Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Divertentes

Je to len pár dní... Pohladila som Vasilija po zlatých vláskoch a usmiala sa na môjho bratra. Ale je to proti zákonom, ako sme sa dozvedeli. Upíriím zákonom. A bolo už neskoro. Nemôžeme ho nechať umrieť. Veď je taký malý a je to môj braček... Nedokážem si predstaviť, ako by mu niekt mohol ublížiť. Vie sa síce postarať o to, aby sa celá dedina topila v krvi, to áno, ale len predsa. Z matkou a sestrami sme sa dohodli, že odídeme a budeme aj s Vasilijom na úteku. Nepotrebujeme si ani nič zabaliť. Nie sme ľudia. Budeme sa kŕmiť a šaty už vyriešime. Ale hlavne musíme ísť, kým sa čas neminie. Zdvihla som si Vasilija na ruky a spolu s matkou a sestrami sme išli ku malým dreveným dverám. Stále nemôžem uveriť, že toto miesto opúšťame. Toľko sa tu toho udialo... Prvý krát som tu chodila, vyrastala som tu, hrali sme sa zo sestrami ako malé... A teraz musím tieto spomienky navždy zahodiť a ísť aj s Vasilijom do bezpečia.

Na dvere niekto zaklopal a matka sa zastavila. Otočila pohľad k nám, priložila si prst k ústam a potichu sa vydala k dverám. Zo strachom v očiach ich otvorila a ja som sa pozrela na sobou stojacu vo dverách. Bolo to menšie dievča, s nádhernými blond vlasmy a mohla mať tak trinásť rokov. Pozrela som jej do tváre a zdesila sa. Mala jasne krvavé dúhovky. Ale triasla sa a vyzerala nevinne... Ona nemôže byť jedna z nich.

„Prosím, pomôžte mi. Hľadajú ma," zúfalo poprosila slabým hláskom a ja som v nej uvidela dobrú osobu, hoci stále upíra.

„Drahá, my práve odchádzame," povedala rozhodne matka.

„Tak ma zoberte so sebou. Prosím, urobím čokoľvek," matka si povzdychla. Takto nás budú hľadať ešte viac, to je pravda...

„Súhlasím. Ale nemôžeš nás prezradiť. Sľúb nám to," prosebne na ňu matka zahľadela a ona iba pokývala hlavou.

„A ako sa voláš?" usmiala sa na ňu Tanya, ale Irina si ju stále merala zamračeným pohľadom.

„Jane," zažmurkala na nich a ja som Vasilija stiskla ešte pevnejšie.

„Už poďme, lebo nás chytia," popoháňala nás matka a my sme vyšli von.

„Chytro, Irina!" okríkla ju, keď sa Irina váhavo postavila pred dvere.

„Áno, matka," smutne odvetila a ja som ju chápala. Bude jej to tu chýbať. Ale nevyzerala tak.

„A odkiaľ vlastne si, Jane?" opýtala sa jej matka s úsmevom a my sme išli za nimi.

Pootočili sme sa. Ja a sestry. Nášmu malému domu sme venovali posledný pohľad a pokračovali v ceste.

„Z Anglicka. Premenili ma tam, ale brat to neprežil," otriasla sa Jane.

„Zaujímavé. To je mi naozaj ľúto, vieš. Musela to byť hrozné," zatvárila sa matka zdrtene.

Zdvihla som Vasilijovi malú dlaň a pritisla si ju k tvári. Pozrela som sa mu do očí, detských śťastných, hoci prekypovali tou znamou farbou krvi.

„Nikto ti nikdy neublíži, braček. Nedovolíme to," povedala som mu a jeho nádherná detská tvár sa rozžiarila.

„Ako sa volá?" usmiala sa na nás Jane a Irina sa na ňu zvedavo pozrela a potlačila zavrčanie.

„Vasilij," odpovedala matka neisto.

„Je nádherný," očarovane si ho prezerala Jane.

„To každé nesmrteľné dieťa," pošepkala som si pre seba, ale nikto to nepočul.

Boli sme asi v polke ohorenej dediny. Stále to tu horelo a všade boli rozhádzané telá a kusy dreva... A toto on vykonal. Nemohla som sa na to pozerať. Bolo to niečo strašné. Ale to, čo sa stalo potom...

Pred nami sa zjavili nejaké osoby v čiernich plášťoch. Matka, ja a sestry sme ich zhrozene pozorovali, avšak Jane sa naširoko a zákerne usmiala. Pripojila sa k nim. Čože? Prečo? Správali sme sa k nej predsa dobre...

„Skvele, moja drahá," zasmial sa niekto z nich.

„Ale prečo?" zašepkala matka zúfalo.

„A kto si?" povedala pevne Irina. Mala som jej veriť...

„Predstavím sa vám znovu," skromne sa usmiala. „Som Jane. Jane Volturi."

„Bežte!" zasyčala smerom k nám matka, ale my sme sa nehli. Bez nej nie.

Ale zrútila sa k zemi v agónii. Päste mala kŕčovito zovreté, viečka stisknuté k sebe, ale nekričala. A preto to vyzeralo ešte horšie.

Vasilija mi niekto vytrhol z rúk, a skôr, než som stihla zareagovať ma niekto strhol ďaleko od nich. A sestry tiež. Len matka tam sedela a tá potvora držala môjho malého bračeka, ktorý vôbec o ničom nevedel...

Nemohla som to vystáť. Ich dvoch nie! Nech si zoberú mňa, ale ich dvoch neopustím! A čo sestry...

„Pusťte ma!" zvrieskla Tanya, ktorá nemohla vystáť ten pohľad. Matka v bolestivej agónii vzpierajúc sa na zemi pod nejakým nátlakom, náš malý brat v rukách tej potvory a uväznené my, ktoré potrestajú tým najhorším spôsobom. Nechajú nás po tomto žiť a trpieť. Naveky.

Potom tam niektorý z nich založil oheň. Jedinú ničivú vec, ktorá nás dokáže zničiť...

Matku chytili dvaja z nich za ruky.

„Mama, nie!" vzlykla Irina, ktorú to zjavne ničilo tak, ako mňa s Tanyou. Ale môjho bračeka zabiť nemôžu. On o ničom nevedel. Nie je to jeho chyba.

Ale neskoro. Oddelili jej hlavu od tela, roztrhali ju a hodili do ohňa. Bola to moja mama. Tá bolesť bola neprekonateľná. Ako psychická, tak aj fyzická. Ja, Tanya aj Irina sme plakali bez sĺz.

„Jeho nie, on za nič nemôže!" skríkla som na nich, ale bolo to zbytočné. Ona môjho bračeka s úsmevom pustila. A on padol. Pohltili ho plamene ničivého ohňa, ktorý sa ešte viac rozhorel.

„Nie!" rozvzlykala som sa a zviezla na zem.

Prečo?! Ani jeden za to nemohol. Ani mama, ani on. Ako sa oheň rozhorel, hneď aj zhasol. Ako moja nádej na lepší život. A zhasol aj s mojimi dvoma svetlými miestami v temnote nesmrteľného života. Naveky.

***

Len toho dňa sa dalo pochopiť, že tento svet a minulý už nie je dobrý. Je dobré mať slabosť, ale nie veľa. A hlavne nie, keď viete, že ich stratíte a nič nemôžete urobiť. Ako ja a sestry. A ona nás zradila a oklamala. A prečo? Kvôli zákone. Dnes už ani nedbajú na vaše slabiny, nevedia, čo to znamená. Všetci sa navzájom zabíjajú. Aj ja. A nemám inú možnosť. Silní ľudia dokážu všetko vydržať a tí slabí sa chcú pomstiť. Ja a sestry sme slabé. A vždy budeme. Pretože my nezapomíname. A to čo sa raz stane im - na to nezabudnú oni...