Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Čo mohlo byť, no nebolo II.

31.07.2011 (08:00) • GuardianAngel • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1155×

2. časť

„Bella, som rád, že si sa rozhodla žiť svoj vlastný život, kráčať vlastnou cestou, no nie som si istý tým, že tvoje deti vedia o našej existencii,“ prehovoril ako prvý Carlisle.

„A čo som im mala povedať, keď som sa po nociach vytrácala z domu a sedávala na vašej verande v nádeji, že sa tu niekto z vás ukáže? A potom, čo som im mala povedať, keď sa ma pýtali, že prečo sa chodievame hrať na dvor cudzieho domu? Chcela som, aby sa vyvarovali stretnutia so zlými upírmi. Mala by som už ísť.“ Bolo už osem hodín večer a doľahla na mňa únava.

„Prepáč, nemyslel som to tak. Nemusíš už odchádzať,“ ospravedlňoval sa mi Carlisle.

„Ale áno, už musím ísť, je neskoro. Každú chvíľu sa domov vráti Jacob. Ďakujem za obed a príjemné stretnutie. Dúfam, že sa ešte stretneme.“

„Počkaj, Bella, ja ťa odveziem domov,“ ozvala sa Alice. Otvorila mi dvere a vyšli sme do studenej noci. Zrazu sa pri mne objavil Jasper a podal mi pletený svetrík.

„Aby si neprechladla,“ povedal.

„Ďakujem ti, Jasper.“

„Nemáš za čo.“ Nastúpili sme do auta a o pár minút sme už boli doma. Na príjazdovej ceste stálo Nessiino auto. Znepokojene som sa pozrela na Alice.

„Stalo sa niečo?“ pýtala sa ma Alice s otázkou v očiach.

„To je auto mojej Nessie. Nikdy k nám nechodí tak neskoro. Prosím ťa, pomôž mi rýchlo vystúpiť,“ povedala som nervózne.

„Mám ti pomôcť?“

„Nie ďakujem, to už zvládnem.“

„Dobre, keby si niečo potrebovala, zavolaj mi na toto číslo.“ Alice mi podala kartičku s telefónnym číslom a ja som ju s úsmevom prijala.

„Alice? Ďakujem ti ešte raz veľmi pekne,“ odpovedala som. Alice s úsmevom odišla. Vošla som do domu a zbadala som Nessie so sklonenou hlavou.

„Čo je, niečo sa stalo?“ Pod okom mala modrinu, ktorá hovorila za všetko. „Bože, čo sa ti stalo?“ spýtala som sa a otvorila som jej náruč. Objala som ju a Nessie sa rozplakala.

„Kto ti to urobil?“

„To... bol to Emil. Domov prišiel opitý.“ Srdce mi zovrelo, keď som videla takto doráňané moje dievčatko.

„Môžem tu ostať, prosím? Mami, ja sa ho bojím.“ Plač neustával.

„To je samozrejmé, že tu môžeš ostať. A čo Renée? Kde je?“

„Renée spí v tvojej posteli. Zaspala ihneď, len čo sme tu dorazili, zajtra nás pôjdem zbaliť.“

„Ani náhodou sa tam nevrátiš. Mám lepší nápad.“ Chytila som Nessie za ruku a očami som hľadala telefón.

„Komu ideš teraz volať?“

„Môjmu známemu lekárovi, aby ťa prišiel ošetriť.“ Vytočila som číslo, čo mi dala Alice.

„Ahoj, viem, že som od vás ešte len teraz odišla, no potrebujem, aby si bola taká láskavá a prišla k nám aj s Carlisleom.“

„Hneď sme pri tebe,“ zaštebotala Alice do slúchadla.

„Tak čo, príde tvoj známy?“ pýtala sa ma Nessie so záujmom, keď zrazu zazvonil zvonček pri dverách.

„To bude určite otec. Idem mu otvoriť,“ postavila sa, no ja som ju chytila za rameno.

„Len seď, to nebude ešte otec, on má kľúče,“ prešla som ku dverám a otvorila ich. Tak, ako som predpokladala, stála tam Alice s Carlislom.

„Ďakujem, že ste prišli tak skoro.“

„Ale Bella, čo si o nás myslíš, veď v telefóne si mala taký znepokojujúci a naliehavý hlas,“ odpovedala Alice.

„Nech sa páči, poďte ďalej.“ Belle neuniklo, že obaja majú hnedé šošovky.

„Ale, veď to ste nemuseli,“ pokrútila som hlavou.

„Veď nás poznáš už nejaký ten rok. Sme opatrní,“ povedal Carlisle.

„No jasné,“ povedala som. Uviedla som hostí do kuchyne, kde sedela Nessie, pochlipkávajúca bylinkový čaj.

„Bella, kto je pacient, komu môžem pomôcť?“ spýtal sa Carlisle, lebo ešte nevidel Nessiinu dobitú tvár.

„Bože, čo sa vám stalo?“ spýtal sa Carlisle ešte predtým, ako začal jemne ošetrovať jej tvár. Zohol sa smerom k svojmu lekárskemu kufríku a chvíľu tam niečo hľadal.

„Ak by ste pociťovali zväčšujúcu sa bolesť, vezmite si večer túto tabletku a miesto si jemne natrite masťou. Prepáčte, že mám studené ruky.“ A podal jej lieky.

„Nie je to vážne, ale ten, kto to urobil tejto mladej žene, by si zaslúžil...“

„Carlisle, veľmi pekne ti ďakujem. Už si mi toľkokrát nezištne pomohol.“

„Ale veď to nestojí za reč. Veď vieš, že keď môžem, rád tvojej rodine pomôžem.“

„Ešte raz vám pekne ďakujem, obom,“ odprevadila som ich, lebo už bolo veľmi neskoro. Pozerala som sa do diaľky, ako odchádzajú.

„Mama, kto to bol?“ spýtala sa Nessie. „Sú to tvoji známi upíri, všakže. Tí, o ktorých si nám hovorila, keď sme boli deti.“

„Áno, sú to oni.“

„Prečo si ich zavolala? Veď veľmi dobre vieš, čoho som schopná. Ak by som nebola tak dobitá a neovládala sa, tak som už dávno vlk,“ povedala Nessie nazlostene.

„Ty vieš veľmi dobre, že nie si taká, ako tvoj otec! Nemáš v sebe toľko jedu, keďže on je vlk a ja som človek, ktorý má v sebe aspoň kúsok upírskeho jedu! Vieš to veľmi dobre. Uvidíš, budeš ich mať rada, keď ich lepšie spoznáš.“ Tým som ukončila našu debatu.

„Idem si ľahnúť. Skús zaspať aj ty, ľahni si k svojmu anjelikovi.“ 

Zobudila som sa na dotyk teplej ruky a príjemného bozku na líce.

„Miláčik, som doma. Prepáč, že idem tak neskoro,“

„To nevadí, Jake. Hlavné je, že si v poriadku,“ Ešte raz ma pobozkal a odišiel z mojej izby.

Ráno som sa zobudila skoro, nespala som pokojne, stále som sa prebúdzala. Prezliekla som sa z pyžama, uvarila som kávu a vyšla na verandu, aby som si mohla vychutnať východ slnka.

„Dobré ráno,“ pozdravili sa zborovo moje dievčatká a vytrhli ma z ranného, slnečného zasnívania.

„Dobré ránko aj vám, srdiečka moje.“ Bola som rada, že Nessie vyzerá lepšie.

„Poďte, moji zlatúšikovia, naraňajkujeme sa všetci štyria spoločne.“

Dlho som rozmýšľala, ako to poviem, no odhodlala som sa.

„Do mesta sa vrátili Cullenovci.“ Jacobovi takmer zaskočilo.

„Ja som si to myslel, len som to nechcel rozoberať v noci. Cítil som ich pach všade v dome!“ rozčuľoval sa.

„Musela som zavolať Carlisla, nevidíš ako je doriadená tvoja dcéra?“ pozrela som sa na Nessie.

„Ja... ja ho zabijem!“ prudko sa postavil.

„Nechaj ho. Už s tým nič nenarobíš. Teraz je u nás, v bezpečí!“

„Ja sa bojím o Nessie, ale aj o teba!“ povedal Jake.

„Upokoj sa, veľmi dobre vieš, že Alice a Carlisle nikomu nič nespravia,“ odpovedala som bez záujmu a rozmýšľala nad Edwardom. Aký je asi teraz?

„Ja sa nebojím, že spravia niečo ľudom v meste, veď máme s nimi dohodu. Ja sa bojím, že sa niečo stane tebe. A čo Edward, veď keď si bola mladá...“ A veta nemala konca.

„Presne tak, ako si to povedal. Keď som bola mladá... Spamätaj sa, mám osemdesiat rokov. Nemôže sa zamilovať do toho istého dievčaťa po druhýkrát, veď  už som stará, šedivá starena.“ Otočila som sa a utiekla som do mojej izby. Ako som predpokladala, Jake ma nasledoval.

„Bella, odomkni. Ja som to tak nemyslel, prosím, odomkni. Keď ja sa s tým neviem zmieriť. Keby neboli odišli, nikdy by si nebola moja žena...“ Odomkla som dvere.

„Chcem, aby si bol šťastný. Nechcem, aby si robil opatrovníka starej ženskej, chcem aby si žil...“ dopovedala som a Jake bol v šoku.

Bola som unavená, išla som si ľahnúť. Sníval sa mi krásny sen s Edwardom. Keď som sa zobudila, uvidela som neznámy tieň v rohu mojej izby. Zapálila som svetlo, oči som ešte nemala poriadne otvorené, ale srdce ma nesklamalo. Stál tam on.

„Všakže sa mi to len sníva.“

„Nie, nesníva. Aj keby som rád vedel, o čom snívaš,“ odpovedal mi ten najkrajší zvonivý hlas na svete.

„Bože, tak dávno som ťa nevidela, vôbec si sa nezmenil.“ Zasmial sa a podišiel k mojej posteli.

„No, ty si ešte krajšia, ako keď sme sa videli naposledy,“ zaznel jeho zamatový hlas. Položila som mu hlavu na hruď a on mi začal prstami prechádzať po chrbte, ako za starých čias.

„Pokojne spi.“

„Ja nechcem zaspať. Čo keď to nie je skutočnosť, ale sen a keď zaspím, rozplynie sa?“

„Neboj sa, keď sa zobudíš, budem tu pri tebe. Dobrú noc.“ A zaspala som v náručí milovaného. Keď som sa ráno zobudila, bolo neskoro. Zišla som do kuchyne a tam už za stolom sedela Nessie s Renée a niečo si kreslili na papier.

„Dobrý deň, babička,“ pozdravila ma Renée a cupotala ku mne.

„Dobre ráno, zlatíčko,“ objala som ju.

„Už je veľa hodín. Nezvykneš byť tak dlho v posteli. Nie si chorá?“ spýtala sa Nessie. Vtom zazvonil zvonček.

„Ja tam idem,“ povedala som a vykročila ku dverám, no Renée ma predbehla a otvorila dvere. Zostala stáť pri dverách a bolo dlho ticho.

„Baby, je tu nejaký ujo, mám ho pustiť dnu?“

„Ahoj, som rada, že si prišiel. Poď ďalej, musím ti predstaviť moju najmladšiu dcéru.“ Edward len prikývol, vzal Renée na ruky a mne jemne pohladil dlaň a nepustil ju. Nessie v kuchyni umývala riad z raňajok.

„Nessie, nechaj to tak,“ povedala som a vtom sa na nás otočila.

„Ale, mami, veď to je...“ A ani nedopovedala. Ich pohľady sa stretli, izbou preblesklo niečo tajomné.

Stačil mi jeden pohľad na Edwarda a jeden na Nessie a bolo mi jasné, že láska na prvý pohľad existuje. Pravdaže som vedela, že existuje, len bolo príjemné si to znovu uvedomiť, veď ja sama som sa zamilovala na prvý pohľad.

„Rada by som vás predstavila. Edward, toto je moja najmladšia dcéra Nessie. Nessie, toto je Edward Cullen.“ Nesie sa na mňa pozrela, akoby si očami prosila povolenie. Ja som len nepatrne prikývla hlavou.

Podala mu ruku so slovami: „Rada ťa poznávam. Mama mi o vás dvoch veľa rozprávala,“ povedala a Edward sa na mňa pozrel.

„Ty si jej povedala o nás dvoch?“

„Áno, aj o celej tvojej rodine.“ Ani sa nesnažil namietať, vedel, že by to bolo zbytočné, veď ma už poznal veľmi dobre.

„Posaď sa u nás,“ ponúkla som mu stoličku. Porozprávala som mu celý môj príbeh odkedy sme sa nevideli. Nessie sedela pri nás a upierala pohľad na Edwarda. Aj on niekoľko ráz zablúdil pohľadom k Nessie. Nakoniec som to ukončila s tým, že sa Nessie bude rozvádzať a budeme potrebovať právnika. A to by nebol Edward, keby nám neponúkol svoju odbornú pomoc.

Rozvod niesla Nessie ťažko, ale nakoniec sa podarilo toto nešťastné manželstvo ukončiť. V priebehu rozvodového konania sa Edward zblížil s Nessie. Veľa sa rozprávali o hocičom, dokázali sa spolu smiať, ale aj plakať.

Ja som cítila, že je to pre ňu ta pravá veľká láska, skutočný muž. Muž, ktorý bude moju Nessie nosiť na rukách po celý život a nedovolí, aby jej niekto ublížil.

Renée na Edwarda dlho pozerala s nedôverou, bála sa mužov. No Edwardovi sa podarilo prelomiť ľady tejto detskej dušičky. Teraz sa už spoločne hrávajú, chodia na spoločné rodinné výlety, každý víkend si plánujú spoločné aktivity, žijú ako ozajstná rodina. Keď som ich prišla navštíviť, Renée už párkrát Edwarda oslovila aj tatinko. Tešila som sa z toho, že moja dcéra konečne našla pokoj v duši a milujúceho otca pre svoju dcéru.

Alice bola nadšená z toho, že môže organizovať svadbu mojej dcére, keď ju už nemohla organizovať mne... Tak osud zabezpečil, že sa naše rodiny spojili. Jake sa s tým nezmieril, neodpustil mi, že som dovolila opäť vstúpiť Edwardovi do môjho života a odsťahoval sa od nás. Bolo to tak pre všetkých lepšie...

Autor: GuardianAngel, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Čo mohlo byť, no nebolo II.: