15.11.2009 (19:15) • BlackRosexq • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1590×

Jediné načo dokážem v tejto situácií myslieť sú jeho ruky. Veľké, nedočkavé, chladné. Ruky, ktoré tak veľmi pripomínajú tie „moje“, teda ...

Nemôžem na neho myslieť, opustil ma. Vybral si cestu v ktorej nehrám žiadnu úlohu. Nikdy mi to nedávalo zmysel, nikdy mi nadávala zmysel jeho láska. Ako ma mohol milovať?, nemohol!

Znovu ma z mojich myšlienok preberá spomienka. Chladná, bolestivá, krvavá. Ani neviem koľko dní prešlo. Dva, tri, nebodaj týždeň? Nevnímam čas, nevnímam svet. Všetky pocity, všetky zážitky, všetko mi zahalila krutá realita. Nie rada, no predsa vždy, keď môžem spomínam na túto chvíľu. Koho by napadlo, že po Edwardovom odchode ma čaká ešte väčší a bolestivejší úder osud ako jeho odchod.

Nikdy som si nemyslela, že na svete je niečo horšie, niečo čo ma môže zraniť ešte viacej ako Edwardov odchod. Veľmi som sa mýlila. Jediné, čo mi Edwardov odchod ponúkol vzhľadom na všetko ostatné je ľahkosť. Spomínam naň vždy, keď si potrebujem upokojiť myšlienky.

Až teraz, po veľmi dlhom čase rozímania si znovu spomínam na ďalšiu, oveľa bolestivejšiu stratu v mojom živote. Jasne a veľmi presne si spomínam na deň pre dvoma mesiacmi.

„Haló. Slečna Swanová?“ už podľa hlasu som zistila totožnosť muža. Charlieho kolega z práce. Zastavila som vodu, sadla na stoličku.

„Deje sa niečo?“ hlas sa mi trošku triasol čo si našťastie nikto nevšimol. Začínala som mať strach. Prečo mi volá Charlieho kolega? Stalo sa niečo?

„Prepáčte, že vyrušujem, no musím vám oznámiť smutnú správu. Neviem ako to povedať, no váš otec dnes bohužiaľ zahynul. Je mi to veľmi ľúto, nikto nečakal, že sa niečo podobné stane. Viem, že ste rozrušená, prosím vás, upokojte sa. Zavolajte niekomu kto vám môže pomôcť.“

Ako?, po prvej vete som nevnímala. Ako to myslí? Charlie je mŕtvy? Ako sa to mohlo stať? Išiel len do práce, ako každý deň. Žiadny veľký prípad alebo akcia.

Celý svet, svet, ktorý som už dávno nebrala vážne -  chcela som sa ho zbaviť -  sa mi roztrhal na milión kúskov. Edward, René, Charlie, ako sa mi to mohlo stať? Po mysli mi chodila jedna, dosť ťažká a naliehavá myšlienka. Ako bude vyzerať Charlie v truhle? Nevedela som si to nijak predstaviť. Mala som dosť na maminom pohrebe s ktorého som sa ešte stále nedostala. Nie to ešte Charlie.

Ako sa také niečo mohlo stať? Ako ma mohli všetci opustiť?

Spomínam na objasnenie maminej smrti. Našli ju v tmavej uličke, žiadne zlomeniny ani nič podobné. Určite to spravil nejaký masový vrah. Veľmi dobre som však vedela, že podľa všetkého, čo mi povedali to nebol žiadny masový vrah ale upír. Chcela som si predstaviť niekoho s Cullenovcov nad telom mojej matky. Nešlo to. Proste neboli tí zlý.

Zosypala som sa vtedy, zosypávam sa aj teraz.

Slúchadlo som pustila na zem, vôbec som si nevšímala vystrašený hlas otcovho kolegu. Čo ho toľko zaujímam, nech proste zloží.

Táto spomienka sa mi do hlavy tlačí stále keď môže.  Nechcem tomu veriť. Traja milovaní ľudia za tri mesiace, k tomu parchant, ktorý ma znásilnil. Ako sa mi niečo takéto mohlo stať?, pýtala som sa dookola jednu a tú istú otázku. Ako?, ničomu som nechápala. Ako vždy s očí sa mi pustili slzy, zviezla som sa na zem, chytila kolená. Moja zvyčajná ochrana. Až teraz, po mesiaci to na mňa začínalo všetko doliehať. Nespravila som maturitu, zostala som doma. Pondelok, stredu, piatok, nedeľu pracujem v obchode pani Newtonovej.

„Ja už nevládzem. Prestaňte! Ja nechcem!“ kričala som na celú kuchyňu.  Skúšala som si predstaviť Edwarda ako je tu so mnou ,ako ma drží, chlácholí.

„Všetko bude v poriadku!“ snažila som sa spomenúť na jeho zamatový, prenádherný hlas. Bol jediný, kto by sa ma mohol v tejto situácií dotknúť. Bála som sa dotykov, bála som sa všetkých ľudí naokolo. Vôbec som nevnímala pohlavia. Všetky dotyky sa mi hnusili. Pripomínali mi noc pred pár dňami.

„Nechajte ma. Mám už osemnásť!“ kričala som na barmana, ktorý ma opitú vyvliekal von z baru. Prvý krát v živote som sa takto opila. Nevydržala som pocit samoty, ktorý ma ťažil na srdci každou minútou viac a viac. Snažila som sa s ním niečo spraviť, vylákať ho von. Nedarilo  sa. Jediné, čo mi pomohlo zbaviť sa pocitu úplnej samoty a bolesti zo smútku bol alkohol. Nikdy som sa takto nesprávala, no teraz som musela.

Celý život, život, ktorý som mala prekrásne naplánovaný sa mi zmenil za jednu sekundu. Opustil ma človek, ktoré som milovala, milujem a budem milovať do konca večnosti, zomrela mi maminka, ktorú som vždy brala ako najlepšiu kamarátku, človeka s ktorým sa vždy môžem o všetko porozprávať, k tomu ju zabil upír, presne taký ako bol môj Edward, zomrel mi otec, otec ku ktorému som sa za posledný rok a pár mesiacov našla cestu, s ktorým som si skvele rozumela a ľúbila ho. Znásilnil ma nejaký parchant, spôsobil mi väčšiu bolesť ako som pociťovala predtým. Celé moje telo sa mi hnusilo, nechcela som sa naň ani pozrieť, kúpanie mi v živote nerobilo taký problém ako teraz. Vôbec som tomu nechápala. Ako môže byť niekto taký zlý, taký nechutný taký ... Neviem ako to nazvať.

„Zatvárame, tu nemáš čo robiť!“ odpovedal mi hnusným tónom barman a zabuchol mi dvere rovno pred nosom. Obrátila som sa, no vzápätí spadla. Stratila som rovnováhu a skončila na zemi, vedľa smätného koša. Celá spotená, zapáchajúca, opitá, smutná, deprimovaná, osamotená, skľúčená, porazená osudom som ležala na zemi.

Ako som pre niekoľkými mesiacmi mohla byť šťastná? Spomínam na chvíle strávené s Edwardom, mojim milovaním Edwardom. Nemilujeme ma!, pripomeniem  si trpko. Nikdy ťa nemiloval. Spomínam na maminu s ktorou som ešte pred dvoma rokmi bývala a zvládala všetky jej vrtochy. Spomínam na otca s ktorým som sa nikdy veľmi nerozprávala no milovala som ho, veľmi. Ďakovala som mu zato, že som u neho mohla bývať, že som mohla prežiť tie najkrajšie mesiace môjho života.

„Slečna, ste v poriadku?“ opýtala sa jedna okoloidúca. Aká milá!, pomyslela som si trpko. Čo chceš počuť, pozri sa na mňa a povedz, čo si myslíš.

„Nie, nie som. Čo si myslíte, prečo tu takto ležím!“ odvrkla som jej. Vôbec mi je nebolo ľúto - toto sa na mňa vážne nepodobá. Chytila som sa koša vedľa mňa, postavila sa. S počiatku, pokiaľ sa moja hlava vyrovnala s výškou som sa ho držala ako nejaký blázon. Opitý blázon, ktorý stratil rovnováhu. Až na to, že som nebola blázon, bola som smutné osemnásťročné dievča s veľkými problémami.  Postavila som sa, smer domov. Vôbec ma nezaujímalo, že nie som vo Forks ale v Port Angles, a že opitá šoférovať nesmiem. Išla som po pamäti za mojím autom. Z tmy a tmavých uličiek som si nič nerobila. Jedine ma štvalo, že mi pripomínali noc, keď ma Edward zachránil. Kiež by tu bol, pomyslela som si.

Presne v strede tmavej uličky do ktorej by sa v tomto čase  nikto neodvážil, sa môj žalúdok rozhodol protestovať. Nahla som sa k stene, jednou rukou sa jej chytila, druhou držala vlasy. Vypustila som zo seba všetko, čo som za posledné dni do seba načgala. Nebolo toho veľa no aj to stačilo aby mi to prečistilo rozum. Najviac ma mrzel ten alkohol, ktorý som spolu s jedlom vyvrátila tiež.

„Škoda peňazí!“ zahundrala som si pre seba utierajúc si ústa. Čo by na mňa teraz povedal Edward?, chcela by som to skutočne vedieť. Pohla som sa stále sa však opierajúc o stenu, moja rovnováha na tom bola stále horšie. Rozum sa ale vyjasňoval. Určite s môjho nedávneho zážitku.

„Slečne, čo tu tak sama?“ opýtal sa ma milý, prívetivý mužský hlas. Zdal sa mi príjemný, otočila som sa.

„Čo to vás zaujíma?“ opýtala som sa hoci z prvého pohľadu na dotyčného muža som všetko ľutovala. Vôbec nevyzeral dobre. Mal dlhé hip-hopesrké nohavice, mikinu a na hlave kapucňu. Neviem presne akej bola farby, no mala na sebe zopár hviezdičiek.

„Aká odvážna, pozrime sa!“ podišiel bližšie a dotkol sa moje tváre. Chcela som uhnúť no ocitla som sa v pasci. Za mnou bola len chladná stena.

Až vtedy, dosť neskoro, som si uvedomila chybu, ktorú som spravila. Nie je žiadny Edward, ktorý by ťa teraz zachránil!, nadávala som si v duchu. Na čo si myslela. Zomreli ti rodičia odišiel frajer zato sa ale nemusíš dať pretiahnuť! Kričalo na mňa moje múdre ja , ktoré sa konečne dostalo spod opojenia alkoholu.

„Nechaj ma. Prestaň!“ začala som kričať, udrela ho do ruky. Namiesto požadovaného efektu som dosiahla opačný.

„Nekrič a neblížim ti.“ Zo začiatku som nechápala čo tým myslí. Tak či tak mi ublíži, chcem ma predsa znásilniť.

Jeho slová  som pochopila o chvíľku neskôr.

„Vidíš tento nôž, vieš aký je ostrý?“ opýtal sa a mne nebolo treba dvakrát hovoriť. Zaťala som zuby, neprotestovala. Bála som sa ho. Začal ma bozkávať, hladkať. Bolo to dosť nezmyselné no vždy, keď sa ma dotkol snažila som si na miesto neho predstaviť Edwarda. Vždy som túžila po ňom. Chcela som to prvý krát spraviť s ním. Namiesto toho som tu teraz s úplne cudzím človekom, ktorý ma chce znásilniť. Chcelo sa mi vrieskať no radšej som nič neskúšala. Jeho dotyky mi boli odporné, nechutné, chcela som ich zmyť. Nešlo to však nijako, ani Edward mi nepomohol. Vždy som pred sebou uvidela len jeho, môjho násilníka! Jediné šťastie, ktoré som v ten večer mala, bolo to že som bola na mol opitá a väčšinu si ani neuvedomovala. Jediné na čo si pamätám bola bolesť tam dole, bral si ma krvilačne, bolelo to na zbláznenie. Keďže mu nestačilo raz poslúžil si na mne dvakrát.

„Ahoj. Ďakujem, bola si dobrá!“ posledné slová, ktoré som od neho počula. Obliekol si nohavice, mňa tam nechal ležať úplne nahú. Celú od krvi. Mala som šťastie, že bolo leto a že ma nikto nenašiel. O pár hodín, tesne pres svitaním som sa pozbierala a odviezla domov.

Nemôžem uveriť, že som niečo takéto prežila. Pozrela som na hodiny, stáli. Už vyše mesiace nejdú, nie sú v nich baterky.

Zrazu, úplne z nenazdajky sa do mňa nahrnula taká zlosť, hnevala som sa na celý svet, na mamu, na otca, na Edwarda, na toho neznámeho muža. Na každého kto ma ľutoval. Postavila som sa , chytila pohár a hodila ho o zem. Zlosť, ktorá vo mne vrela sa konečne dostala na povrch. Pochopila som čo potrebujem. Bolo mi jedno, že zničím nábytok, že to budem musieť upratovať. Bezmyšlienkovite som začala všetko rozbíjať. Ako nejaký blázon, pomyslela som si. Mne sa s toho ale uľavilo. Všetko, čo som kedy cítila, smútok, hnev, bolesť, šťastie, všetko odchádzalo, všetko sa rozbilo spolu s vázou, hodinami. Plakala som, zároveň sa smiala, rozbíjala všetko okolo seba. Chytila som svietnik , chodila  ho do veľkého zrkadla vedľa okna. Celý dom sa zatriasol a  zrkadlo, veľmi pomaly ako v spomalenom zábere spadlo. Rozbilo sa na veľmi mále, veľké, stredné úlomky. Všetky popadali na zem medzi ďalšie črepy.

Stále som však nebola šťastná. Prepadla ma depresia, sadla som si a znovu chytila kolená. Plakala som, ledva vedela rozoznať veci na zemi. Zahľadela som sa do črepov na zemi. Na každom bola moja tvár, tvár plná bolesti. Ani neviem ako rozmýšľala som nad niečím úplne iným, nad niečím čo som nikdy nechcela spraviť. Teraz po tom túži najviac zo všetkého. Veľmi opatrne som sa nahla a zobrala jeden z čriepkov zrkadla do rúk. Pozerala som si jeho hrany, tešila sa na budúcnosť, budúcnosť v ktorej budem mŕtva. Posledný krát som pomyslela na  mamu, otca, Edwarda.

„Vždy som ťa milovala, stále ťa milujem, vždy ťa budem milovať. Nezabudni Edward!“ zašepkala som vetru, ktorý sa cez rozbité okno valil dnu. Až teraz dosť neskoro som si všimla, že jednou vázou alebo knihou už si nepamätám som rozbila okno.

Usmiala som sa, chytila črep do jednej ruky, druhú nastavila.

„Navždy!“ zašepkala som znovu! Potiahla som črepom a rýchlo ho prechodila do druhej ruky. Spravila som to isté. Vtedy som sa konečne začala sústrediť na bolesť, ktorá vôbec nebola bolesťou. Cítila som sa vykúpená, konečne šťastná. Usmiala som sa a pozerala von, čierna obloha bola jasná, jagali sa na nej milióny hviezd, ktoré mi prinášali šťastie. Konečne, dodala som v duchu. Konečne som šťastná.

„Bella, čo si to spravila? Ako si mohla?“ začula som Edwardov hlas. Skoro som omdlela. Kde sa tu vzal? Bol taký skutočný, taký krásny. Ďakujem!, poďakovala som Edwardovi, ďakujem, že som mohla počuť tvoj hlas. Milujem ťa, nezabudni.

„Ty si sa zbláznila. Bella! Ako si to mohla spraviť? Ako si sa mohla chcieť zabiť?“ pýtal sa ma, ja som už ale nemohla odpovedať, strácala som vedomie. Bolo to príjemné. Ešte predtým ako som posledný krát zatvorila oči, zacítila som studené ruky pod mojím telo.

„Edward!“ vzdychla som, omdlela.

„Dajte jej narkózu,  nie je v ohrození života. Prežije. Odvezieme ju na kliniku do ...“

Prebudila som sa, rýchlo som sa chcela posadiť, zabrzdili ma popruhy ma mojich rukách. Rýchlim pohľad som preskúmala miestnosť. Moju pozornosť však upútali kožené ramienka na posteli. Som pripútaná?, opýtala som sa v duchu. Ja nie som v nebi? Alebo v pekle? Hocikde len  nie na svete. Život je ťažký, ja nechcem žiť. Prečo?

„Dobré ránko slečna Swanová. Ako sa máte?“ do dverí vstúpil doktor. Zaujala ma moja reakcia. Nečakala som obyčajného doktora, čakala som Carlisla. Chcela som jeho, ani neviem prečo, asi na záchranu. Ja to tu nezvládnem.

„Kde som to?“ spýtala som sa nevrelým tónom, hľadela cez veľké okno na park pri nemocnici. Ako som si mohla všimnúť, pršalo. Aj napriek tomu však veľa ľudí postávalo vonku.

„Ste v nemocnici, presnejšie na psychiatrii.“ Odpovedal mi milým hlasom doktor, až teraz som sa na neho konečne pozrela.

„Kde som?“ opýtala som sa znovu. Sprostá nie som, viem, že som v nemocnici. Vo Forks to ale nie je. Kde teda som?

„Prepáčte, nepochopil som vašu otázku. Aljaška.“  Z jeho odpovede sa mi skrútil žalúdok. Čo pre božie rany robím na Aljaške? Ako som sa sem dostala?

„Je tu najlepšia psychiatrická liečebňa v štáte. Poslali vás sem uzdraviť sa, ste ešte veľmi mladá na to aby ste chceli skoncovať svoj život. Ale to nie je moja úloha, ja nie som psychiater, som obyčajný doktor, prišiel som vás oboznámiť s vaším zdravotným stavom.“  Po skončený svojho monológu sa nadýchol a chcel pokračovať. Skočila som mu do reči.

„Ja to nezvládnem!“ priznala som svoje pocity. Skutočne! Už ďalej nemôžem. Znovu som si spomenula na všetci straty v mojom živote. Čo som komu urobila? Prečo musím takto trpieť?

„Prepáčte, ale ja vám v tomto skutočne nepomôžem. Mám pre vás ale iné informácie. Váš zdravotný stav, tým ale myslím len ten fyzický je na to dobre, hoci ...  neviem ako to mám povedať...“ nedokončil, otáľal. Čo také mi chce povedať? Čo môže byť horšie než to čo sa mi stalo?

„Ste tehotná.“ Oznámil, zostal stáť. Čakal na moju odpoveď.

„Vypadnite!“ skríkla som, darovala mu jeden chladný pohľad. Poslúchol a odišiel. Ako? Čo to  práve povedal? Čože som? S tým netvorom? Ako sa to mohlo stať? Prečo sa toľko toho v mojom živote stalo? Ako to mám zvládnuť? Ja to nechcem? Dajte to zo mňa preč?

„Aááá!“ začala som kričať, nevedela som ako ďalej. V mojej hlave sa hemžili otázky na ktoré som nevedela odpovedať. Trhali mi srdce. Predstavovala som si, hoci nechcene, to dieťa, to hnusné dieťa. Nikdy som nebola za interrupcie ale teraz to chcem, nechcem žiť s niečím takým. Prepáč bože, viem, že to zakazuješ ale ja skutočne nemôžem! Zdalo sa mi čudné, že sa obraciam na boha na nemala som žiadne iné východisko.

„Deje sa niečo slečna?“ opýtala sa sestrička, ktorá ma prišla skontrolovať. Všimla si môj krik. Do frasa!, každý tu len sliedi. Neprestávala som kričať, cítila som sa ako totálny blázon.

„Dajte jej niečo na upokojenie.“ Povedal druhý, mužský hlas. Iný ako ten predtým. O chvíľu som už cítila agóniu až som nakoniec zaspala.

Otvorila som oči, kde som to? Znovu som zabudla, som na psychiatrií.

„Slečna? Ste v poriadku. Ja som Kvarc, váš psychiater. Nechcem vás ľakať ale musím vám oznámiť zopár podrobností a popýtať sa. Môžem?“ tento doktor vyzerá inak ako ten predtým. Nejako lepšie. Len som prikývla hlavou.

Moja výbušná nálada bola preč. Zjavne ešte účinkujú lieky.

„Tak ...“ prerušila som ho. Nechcela som byť drzá, na spomenula som si na to dieťa!

„Prepáčte, že vás prerušujem ale, prosím, dajte to dieťa zo mňa preč. Je nechcené. Znásilnili ma. Prosím dajte ho preč.“ Prosíkala som doktora a skúšala nevšímať si jeho výraz na tvári. Viditeľne si myslel, že to dieťa je chcené.

„Aha. Tak musím sa priznať toto som nečakal. Jasné v takýchto prípadoch je interrupcia dovolená. Musíme ale vyplniť dotazník. Súhlasíte?“ opýtal sa. Vyťahoval nejaký papier a pero. Prikývla som. Všetko len nech je to bábo preč!

„Vaše meno.“

„Isabella Swan!“

„Dátum narodenia.“

...

„Dobre, zajtra by ste mali byť na rade. Podobných prípadov tu nie je veľa. Idem to odniesť dole, hneď sa vrátim!“

„Ďakujem vám a nemyslite si o mne, že som netvor. Ja proste neznesiem pocit, že mám v sebe niečo s toho parchanta.“ Snažila som sa ho presvedčiť o mojom názore. Viditeľne nebol typ za potraty. Očividne to však chápal.

„Nebojte sa. Ja vás chápem. Mám s tým skúsenosti!“ otočil sa, vypochodoval z miestnosti.

...

„Nebojte sa. O hodinu ste po tom!“ podporoval ma doktor, ako som zistila Oliver, pred operačkou. Sedela som v nemocničnom pyžame na lavičke hneď vedľa neho a bojazlivo pozorovala dvere. Bála som sa, a to veľmi. Moje strach sa zmenil na neistotu, spomenula som si na Esme, Rosalie. Bojujú aby mohli mať deti, bojujú hoci už dávno prehrali. Čo by povedali na moje rozhodnutie, ako by sa tvárili? Nechcem ich sklamať, nechcem ich podraziť. V priebehu niekoľkých minút som svoj názor zmenila.

„Ja to nechcem. Chcem ho porodiť, nech si ho vezme niekto iný. Hocikto, nechcem ho ale zabiť!“

...

Sedela som v čakárni, čakala pokiaľ si na mňa spomenú a dajú mi nejakú izbu. Pozerala som sa po všetkých ľuďoch, ktorý tú krúžili a čakali na prijatie. Nechcelo sa mi veriť aká je táto nemocnica iná ako tá v ktorej som sa nachádzala predtým. Bola novšia, zaujímavejšia a hoci mala jeden nedostatok bola aj lepšia.

Začínala som pociťovať kontrakcie, nehovorila som nič. Predo mnou bola hŕba ľudí, ktorý čakali presne ako ja. Pozerala som na hodinky. Jedna, mali by sa meniť služby. Som zvedavá, či každé sestričky dudrú ako táto. Pripisovala som to ale dlhej práci, ktorá ich vyčerpáva.

„Pani je vám dobre?“ opýtala sa ma žena sediaca vedľa mňa. Aj ona bola tehotná, no viditeľne tu bola kvôli niečo inému,

„Som. Nebojte sa. Všetko je v poriadku.“ Odpovedala som. Otočila sa a rozprávala s manželom. Znovu, pocítila som ako sa kontrakcie zosilňujú.

„Prosím! Haló!“ chcela som žobrať o pozornosť. Pozerala som na hodiny, kontrakcie boli každých dvadsať sekúnd, už to začína!

„Prosím, ja rodím!“ kričala som a dúfala, že nejaká dobrá duša mi vyhovie. Dvere sa otvorili, dnu vošlo veľa záchranárov, pacientov, všade bolo veľa krvi. Mne sa však začala točiť hlava, sústredila som sa len na moje kontrakcie, na bolesť. Viacej som už nemohla. Dvere sa znovu otvorili a ja som spadla na zem. Muž z dverí ku mne pribehol, chytil ma za krk a podoprel. Až keď sa ma dotkol svojimi studenými rukami pochopila som kto to je.

„Carlisle!“ vydýchla som, snažila netlačiť.

„Bella, pre božie rany. Si v poriadku?“ opýtal sa vystrašeným hlasom.

„Rodím, pomôž mi. Prosím.“ Prosíkala som. Zdvihol ma, putoval cez chodby.

„Prepáč ale ako si  si všimla stala sa nehoda, všetko je plné. Musím ťa odrodiť v mojej kancelárií.“ Jediné načo som sa dokázal sústrediť boli sťahy môjho brucha.

„Je mi to jedno len to dostaň von!“ odpovedala som. Našťastie sme už boli blízko, otvoril dvere, zdalo sa mi čudné, že ich neodomkol a vstúpil dnu.

Pracovňa presne kopírovala tú, ktorú si pamätám z minulosti, všetko bolo rovnaké. Otočil sa so mnou, položil ma na gauč. Až teraz som si všimla šesť párov vystrašených, prekvapených očí. Boli tam všetci, všetci, ktorých som kedysi a ešte stále tak milovala. Možno jedine  Rosalie nie, ale to sa neráta.

„Cŕŕŕn.“ Zazvonil mi telefón. Na pohovke som sedela takže nebol žiaden problém s mobilom. Vybrala som si ho z vrecka, oči som nespúšťala a Edwarda. Môjho anjela. Môjho upíra, ktorého stále milujem.

„Haló?“ opýtala som sa do telefónu. Kontrakcie ustáli, nerobilo mi to žiaden problém.

„Si v poriadku, kde si?“ pýtal sa ma môj psychiater.

„Neboj sa. Som v nemocnici, asi to na mňa prišlo. Neviem momentálne som veľmi ... rozrušená.“ Hľadala som to správne slovo. Ako nazvať tento moment?

„Tak dobre. Len sa neboj. Mám niekomu zavolať?“ opýtal sa. Viditeľne mi chcel pomôcť.

„No tak, mohol by si zavolať pani Oxfordovej, mala by byť predsa tu nie? Narodí sa jej predsa dieťa?“ nevedela som či je to vhodné alebo nie.

„Naozaj to chceš? Naozaj chceš adopciu?“ skúšal ma prehovárať. Nie naschvál, bolo to nejaké podvedomé.

„Áno. Skutočne, keby som si ho mala nechať tak ho asi zabijem. A ja nechcem zabíjať malé nevinné deti, ktoré môžu mať budúcnosť. Nechcem ich pripraviť o život. Skutočne, ja by som to nedokázala. Som preto zlý človek?“ opýtala som sa otázku , ktorú som mala na jazyku už dlhé mesiace. Až teraz som sa odvážila vypustiť ju von.

„Nie si zlý človek. Pravdu povediac zlý človek by si bola keby si vtedy išla na potrat. Neber to zle je to len môj názor, ktorý som ti vtedy nepovedal. Nepatrí sa to.“ Zostala som zaskočené. Ako? Tak toto je od neho v skutku milé.

„Aha. Tak to ti ďakujem, bol si tak úprimný. Nezabudni zavolať ...“ prerušil ma.

„Viem. Ahoj, drž sa!“

„Díky!“ Zložila som. Carlisle sa vrátil, niesol všetko potrebné. Skutočne dobre načasované.

„Berieš nejaké lieky?“ opýtal sa. Načo to potrebuje vedieť?, opýtala som sa v duchu.

„No ... tak ... antidepresíva.“ Odpovedala som pravdivo. Zarazil ma výraz, ktorý som spozorovala v jeho tvári.

„Čo sa ti stalo?“ opýtal sa ma z veľkým záujmom.

„Alice to nevidela?“ opýtala som sa sarkasticky. Skutočne som ich tým všetkých ranila. Prišlo mi ich ľúto.

„Prepáčte!“ ospravedlnila som sa. Kontrakcie som ani necítila. Zabudla som na všetko ostatné.

„Nič to Bella. Nie nič som nevidela!“ oznámila Alice.  Zostala zahanbená.

„Tak ako ste si všimli som tehotná.“ Usmiala som sa a chytila si brucho.

„Nemyslel som toto. Prečo berieš antidepresíva?“ vedela som k čomu mieri. Teraz to akože všetko chcú vedieť. Mám im to vyklopiť.

„Tak ... Keď ste sa vyparili z môjho života, predstavte si nebolo to ako keby ste neboli, bolo to veľa horšie.“ Pri mojom monológu som sa pozerala na Edwarda. Stále som ho milovala, no musela som to zo seba dostať.

„Verte alebo nie, ťažko sa zabúda na niečo čudné, ako sú upíry. Žila som zo dňa na deň, chodila do školy, pracovala. Dva mesiace nato však zomrela René. Dosť ma to vzalo a stále som sa s tým nezmierila. Je ... Bola to predsa moja matka, ktorú som milovala, spolu s vaším odchodom som toho mala veľa. Mala som však Charlieho. Čo sa však stalo, zomrel aj Charlie.“ Po tejto vete som už plakala a môj sarkastický tón sa stratil.

„Bolo to teda super, verte mi. Tak sama, každý koho som milovala ma  opustil, zomrel, odišiel, vykašľal sa na mňa. Správa som sa tak trošku zle, pila, som a tak. Najmä v Port Angles. A presne tam sa mi prihodilo toto.“ Ukázala som na svoje veľké brucho.

„Skutočne ťa chápem Rosalie. Musela si sa cítiť hrozne. To som pravdaže zistila až po to čom som neurobila maturity a chcela sa zabiť. Neverili by ste aký je to príjemný pocit. Len tak si zomrieť, cítiť, že keď budete mŕtvy, že budete šťastnejší. A tak bohužiaľ, pri jednom z mojich výpadkov som rozbila okno a tak ma našli. Dostala som sa na psychiatriu. Naučila som sa hrať šach. Tu som až zistila, že som tehotná. Najprv som chcela ísť na potrat, ale nie som predsa vrah. Hoci sa mi to hnusilo, nešla som naň. Rozhodla som sa, že lepšia bude adopcia. A tak som tu. Veľmi šťastná musím podotknúť, skutočne veľmi šťastná. Musím ti uznať. Spravil si to najlepšie čo si mohol Edward. Celý môj život bol bez teba skvelý a preto som teraz troska. Ďakujem!“ na konci som už nemohla ani hovoriť. Plakala som ako nikdy predtým. Nechcela som ubližovať človeku, ktorého som milovala no inak sa nedalo, musela som to spraviť. Všetci stíchli , skameneli. Ja som plakala a hľadela do steny.

„AU!“ zakričala som. Dieťatko sa ozvalo práve včas. Ďakujem ti, že si ma nechalo dohovoriť!, povedala som si v duchu a pozerala ako každý odchádza. Každý okrem Carlisla. Ľahla som na posteľ, rozkročila nohy a začalo sa to. Začal sa nový život.

„Je to dievča!“ oznámil mi Carlisle po dvoch hodinách. Dieťatko plakalo zatiaľ čo ho Carlisle prezeral a viazal do deky. Bolo nádherné, musím uznať, no nič iné. Zanechávalo vo mne čudný pocit. Niekde v hĺbke som dúfala, že možno keď ho uvidím začnem ho milovať no nič. Bolo to iba bábätko, ktoré plakalo a chcelo mamu. Ja ňou nie som.

„Kde teraz pôjde? Má mamu?“ opýtal sa Carlisle držiac dieťa na rukách. Hrozne sa to k nemu chodilo. Škoda, že upíry nemôžu maž deti. Boli by s Esme tí najlepší rodičia.

„Má. Je to príjemná dáma. Má dvadsaťosem a nemôže mať deti. Ja doktorka a jej manžel je právnik. Majú pekný dom, záhradu. Bude s ňou šťastné. Už by tu mala byť. Stačí ju ísť pohľadať.“ Navrhla som Carlislovi, ktorý ma poslúchol.

„Hneď som tu. Fakt si to nerozmyslíš?“ opýtal  sa hoci dobre vedel moju odpoveď. Zakrútila som hlavou. Otvoril dvere a vyšiel dnu. Ako sa dvere otvárali zbadala som umučený pohľad moje jedinej lásky. Edwarda.

„Poď sme!“ povedala som mu. Chytil dvere predtým než sa zatvorili a vošiel dnu. Jeho pohľad mi spaľoval dušu. Znovu som chcela plakať. Nebolo treba dlho čakať, stalo sa tak.

„Stalo sa niečo?“ jeho vyľakaný hlas mi nedával zmysel. Predsa ma nemiluje. Prehovoril skorej ako ja.

„Bella, milujem ťa. Prepáč, že som vtedy odišiel. Ja neviem, čo mi to vliezlo do hlavy. Proste som to bral za správnu možnosť. No ako ťa teraz počúval. Viem spravil  som veľkú chybu a stratil rok  s tebou. Je mi to veľmi ľúto. Neviem ak to mám nazvať. Viem, že mi neodpustíš, ale...“ vtedy som ho prerušila. Za iných okolností by som neverila aké sú jeho city no po tomto všetkom som si istá. Miluje ma tak ako ja jeho. Navždy.

„Edward ticho. Prosím. Milujem ťa viacej ako čokoľvek na tomto svete, viem, že ti mňa tiež. Nelám si tým hlavu a prepáč, že so bola taká krutá. Ty si pre mňa chcel to najlepšie. Chápem ťa!“ odpovedala som. Čakala na odpoveď. Namiesto nej sa pohol kľukol si a spojil naše pery.  Navždy!

Moje zhrnutie: http://www.stmivani.eu/37-shrnuti-povidek/poviedky-od-blackrosexq/

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Ďakujem Edward, môj život bol bez teba skutočne skvelý: