Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Cullenovci bez peňazí

09.04.2010 (14:15) • Kixy25 • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 2653×

„Ach Bella, okamžite poď sem!“ skríkla na mňa Alice v momente, keď som chcela zaliezť do kabínky s vecami, čo mi dala na vyskúšanie. Všetko som hodila na zem a ľudskou rýchlosťou som utekala k nej. Vyzerala,  akoby upadla do šoku. Postavila som sa pred ňu a začala som ňou triasť.
„Alice, čo sa deje? Máš víziu? Je niečo s Edwardom?“ radšej som len šepkala, aby nás nikto nepočul.

„Bella, no nie je to úžasné?“

„Alice, o čom to rozprávaš? Povieš mi o čo ide?“ po piatich sekundách, ktoré mne pripadali ako večnosť, sa Alice konečne na mňa pozrela a naznačila mi, aby som sa otočila. No nič som nevidela. Iba nejakú kabelku visiacu na vešiaku. Otočila som sa naspäť k Alice s otázkou v očiach. No skôr než som sa jej stihla niečo opýtať, vybafla na mňa.

„Ale veď to je Luis Vuitton! Čo nevidíš?“

„Kto? Kde ho vidíš?“ začala som sa obzerať, ale nikde nebolo nikoho. Žiaden Luis ani iný chlap na obzore. A prečo má v očiach taký zamilovaný pohľad, keď ten si necháva iba pre Jaspera? Čo tá Alice už naozaj blúzni?

„Bella, dobre sa pozri, to je nová kabelka od Luisa Vuittona. Snažím sa ju zohnať už týždeň,“ a začala okolo nej poskakovať, ako keby vyhrala lotériu. Potom ju opatrne zobrala do rúk, a už si to mierila k pokladniam. Celkom na mňa zabudla a ja som si mohla konečne vydýchnuť. Žiadne skúšanie, žiadne nové oblečenie. Hneď s lepšou náladou som utekala za ňou a začala som jej chváliť tú kabelku od Luisa neviemakého. Predavačke podala platinovú kreditku a tá ju s veľkým úsmevom prijala. Niečo ťukala do klávesnice, potom sa zamračila a pozrela sa na usmievavú Alice.

„Je mi ľúto slečna, ale ste si istá, že na túto kabelku máte dosť peňazí? Váš limit je prečerpaný. Teda, chcem povedať, že na účte vám ostalo iba 20$. S týmto si u nás kabelku nekúpite. Ale keď pôjdete von a zabočíte za roh, tam predávajú lacné imitácie. Na tie budete mať určite dosť peňazí,“ falošne sa na nás usmiala a rukou pokynula ochrankárovi, nech nás odtiaľto dostane.

„Počkajte, to musí byť omyl. To nie je možné! Veď sme vaše pravidelné zákazníčky, musíte vedieť...“ no ďalej som ju nepočula. Nevnímala som hlas Alice, ani predavačky. Ako to, že Cullenovci majú na konte mizerných 20$? Veď, to predsa nie je možné. Pamätám si, ako Edward hovoril, ako prišli k toľkým peniazom. Veď....a sakra! Už si spomínam, ako mi Edward asi pred pol rokom hovoril, že vývoj na burze rapídne klesol. Veľa ľudí tak prišlo o všetky svoje investície. Alice však všetky naše akcie rozpredala, ešte predtým, ako sa to stalo a peniaze vložila do banky. No záhada ešte stále nie je vyriešená. Ako zmizli tie peniaze z banky?

„Alice, poď, tu sa na nič nezmôžeme. Musíme ísť do banky. Tam nám povedia, čo sa stalo s peniazmi,“ Alice stála s otvorenými ústami a neveriaco pozerala na predavačku. Keď som do nej poriadne štuchla, prebrala sa a poslušne išla za mnou. Vyšla som z obchodného domu a namierila som si to priamo k banke. Alice som pevne zvierala za ruku, aby náhodou ešte niečo nevyviedla, ale dávala som si pozor, aby som jej neublížila. Predsa len, moja upírska sila je ešte stále dosť veľká. Nájsť banku bolo úplne jednoduché. Bola to najväčšia budova v celom Seattli. Mala najnovšie a najdrahšie bezpečnostné zariadenia a ešte nikdy sa nestalo, že by odtiaľ zmizol čo i len dolár. Zrazu Alice vedľa mňa zastala a tak som sa otočila k nej. Upierala prázdny pohľad na oblohu a ja som vedela, že tentoraz dostala víziu. Po chvíli zaletela očami ku mne, potom na banku, a potom sklopila pohľad na špičky svojich topánok. Začala mi byť podozrivá, takto sa ešte nikdy nesprávala. Určite niečo vie, no nechce mi to povedať.

„Alice, tak už to konečne vysyp. Čo sa stalo s tými peniazmi? Neopováž sa mi niečo zatajiť! “ vypálila som na ňu narovinu.

„Bella, ehm..., ja som naozaj nechcela. Ale, povedz, ako by sme sa obliekali,  keby som tak často nechodila na nákupy? Veď, no proste, ako to povedať...“ zamyslela sa a ja som myslela, že ju na mieste roztrhnem.

„Alice, ak mi okamžite nepovieš, čo vieš, prisahám, že ti zničím to, čo je pre teba najdôležitejšie,“ a v mysli som si predstavila, ako sa potichučky plížim k jej šatníku a nešťastnou náhodou sa jej najobľúbenejšie topánky niekam vyparia. Zrejme to videla vo svojej vízii, pretože hneď povedala všetko, čo vedela.

„Preboha, ako je to možné! Veď, veď...” naozaj mi došli slová. Rýchlo som vybrala z vrecka riflí mobil a vyťukala Edwardove číslo.

„Edward, okamžite príď do Seattlu. Máme problém. Obrovský problém.“

„Bella, čo sa deje, znieš naozaj rozrušene, stalo sa Vám niečo?“ Vážne?  Zniem rozrušene? Mne tá situácia príde skôr komická. I keď tu vážne nie je nič na smiech. Hlavne nie to, že sme oddnes chudobní ako kostolné myši.

„Ehm, naozaj to nebudeme rozobrať po telefóne. Proste sa musíme  porozprávať. A najlepšie bude, ak náš rozhovor prebehne čo najďalej od Emmetta.“ Viem si predstaviť Emmettove poznámky, ktoré by Alice naozaj dostali do zúfalstva. Stačí, keď mňa vidí, ako sa snažím nesmiať. I keď,  ja za to nemôžem, že sa mi kútiky úst samé zdvíhajú hore.

„Dobre, do 10 minút som tam.“

„Počkáme ťa s Al pred obchodným centrom. Zatiaľ pa, láska,“ a zložila som. Vrátila som sa s Alice pred obchoďák a sadli sme si na lavičku. Bolo by asi čudné, keby sme pri nej len tak postávali. Musíme hrať toto ľudské divadielko. Alica sa so mnou nebavila. Asi preto, že som sa tomu zasmiala. No ale aspoň bola konečne ticho. Aspoň budem nabudúce vedieť, ako donútiť Alice, aby sa so mnou dobrovoľne nebavila. Smiať sa na tom, že nemáme peniaze, pretože nám svojimi nákupmi vybielila všetky účty! Po chvíli dorazilo na parkovisko strieborné volvo. Vodič najskôr nevystupoval a ja som vedela, že sa určite pokúša Alice prečítať myšlienky. Zjavne sa mu to podarilo, pretože v ďalšej sekunde rozrazil dvere, zázrak že ich celé neurval a s naštvaným výrazom si to cez celé parkovisko razil k nám. Radšej som sa postavila, a keď už bol pri mne, dala som mu jednu ruku okolo pása a s druhou som mu tvár pootočila smerom ku mne. Keď som videla, že jeho výraz trošku zmäkol, pobozkala som ho na jeho krásne červené pery a zašepkala som mu sladkým hlasom do ucha

„Chýbal si mi miláčik,“ a jemne ho doňho kusla. Vedela som, že to pomôže, aby som mu z hlavy vyhnala všetky nadávky, ktorými chcel zavaliť Alice. Teraz už určite ani nevedel, že je vôbec  s nami. Vášnivo sa mi prisal na pery a popritom sa mi jazykom dostal do úst. Zastavila som ho až vtedy, keď sa jedna jeho ruka záhadným spôsobom dostala pod moje tričko a druhá si ma za pás pritisla bližšie k nemu. Odtrhla som sa od neho a plesla som ho po rukách.

„Teraz sme tu pre niečo iné. Toto si nechajte na večer.“ Našťastie nás Alice vyrušila. Rýchlo som sa od neho odtiahla, pretože keby som to neurobila teraz, asi by som mu podľahla. Pozrel na mňa roztúženými očami a ja som kývala hlavou smerom k hlúčiku dievčat, ktoré ma prebodávali nenávistnými pohľadmi a následne na Alice, ktorá stále sedela na lavičke s hlavou v dlaniach a zhlboka dýchala.

„Nebuď na ňu až taký zlý. Nejako to predsa musíme vyriešiť... Ale, len tak pre zaujímavosť, mohol by si mi povedať tú sumičku, o ktorú pripravila celú našu rodinu?“ Pozrela na mňa so zdvihnutým obočím. Chvíľu nič nehovoril, potom sa mu na tvári objavil šibalský úškrn a hneď mi to pošepkal do ucha.

„Alice!!!“ skríkla som na ňu zdeseným hlasom a ona sa na mňa pozrela s tými svojimi psími očami. Tentoraz to nezabralo.

„Vysvetlíš mi láskavo, ako si za 6 mesiacov dokázala úplne vybieliť účty, na ktorých bolo 50 miliónov dolárov? Toto sa mi vážne asi sníva. Veď to je nemožné! Toto sa nemohlo podariť ani takému maniakovi ako si ty!“ asi ju moje slová vážne naštvali, pretože už nesedela, ale stála priamo predo mnou a z očí jej sršali blesky.

„Bellinka, ty si myslíš, že ti značkové modely, čo máš na sebe kupujem na blšom trhu za babku? Luis Vuitton, Calvin Clein, Ralph Lauren... Ty si myslíš, že oni to oblečenie vyrábajú pre to, aby sa nenosilo? A čo spodné prádlo Victoria secret, ktoré striedaš každý deň, pretože večer sú z neho už len potrhané kusy bezcennej látky? Hmmm? A vieš si predstaviť, čo stálo to nové Porche? Alebo ten nový jeep, čo som dala namiesto teba Emmovi na narodky, pretože si mu zabudla niečo kúpiť? A za chvíľu sa musíme sťahovať, musela som kúpiť nejakú menšiu villu. Veď, ako by to asi vyzeralo, keby sme bývali v hoteli? No, proste, keď som nakupovala, nejako som sa zabudla...“ Fíha, tá Alice sa akosi rozohnila.

„Zabudla? Ale nehovor. Ja hlúpa som si myslela, že upíri majú vynikajúcu pamäť,“ odpovedala som sarkasticky. Zrazu som si uvedomila, ako som na ňu vyletela a keby som bola ešte človekom, asi by som bola červená ako paprička. Ale, proste ma tá sumička zaskočila. Pritisla som sa k Edwardovi, hlavu som mu pritisla na košeľu a slabučko, ale tak aby ma Alice počula, som zašepkala.

„Prepáč Al, neviem, čo to do mňa vošlo. Toto som naozaj nechcela.“ Alice nič nehovorila, len sa pozerala Edwardovi do očí. Potom sa zrazu rozbehla smerom k obchoďáku a ja som za ňou len nechápavo pozerala. S otáznikom v očiach som sa otočila k Edwardovi. Povzdychol si a potom na tvári vykúzlil chabý úsmev.

„Ide vybrať tých posledných 20$ a podá tiket. Samozrejme výherný.“ Hmm... dobrý nápad. Chvíľu sme len tak v objatí stáli na parkovisku a pozerali si do očí. Milujem tú chvíľu, keď mám pocit, že mu cez ne môžem vidieť až na dno duše. Zrazu Edward stuhol, zhlboka sa nadýchol a potom na tvári vyčaril obrovský úsmev.

„Alice práve prehrala aj tých posledných 20$,“ keď to dopovedal, už som to nemohla vydržať. Bolo mi jedno, či sa na mňa Alice naštve, proste som sa tak rozosmiala, že keby som bola ešte človekom, určite by sa mi aj slzy spustili. No, keď sa darí, tak sa darí.

Autor: Kixy25 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Cullenovci bez peňazí: