Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Fantasy (nie) je skutočné!

01.08.2012 (18:45) • KatarinaCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 1306×

„Zlatko, musíme sa porozprávať,“ povedala moja mama a ja som okamžite spozornela.

„Deje sa niečo? Ďalšie zmiznutie?“ opýtala som sa so strachom.

„Nie, to našťastie nie, ale súvisí to s tým, o čom sa chceme porozprávať,“ povedal môj otec a hneď pokračoval. „S matkou sme sa rozhodli, že prestúpiš na školu v...“

„Čože? Vy ma chcete poslať preč?“ začala som kričať a nedovolila som otcovi dohovoriť. „Tu mám všetko! Je tu Lucas! Ako ma môžete poslať preč?!“

„Je to pre tvoje dobro, zlatko,“ povedala mama a snažila sa usmiať. Ako by to bola nejaká radostná správa!

„Ak chcete spraviť niečo pre moje dobro, tak ma nikam neposielajte!“

„Miláčik, chceme pre teba to najlepšie. Chceme, aby si bola v bezpečí!“

„V bezpečí?“ vykríkla som. Ani som si neuvedomila, že stojím.

„Tie zmiznutia... My sa o teba bojíme, preto do tej školy pôjdeš,“ vyhlásil môj otec. Keď videl, že chcem protestovať, postavil sa aj on. „Nebudeme o tom už diskutovať! Volal som do školy. Prijali ťa, nastupuješ o tri dni.“ Odišiel.

„Je to preto, aby si bola v bezpečí,“ povedala mama a postavila sa.

„Ale mami. Ja tu mám priateľov, mám tu Lucasa a...“ Po lícach mi začali stekať tie horké slzy, čo značili moju bolesť. Bolelo ma, že ma chcú poslať od seba preč, že ich nezaujíma, čo chcem ja.

„Miláčik, nechaj to tak. Otec už rozhodol. Neplač. Nič s tým nespravíš,“ povedala mama, pobozkala ma na líce a odišla aj ona.

Neviem, ako dlho som ležala v posteli a plakala. Mohla to byť hodina alebo aj celý deň. Vtedy mi čas veľmi blížil. Mala som málo času, ostávali necelé tri dni a budem niekde úplne inde. Na mieste, ktoré som nikdy nevidela.

Celú tú dobu som myslela na hrozné veci, čo sa môžu stať. Mne, rodičom, Lucasovi, kamarátkam a ostatným. Niektoré myšlienky mi spustili nový príval sĺz.

Premýšľala som o mojom živote, o Lucasovi...  S Lucasom som približne dva mesiace. Je to môj prvý chalan a ja som nenormálne zaľúbená. Charlieho sem prevelili kvôli tým zmiznutiam a ja s matkou sme išli s ním. Nastúpila som na novú školu. Bola som outsider, ale Lucas sa ma ujal a teraz sme spolu. I keď je o rok a pol starší, ale to vôbec nie je veľa...

Potom prišla mama a opýtala sa, či nie som hladná, neodpovedala som. Nemala som dôvod jesť. Pochopila a odišla. Po chvíli som sa poskladala a pozrela von oknom. Bolo ráno. Možno som aj spala. Kto vie?

Ako mi to mohli rodičia urobiť? Poslať ma do nejakej úplne inej školy? V našom meste zmizlo niekoľko ľudí a oni ma preto pošlú do preč?! Vraj, aby som pokračovala v škole a bola v bezpečí! Ale čo oni? Oni budú ako v bezpečí? A kde vzali tú myšlienku, že práve mne sa niečo stane? Ak som sa narodila, aby som potom zmizla za záhadných okolností, tak som schopná to prijať. Nie, nie som to schopná priať! Ale ani to im nedáva právo ma niekam poslať.

 „Ahoj. Musíme sa stretnúť,“ povedala som naliehavo do telefónu, keď to Lucas po prvom pípnutí zdvihol.

„Ahoj, stalo sa niečo?" opýtal sa so starosťou v hlase.

„Áno,“ povedala som stroho.

„Dobre. Kedy?“

„O pätnásť minút na našom mieste.“

„Dobre. O chvíľu sa vidíme, dávaj si pozor. Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba,“ povedala som a potom zložila.

Vzala som si bundu a nenápadne sa vytratila z domu. Mama bola v kuchyni a otec v práci. Sadla som si za volant svojho starého auta a vyrazila. Zapla som si rádio, aby mi cesta ubiehala rýchlejšie, ale musela som sa premáhať, aby som ho nerozbila. Tá správa, čo hlásili v rádiu, och...

„Niektorí ľudia si to naozaj myslia,“ povedal ženský hlas.

„O čom to hovoríš, Mel?“ opýtal sa nejaký mužský hlas.

„Mestom lietajú dohady. Neuveríš aké,“ zasmiala sa. „Niekto prišiel na teóriu, že ľudia v našom meste miznú, lebo ich zabíjajú nadprirodzené bytosti.“ Ozval sa mužský smiech.

„To ako víly a ježibaby? Alebo anjeli? Čerti? Draci? Zombie? Upíri? Vlkolaci? Elfovia? Mimozemšťania? Škriatkovia? To je skutočne smiešne. Ľudia, pozeráte priveľa fantasy filmov,“ smial sa jej kolega.

„Ale niektorí ľudia tomu naozaj veria. Dokonca náš starosta im dáva za pravdu a...“

To rádio som radšej vypla, lebo by som ho naozaj zničila. To je v rozpore s... No so všetkým...

„Je to hlúposť,“ povedala som si nahlas a myslela som na niečo iné.

Zaparkovala som a vystúpila. Lucas tam už bol. Hneď, ako zbadal auto, sa ku mne priblížil.

„Ahoj,“ hodila som sa mu do náruče a pevne ho objala.

„Ahoj, ako sa máš? Chýbala si mi,“ opätoval moje objatie. „Čo je také dôležité?“

„Rodičia ma chcú poslať na inú školu,“ povzdychla som si.

„Čože? A kam? Kedy?“ Pozrel sa mi do očí.

„Myslím, že o dva dni. A neviem, kam ma zapísali, teda... Do nejakej súkromnej školy, ale neviem v akom meste.“

„To nemyslíš vážne?“ Bol z toho zhrozený, úplne som ho chápala. Ani mne to nebolo pochuti.

„Čo mám robiť? Ja tam nechcem ísť!“ Zase tie prekliate slzy.

„Neplač. My už niečo vymyslíme.“ Pohladil ma po vlasoch a pobozkal na čelo.

„Ale oni ma chcú poslať od teba preč! Od všetkých!“ vzlykala som.

„A prečo, Bella?“ opýtal sa a stále ma upokojujúco hladkal po chrbte.

„Kvôli tým zmiznutiam,“ šepla som. Lucas ma pevne objal a držal. Stáli sme takto dosť dlho na to, aby sa moje slzné kanáliky uvedomili.

„Bella? A čo by si povedala na to, že... Že...“

„Pokračuj,“ povzbudila som ho. Som za hoci aký nápad.

„Utečme,“ povedal a ja som stuhla. Všimol si to a hneď mi začal svoj plán objasňovať.

„Mám opustiť rodinu?“ opýtala som sa pomaly, keď Lucas dorozprával. Skoro som nevnímala, čo hovorí.

„Bella, chceš byť so mnou?“ opýtal sa a ja som bez premýšľania prikývla. „A vieš, že aj keby odídeš na tú školu, ani tak ich nevídaš?“ opýtal sa znova a ja som sa zamyslela.

„A kam by sme išli?“ opýtala som sa potichu, keď som zvážila všetky pre a proti, aby som s ním išla.

„Počúvala si, čo som ti hovoril? Môžeme ísť k mojej biologickej matke do Pheonixu,“ zopakoval mi. „tam je to úplne iné, než tu. Skoro vôbec tam neprší, len svieti slnko. Určite sa ti tam bude páčiť...“

„Dobre,“ šepla som potichu. Rozhodne nechcem ísť do nejakej stupídnej školy, kde nebudem opäť nikoho poznať.

„Och, Bella. Ďakujem,“ povedal a začal ma bozkávať. Rukou mi zašiel do vlasov a pritiahol si ma bližšie, podvolila som sa. Rukou mi skĺzol po chrbte a chytil ma za zadok. Pritlačil si ma k sebe. Pevnejšie som ho objala okolo pliec, aby som nás nezvalila na zem. Odlepil sa od mojich pier, aby som sa nadýchla, ale svoje ústa presunul na môj krk. Prerývane som sa nadýchla, keď mi jemne zahryzol do krku.

Zrazu sa ozval aj iný zvuk. Bolo to vrčanie. Vrčanie? Lucas to taktiež zaregistroval a odtiahol sa odo mňa. Otočil sa za zvukom a trocha ma skryl za svoj chrbát.

„Pokoj, Bella. Určite je to len nejaké zviera.“ Prikývla som, ale neverila som tomu. Takéto vrčanie som v živote nepočula. Vrčanie sa začalo ozývať hlasnejšie a ja som sa roztriasla.

„Lucas,“ šepla som hlasom plným strachu. Chcela som mu povedať, aby sme odtiaľto zmizli, ale moje slová sa vytratili, keď som zbadala, že medzi stromami pred nami sa niečo hýbe.

Vrčanie vystriedal hlboký smiech. Určite patril mužovi. Nemýlila som sa. Vystúpil z tieňa, opäť sa ozvalo vrčanie. Uvedomila som si, že to vrčí on. Po tele mi prebehli zimomriavky. V šere som ho nevidela jasne, ale bolo vidieť, že je vysoký a poriadne svalnatý.

Podišiel ešte bližšie k nám. Ja som sa viac primkla k Lucasovi. Na neznámeho dopadlo pár lúčov slnka. Šokovane som zalapala po dychu. Tvár sa mu začala trblietať. Nielen tvár, ale každá časť tela, na ktorú slnko dopadlo. Mračná sa stiahli a s tým zmizol aj trblietajúci sa odlesk jeho tváre.

Ak som predtým bola ohúrená, teraz som bola viac ako vydesená. Keby ma Lucas nedrží jednou rukou okolo pása, asi sa stretnem s chladnou zemou. Neznámy sa mi uprene pozrel do očí. Boli skoro celé čierne, len okolo zrenice mal krvavo červený pás. Tie oči ma dokonale vystrašili. Náhle sa usmial a teraz sa zaleskli jeho zuby. Jemné chĺpky na rukách sa mi naježili.

Všimla som si, že Lucas otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, no v tom momente som ja bola na zemi a neznámy udrel Lucasa do brucha. Odhodilo ho do stromu.

„Nie,“ chcela som vykríknuť, no z mojich úst vyšlo len slabé chrapčanie, taká som bola preľaknutá. Pohol sa smerom k Lucasovi. Chcela som ho zastaviť, no nemohla som. Bola som akoby paralyzovaná. Nedokázala som sa postaviť. Skúsila som to, no vystrelila mi do členku ukrutná bolesť.

Lucas sa tiež snažil postaviť. Neznámy sa pozeral ako sa zbiera zo zeme. Keď sa mu to podarilo znova ho udrel, no teraz do tváre. Nemohla som nič urobiť, na nič sa zmôcť. Až teraz som si uvedomila, že sa moje slzné kanáliky opäť rozhýbali.

Pozrela som sa na Lucasove bezvládne telo a potom na toho, kto mu to spôsobil. Spokojne sa usmial a prešiel bližšie k Lucasovi.  Ja som tam sedela neschopná pohybu.

Kľakol si k jeho bezvládnemu telu. Nahol sa nad neho a... A... Uhryzol ho do krku. Vykríkla by som, ale moje hlasivky ma neposlúchali. Žiadna časť môjho tela ma neposlúchala.

Prvé, čo mi zišlo na um bolo slovo kanibal. No potom som si spomenula na správu v rádiu. Nie, nie to nemôže byť pravda. Upíri neexistujú. Nemôžu. A navyše sa na slnku nespálil. To nie je možné. Vymyká sa to... Všetkému... Ale aké iné vysvetlenie by pasovalo na scénu, ktorú som s hrôzou pozorovala.

Sledovala som ako ten netvor vyciciava krv môjmu priateľovi. Celá táto situácia bola nereálna... O chvíľu sa od neho odtiahol. Znechutene sa zahľadel na jeho mŕtve telo a odkopol ho nevedno kam. Panebože!  Lucas je mŕtvy! On, ten netvor, ho zabil!

Vrah sa otočil mojím smerom. Zabije aj mňa, prebleslo mi mysľou. Ale... Nie upíri neexistujú. To sa nedá. Pane môj, zachráň ma. Toto sa v skutočnosti nedeje. Nech sa zobudím, nech sa zobudím. Pevne som k sebe tisla viečka, z ktorých sa ešte valili slzy. Ak sa prebudím, skončím na psychiatrii. Toto je len sen.

Zrazu ma ovial studený vánok. Prudko som otvorila oči. Pár centimetrov od mojej tváre kľačal netvor. Zabije ma. Teraz ma zabije.  Netvor- upír? – mi hladne pozeral do tváre a ja som si nedovalila ani dýchať, keď som spozorovala zmenu. Mal červené oči. Ako krv. Nie to nemôže byť upír! Slzy mi máčali tvár. Toto sa naozaj nedeje. Prosím...

Po nekonečne dlhých minútach zdvihol ruku a ja som zrazu stála. Bol veľmi rýchli. Ľadovou rukou mi držal krk. Palcom prešiel po mieste, kde by som mala mať tepnu...

Zavrčal, opäť tak hrozivo až sa mi roztriasli nohy. Keby ma jeho mramorová ruka nedrží bola by som spadla. Ozvalo sa ďalšie vrčanie, ale nie od neho. Vychádzalo z lesa. Takže ich tu je viac!

Lesom zaznel výkrik: „Tom!“

„Prepáč,“ ozval sa netvor bezcitne a perami sa dotkol môjho krku. Jeho chladný dotyk mi spôsoboval zimomriavky.

Odrazu som ucítila neznesiteľnú bolesť, ako sa jeho ostré zuby zahryzli do mojej tenkej pokožky. Silnejšie mi stlačil krk a ja som cítila, že ma vedomie opúšťa.

Predsa je to upír. Nie je to možné? Je!

Ešte som začula poriadnu ranu. V tom momente som padla, ale niečo studené ma zachytilo.

„Stihneš ju zachrániť, Carlisle,“ ozvala sa zvonkohra pri mojom uchu.

Lucas je mŕtvy, po svete behajú krvilační upíri... Neoplatí sa mi bojovať, pomyslela som si a dovolila som temnote, aby sa nado mnou zatvárala.

Na mojom krku sa som znova pocítila ten hrozný dotyk. Bolo mi to už jedno. Tma sa zatvárala... No ten dotyk s ňou bojoval...

Tento príbeh som našla na starom USB kľúči, trochu som ho upravila a Vy ste ho teraz pravdeposobne dočítali... Gratulujem... :)

Tak, čo mi k tomu napíšete? Dúfam, že aspoň niečo... Páčilo sa Vám?

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Fantasy (nie) je skutočné!: