Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Bol to dobrý nápad, Emmett!

08.07.2010 (12:00) • PinkVolturi • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1971×

„Dostal som menší nápad,“ ozval sa Emmett. pozrel som sa na neho s výrazom ´preskočilo ti, však?´ „Ale... neboj sa, Edward,“ dodal, keď si ma všimol

„Emm, prosím, nechaj si tieto blbosti pre seba.“ V jeho hlave som zbadal, ako sa hráme fľašu. Ďalej si však svoje myšlienky svedomito strážil. U Alice som nemal žiadnu šancu zistiť, o čo sa môj šibnutý braček snaží. Pospevovala si totiž svoju obľúbenú pieseň.

„Alice?“ spýtal som sa jej.

„Hm?“ odpovedala a pohojdávala sa do rytmu hudby vo svojej hlave.

„Už nič.“ Aj tak by mi to nevyšlo.

„Videla som, čo si chcel. Aj tak sa ti to nepodarí zistiť, Edward,“ povedala a vyplazila mi jazyk.

„Pozri sa. Je mi to jedno, len do toho nezaťahujte žiadneho človeka, dobre?“  Alice za zatvárila a lá anjelik. „Alice,“ zavrčal som. Pre istotu som sa vzdialil od klavíra, pretože Alice a Emm sú schopní ma tak vyprovokovať, že... som schopný zničiť všetko okolo. Pobral som sa teda do svojej izby a snažil sa nemyslieť na nič. V tom mi najviac pomáha hudba!

Zobral som si hneď prvé cédečko, čo mi prišlo pod ruku. Názov by som poznal hneď, no teraz moju myseľ zamestnávala iná myšlienka. Tá patrila dievčaťu menom Bella, ktorá mi úplne pobláznila hlavu. Čokoládové oči, ktoré mi vždy zvedavo hľadeli do tých mojich a ten jej pohľad... proste bola strašne zlatá. Ju sa nedalo len tak prehliadnuť.

Už viem, čo  musím urobiť pre to, aby som sa ukľudnil. Idem ku nej! Teda, len sa uistiť, či je v poriadku.

„Edward,“ napomenula ma Alice. Stála vo dverách a odmietala ma pustiť von z mojej izby.

„Pusti ma. A to hneď.“

„Nie. Edward, uvedomuješ si, že jej môžeš niečo urobiť? Nemôžeš ku nej len tak prísť. Čo si potom pomyslí?“ nedala sa Alice.

„Nepôjdem ku nej až do izby. Len sa presvedčiť, že je v poriadku. Musím...“

„Dobre,“ prerušila ma. „Tak to je už v poriadku,“ usmievala sa od ucha k uchu. Uvoľnila mi cestu.

V pokoji som mohol zísť po schodoch a vyjsť z domu. Autom som nechcel ísť. To by bolo väčšie riziko, že my niekto uvidí.

Rozbehol som sa teda do lesa. Vyhýbal som sa stromčekom i veľkým stromom... cestu som len tak preletel, potok takisto.

Spomalil som, lebo som zacítil sladkú vôňu. Už musím byť blízko jej domu. Vykročil som z lesa a uvidel jej dom. Z neho sa ozývali pravidelné údery jedného srdca, takže Charlie musí byť v práci.

Dobre, musím ju vidieť a to hneď!

Ale ako? Vyštverať sa po dome? Po odkvape? Strome? Vyletieť tam? A čo ak ma niekto uvidí? Fajn, idem oknom!

Mojou rýchlosťou a silou som sa opatrne a hlavne potichu dostal do jej izby. Spala na drevenej posteli a vyrovnane dýchala. Sem-tam sa prevrátila nabok alebo niečo nezrozumiteľné zašomrala.

„Edward,“ začul som. Ale ona to fakt povedala? Moje meno?

Pristúpil som ku nej a jemne ju pohladil po líci. Ako som sa jej dotkol, pocítil som jej tep a krv, ktorá sa jej valila v žilách. Jej vôňa bola krásna! Ale ak jej nechcem ublížiť, mal by som čo najskôr odísť.

Ešte raz som na ňu vrhol svoj pohľad a vyšiel von. Teda vyskočil.  Pomaly začalo svitať, tak do domu som sa ponáhľal.

„Edward? Môžeš nachvíľu?“ spýtal sa ma Emmett s tým svojím typickým úškrnom, keď niečo potrebuje. „Tu si sadni a len seď. Nemusíš vravieť a robiť nič.“

„Emmett, ako nemám vravieť nič, keď v myšlienkach sa ti furt púšťa dookola tá istá pieseň a Alice tiež!“ Obaja sa na mňa uškrnuli.

„Tak dobre. Poďme k veci,“ ozval sa Emm po trojminútovom tichu. „Ja zatočím fľašou a na koho to padne, tomu musíme niečo vymyslieť.“ Ako keby to už Alice nevidela. Jedna myšlienka jej však utiekla. Tá fľaša ukáže na mňa.

„Tri, dva, jedna,“ odpočítal a zatočil. Samozrejme, že to ukázalo na mňa. Emm si s Alice „nenápadne“ ťapli rukami.

„Ďakujem,“ zaškeril som sa na nich. Postavil som sa, že odídem, no Emm ma pevne chytil a posadil naspäť na pohovku vedľa seba.

„Ešte som ti nepovedal, čo máš urobiť,“ zaškeril sa. V duchu som sa prežehnal a spýtavým pohľadom sa na neho pozrel.

„Vlastne, Alice mala víziu, že sa Bella Swanová stane upírkou. Chceli sme ti to uľahčiť a vieme, že si do nej zamilovaný až po uši a tušíme, že aj ona do teba,“ povedal.

„Emmett, to nemôžeš rovno povedať pointu?!“ zakrútila hlavou. „Ed, proste musíš Bellu do konca tohto týždňa pobozkať,“ vyklopila to zo seba. Vypleštil som na ňu oči.

„Vy si o sebe čo myslíte?“

„Dopadne to dobre,“ povedala Alice a ukázala mi víziu. Fakt to nebolo také zlá, ako sa mi zdalo.

Sťažka som si povzdychol a vyšiel do mojej izby. Vzal som si len potrebné veci do školy a znova sa vrátil dolu.

„ozaj, vieš čo som zabudol?“ opýtal sa Emmett.

„Nie, neiem.“

„Ak to nespravíš, na týždeň si beriem tvoje auto,“ zasmial sa.

„Dobre. Ak to ja teda vyhrám, tak čo?“

„Ešte neviem,“ zamyslel sa. Mňa z neho asi raz porazí!

„No, čo Edward? Ako sa ti darí?“ spýtal sa ma Emm v jedálni.

„Musíš otravovať?“ Ani som sa na neho nepozrel.

Zrazu mi do nosa udrela Bellina vôňa. Hneď som ju aj zbadal. Do jedálne vošla spolu s Angelou. Očami blúdila po jedálni, až narazila na mňa. Naznačil som jej, že vedľa mňa je voľné. Sklopila svoj pohľad a podrala sa po obed.

Zachytil som Emmettove myšlienky, v ktorých sa mi vysmieval. Ak by sa mi ju aj podarilo pobozkať, trak z mojej strany by to bolo z lásky. Ja ju fakt milujem! Je odlišná ako ostatné namyslené baby.

„Bella,“ zavolal som na ňu, keď prechádzala okolo. Zastala a usmiala sa.

„Je tu voľné?“

„Pravdaže,“ odpovedal som. Posadila sa a ja som sa na ňu znova len usmial. Vzala si do ruky jednu žemľu a začala ju len trhať na kúsky. Potom si pojednom vkladala do úst a prežula. Celý čas som nebol schopný hovoriť, len sa blbo usmievať.

Znova som zachytil Emmettove myšlienky,  v ktorých mi dookola pripomínal našu dohodu.

Aj by som ju aj pobozkal, vyhral by som stávku aj so mnou. Pretože keby som to neurobil, tak...

„Edward,“ prehovorila Bella. „Prečo nič neješ. Ja ti kľudne dám niečo z mojej porcie. Nie som totiž hladná.“

„Nemám chuť na nič. Som na diéte,“ odvetil som.

„Aha.“ Dobre, mám šťastie, že mi uverila.

„Bella,“ začal som.

„Áno, zdvihla hlavu. Zadíval som sa jej do čokoládových očí.

„Máš na dnes nejaký program. Rád by som ťa niekde vzal.“ Sklopila svoj pohľad k zemi. Zazrel som, ako sa jej na lícach objavila červeň.

„Myslím, že na dnes nemám nič,“ usmiala sa.

„Tak to je super. O koľkej ti to bude najviac vyhovovať?“

„Hm... to je jedno. Najviac asi o štvrtej.“ Tentoraz sklopila zrak ku svojmu tanieru. Uvedomil som si, že jedáleň sa už vyprázdnila. Všimla si to aj ona.

„Pôjdeme?“

Pri hlavnej budove sme sa rozišli. Ona mala angličtinu a ja som mal už voľno.

O niekoľko hodín neskôr... okolo pol štvrtej. =)

Nervózne som sedel pred zrkadlom. Nechápem Rosalie, ako tu môže vydržať tak dlho. Rukou som si upravil vlasy, narovnal si košeľu a vyšiel z kúpeľne.

Ja si myslím, že mu niečo je. Alebo tá nová, Bella, s ním robí zázraky.

On bol v kúpeľni? Má na sebe tú bledomodrú košeľu, čo som mu kúpila... neverím!

Z okolitých izieb na mňa doslova kričali takéto a podobné myšlienky. Dosť ma to znervózňovalo, tak som vyšiel von. Čerstvý vzduch pomáha.

Asi desiatykrát som sa pozrel na hodinky. Dobre, už by som mohol ísť.

Naštartoval som auto a vyrazil – smer Bella. Celú cestu som sa snažil si dať myšlienky aspoň trochu dokopy.

Viem, že Emm bude mať na mňa rôzne narážky, no ja ju predsa len milujem! Neviem, prečo som si to uvedomil až teraz, no je to fakt!

Zastavil som pred domom Swanových. Nepočul som žiadne myšlienky, takže jej otec ešte nemôže byť doma. Za záclonou som zazrel pohyb. Potom sa dvere pootvorili a z nich vykukla Bella.

„Kam pôjdeme?“ spýtala sa a mne na um zišlo jedno miesto, ktoré je blízko jej domu.

„Do lesa?“ navrhol som. „Prejsť sa.“

„Jasné,“ hneď súhlasila a znova sa otočila  a vybrala sa do domu. Začul som, ako niečo hľadá a potom len povzdychnutie. Niečo našla!

Znova vyšla z domu a zamkla. Na sebe mala tentoraz ešte aj červenú bundu. Podišiel som k nej a opatrne ju chytil za ruku. Usmiala sa.

Vybrali sme sa ku jednému potôčiku. To miesto mi ukázala Alice vo svojej vízii kedysi dávno. Odvtedy tu chodievam dosť často. Dobre, priznám sa... každý deň si tu chodím trošku prečistiť myseľ. Je tu ticho!

„Edward, je to tu krásne!“ vydýchla, keď zbadala tú krásu tohto miesta, no ja som z nej nespúšťal svoj zrak.

„Ale nie krajšie ako ty!“ dodal som. Pozrela sa na mňa a podišla ku mne. Objala ma a svoju hlavu si položila na moju hruď. Jedným prstom som jej pozdvihol bradu tak, aby sa mi dívala do očí.

„Bella, mám ťa veľmi rád, milujem ťa,“ vyslovil som.

„Edward, aj ja teba!“ svojou hlavou som sa pohol ku tej jej. Naše pery sa spojili v jeden krásny bozk...

Nielenže som vyhral Emmettovu stávku, ale aj našiel svoju lásku!

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Bol to dobrý nápad, Emmett! :