Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Čakal som na teba...

25.11.2010 (21:00) • Esprit • FanFiction jednodílné • komentováno 2× • zobrazeno 4491×

Vyletel som hore schodmi s Rosalie za pätami a mojou Bellou zvíjajúcou sa mi v náručí. Jacob šiel hneď za nami, ale nevenoval som mu žiadnu pozornosť. Nie, takto to nemôže byť, musí to spraviť Carlisle, niečo sa môže stať... Jedna časť mojej mysle sa mučila predstavou Belly, mŕtvolne bledej, ako leží na operačnom stole... Nie!

„Morfium!“ zvrieskol som na Rosalie.

Rýchlo som ho chytil a vstrekol Belle do ramena, zatiaľ čo Rose jej strhávala šaty. Pomedzi to sme počuli ešte ďalšie chrupčanie a praskanie. Je ešte niečo, čo nemá zlomené? zmučene mi prelietlo hlavou. S Rosalie nám však napadlo niečo ešte horšie – odlúčila sa jej placenta.

Medzitým sa Bella prebrala. Samozrejme, jej jediné chrčiace slová patrili záchrane dieťatka. Ako vždy, záleží jej iba na druhých, nie na sebe. Mne však záleží iba na nej, na nikom inom. Bella musí prežiť, na to jediné sa musíme sústrediť.

Rosalie zdvihla skalpel a tenkú napnutú pokožku na Bellinom bruchu preťala jasná červená. Krv sa začala valiť z prerezaného miesta, ale dôveroval som Rose a mojou jedinou starosťou bolo, aby mala Bella v tele dostatok morfia na utlmenie bolesti. Vtom som zachytil podtón jej myšlienok a nemusel som sa ani obzrieť, aby som videl, ako jej z očí srší smäd.

„Rose, nie!“ zahučal som, ale nemohol som sa pohnúť, Belle som musel pomôcť s dýchaním. Nie, nie, nie...

Jacob, ktorý tam doteraz len stál s doširoka otvorenými očami, sa konečne spamätal. Vďakabohu. Schmatol Rosalie za hlavu a kopol ju do brucha. Vyhodil ju von do náručia Alice, ktorá ju hneď odvliekla preč.

Do toho všetkého sa ozvalo ďalšie prasknutie, o mnoho hlasnejšie ako ostatné. Chrbtica! Rýchlo som sa premiestnil k jej bruchu, z ktorého stále tiekla krv a zavrčal na Jacoba, nech začne s umelým dýchaním.

Počul som, ako Jacob horúčkovito masíruje Bellino srdce, ktoré však vydávalo iba slabé tu-tum. Mne sa ale nedarilo. Skalpelom som sa nemohol k plodu dostať, tak som bez  rozmýšľania použil svoje zuby. Podarilo sa.

V rukách som držal malý zakrvavený balíček a zrazu všetok zvuk ustal. Z môjho náručia sa na mňa pozeral pár takých istých čokoládových očí, aké má moja Bella. Bol to len zlomok sekundy, no celkom hmatateľne som pocítil, ako sa moja láska zväčšuje a prijíma medzi seba toto malé stvorenie.

„Renesmee...“ zašepkal som.

„Podaj mi ju,“ zachrčala Bella. Rozum mi odporoval, mohol som jej však v niečom nevyhovieť?

Pomaly som jej ju podal do slabého náručia. Jacob sa zatváril, akoby ním prešiel elektrický šok a ani sa nepohol, svoje oči upieral na tie Belline.

„Renes... mee. Taká... krásna.“

Zrazu sa Renesmee zohla k Bellinmu prsníku a ja som vedel, čo urobiť. Bleskovo som jej ju vytrhol, než by ju stihla pohrýzť. Bella sa však nachvíľu zatvárila zvláštne a s posledným buchnutím jej srdce zastalo. NIE! Stál som tam a pozeral, neschopný akejkoľvek reakcie. Svet sa mi roztrieštil na milióny kúskov a ja som práve bolestivo vnímal túto skutočnosť, keď sa ozvala Rosalie.

„Edward, daj mi Renesmee. Nič sa jej nestane, sľubujem. Postaraj sa o Bellu, nesmie zomrieť.“

S jej slovami sa vrátila realita a ja som si uvedomil, čo tu robím. Rýchlo som jej ju podal a chňapol po striekačke s jedom.

„Pumpuj!“ nariadil som Jacobovi a vstrekol jed priamo do Bellinho srdca.

Sám som ju potom hrýzol na rôznych miestach a vypúšťal jed, hneď na to tie rany uzatváral, aby sa udržal vnútri. Jacob stále masíroval srdce, no po chvíli som ho odstrčil a robil to sám, rýchlejšie.

V Jacobovej hlave sa rojili rôzne myšlienky, ale prevládala jedna, ktorá mu, tak ako mne, ničila vnútro. Už nemáme nádej, však? Máme! Zúfalo som masíroval pomaly búšiace srdce. Vtedy do izby vbehol Carlisle. Vďakabohu! Jemne ma odstrčil, ako ja predtým Jacoba, a začal rôzne vyšetrenia. Pobehoval okolo nej, pichal morfium a rôzne iné striekačky, no po chvíli prestal.

„Už sme spravili všetko, čo bolo možné. V Bellinom tele práve prebieha premena. Dobrá práca. Dieťatko je zdravé?“  spýtal sa.

S Jacobom sme si silno vydýchli. Bella bude žiť! bolo jediné, na čo som mohol myslieť. Neveril som, že sa to podarí. Ale ona áno. Verila tomu, že budeme už navždy spolu, aj s naším dieťatkom. Renesmee... Už nikdy nebudem neveriť niečomu, čo povie.

Presedel som pri nej celé tri dni a sledoval, ako sa postupne mení. Už som ani necítil výčitky svedomia, že z nej robím netvora, pociťoval som len obrovskú úľavu a šťastie, že budeme spolu, všetci traja.

Jacob tu bol so mnou. Tiež sa od nej nepohol ani na krok, no v myšlienkach som mu často zazrel niečo... Kým som stihol prísť na to, o čo ide, rýchlo začal myslieť na niečo iné. Akosi som to však neriešil.

Zrazu, v posledný deň, Jacob vyskočil. Nechápavo som sa na neho pozrel, no v myšlienkách mi poslal, že sa ide na chvíľu prejsť. Zvláštne. Prešli však jedna, dve, tri hodiny a Jacoba nikde. Už som sa postavil, že pôjdem zavolať Alice, aby ho našla, keď sa mi za chrbtom ozval hlboký nádych.

Rýchlo som sa otočil a uvidel Bellu, ako otvára svoje krvavočervené oči.

O 7 rokov neskôr:

„Renesmee, poď už, čo to tam ešte robíš?“ kričala na mňa zdola mama. Ach jaj.

„Mami, hneď som tam. Len ešte niečo musím urobiť!“ zakričala som jej späť.

Zvrtla som sa do svojej starej izby a lúčila sa so všetkými spomienkami, ktoré som tu prežila. Ako som spávala v objatí medzi mamou a otcom, potom medzi dedom a babkou, Jazzom a Alice, a v neposlednom rade medzi Emmettom a Rosalie. Tie noci u nich v izbe patrili medzi tie najvtipnejšie. Emmove rozprávky ma skôr vystrašili ako uspali a sledovať, ako mu potom Rose nadáva, patrilo medzi najhoršie skúšky môjho sebaovládania. Nerozosmiať sa vtedy, to bol hrdinský výkon.

Poslala som vzdušnú pusu každému kusu nábytku a zbehla dole schodmi rovno cez otvorené dvere do otcovho Astona.

Sťahujeme sa. Všetci sú už na to zvyknutí, len ja nie, lebo od svojho narodenia, až doteraz, som bývala vo Forks. Nikdy som však nemala priateľov, pretože by si ihneď všimli môj zrýchlený rast. Teraz som však už prestala rásť a začnem chodiť do školy, spolu s mojou rodinou.

Po niekoľkých hodinách sme prišli až do Vancouveru. Zastavili sme až pred elegantne zariadeným, znovu preskleným domom. Nikdy neprestanem obdivovať Esmino umenie.

Vystúpila som a poriadne sa ponaťahovala, zatiaľ čo ma ostatní s pobavením sledovali. No čo už, som spolovice človek, tak mám aj niektoré ľudské potreby. Nevedela som však, prečo tam len tak postávame, tak som ako prvá vošla do nášho nového domu s ôsmimi upírmi za chrbtom.

Nechali ma, nech si prvá vyberiem izbu, tak som všetky rýchlo pobehala a zobrala si tú s výhľadom do lesa. Mala jednu presklenú stenu, presne ako otcova stará izba vo Forks. Veľká posteľ s baldachýnom stála oproti obrovskému šatníku, ktorý si do každej izby pretlačila Alice, ako som tipovala. Taktiež jednu stenu lemovala dlhá polička s mojimi najobľúbenejšími knihami a CD-čkami, a pohľad mi zablúdil aj k obrovskej stereo súprave. Nuž, musela som skonštatovať, že presne vedia, čo sa mi páči.

Ostatní si tiež vybrali izby, k môjmu sklamaniu, rodičia presne vedľa mňa. Stále ma chcú kontrolovať. Aj keď ani nemusia, lebo som to najvzornejšie dieťa v puberte pod slnkom. Nie som drzá, nechodím na večierky a ešte nikdy som nemala chlapca. A to už vyzerám na sedemnásť, pomaly aj na osemnásť. Vždy sa obhajujem tým, že som proste nikde nechodila a ostatní o mne ani netušili, ale tichý hlások v mojej hlave mi našepkával, že by ma aj tak nikto nechcel. Podivný miešanec...

Vyšla som z izby s trochu poklesnutým úsmevom a šuchla sa medzi ostatných na pohovku. Emmett sa samozrejme zmocnil ovládača a prepol na nejaký bejzbalový zápas. Mám pocit, že v poslednom čase sme nepozerali ani nič iné. Ale keď Emm sa vždy teší ako malé decko, keď má jeho favorit bod a ja si z neho potom môžem robiť srandu. My dvaja sme taká dvojka, neustále sa podpichujeme, ja si ho doberám kvôli bejzbalu a on mňa kvôli mojej nešikovnosti, zdedenej po mame. Aspoň sa mám na čo vyhovárať. Schúlila som sa na otcovej hrudi, ako malé dievčatko, a po dlhej únavnej ceste som zaspala.

Zobudila som sa už vo svojej posteli, starostlivo prezlečená do nočnej košele a pozakrývaná až po uši. Sotva počuteľne som si vzdychla. Stále sa o mňa starajú, akoby som bola malé dievčatko, pomyslela som si. Ešte šťastie, že ma otec nepočuje.  Asi keď som mala päť rokov, zistili sme, že keď chcem, otec mi nemôže čítať myšlienky.

Akoby som si niečo vzala z oboch rodičov, po matke mám štít, ktorý však nemôžem dať aj na iných ľudí, a po otcovi to zvláštne prenášanie obrazov do cudzích myslí. Niekedy to bola výhoda, keď som chcela niekomu povedať niečo, čo nemali počuť ostatní. Väčšinou ten niekto bol Emmett.

Pozrela som sa na hodinky – šesť ráno. Ešte šťastie, že som sa zobudila tak skoro. Dnes pôjdem prvýkrát do školy a absolútne neviem, čo od toho mám očakávať. Ani stresovať sa nemôžem, lebo sa ku mne nenápadne pripletie Jasper a hneď sa cítim ako v rozprávke. Osprchovala som sa a zišla dole na raňajky. Esme sa toho ujala, na stole ma čakali toasty so syrom. Mňam.

Keď som sa chystala naspäť so svojej izby, schytila ma Alice a za pár sekúnd som sedela na stoličke pred obrovským zrkadlom v jej izbe. Na posteli sa ešte rozvaľoval Jasper a s pobavením sledoval, čo sa bude diať.

Vyčítavo som sa na Alice zahľadela, no ona ma hneď otočila naspäť ku zrkadlu. Až teraz som si všimla miliónov líčidiel a na svoj odraz v zrkadle som nahodila najviac vydesený výraz, akého som bola schopná.

„Ale, ale, trochu úsmevu, Nessie. Je to predsa tvoj prvý deň v škole, to tete Alice nemôžeš odoprieť,“ zašveholila mi do ucha. Ako by som proti nej mala šancu.

Zavrela som oči a pretrpela som všetky zásahy do môjho výzoru. Nadprirodzenou rýchlosťou ma po tvári šteklili rôzne štetce a iné vecičky, ktorých názvy som nikdy nejako nepostrehla.

„Tak, a majstrovské dielo je hotové,“ povedala Alice a ja som konečne otvorila oči.

Teda! To bolo prvé, čo ma napadlo. Zo zrkadla sa na mňa totiž pozeral niekto iný. Prekvapené oči mal orámované dlhými čiernymi riasami, pleť mala jemný broskyňový nádych a pootvorené pery sa trblietali pod vrstvou slaboružového lesku.

„Alice! Veď to nemôžem byť ja!“ zvolala som.

Al sa len samoľúbo usmiala a pokývala hlavou k šatníku. Mala by som sa báť, ale vlastne som sa len tešila, že konečne raz budem, aj podľa mňa, vyzerať pekne.

„Máš nejakú konkrétnu predstavu?“ spýtala sa pochybovačne. Nechápala som, prečo to všetci berú ako nejaký veľmi dôležitý deň, veď idem len po prvýkrát do školy. Hneď ako som na to pomyslela, rozosmiala som sa.

Aj tak som pristúpila k Alice a ukázala jej, podľa mňa, najvhodnejšie oblečenie. Obyčajné rifle, nejaké tričko, na to košeľa a podľa možnosti vlnená čiapka. Ona však zhrozene zavrtela hlavou a ja som mala pocit, že mi priamo na mieste spraví prednášku o najnovších módnych trendoch. Namiesto toho ma len zatiahla do šatne dvakrát väčšej ako táto izba.

Postavila ma doprostred a rýchlo rozopínala rôzne obaly na šaty. Než som sa stihla pozornejšie zapozerať na všetko čo robí, strčila mi do rúk nejaké oblečenie a poslala prezliecť. Presnejšie povedané, zavrela ma tam, kým som to na seba dávala.

Kriticky som si ho prezerala a len potichu žasla. Bolo nádherné, ale určite nie na mne. Krátke fialové šaty, iba do polky stehien tesne obopínali moju postavu a celkom som bola rada, že tam nie je veľký výstrih. Aj tak si nemyslím, že mi to prejde u rodičov, tak som to nechala tak. Na nohy som si obula biele topánky na opätku, aj keď moja chôdza sa tým stala o dosť pomalšia. Vlasy som si trochu našuchorila, ale inak som si ich nechala tak.

Pomaly som otvorila dvere od šatne a uvidela dva páry prekvapených zlatých očí. V Aliciných sa za chvíľu objavila spokojnosť zo svojej práce a v Jazzových obdiv.

„Tak, ako vyzerám?“ predniesla som a krátko sa zatočila, užívajúc si to.

„Krásne, ako vždy,“ povedali obidvaja naraz.

Zasmiala som sa a pobozkala ich na líce. Ostatní už boli pripravení, tak som len vyšla z domu a namierila si to tentoraz k Volvu, ktoré sme používali, keď sme nechceli byť príliš nápadní. Ozvalo sa jedno obdivné zapískanie od Emmetta, hneď na to facka od Rose a pár zdesených pohľadov od otca. Už sa nadýchol, že niečo povie, keď ho mama predbehla.

„Edward, hocičo chceš povedať, nechaj si to pre seba. Podľa mňa Renesmee vyzerá očarujúco.“ Usmiala sa.

Vyrazili sme a šialeným tempom sme sa dostali ku škole. Alice a Esme nám už všetko vybavili, tak sme sa len rozdelili do ročníkov a každý sa vybral do svojej triedy. Jazz a Rosalie šli do tretieho ročníka, mama s otcom do druhého a ja, Al a Emmett do prvého. Esme sa dokonca podarilo získať miesto učiteľky biológie, takže sme tu boli celá rodinka, okrem starého otca. Ten si, samozrejme, začal vybavovať miesto v nemocnici.

Moja prvá hodina bola telesná, ale s Alice v dvojici som to ako-tak zvládla. Moja schopnosť byť absolútne drevo na všetky športy ma však ani dnes nesklamala a párkrát som sa bála, že ublížim aj Alice, hoci moja milovaná teta je nesmrteľná. Ďalšia v poradí, angličtina, sa mi páčila najviac. Sedela som síce sama v prvej lavici, ale to mi nebránilo v tom, aby som si túto hodinu dokonale neužila. Brali sme romány, takže ruku som mala skoro stále zdvihnutú.

Tretia hodina, bohužiaľ, bola mnou nenávidená matematika. Ten slizký učiteľ Tanner ma donútil predstaviť sa pred celou triedou, ktorá sa na mojom koktajúcom prejave len chichotala. To sa mi to pekne začína. V podobnom duchu sa to nieslo až do obeda, kedy sme sa všetci zišli a zamierili do jedálne, kde si nás všetci mohli zblízka obzrieť.

Vošli sme do chátrajúcej budovy, ja v tesnom závese rodičov. Myslím, že v tej jedálni nebolo tváre, ktorá by na nás nepozerala s otvorenými ústami. Bola som šťastná, že nemusím čítať ich myšlienky ako otec. Ten však vyzeral, že sa už-už vrhne na nejakých nechutných chalanov, ktorí na mňa oplzlo pozerali. Živo si viem predstaviť, na čo myslia.

Zobrala som si najlepšie vyzerajúce jedlo, teda kúsok naťahujúcej sa pizze, a ostatní ma nasledovali. Sadli sme si ku stolu čo najďalej od ostatných, hoci aj tam sme počuli všetkých šepkajúcich tínedžerov. Nahádzala som to do seba a smutne pozrela na nedotknuté jedlo mojej rodiny. Určite pri nich vyzerám pažravo.

Celý deň bol celkom v pohode, jednu hodinu som mala aj s Emmettom, takže nás učiteľ musel stále napomínať. Keď sme prišli domov, všetci sa rozliezli po dome. Otec si sadol k pianu s mamou na kolenách, Emmett k televízoru, Rose s Jasperom hrala šach a Alice plánovala nákupy. Dúfam, že ma neodvlečie zo sebou.

Šinula som si to k svojej izbe, že si pustím hudbu, keď som pohľadom zavadila o otvorené dvere rodičov. Nedalo mi to a nazrela som dovnútra. Ich izba bola tiež pekne zariadená, ale to nebolo to, čo ma zaujalo. Vedľa postele, napoly schovaná za nočným stolíkom, bola malá škatuľa.

Potichu som za sebou zavrela dvere, kľakla si na kolená a otvorila ju. Nebolo tam veľa vecí, ale aj tak ma jej obsah absolútne prekvapil. Bolo tam pár fotografií, na jednej mama s otcom, Charliem, Alice, alebo s nejakým dievčaťom, ktoré som nepoznala. Mama však na tých fotografiách mala rovnaké čokoládovohnedé oči ako ja, a v tvári červeň, očividne sa nerada fotila.  Taktiež tam bolo jedno CD a list, z ktorého boli čitateľné asi dve slová a inak tam bolo strašne veľa machúľ. Podpísaný Jacob. Zvláštne. Mama ho nikdy nespomínala.

Aj tak mi nešlo do hlavy, prečo si schovávala veci zo svojho minulého života. Mala som zlý pocit, či jej nechýba. Určite nie, veď toto si vždy želala, hovorila som si. Už tisíckrát som počula ich strastiplný príbeh. Milovala som ho, najmä preto, že mal šťastný koniec.

Keď som tam všetky tie veci chcela vrátiť, padol mi zrak na kúsok fotky vytŕčajúcej spod okraja škatule. Vytiahla som ju a spoza nej vypadlo ešte niečo, akoby nejaký ďalší list. Z fotografie sa na mňa usmievala ľudská mama s nejakým mužom tmavej pleti a s dlhými čiernymi vlasmi. Vyzeral ako Indián. Musela som si však priznať, že bol veľmi pekný a dosť dlhú chvíľu som z neho nemohla spustiť oči. Čo bolo však horšie, držal mamu okolo pása a ona mala ruky okolo jeho krku. Človek by povedal, že sú pár. Rýchlo som schmatla list a pustila sa do nahusto načmáraných písmen.

Milá Bella,

keď budeš toto čítať, a dúfam že ti to Edward dá ako prvej, budeš už po premene a staneš sa tým, čo najviac nenávidím. Viem, že si si priala, aby to bolo ako predtým, lenže to už nejde. Bella, stále ťa milujem a nemohol  by som takto existovať. Bude to lepšie, pre nás obidvoch, aby som odišiel. Nebudem ťa oberať o tvoje šťastie, mala si ho počas života príliš málo. Pevne verím, že na mňa zabudneš, hoci ja na teba nikdy.

S láskou, Jacob

P.S.: Dúfam, že z tej malej... nebude monštrum.

Posledné slová boli rozmazané, akoby ich písal niekto z hrozne trasúcimi sa rukami. To bolo však to posledné, čo ma zaujímalo. Všetko okrem tej fotografie som hodila naspäť do škatule, hodila ju za nočný stolík a vybehla som z izby, tresknúc dverami za sebou. Schody som brala po dvoch, aj po troch, alebo bolo mi jedno, že sa tu môžem natiahnuť.

Zúrivo som zabrzdila pred rodičmi a ukázala na tú fotku a spýtala sa, kto to je. Neviem, prečo ma to tak strašne nahnevalo, ale nejakým spôsobom mi na tom chlapcovi záležalo a hnevala som sa, že mu mama ublížila. Nechcela som si to priznať, ale na spodu mojej duše ma zožierala žiarlivosť. Čo to so mnou je?

Mama sa na mňa vydesene pozerala, potom na otca. Ten sa chopil iniciatívy a vytiahol ma von, pomedzi vyvalené tváre ostatných.

„Mladá dáma, môžeš mi láskavo povedať, prečo tak šalieš, kvôli jednej fotke? No tak mama mala jedného... neodbytného kamaráta. To je celé.“ Nahnevane sa otočil naspäť k domu.

„Otec, ako je potom možné, že vedel o upíroch? Alebo bol tiež?“ prskala som.

Obrátil sa naspäť ku mne, vzdychol si a tlačil si na koreň nosa. „Fajn, myslím, že by si o tom mala aj tak vedieť.“

Začal rozprávať a vybral sa smerom do lesa. Potešila som sa, konečne ma berú ako dospelú! Postupne sme prišli až na jednu lesnú čistinku. Otec mi pomedzi to rozprával o Jacobovi, ako sa spoznal s mamou a ako sa do nej zamiloval. Stihol sa aj zmieniť, ako ma od začiatku nenávidel, a kým si to uvedomil a prerušil sa, zasiahla ma dosť silná rana priamo do srdca. Tak ten Jacob ma ani nepoznal a už ma nenávidel?

Ostatné vety som už vnímala iba na pol ucha, stále som premýšľala nad týmto. Nechápem však, prečo mi to zatajili. Neskôr mi to povedal – mama bola naňho veľmi citlivá, chýba jej a nenávidí sa za to, že mu ublížila. Uvedomila som si, čo som spravila a náhle ma zaplavil pocit viny. Chúďa mama.

Keď otec skončil, vedela som už o všetkom, čo sa medzi nimi stalo, žiadne prerušené miesta. Čím ďalej, tým viac mi však na tom Jacobovi začínalo záležať, keď som počula, ako ho mama zraňovala. Nezaslúžil si to. Mal spoznať nejaké dobré dievča, ktoré by ho ľúbilo... Až neskoro som si uvedomila, že premýšľam o sebe.

„Nessie, Nessie! Počúvaš ma? Už by sme sa mali vrátiť domov,“ povedal a vytrhol ma zo zamyslenia.

„Hm, môžem tu ešte chvíľu ostať? Rada by som si tu ešte len tak poležala.“ Usmiala som naňho.

Prikývol a len dodal, nech som do zotmenia doma. Tak som sa natiahla na zem, vnímala vôňu sviežej trávy, a myšlienky mi opäť blúdili okolo Jacoba. Zrazu ma som začula nejaký zvuk po mojej pravej strane, a keď som sa tam rýchlo otočila, uvidela som nejakú postavu, schovanú za tieňmi stromov.

Jacob:

Pomaly som dával jednu labu pred druhú. Nebavilo ma to, ako všetko tu, nebavil ma život. Chcel som umrieť. Nič ma tu nedržalo. Iste, moja rodina – lenže oni si už aj tak myslia, že som mŕtvy.

Ale aj cez to všetko ma nejaká neviditeľná sila tiahla na toto miesto. Hocikedy, keď som chcel len tak bežať, som si po chvíli uvedomil, že smerujem sem, ku kanadským hraniciam. Tak som sa vzdal, ako vždy.

Bolestivo som zavyl, keď sa mi znova vynorili spomienky, toľko rokov potlačované. Zviezol som sa na zem a ticho vnímal všetku tu lásku, čo som k nej cítil. Nie, ani tie roky nepomohli. Stále som ju miloval, ale nemohol som byť pri nej a kaziť jej šťastie. Len dúfať môžem, že sa má s tým svojím ciciakom a tým malým monštrom dobre...

No, asi už nebude malé. Ktovie, či je stále netvor, keď už vie samostatne premýšľať. Asi nie. Cullenovci by niečo také nedovolili. Skrútil som sa pri pomyslení na ich meno, na jej meno. Ale už som mal toho dosť, žiť iba kvôli spomienkam.

Vstal som a rozhliadol som sa okolo seba. Bol som vo Vancouveri, lebo som nemal silu odporovať. Proste ma sem nohy niesli a ja som nemal ani dôvod povedať nie... Určite nájdem nejaký spôsob, ako sa zabiť a skončiť toto večné utrpenie. Žiadna bolesť sa nevyrovná tej, ktorú cítim...

Utekal som smerom k moru, keď mi do nosa udrel hnusný, sladkastý zápach. Hneď som vedel, že tento upíri pach poznám, ale nevedel som si ho k nikomu priradiť. Čo bolo však horšie, započul som aj jedno srdce, trepotajúce sa ako kolibrík. Pre mňa to znamenalo jediné – upír má vyhliadnutú svoju obeť, ktorá je poriadne vystrašená. Veď bodaj by nebola.

Mne by to však dosť pomohlo. Hneď tu a teraz ma zabije upír, a keď sa budem dlho držať, poskytnem jeho obeti aj dostatok času na útek. Hnal som sa za tým zvukom a prudko som zabrzdil, keď som ho počul z dostatočnej blízkosti. Upíri pach sa však stratil a ja som preklínal svoje nešťastie. Žeby si to rozmyslel?

Podišiel som bližšie, stále skrytý v tieňoch stromov a uvidel som iba jedno dievča, ležiace na tráve. Dosť ma to prekvapilo, lebo od nej pochádzal ten splašený zvuk, hoci vôbec nevyzerala vystrašená. Zrazu sa obrátila a uvidel som jej dokonalú tvár.

Zaplavilo ma obrovské teplo, všetky moje bolestivé spomienky sa zmazávali a všetka láska, ktorú som kedy ku niekomu cítil, sa spojila a premiestnila do toho dievčaťa ležiaceho na lúke. Cítil som, ako ma to k nej ťahá, akoby ma na nohách držala práve ona, že ona je dôvod celej mojej existencie. Priam som videl, ako ma k nej pripútalo milión oceľových káblov, a kamkoľvek pôjde, pôjdem s ňou.

Z toho šoku som si ani neuvedomil, že som sa, po prvýkrát za sedem rokov, premenil do svojej ľudskej podoby. Dievča, moje osobné Slnko, sa zrazu prudko postavilo a zahľadelo sa mi rovno do očí. Žeby ma videla?

Natiahol som si na seba šortky, ktoré som nosil priviazané na nohe, ale nikdy som ich nepoužil. Zhlboka som sa nadýchol a pomyslel si: teraz alebo nikdy. Vyšiel som spomedzi stromov, ani raz som z nej nespustil oči.

To, čo som však vôbec nečakal, bolo, že dievča sa začalo smiať. Žeby som sa pripútal k utečenkyni z blázinca? Nezdalo sa mi to pravdepodobné, lebo inteligencia v jej čokoládovohnedých očiach sa nedala poprieť.

Moment! Čokoládovohnedé oči? Poznám len dvoch ľudí, ktorý ich mali presne také isté. Čakal som príval bolesti, keď som si znovu spomenul na Bellu, no nič. Mohol som si vybaviť všetky naše spoločné spomienky, pri ktorých by som mal trpieť, a nič.

Dievča sa však stále neprestávalo smiať. A keď konečne prestalo, začalo si niečo mrmlať popod nos. Napol som uši a koniec som zachytil:

„...tak ja už mám aj halucinácie? S tým sa musím pochváliť Emmettovi. Normálne si o ňom premýšľam a on zrazu vyjde spoza stromov?“ A znovu sa začalo smiať.

Ona ma pozná? To predsa nie je možné. Podišiel som ku nej bližšie a povedal si, veď ako idiot som už aj tak vyzeral, že nemám čo stratiť.

„Ahoj, hm... Čo tak sa... Ja som... Nepoznáme sa...“ Nedokázal som povedať súvislú vetu.

Dievča sa na mňa zarazene pozrelo, akoby nečakalo, že viem rozprávať. Pozornejšie sa na mňa zahľadela a v očiach sa jej striedalo prekvapenie, rozpaky, znova prekvapenie a nakoniec to, čo sa mi páčilo najviac. Zato ja som sa cítil ako slepec, ktorý po prvýkrát vidí slnko, akoby som chodil roky po púšti a po prvýkrát pocítil dažďové kvapky na svojej tvári, akoby ma ofukoval svieži vetrík v ohromnom teple. Užíval som si to, kým dievča znovu neprehovorilo.

„Jacob?“ povedala a oči sa jej rozsvietili.

Je to možné? Je to naozaj ona? Je to osoba, ktorú som nenávidel najviac na celom svete?

„Renesmee?“ vyslovil som to slovo s láskou, pohrával som sa s ním na perách.

Ani jeden sme neodpovedali. Stačil nám pohľad na toho druhého. Pomaly som si vedľa nej ľahol na zem a nespúšťal z nej oči. Bola taká krásna.

Bronzové vlasy sa jej vlnili okolo chrbta, pri každom jej pohybe trochu podskočili. V obrovských očiach, toľko podobných jej matke, sa dali čítať všetky myšlienky a nálady. Trochu úzky noštek a bezchybné pery, ktoré boli stále trocha pootvorené v nemom úžase.

Ticho sme tam ležali a užívali si spoločnú blízkosť. Konečne som ju našiel. Moju druhú, nezameniteľnú polovičku. Na ňu som po celé tie roky čakal...

Ani neviem, koľko sme tam ležali, keď ticho preťala prvá veta, vyslovená jej hlasom ako zvonkohra. Začali sme sa rozprávať, o chvíľu sme o sebe vedeli všetko. Dokonale ma chápala, každý môj krok, nemusel som jej nič vysvetľovať. Aj ona mi rozprávala o ich živote vo Forks. Rozprávala aj o Belle. Vtedy sa odmlčala a pozorne sa na mňa zadívala. Moja tvár však vyžarovala iba pokoj a šťastie, zmienka o Belle so mnou nespravila nič.

Už sa začínalo zmrákať, keď šepla: „Čo to všetko znamená? Musím ísť domov, ale nechcem od teba odísť.“

Chytil som ju za ruku a šialene sa mi rozbúchalo srdce. Stuhla, pozrela sa mi rovno do očí, neschopná akejkoľvek reakcie. Zavrel som oči, presne vo chvíli, kedy aj ona, a jemne sa obtrel perami o tie jej.

V mojom vnútri vybuchol ohňostroj pocitov, ani by som ich nevedel všetky popísať. Nessie sa zachvela a z celej sily ma objala okolo krku. Zvieral som ju vo svojom náručí a už nikdy nechcel pustiť.

„Musím ísť,“ z ničoho nič znovu povedala a vymanila sa z môjho objatia „ale ty, Jacob Black, pôjdeš so mnou.“

Pevne si so mnou preplietla prsty a vydala sa smerom von s lesa. A ja za ňou. Už navždy.

Autor: Esprit, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Čakal som na teba...: