keby sme sa išli trochu vyvetrať von?“

„Skvelý nápad,“ vyhŕkla a ja som na nej videl, ako je nadšená, že sa dostane zo spárov Alice.

Chytil som ju za ruku – užíval som si ten pocit – a spolu sme vybehli von. Bežali sme cez les a ja som ju viedol na moje obľúbené miesto, ktoré som našiel asi dva dni po príchode do Vancouveru.

„Bože, to je nádhera,“ povzdychla si Amanda, keď sme prišli na miesto.

Bola to malá čistinka vedľa jazierka s vodopádom.

„Myslel som si, že by sa ti tu mohlo páčiť.“

„Je to skutočne nádherné. Ako si objavil toto miesto?“

„Keď som sa nasťahoval ku Cullenovcom, tak som vybehol po pár dňoch na lov a nejak som zabehol práve sem.“

„Aha, a ako si to myslel, že keď si sa k ním nasťahoval? Ty s nimi nebývaš odjakživa?“ opýtala sa po chvíli.

Tak som jej porozprával celý môj život od premeny, cez môj život vo Volterre až po príchod sem.

Ubehli už tri týždne od Amandinej premeny. Väčšinu času sme trávili spolu a ja som si už bol istý, že ju neskonale milujem. Avšak ešte som sa jej to neodvážil povedal. V niektorých chvíľach som mal pocit, že aj ona ku mne niečo cíti, ale nebol som si tým istý, a tak som radšej mlčal. Bál som sa, že by som to mohol medzi nami nejak pokaziť a tým stratiť jej priateľstvo.

Sedeli sme znovu na našej čistinke, kde sme chodili skoro každý deň. Ako vždy som jej rozprával príhody z môjho života. Práve dnes sme sa dostali k Belle. Rozprával som jej, ako som ju našiel, premenil a odviedol do Volterry.

„Takže ty ju stále miluješ?“ opýtala sa uprostred rozprávania a ja som v jej tvári videl smútok.

Za ten krátky čas, čo ju poznám, som už v jej tvári dokázal čítať ako v otvorenej knihe. Akurát som ten smútok nechápal. Že by som jej predsa len nebol ľahostajný? Vtedy som sa rozhodol – poviem jej o svojích citoch. Pozrel som sa do jej očí, ktoré boli dnes krásne tyrkysové a zhlboka sa nadýchol.

„Nie, nemilujem, vlastne som ju asi nikdy nemiloval. Bola to skôr súrodenecká láska a mimo to, som už zamilovaný do niekoho iného.“

„Aha,“ povzdychla si a odvrátila svoj pohľad.

Keď som videl, ako ešte viac posmutnela, utvrdilo ma to v presvedčení, že jej nie som až tak ľahostajný.

„Do teba,“ dodal som a čakal na jej reakciu.

Zdvihla hlavu a pozrela mi do očí. Konečne som tam videl to, na čo som tak dlho čakal – lásku.

„Ty... si zamilovaný... do mňa?“ opýtala sa, ako by tomu nemohla uveriť.

Zdvihol som ruku a odhrnul jej z tváre neposlušný prameň vlasov. Potom som ju prstami jemne pohľadil po tvári.

„Áno Amanda, zamiloval som sa do teba. Zrejme už vtedy, ako som ťa videl v tej tmavej uličke,“ šepol som.

Dúfal som, že jej city sú rovnaké, aj jej správanie tomu napovedalo, ale väčší kus mojej mysle, tomu stále odmietal uveriť. Tento kus čakal, že mi povie, že ona ku mne nič necíti, a že ma berie ako svojho brata, no Amanda ma prekvapila. Zvískla, skočila na mňa a prisala sa mi na pery. Chvíľu som bol z jej reakcie v šoku, no potom som sa nadšene zapojil do nášho prvého bozku. Bolo tak iné ako všetko, čo som doteraz zažil. Úplne som cítil tú lásku medzi nami, tú silu a vášeň. Bolo mi jasné, že túto krehkú ženu už budem milovať celú svoju existenciu.

„Milujem ťa,“ šepkala Amanda medzi bozkami. „Keď  som prvýkrát po premene otvorila oči, vedela som, že si ten pravý – môj anjel.“

V ten deň sme boli vonku dlhšie ako obvykle, a keď sme sa vrátili domov, Alice sa Amande vrhla okolo krku.

„Ja som to vedela. Už keď si vtedy išiel do mesta, som vedela, že tam stretneš svoju lásku,“ vravela nadšene.

Celá rodina sa usmievala a ja som nemohol byť šťastnejší. Dni plynuli a ja som si vychutnával svoje dokonalé šťastie. Bol som rozhodnutý požiadať Amandu, aby sa stala mojou ženou, ale čakal som, kedy sa vráti Bella s Edwardom. Chcel som, aby bola moja najlepšia priateľka pri tom. Konečne mala Alice víziu, že sa vracajú domov. Všetci sme sedeli v obývačke a čakali na ich príchod. Amanda mi sedela na kolenách a ja som ju nežne hladil po vlasoch. Cítil som, že je nervózna.

„Neboj láska, uvidíš, zamilujú si ťa rovnako, ako ja,“ šepol som tak, aby to počula len ona.

Pozrela sa mi do očí a ja som v nich videl tú obrovskú lásku, ktorú som cítil aj ja.

„Milujem ťa,“ zašepkala a vtisla mi na pery jemný bozk.

„Aj ja teba, láska. Viac ako čokoľvek na tomto svete.“

Amanda sa trochu uvoľnila a všetci sme sledovali dvere. Bolo počuť zvuk prichádzajúceho auta a potom otváranie dverí na ňom. Alice sa postavila pri dvere a na jej tvári pohrával šťastný úsmev. Už sa určite nevedela dočkať, kedy Bellu zas vytiahne na nákupy. Za ten čas, čo s nimi bývam, som ju už mal dobre prečítanú. Dvere sa otvorili a Bella s Edwardom vošli dnu. Alice sa hneď vrhla Belle okolo krku, no Bellin pohľad bol uprený na mňa a Amandu. Edward mal takmer uvoľnený postoj, zjavne si prečítal v myšlienkach ostatných, kto Amanda  je. Postupne ich privítala celá rodina a ja s Amandou sme išli na koniec. Amanda bola očividne stále trochu nesvoja.

„Bella, Edward, toto je Amanda, moja láska,“ predstavil som ju.

Na Bellinej tvári sa objavil šťastný úsmev, dokonca aj na Edwardovi bolo vidieť, že ho tento stav vecí teší.

„Rada ťa spoznávam Amanda,“ povedala Bella a schovala ju vo svojom náručí.

„Aj ja vás rada spoznávam,“ pritakala Amanda, keď ju Bella pustila. „Už som o vás veľa počula.“

„Za to my o tebe ešte nič,“ mrkla na mňa Bella.

„Poďte do vnútra, nebudeme sa predsa rozprávať medzi dverami,“ navrhla Esme a my sme s ňou samozrejme všetci súhlasili.

Posadili sme sa naspäť na pohovku a ostatní si posadali na svoje miesta. Bella si sadla do kresla a Edward sa posadil na operadlo vedľa nej. Bolo na nich vidieť tú lásku, ktorú k sebe cítili, priam z nich vyžarovala a ja som to už teraz chápal. Keď som stretol Amandu, konenče som pochopil, čo to tá ospevovaná láska je. Bella s Edwardom na nás hľadeli a čakali vysvetlenie.

Nadýchol som sa a začal rozprávať príbeh od nášho stretnutia v tmavej uličke, až po dnešný deň. Obaja boli prekvapený z Amandiných darov, hlavne z toho, že nepotrebuje piť krv. Potom som im vysvetlil, že Amanda sa v postate živí počasím, i keď to nebol správny výraz. Živil ju slnečný a mesačný svit, dažďové kvapky, a taktiež silný vietor. Preto radšej trávila čas vonku, ako vo vnútri domu. Občas položili Amande nejaké otázky, ale inak nechali rozprávať mňa. Keď som skončil s rozprávaním, pre zmenu sa do rozprávania pustili Edward s Bellou. Všetci boli samozrejme zvedavý, ako sa mali na svadobnej ceste. Rozprávali o všetkých miestach, ktoré navštívili a moja láska si povzdychla. Už sa mi zdôverila, že nikdy nebola mimo Ameriky a ja som sa rozhodol, že pokiaľ mi povie áno, tak ju vezmem na všetky krásne miesta na svete, bude to naša svadobná cesta. V hlave som už mal plán, ako to spravím.

Na druhý deň vytiahla Alice  Bellu, Amandu a Rose na nákupy, a tak som mal čas prpraviť si všetko na najdôležitejší okamih vo svojej existencii. Samozrejme Alice o všetko vedela a dala mi inštrukcie, ako to mám urobiť. Keď sa vrátili z nákupov, už som mal všetko pripravené. Bez slova som chytil moju lásku za ruku a rozbehol som sa s ňou do lesa. Po chvíli behu sa opýtala, kam ideme, ale ja som jej povedal, že je to prekvapenie. Zaviedol som ju na našu čistinku, ktorá bola osvetlená sviečkami, ktoré zapálil Jasper pred naším príchodom. Požiadal som ho o to, a on nadšene súhlasil. Odkedy som sa dal dokopy s Amandou, stále sa usmieva. Všetko to šťastie a láska okolo musí byť pre neho zážitok.

„To je nádhera,“ vykríkla Amanda, keď sme prišli na čistinku.

Nič som nehovoril a zaviedol ju doprostred čistinky. Z ruží tam bolo urobené srdce a my sme zastali uprostred neho. Nechápavo na mňa hľadela. Skutočne netušila, čo mám v pláne, ale zjavne bola dojatá už len výzdobou. Kľakol som si na jedno koleno a ona v tej chvíli pochopila. Videl som to v jej tvári.

„Amanda, si to najlepšie, čo ma mohlo v mojej existencii stretnúť. Neviem si predstaviť svoj život bez teba, si moje všetko. Milujem ťa, a preto tu teraz kľačím a pýtam sa ťa, preukážeš mi tú česť a staneš sa mojou ženou?“

Amanda sa zviezla na zem a prudko ma objala.

„Áno láska, s radosťou sa stanem tvojou ženou,“ šepla.

Vytiahol som zo saka prsteň a navliekol jej ho na prst. Toto bol najlepší deň mojej existencie. Na lúke sme zostali celú noc a v tú noc sme sa na tej čistinke po prvýkrát milovali. Bol to zážitok, ktorý si budem navždy pamätať. Keď sme sa na druhý deň vrátili domov, všetci sa na nás vrhli. Alice im zjavne povedala, čo sa stalo. Všetci nám gratulovali a Alice si po chvíli zabrala Amandu, aby sa s ňou dohodla na veciach okolo svadby. No, proste Alice. Stál som trochu bokom a sledoval moju rodinu. Nikdy by ma nenapadlo, že práve tu nájdem svoje šťastie. Toľké storočia som žil vo Volterre a nebol šťastný, a prišla Bella, zmenila môj pohľad na svet, zoznámila ma zo svojou rodinou a ja som konečne našiel to, čo som celé tie roky hľadal – domov a lásku.

„Vôbec by ma nenapadlo, čo nás bude čakať doma,“ ozval sa za mnou hlas Belly.

„No, asi to bolo pre vás prekvapenie,“ odvetil som.

Bella sa pousmiala.

„To máš pravdu, ale ani si nevieš predstaviť, ako som rada, že aj ty máš nakoniec svoj šťastný príbeh. Stále som dúfala, že jedného dňa stretneš tú pravú. Amanda je úžasná.“

„To áno, je dokonalá,“ prikyvoval som a svoj pohľad som venoval mojej snúbenici.

Bola v zajatí Alice a Rosalie, ktoré ju práve zahrňovali katalógmi so svadobnýni šatami. Zdvihla hlavu a naše pohľady sa na chvíľu stretli.

Áno, aj ja mám svoj šťastný príbeh – príbeh Damiana a Amandy, ktorí sa našli v jednej zapadnutej uličke a spojila ich láska. Až Amanda mi ukázala, čo je v živote dôležité. Teraz viem, že šťastie je len polovičné, keď sa oň nemáš s kým podeliť, a že smútok je dvojnásobný, keď ti z neho nemá kto pomôcť. S ňou som spoznal, čo to znamená skutočne milovať, a aké je to, keď je moja láska opätovaná...

-------------------------------------------------------------------------------------

Toto je už posledné, čo som napísala k tejto poviedke. Ďakujem, že ste ju čítali a vydržali toľko kapitol. A tiež dúfam, že sa vám táto poviedka páčila, rovnako ako tento Damianov šťastný koniec :)

Ešte raz ďakujem za všetky komentáre, ktoré ma povzbudzovali v písaní :)

Zhrnutie

Autor: NeliQ (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Grazie mille Volterra. Addio! - Damianov príbeh: