Moja prvá jednorázovka. Trochu som pozmenila pôrod Belly. Renesmé je na svete, ale čo sa stane, keď zistí bolestnú pravdu?
Vaša Alsee
17.05.2011 (17:15) • Alsee • FanFiction jednodílné • komentováno 10× • zobrazeno 2304×
Sedela som schúlená na posteli, nohy pritisnuté až k brade a po lícach mi stekali krokodílie slzy. V duchu som na seba nadávala a myslela som si, že od toho smútku a sebaobvinení, sa mi rozpadnú celé pľúca. Ani nie tak pľúca, ale tá diera, ktorá sa mi viac a nezastaviteľne rozprestierala po mojom vnútri. Myslela som si, že takto sa umiera, lebo ja som chcela umrieť. V smútku a obrovitánskych bolestiach...
Sedela som s ockom na pohovke a pozerali sme televíziu. Nikto iný nebol doma. Všetci sa vybrali na lov. Chcela som sa na niečo ocka opýtať, no nemohla som na to myslieť, lebo by ma prekukol.
„Ocko, kde ja mamka?“ vybavila som na ocka svoju otázku, nad ktorou som rozmýšľala už nejaký čas.
Moja jediná spomienka ma mamku bola tá, ako bola celá od krvi, no na tvári mala úsmev plný lásky. Ešte raz som si tú spomienku v mysli vybavila a ockovi sa vedľa mňa skrivila tvár, ako od bolesti. Nechápala som to.
„Ocko, bolí ťa niečo?“ spýtala som sa ho znepokojeným hlasom.
Otec len pokrútil hlavou.
Čakala som na to, kým mi odpovie na moju prvú otázku.
Ocko si vzdychol a pozrel sa mi do očí. Zdráhavo som sa nadýchla. Nevedela som prečo, ale v otcových očiach bolo plno bolesti, ktorá ako keby bola plno rokov zavretá v zásuvke a teraz sa bezpečne zavretá zásuvka nečakane otvorila.
„Renesmé, to, čo ti teraz poviem, je krutá pravda, ktorú sme ti dlho zatajovali, no teraz ti ju budem musieť povedať,“ povedal ocko zdráhavo.
Prešiel k zásuvke, ktorá bola v obývačke.
Tú skrinku som mala od narodenia zakázanú otvárať. Nevedela som prečo, ale neriešila som to. Bola to len prostá zásuvka pod televízorom, ktorá bola stále zavretá.
Otec ju jedným prudkým pohybom otvoril a začal v nej niečo hľadať. Sedela som tam ako prikovaná a nič som nechápala.
Otec vybral zo zásuvky nejakú fotografiu a sadol si naspäť ku mne na pohovku. Fotografiu mi podal do ruky a povedal: „Pozri sa na ňu.“
Pomaly som začala otáčať fotografiu a...
Bola tam ona. Moja matka.
Vlasy gaštanovej farby jej ľahučko padali na plecia a na konci sa stáčali do jemných vĺn. Srdcovito vykrojená, biela tvár bola až neprirodzene biela, až sa mi zdala, že je upír. Moje domnienky ale neboli pravdivé, lebo následovne ma upútali jej oči. Boli čokoládovej farby a zrazu nebolo pochýb, že je to moja matka. Presne také isté oči som mala aj ja. A bodkou na jej tvári boli prekrásne plné pery. Bola taká nádherná.
„Renesmé, sľúb mi, že za to čo ti teraz poviem sa nebudeš obviňovať,“ začula som vedľa seba otcov hlas.
Pozrela som na otca. Nemo som prikývla, aj keď som nevedela prečo by som sa mala za niečo obviňovať.
„Zaľúbil som sa do tvojej matky. No Bella bola človek a človek s upírom neidú dokopy. Bellu som miloval, a tak som začal porušovať všetky zákony. Naša láska však bola všeličím skúšaná, no to obdobie sme mali za sebou a Bella konečne prijala moju ponuku na sobáš. Pár dní po tom, ako sme sa zasnúbili, mi pred oltárom povedala svoje áno. To boli tie najkrajšie chvíle môjho života. Večer po obrade sme vyrazili na svadobnú cestu. Na ostrove Esme sme strávili našu prvú spoločnú noc. Bolo to úžasné. Nepredstaviteľné. Nádherné.
Dohodli sme sa, že pár dní strávime na ostrove Esme a až potom pôjdeme domov. No nastali komplikácie. Bella začala zvracať. Nevedel som, čo mám robiť, ale Bella ma presvedčila, že je to len obyčajná brušná chrípka. Bella však zistila, že jej mešká menštruácia. Hneď sme vyrazili domov.
Carlisle nám potvrdil to, čo sme už vedeli. Bella bola tehotná. Nikdy sme o niečom takom nepočuli, že upír môže splodiť dieťa. Carlisle začal hľadať v rôznych knižkách, až našiel jednu legendu, ktorá hovorila o tom, čo sa stalo Belle. V tej legende sa hovorilo o iných deťoch ako sú ľudké, že každá ľudská žena, ktorá sa rozhodne takéto dieťa vynosiť, už počas nosenia dieťaťa začne zomierať. A presne to s stalo aj u Belly. Začala mi miznúť pred očami. Nakoniec dieťa prežilo, no Bellu som nestihol premeniť. Zomrela...“
Až potom v izbe som si začala uvedomovať, že som zabila vlastnú matku. Kvôli mne zomrela.
Počula som, ako sa rozrazili dvere v mojej izbe, a potom ma niekto opatrne zdvihol z postele a privinul si ma do ľadového náručia.
„Ššš. To bude dobré,“ začula som pri uchu hlas Rosalie.
„Nebude. Zabila som ju,“ povedala som medzi vzlykmi.
„Čo to hovoríš! Renesmé, veď ty si ju nezabila! Bella sa rozhodla sama, že si ťa ponechá a ja som stála pri nej. Každý Bellu presviedčal, aby ťa mohol Carlisle vybrať, no Bella ťa nedala. Už keď si bola v brušku, veľmi ťa milovala,“ povedala mi Rosalie a začala ma kolísať.
„Rosalie, ja... ja chcem zomrieť. Chcem ísť za mamou,“ musela som sa jej zveriť. Už som to nedokázala držať v sebe.
Rosalie sa trochu naklonila, aby som jej videla do tváre a milým hlasom, ako keby cítila to čo ja, mi povedala:
„Renesmé, Bella, tvoja matka, ťa porodila za cenu svojho života. Darovala ti svoj život. Tak si ho váž, ako to najcennejšie, čo máš v živote."
Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Diskuse pro článek Darovala mi svoj život:
Tak toto jsem nečekala... Víš, jen by mě zajímalo, kolik let je v téhle povídce Renesmé? Někdy mi přišla dospělá, jindy zase jako malá holčička... No nevím...
Kžadopádně je to překrásně napsané!
Dojemné... Bylo to tak nádherně napsané, až mi z toho i pár slz ukáplo. Vážně to bylo naprosto krásné a dokonalé.
A nejvíc mě dostal ten konec... Zbavila si mě slov. Nemám nic, co bych ti mohla zkritizovat. Sama bych nic tak fantastického nenapsala.
Urputně doufám, že budeš takto pokračovat, protože ty máš šanci dostat se někam dál!
Abys za chvíli nesoutěžila s Lolalitou a Inomou o první místo v žebříčku Nejlepší povídka měsíce... :D To bych ti ovšem jenom přála.
Divím se, že je tak málo komentů. Copak lidé nemají rádi luxusní povídky? Ano, to mají, ale autorů je zde mnoho. A velmi těžko se mezi nimi hledá dobrý autor, který píše ještě lepší povídky. Myslím, že já měla to štěstí, že jsem narazila na Tebe. A nelituji toho! Máš obrovský talent, na který se můžeš plnohodnotně spoléhat.
A co chceš ve dvanácti letech chtít? Je to na dvanáctiletou holčinu až náramě povedené! Podívej se, mně je taky dvanáct a jsem ráda, když ze mě vypadne kloudná věta. A vidím, že jsem se tu pěkně rozepsala. A zaplnila ti tak svými nesmysluplnými, ale za to pravdivými a upřímnými větami tvůj rajcovně napsaný článek.
Jestli jsi to dočetla až sem, gratuluji! Omlouvám se, že napsat tento komentář mi trvalo tak dlouho, ale než jsem ho stačila zveřejnit, zvonila na mě kamarádka a trochu jsme se zakecaly, takže to dopisuji až teď. Fakt se omlouvám...
nádherné, krásný konec, Rosaliina rada nad zlato
tak toto bolo nádherné hlavne tie posledné vety samozrejme aj trošku smutné dokonca mi stieklo po líci pár slz ale aj tak je to dokonalé
Tak smutné a tak krásně napsané. Jsem moc ráda, že takové dilema Ness nemusí v knize řešit. Tohle by asi zasáhlo každého. Rosalie má ale úplnou pravdu - pokud jí Bella darovala svůj život, nemá právo si ho vzít.
úžřasné, velmi se mi tato povídka líbila
To bolo také nádherné, smutné, ale krásne
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!