Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » D-d-dáš si niečo?

13.02.2011 (16:15) • LaKirkoKeat • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 3335×

ALICE

Bolo šesť hodín ráno. Ako každý deň, keď bola kaviareň My Caffee otvorená, aj dnes som už o takomto čase vchádzala a sadala si do pohodlných kresiel. Objednala som si obyčajnú malú čiernu s mliekom a bez cukru, tak, ako každý deň. Keďže o šiestej iba otvárali, trvala príprava vždy najmenej dvadsať minút. Bola som trpezlivá. O dvadsaťtri minút som ju mala na stolíku.

Ani som sa jej nedotkla, tak ako každý deň. Museli si myslieť, že patrím na psychiatriu. Ale nikdy nevolali záchranku, tak neviem.

Každý deň som tam vysedávala, od otvorenia až do záverečnej, káva na stole predo mnou. Každý deň som nedočkavo sedela, od toho dňa. Každý deň som minula necelý dolár za rovnakú kávu napriek tomu, že som sa jej nikdy nedotkla. Každý deň som znášala zazeranie čašníkov, ale aj ľudí, čo prichádzali na kávu, na čaj, len tak sa uvoľniť alebo jednoducho pokecať s priateľmi.

Odkedy som ho videla. Odkedy som videla seba sedieť v tomto kresle. Odkedy som videla nápis My Caffee nad našimi hlavami, keď sme spoločne vychádzali z dverí.

Až dodnes.

JASPER

Nechcelo sa mi tam ísť. Načo, preboha, má upír pracovať?!

Mal som sa stretnúť s mojim novým šéfom v akejsi starej kaviarni uprostred námestia. Asi budem musieť piť kávu. Brr. Striasa ma, keď si to predstavím. A mám tam byť už o ôsmej ráno! Ako mi toto mohol urobiť?! Nie, že by som spal alebo čo, ale fakt netúžim po tom, aby mi bolo zle už od rána!

Každopádne cítim, že tento deň bude zvláštny, ale neviem prísť na to, v čom.

Vzdychol som si a vyšiel som z domu. Nikam som sa neponáhľal, prešiel som po kamennom chodníčku uprostred čerstvo pokoseného trávnika (v noci som sa trochu nudil) a odomkol som starú drevenú bránku. Keď som ju otváral, nepríjemne vŕzgala. Túto noc budem tuším olejovať.

Odomkol som auto. Nasadol som a zapol ventilátor, bolo v ňom príšerne teplo. A dusno, aj keď to by mi až tak nevadilo. Pustil som rádio, no oľutoval som to, na každej stanici išli nejaké stupídne popové pesničky, tak som si pustil CD-čko  Guns ´n´ Roses a vyrazil som. Keď som vyšiel na hlavnú cestu, pridal som plyn a skoro som zmasakroval nejakých faganov, čo sa rozhodli využiť skratku – krížom cez cestu.

Zastavil som na neplatenom parkovisku blízko centra a vystúpil som z auta. Napriek tomu, že bolo absolútne zamračené (pre mňa len dobré), mal som na očiach slnečné okuliare. Boli veľké, asi som vyzeral ako tse-tse mucha. Nech.

Prišiel som na námestie a na budove stojacej oproti mne som videl obrovský nápis – My Caffee. Takže s nájdením podniku som problém nemal. Teraz ešte nájsť toho chlapíka.

Povedal, že sa stretneme na terase, ale tá bola prázdna.

Sadol som si na stoličku, ktorá vyzerala, akoby bola zo slamy, a v duchu som nadával nad tým, aká je nepohodlná.

Po chvíli ku mne prišla čašníčka, a ja som si objednal slabé presso bez cukru aj bez mlieka. O približne šesť minút mi to čašníčka doniesla.

Už bolo štvrť na deväť a šéf nikde. Ten je ale dochvíľný! Sedel som tam ešte štvrťhodinu! A on stále neprišiel...

Bol som už naštvaný, chcel som zaplatiť a odísť. Už som mal studenú kávu. Keď bolo pol deviatej, rozhodol som sa zavolať mu. Celú večnosť som sa hrabal v ruksaku, kým som našiel mobil. A ako tak pozerám na dátum, niečo sa mi nezdá.

Dnes je štvrtého júna? Nemáme sa stretnúť piateho? Do paže... Otvoril som kalendár. Štvrtého – nič. Piateho – pracovná schôdza.

Vypúlil som oči na displej a vzápätí som sa zamračil. Hodil som telefón do batoha, odpil si z kávy (skoro som sa povracal – blééé) a postavil som sa. Zobral som šálku, kávu som vylial pod stromček, ktorý rástol hneď vedľa môjho stola.

Keď som vstúpil do kaviarne, bol som príjemne prekvapený. Bolo to tam malé a útulné. Pri stole čašník balil nejaké naivné dievča, ktoré sedelo pri pulte na vysokej stoličke a čašníčka na nich z diaľky zazerala. Z kuchynky boli počuť zvuky, akoby niekto rozbíjal riad.

Pristúpil som k osamotenej čašníčke a povedal som jej, že zaplatím. Na chvíľu odbehla, ale čo nevidieť bola späť aj s účtom. Dal som je dolár – mala v tom aj prepitné. Usmial som sa na ňu, a ona prestala zazerať na čašníka. Asi by som mal častejšie využívať svoje schopnosti.

Pozdravil som ju a otočil som sa, aby som mohol odísť.

Vtedy som ju zbadal. Sedela pri výkladnom skle na semišovom červenom kresle a pred sebou mala položenú nedotknutú kávu.

Mala krátke čierne vlasy, ktoré jej poletovali všetkými smermi, bola drobná a celá oblečená v čiernom. Jej červené oči upierala na mňa.

Keby som bol človek, teraz by som nemohol dýchať. Určite by som sa jej bál. Jej hlbokých očí farby krvi.

Naklonil som hlavu a opatrne som ju pozoroval. Aj ona otočila hlavu nabok a ďalej upierala svoj pohľad na mňa.

„Už som si myslela, že neprídeš. Ale konečne si tu. Čakala som ťa tu celú večnosť, Jasper,“ povedala nežným hlasom a stále zo mňa nespustila oči.

„Odkiaľ poznáš moje meno?“ Bol som ňou nemožne zaujatý. Nemohol som ani žmurknúť, chcel som si zapamätať každý rys jej tváre.

„Videla som, že sa tu stretneme,“ postavila sa zo stoličky a pristúpila ku mne, bola veľmi blízko, keby som chcel, mohol by som sa jej dotknúť.

Otvoril som ústa, a keď som ich chcel zavrieť, tak to nešlo. Musel som pôsobiť ako kapor na suchu, ibaže s obrovskými vyvalenými očiskami. Po približne troch minútach (nie, že by som vtedy bol schopný počítať čas) sa mi podarilo vykoktať:

„D-d-dáš... Dáš si niečo?“ Asi to bolo trápne.

Iba sa mi zahľadela do očí a ja som pochopil. Ako môžem upíra pozývať na niečo do kaviarne?!

„Som Alice. Budeme spolu chodiť. Videla som, že spolu budeme chodiť. Mávam vízie. Je to moja schopnosť, tak ako ty vieš ovládať pocity,“ vychrlila jedným dychom, jednou nohou vonku z kaviarničky, a ja som ju ako omámený musel nasledovať.

Keď sme vyšli von, námestie bolo prázdne. Jediná vec, ktorá vydávala zvuk, bola majestátna fontána uprostred. Asi bude búrka, pretože bolo veľmi teplo a dusno, vzduch bol... Suchý a vlhký zároveň. Nad nami sa týčila vysoká veža. Keď ste sa započúvali, mohli ste cez žblnkot čerstvej vody počuť biť kostolné hodiny, ktoré sa nachádzali práve na tejto veži. Ja som to počul, som upír, mám dobrý sluch.

Keď som sa prebral zo zamyslenia a pozrel som sa k fontáne, videl som, ako pri nej stojí Alice a usmieva sa od ucha k uchu a pri tom sa škerí do vody. Asi cítila môj pohľad, pozrela na mňa a odkráčala až k parkovisku, ja za ňou ako zhypnotizovaný.

Na topánkach s podpätkami veľmi opatrne prešla po kamenistom chodníčku až k môjmu autu. Otočila sa tak, aby sa na mňa mohla pozrieť a so zamračeným výrazom čakala, kedy sa k nej doteperím.

ALICE

Už z diaľky odomkol dvere a ja som mohla nastúpiť do jeho auta. Mal pohodlné sedadlá, auto bolo určite drahé.

Keď si sadol vedľa mňa, uvedomila som si, že som ho konečne našla. Že som sa dočkala, že už nemusím večne vysedávať v smradľavej kaviarni a znášať pach ľudí. Oprela som sa o sedadlo a zavrela som oči.

Už je navždy môj.

Autor: LaKirkoKeat (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek D-d-dáš si niečo?: