Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Brušná tanečnica

23.03.2012 (18:15) • nikaok • FanFiction jednodílné • komentováno 22× • zobrazeno 3377×

Brušná tanečnica

Milujem orientálne tance, ale nikdy som nenašla odvahu sa prihlásiť na nejaký kurz. Viem, že keby som to povedala Renée v časoch, keď som s ňou a Philom žila vo Pheonixu, určite by bola šťastím bez seba a zaplatila by mi nejakého profesionála. To som ja ale nechcela. Vždy som bola veľmi plachá a hanblivá, takže by som sa nikdy dobrovoľne nepriznala k tomu, že tak veľmi túžim byť brušná tanečnica. Radšej som sa učila tancovať potajomky - doma pred telkou. Nebolo to bohviečo, ale aspoň som cítila ten úžasný pocit naplnenia a šťastia pri zmyselnom krútení bokmi, natriasaním zadkom, vlnenia bruchom a rôznymi tajomnými pohybmi s jemnou šatkou v rukách.

***

„Bella, dnes majú nastúpiť do školy tí noví študenti, čo sa do Forks nedávno prisťahovali,“ výskala mi nadšená Jessica do uší.

„Akí študenti?“ nedbalo som sa spýtala. Ak mám povedať pravdu, tak ma to vôbec nezaujímalo.

„Ako akí? No predsa nevlastné deti doktora Cullena,“ vysvetľovala mi, a pritom komicky rozhadzovala rukami. „Nepovedz, že si ešte nepočula o tom sladkom doktorkovi, čo minulý týždeň začal pracovať v našej nemocnici.“

„Aha, áno. Počula som, že máme nového doktora. Zatiaľ som, ale našťastie, nemala tú česť spoznať ho,“ priznala som úprimne.

„Bože, Bella, kde ty žiješ?“ Jessica môj nezáujem o nejakého ženatého doktora nemohla vydýchať a pravdepodobne chcela ešte niečo dodať, ale v tú chvíľu oproti nám zaparkovalo strieborné Volvo a veľký Jeep.

Všetci, čo práve stáli na parkovisku, s očakávaním v očiach sledovali tie dve nové autá. Po chvíli z toho Jeepu vystúpil veľký, svalnatý, čiernovlasý chlapec so širokým úsmevom na tvári. Hneď po ňom vystúpila nádherná blondína. Zo zadných sedadiel ladne vyskočila malá, čiernovlasá dievčina s blonďavým chlapcom v pätách. Všetci boli neskutočné krásni, to je pravda. Ale už ma nebavilo stáť tu ako taký bocian, takže som sa otočila na pätách a pomalým krokom sa vybrala smerom ku škole.

Prvú hodinu som mala matematiku, a to bola neskutočná nuda. Našťastie to ušlo celkom rýchlo a ja som sa mohla presunúť na ďalšiu hodinu, ale ešte väčšie šťastie bolo, že matiku som nemala s Jess, lebo by mi z jej tárania asi praskla hlava. Nemohla som však nepočuť z každej lavice vzrušené štebotanie o piatich nových prírastkoch v našej škole. Nerozumela som tomu, veď na parkovisku boli iba štyria nováčikovia.

Zvyšné hodiny až do obeda ubehli prekvapivo tiež celkom rýchlo. Akurát, že už som nemala to šťastie a na piatej hodine som musela sedieť vedľa pobláznenej Jessicy, ktorá stále mlela niečo o strapatom, bronzovo–vlasom, božskom chlapcovi. Veľa som toho nepochytila, lebo hovorila veľmi rýchlo a musela šepkať kvôli profesorovi. Nie, že by mi to vadilo.

Pomalým krokom som kráčala smerom k jedálni, pretože som nechcela, aby sa na mňa v tom vzruchu každý tlačil. Takto som si mohla pekne, krásne, pohodlne vykračovať. Niekto tam hore ale musí byť na mňa zasadnutý, lebo síce som sa snažila ísť opatrne, ale ten, kto do mňa v plnej rýchlosti vrazil asi nie. Našťastie, ešte predtým, ako som mohla dopadnúť na tvrdý mramor, ma zachytili niečie pevné ramená. Zavrela som oči, lebo sa mi zatočila hlava. Cítila som, ako mi šlo srdce vyskočiť z hrude.

Neuvedomovala som si, že sa kŕčovito držím môjho útočníka aj záchrancu v jednom, dokým neprehovoril zamatovým, vystrašeným hlasom.

„Si v poriadku?“ Cítila som niečo studené na čele. Bolo to osviežujúce, ale hlavne ma ten chlad držal pri vedomí.

„No tak, odpovedz,“ počula som vzdialene.

Odrazu som necítila pevnú zem pod nohami. To ma natoľko prekvapilo, že ma moje nevysvetliteľné mdloby prešli. Rýchlo som otvorila oči a musela som párkrát prekvapene zamrkať, aby som uverila, že to, čo vidím, je skutočné. Pozerala som sa do tváre tomu najkrajšiemu chlapcovi, akého som kedy videla. Prvé, čo som zbadala, bol jeho dlhý, hladký krk a pokožka. Potom brada, červené, srdcovito vykrojené pery, pri ktorých som sa zdržala trochu dlhšie. Potom rovný nos, zlatisté oči, dlhé mihalnice, pekné obočie, čelo. Vlasy farby bronzu mu neposedne trčali do všetkých strán. Niekto (Jessica) by bol povedal, že je strapatý, ale ja takto z blízka môžem vidieť, že v skutočnosti sú jeho vlasy dôkladne upravované. Nepozeral sa na mňa, sústredil sa na cestu a niečo si pre seba potichu mumlal. To ma prebralo z môjho tranzu a konečne som dokázala prehovoriť.

„Postav ma na zem, prosím,“ šepla som sotva počuteľne. On ma ale počul a pozrel sa na mňa. Neviem, čo ho tak fascinovalo, ale vypúlil oči a pootvoril ústa. Trochu sa zatackal, a potom rýchlo zastavil. Pozeral sa na mňa s tými jedinečnými očami a pomaly vydýchol vzduch, ktorý už dlhšiu dobu zadržiaval v sebe. Keďže som sa nachádzala v jeho bezprostrednej blízkosti, znateľne som cítila jeho vôňu, ktorá sa mi jeho výdychom ešte viac dostávala do útrob a opantala myseľ.

Neviem, ako dlho sme tam stáli bez jediného pohybu a pozerali jeden na druhého. Bolo to asi dlho, lebo vo chvíli, keď som podrobne študovala to zlato v jeho dúhovkách, sa okolo nás prehnal nejaký chalan, ktorého naháňalo nejaké bláznivé dievča, ktoré keď ma zbadalo v pažiach toho krásavca, zastavilo a vypísklo.

„Á Bella? Neverím svojim očiam,“ povedalo to treštidlo s menom Jessica.

Môj záchranca sa - zdá sa spamätal, lebo ma ihneď postavil na zem. Nepustil ma však úplne. Stále ma pridržiaval za pás, asi pre prípad, že by musel opäť rýchlo zakročiť. Jessica nás sledovala s naozaj komickou grimasou. Musela som sa uchechtnúť.

„Poď, odveziem ťa na ošetrovňu,“ povedal chlapec stojaci vedľa mňa. Keď začal rozprávať, pozrela som sa na neho.

„To je v pohode, vážne,“ snažila som sa ho presvedčiť.

„Nemyslím si to,“ protestoval. To ma trochu nahnevalo. Všimol si môj výraz a snažil sa ma upokojiť.

„Bol to naozaj tvrdý náraz. Môžeš mať menší otras mozgu, veď ti prišlo zle,“ vymenovával svoje argumenty. Nechcela som súhlasiť. Vedela som, že to nič nie je a do hlavy som sa ani nebuchla, tuším. Ale keď sa na mňa pozeral s tým zvláštnym - povedala by som - starostlivým pohľadom, musela som sa vzdať protestovania.

„Tak fajn, poďme,“ podvolila som sa a vykročila smer ošetrovňa.

V tom vzruchu som úplne zabudla na zamrznutú Jessicu, ešte stále stojacu na tom istom mieste.

***

„No vidíš, hovorila som ti, že mi nič nie je,“ povedala som trucovito môjmu záchrancovi, keď sme vyšli z tej hrozne zapáchajúcej ošetrovne.

„To je síce pravda, ale pre istotu už nemáš dnes zostávať v škole a ísť si radšej domov odpočinúť,“ povedal starostlivo.

„Ja viem. Veď idem,“ súhlasila som a vybrala sa na parkovisko.

„Odveziem ťa,“ dychtivo sa ponúkol.

„To nie je treba. Mám tu svoje auto,“ ukázala som na tú červenú kopu šrotu, ktorú som tak milovala.

„Nevyzerá to veľmi bezpečne, Bella.“ Prekvapene som zastala uprostred pohybu. Keby nemal také dobré reflexy, tak by pravdepodobne do mňa znovu narazil. Asi si už pri mne dával pozor.

„Odkiaľ vieš, ako sa volám?“ spýtala som sa zvedavo a prepaľovala ho pohľadom. Nechápavo a zmätene sa na mňa díval, ale potom sa pokrivene usmial.

„To dievča na chodbe ťa oslovilo Bella,“ povedal na vysvetlenie. „Alebo sa tak nevoláš?“

„Volám sa Bella,“ súhlasila som a pozerala sa na neho ako tupec, lebo som si uvedomila, ako blízko pri mne stojí ten najkrajší chlapec, akého som kedy videla. 

„Ja som Edward.“ Kútiky úst sa mu ešte viac roztiahli a ponúkol mi svoju ruku, ktorú som s radosťou prijala.

„Teší ma, Edward,“ nesmelo som sa usmiala.

„Mňa tiež, Bella.“ Úsmev mi oplatil a ja som sa začala červenať. Bolo to už celkom trápne, a tak som mu poďakovala za pomoc, pozdravila a otočila sa na pätách.

„Ahoj a dávaj si pozor,“ počula som chvíľu predtým, ako som s obrovským rachotom naštartovala auto a vyrazila.

Domov som prišla s blaženým pocitom a úsmevom od ucha k uchu. Zaspávala som s myšlienkami na Edwarda.

***

„Bella, videla si, čo visí na školskej nástenke?“ povedala so znechutením v hlase Jessica.

„Nevšimla som si, čo také?“ spýtala som sa. Bola som naozaj zvedavá, lebo len málokedy sa stane, že je Jess z niečoho až takto znechutená.

„Predstav si, že niekto v tejto dobe ešte vyučuje orientálne tance a myslí si, že sa na to niekto chytí.“ Začala sa smiať a neveriacky krútila hlavou.

Neodpovedala som. Otočila som sa išla sa na vlastné oči pozrieť na nástenku.

A tam to stálo:

Dievčatá, máte záujem o orientálne tance? Rada vám ponúknem svoje služby.

Dole bolo napísané ešte telefónne číslo, ktoré som si rýchlo potajomky opísala.

„Bella, čo vystrájaš?“ spýtala sa Jessica, ktorá sa za mnou zjavila.

„Ale nič,“ vymýšľala som rýchlo výhovorku. „Len som to chcela vidieť na vlastné oči.“

Jessica sa na mňa ešte chvíľu neveriacky pozerala. Asi premýšľala nad tým, či mi nezačalo šibať. Vtom ma niekto pohladil po ramene, tak som sa otočila a zostala prekvapene pozerať s otvorenými ústami na môjho narušiteľa.

„Ahoj, Bella,“ pozdravil ma Edward s rozpačitým úsmevom. Myslela som si, že som si včera jeho krásu iba vymyslela, ale teraz som zistila, že je ešte krajší, ako som si ho vysnívala.

„Ehm, ahoj,“ odzdravila som s červenajúcimi lícami.

„Tak čo, dievčatá, plánujete sa prihlásiť?“ spýtal sa veselo a rukou kývol k nástenke. Ja som si začala nervózne hrýzť spodnú peru a Jessica sa začala smiať, a pritom na Edwarda smiešne mrkala riasami. Bolo to divné.

„No to určite...“ začala. „Je to ten najtrápnejší tanec, aký som kedy videla. Ja som skôr na niečo moderné,“ mrkla na neho a predviedla nejaký fakt zvláštny neidentifikovateľný pohyb.

„Samozrejme, chápem. Ale nesúhlasím s tebou,“ povedal a ja som sa na neho zarazene pozrela. „Podľa mňa je to krásne umenie. Nie je nič krajšie, ako vidieť ženu tancovať taký tajomný a zmyselný tanec.“

„Ou, aha,“ zarazila sa Jessica. „No ja si aj tak myslím, že to tancujú jedine tak staré babky.“

„Je to tvoj názor a ja ti ho neberiem, ale nestotožňujem sa s ním,“ povedal ešte stále vyrovnaný Edward. „A ty si čo myslíš, Bella?“ Uprel na mňa svoj zvedavý pohľad.

Tou otázkou ma zaskočil. Vytreštila som na neho oči a začala sa obšívať a červenať. Čo mám teraz povedať? Mám povedať pravdu alebo klamať?

Keď už som sa nadýchla k odpovedi, začalo zvoniť na hodinu a ja som si šťastne vydýchla.

„My už musíme ísť, Edward. Tak niekedy inokedy,“ začala som cúvať a Jess stiahla so sebou. „Ahoj.“

***

Hneď, ako som prišla zo školy domov - som vytočila to číslo, ktoré som si dnes v škole opísala.

„Prosím,“ ozvalo sa na druhej strane.

„Ehm, dobrý deň. Volám vám ohľadom vášho inzerátu na škole,“ začala som tackať.

„Á samozrejme, to som rada. Aké je vaše meno?“ spýtala sa.

„Isabella Swan,“ povedala som potichu. Hanbila som sa. A to veľmi. Ešte stále som nebola úplne rozhodnutá, či tam pôjdem. Ale už keď som sa predstavila, tak tam budem musieť ísť.

„Teší ma, slečna Swan. Ja som Esme. Takže pokiaľ vám to vyhovuje, mohli by sme s výučbou začať hneď zajtra. Čím skôr, tým lepšie,“ navrhla tá pani.

Súhlasila som. Nemala som dôvod odkladať to. Je jedno, či si to budem vyčítať zajtra, alebo za týždeň. Už teraz viem, ako ťažko sa mi bude dnes zaspávať. Tak som si ešte napísala adresu, kde sa to bude konať a zavesila.

***

Kde je tá hlúpa zákruta? Už asi desať minúť som sa ju pokúšala nájsť, ale bezvýsledne. Asi som ju minula. Tak som to teda otočila a pomaly sa vracala. Tu to je. No konečne.

O chvíľu som už parkovala pred nádhernou, sklenenou vilou. Bolo vidieť, že majitelia si rozhodne nežijú zle. Pochytila ma vlna paniky. V hlave som spriadala plán, ktorý by ma odtiaľto nepozorovateľne dostal. Lenže tesne pred tým, ako som znovu naštartovala motor, z domu vyšla nejaká žena a zamávala na mňa.

Chtiac, nechtiac, musela som vystúpiť a čeliť svojmu strachu. Pristúpila som bližšie k tej žene a pozdravila ju.

„Dobrý deň, ja som Isabella Swan. Včera som vám volala,“ oboznámila som tú pani.

„Ale iste, moje meno je Esme Cullenová a pokojne mi môžeš tykať,“ navrhla mi s úsmevom pani Cullenová.

Pani Cullenová. Hmm. Prečo mi to je len také známe?

„Ehm, ďakujem,“ zamumlala som.

„No tak, poď dnu. Predstavím ti svoje deti,“ povedala milo a otočila sa smerom ku vchodovým dverám.

Keď som vošla dnu, brada mi spadla od úžasu asi až na zem. Ten dom bol moderný a priestranný, a mal v sebe nejaké čaro. V živote som nevidela niečo tak nádherné. Mysľou mi prebehol obrázok Edwarda. A hneď som si upravila svoj rebríček... Dom bol až na druhom mieste.

Esme ma zaviedla do obývačky, kde sedelo päť ľudí, šiesty chlapec stál pri okne, otočený chrbtom ku mne. Zadívala som sa na nich a prišli mi nejakí povedomí. Je pravda, že ja mám dlhé vedenie.

„Rodina, toto je Bella. Ako jediná sa prihlásila do môjho kurzu,“ oboznámila ich s úsmevom a mne sa neskutočne uľavilo. Bola som tu sama... To znamená, že pokiaľ sa neprezradí nikto z týchto Cullenovcov, tak to bude naďalej moje tajomstvo.

„Ahoj,“ zborovo ma pozdravili.

„Teší ma,“ povedala som so spokojným úsmevom. Ešte stále som mala blaženú náladu.

Ten chlapec, čo bol doteraz ku mne obrátený chrbtom sa pri zvuku môjho hlasu prudko otočil a šokovane na mňa pozrel. Ja som sa premenila na stĺp a nevedela, čo mám robiť. Bože, veď to je Edward. Opäť sa ma chytali mdloby.

Po chvíli sa Edward uvoľnil a žiarivo sa na mňa usmial.

„Tak preto si bola taká nervózna, keď som sa ťa pýtal, či sa prihlásiš,“ vydýchol.

„No, ja...“ Nevedela som, čo mám povedať. Červená som bola isto až za ušami. „Hehe.“

Úsmev som mu opätovala. Hodiny brušného tanca sa mohli začať...

Nechcela som to viacej naťahovať, tak som to ukončila takto... Isto aj sami viete, ako to všetko dopadlo... :) Samozrejme, dobre. ;)

Budem vám veľmi vďačná za každý komentár, ktorý mi tu zanecháte. Dúfam, že sa vám moja jednorázovka páčila.

Autor: nikaok, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Brušná tanečnica: