Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Cesta do minulosti 3. časť

29.11.2010 (21:45) • ACullen • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1403×

„U… Upír?” spýtala som sa prekvapene. Na Edwardovej tvári bolo vidieť, že je to pravda.

„Presne tak. Som upír. Žijem, len vďaka Carlislovi, ktorý ma premenil. V tej dobe som umieral. Kebyže mám na výber, a to som v tej dobe nemal, Carlisle by mi určite umožnil sa slobodne rozhodnúť. Neviem, ako by som sa rozhodol v tej dobe, no som šťastný, že ma premenil, pretože som vtedy stretol teba a nechápal som, ako je to možné, keď som ťa stretol v tom kníhkupectve. Neveril som, že si to ty, no tvoja vôňa ma presvedčila,” povedal a popritom sa perami priblížil k mojim.

„Nie! Nechaj ma!” povedala som a z celej sily som sa ho snažila odtlačiť z môjho tela.

„Čo sa deje?” spýtal sa ma prekvapene. Musela som sa premáhať, aby som sa mu nehodila okolo krku.

„Nechcem, aby si sa ma dotýkal, aby si sa ku mne priblížil, a aby si sa so mnou snažil rozprávať!” vykríkla som  a rozbehla som sa smerom k lesu. Dúfala som, že nájdem cestu domov, alebo že natrafím na nejaké auto, ktoré by ma odviezlo do Forks.

„Bella, počkaj!” zakričal, no ja som ho ignorovala rovnako, ako som ignorovala slzy, ktoré sa mi tlačili do očí.

„Bella!” ozvala sa zrazu predo mnou. Prudko som zastala, pretože predo mnou stál Edward, ktorý mal na tvári zmučený výraz.

„Bella, prosím, vypočuj si ma! Neutekaj odo mňa. Počúvaj ma. Ja ti neublížim. A inak, ideš zlým smerom. Poď, vezmem ťa domov,” povedal a natiahol ku mne ruku.

„Neublížim ti!” dodal, keď uvidel zdesenia v mojej tvári.

„A čo ak klameš? Si upír. Si netvor! Monštrum, ” povedala som.

„Máš pravdu. Som monštrum. Lenže to monštrum, ti chce pomôcť. No tak, Bells, nebuď taká. Poď so mnou,” povedal a natiahol ku mne ruku. Chvíľku som váhala, no nakoniec som si uvedomila, že ak tu nechcem ostať, mala by som ho nechať, aby mi pomohol. Edward si očividne vydýchol a ťahal ma smerom, kde podľa neho malo stáť auto. Edward šiel strašne rýchlo a ja som musela bežať, aby som mu stačila.

„Edward, prosím, spomaľ! Už nevládzem,” povedala som, pretože ma už začínali pekelne bolieť nohy.

„Och, prepáč! Odnesiem ťa,” navrhol mi.

„Čože? Ty ma chceš odniesť? Vieš, aká som ťažká?” spýtala som sa udivene.

„Pché!” odfrkol si a vzal ma na ruky.

„Radšej si zavri oči!” povedal s úsmevom. V tej chvíli som nechápala, o čom to hovorí, no došlo mi to, keď sa rozbehol neuveriteľnou rýchlosťou do lesa. Zabudla som na všetko a s otvorenými očami som sledovala mihajúci sa les. Vôbec som si nevšímala vietor, ktorý mi vháňal slzy do očí a ani to, že mi je zle.

„Bella, si OK?” spýtal sa ma Edward. Ani som si nevšimla, že už stojíme pri jeho aute.

„Zrejme si musím sadnúť,” zašepkala som. Edward čakal, či sa ho pustím, no keď videl, že som ešte stále mimo, pomohol mi. Opatrne ma posadil na prednú kapotu auta a čakal.

„Asi to nebol dobrý nápad,” zašepkal, tak aby som ho nepočula. Lenže ja som to počula veľmi dobre.

„Máš pravdu. Nebol. A buď taký dobrý, a zavez ma domov!” povedala som nahnevane. Edward prekvapený mojou náladou, mi len otvoril dvere a potom si neuveriteľnou rýchlosťou sadol aj on. Celú cestu mal na tvári prekvapený výraz. Obaja sme boli ticho a ja som nemala chuť sa s ním začať rozprávať. Po pár minútach som si všimla, že sa na mňa pozerá.

„Čo je?” vybuchla som, keď na mňa bez prestania civel.

„Nič,” zamrmlal a potom sa už venoval len ceste. Premýšľala som nad tým, čo mi dnes povedal. Neviem ako, no stáli sme pred domom mojich rodičov.

„Ako si to vedel?” spýtala som sa.

„Tvoja vôňa. Tu je najsilnejšia,” povedal jednoducho. Zabudla som, že ja upír. Už len pri pomyslení na to slovo ma striaslo. Natiahla som sa za kľučkou, no jeho studená ruka ma zastavila.

„Bella, prosím...” začal, no prerušila som ho.

„Edward, prosím ťa, nechaj ma! Ja... Tvoje tajomstvo nevyzradím nikomu. Nemusíš sa báť. Ale... Nemôžem a nechcem byť s niekým, ako si ty. Mám strach. Bojím sa ťa... Neviem, čo môžem od teba očakávať. A navyše, ako môžeš byť upír? Je to nemožné. Lenže dosvedčuje to fakt, že si tu... Ja... Edward, prosím ťa, pusti ma!” povedala som roztraseným hlasom. Neveriacky sa na mňa pozrel, no pustil ma. Keď som zatvárala dvere, videla som na jeho tvári smútok, ale aj odhodlanie. Rozbehla som sa do domu a chcela som byť, čo najskôr preč. Kopla som do dverí, ktoré sa následne otvorili a ja som vybehla do svojej izby. Zabuchla som dvere a otočila som sa k posteli. Lenže tam sedel on...

„Čo tu chceš?” spýtala som sa.

„Belli, prosím neboj sa ma! Ja ti naozaj neublížim!” povedal dnes už po stýkrát.

„Edward, bež preč!” povedala som a otočila som sa  mu chrbtom, aby nevidel tie slzy.

„Bells, neplač! Kvôli mne nie,” povedal a aj som cítila, ako ma zozadu objal. Bolo to príjemné, a tak som sa uvoľnila. V tej chvíli som vedela, čo cítim. Nebol to strach z toho, že je upír, ale strach z toho, že ma odmietne. Že odmietne moju lásku. V tejto chvíli som bola rada, že je tu. Rozhodla som sa. Buď teraz, alebo nikdy.

„Edward, ja... Chcem ti niečo povedať,” prelomila som to dlhé ticho.

„Tak hovor,” zašepkal.

„Ja k tebe niečo cítim. Myslím si, že to nie je strach. Je to niečo silnejšie. Edward, milujem ťa!” vyhŕkla som. Edward na mňa prekvapene pozrel a potom sa rozosmial.

„Bella, ja... Som v šoku. Áno v šoku,” povedal a ešte stále sa smial.

„Je ti niečo na smiech? Ak áno, tak vypadni!” povedala som nahnevane. Tak ja mu tu poviem, že ho milujem a on sa mi ešte smeje?! Tak to teda nie. Keď videl môj výraz, smiech ho ihneď prešiel.

„Prepáč. Ja som len prekvapený. Vieš, chcel som ti povedať to isté,” povedal a usmial sa.

„Čo?!” zvrieskla som. Edward nadskočil, ale potom sa mi pozrel do očí a ja som vedela, že to myslí vážne. Nevedela som prečo, ale dostala som neuveriteľnú chuť ho pobozkať. Opatrne som mu dala ruky okolo krku, a jemne som sa mu perami obtrela o tie jeho. Edward si len vzdychol a objal ma okolo pásu. Stáli sme tam dosť dlho a bozkávali sme sa, keď vtom mi zazvonil mobil. Na displeji bolo neznáme číslo.

„Áno?” spýtala som sa.

„Bella?” ozvalo sa z druhej strany. Ten hlas som okamžite spoznala.

„Alice?!” vykríkla som. Všimla som si Edwardov prekvapený pohľad.

„Áno, som to ja. Ešte stále bývate vo Forks?” povedala.

„Áno,” prikývla som, aj keď ma ona nevidí.

„To je super. Práve sme sa vrátili. A ak si dobre myslím, tak môj brat je u teba,” oznámila mi.

„Tvoj brat?!” spýtala som sa prekvapene.

„Hej! Edward,” odpovedala nenútene. Edward? V tej chvíli mi niečo došlo.

„Takže, aj ty si...” nedopovedala som.

„Nie! Ja som poloupír,” povedala a zasmiala sa.

„Ahá!” Na nič iné som sa nezmohla.

„Bella, počuj, viem, že je u teba Edward. Daj mi ho k telefónu. Prosím,” požiadala ma. Otočila som sa na Edwarda a podala som mu telefón. Neviem prečo, ale vyšiel na chodbu. Keď sa po pár minútach vrátil, na tvári mal úsmev.

„Bells, urobíme si výlet,” povedal a s neuveriteľnou rýchlosťou si ma vyhodil na chrbát. Vyskočil so mnou von oknom a bežal hustým lesom. Neviem, ako dlho bežal, no zrazu sme sa ocitli pred veľkým a krásnym domom.

„Bella!” vykríkla Alice, ktorá sa zjavila vo dverách. Pribehla ku mne a objala ma. Lenže neodhadla silu a vyrazila mi dych. Zasmiala som sa, no to už ma obaja ťahali do toho krásneho domu...

Celý večer som strávila u Cullenovcov. Edwardova rodina bola naozaj milá. Obľúbila som si ich. Hlavne Emmetta. Ako mi povedal, so mnou problém nemá. Skôr si myslí, že to Edward je magor. Bol naozaj zábavný. Zhovárala som sa aj s Carlislom, a on povedal, že vtedy tam moju vôňu cítil. Nikdy som sa necítila tak dobre ako dnes. Chcela som už ísť domov, no Edward povedal, že vonku je už zima a nikam nepôjdem.

„Ale ja musím,” namietla som.

„Nie! Ostaneš tu,” povedal ráznym hlasom.

„Edward...” chcela som namietať, no on ma pobozkal a ja som stratila všetko svoju vôľu. Edward vedel, že má vyhraté a vzal ma do jeho izby, kde ma opatrne položil na posteľ a zaželal mi dobrú noc...ííí

Ráno ma zobudila Alice. Vraj musím vstávať, pretože máme veľa práce.

„Edward!” zakričala som, pretože ma dieťatko opäť koplo. Áno, som tehotná. Tehotná s mužom, ktorého milujem. Sme spolu už štyri roky a za ten čas som sa stihla zoznámiť s upírskymi pravidlami. Edward hovorí, že keď sa dieťa narodí, bude ma musieť premeniť. Som nadšená, že konečne budem ako on. Konečne sa ma nebude dotýkať ako krehkej bábiky.

„Alice, môžeš ju nechať?” povedal Edward, keď vstúpil do izby.

„Ale no tak! Vieš koľko máme práce? Musím sa pripraviť,” zakvílila Alice, no Edward už nestihol odpovedať, pretože sa v celom dome ozýval môj krik. Cítila som, ako sa dieťa derie von z môjho brucha. Bola to neuveriteľná bolesť.

„Alice, rýchlo zavolaj Carlislovi! Nemáme čas!” kričal Edward a snažil sa ma upokojovať. Priala som si, aby som nezatvorila oči. Aby som videla tvár nášho bábätka. Aby som ho mohla cítiť pri sebe, no to sa už nikdy nestane. Zatvorila som oči a cítila som, ako ma pazúry tmy ťahajú hlbšie a hlbšie...

„Ako dlho ešte?” začula som cez hmlu.

„Už nie dlho. Ešte pár minút,” povedal druhý hlas. Čo sa to deje? Som mŕtva? Asi som v pekle, pretože na celom tele ma pálil oheň. Cítila som ho všade, no najsilnejší bol v mojej hrudi. Vedela som, že už Edwarda nikdy neuvidím. A dokonca ani naše dieťatko. „Lenže, ako je to možné, že ten oheň ustupuje?” napadlo mi zrazu. Cítila som, že oheň mizne z mojich nôh, rúk, a že sa sťahuje do môjho srdca. Moje srdce sa rozbehlo na posledný beh. Vedela som, že to jeden z nich prehrá. Buď oheň, alebo moje srdce. Ubehlo ďalších pár minút a moje srdce vydalo posledný zvuk. Len tiché BUCH – BUCH! V tej chvíli ostalo nehybné a studené. Lenže prišla som na to, že nie som mŕtva. Cítila som sa inak, no nie na mŕtvolu. Vedela som, že raz budem musieť otvoriť oči, no bála som sa.

„Bella?” ozval sa niekto vedľa mňa. Bol to Edward. Prudko som otvorila oči a uvidela som jeho nádhernú tvár. Lenže nebol sám. Okolo krku sa mu držalo krásne dievčatko.

„Renesmee,” zašepkala som. Edward sa na mňa prekvapene pozrel, no potom sa usmial.

„Renesmee,” povedal aj on a dal mi dlhý bozk. V tej chvíli som vedela, kde som a s kým som. Bola som s rodinou, ktorú nadovšetko milujem a s dcérkou, ktorá mi priniesla do života nové svetlo, ako aj jej otec...

The End