Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Beštia

03.04.2012 (21:30) • Soso177 • FanFiction jednodílné • komentováno 7× • zobrazeno 1722×

Beštia

Šliapol som na pedál. Rýchla jazda ma upokojovala. Bellina vôňa sa šírila po celom aute ako ten najsilnejší parfum. Jej krv ma vyslovene prosila, aby som ju ochutnal. No čo by som robil, keby som už nikdy nevidel jej úsmev? Ten záblesk v očiach, keď prekukne moje úmysly?

Tlkot jej srdca sa mi ozýval v ušiach ako gong. Zatínal som zuby a občas som sa na ňu pozrel. Bella ma pozorne sledovala, a keď sa jej zdalo, že sa nepozerám, privoniavala k mojej bunde, ktorú mala prehodenú, aby jej nebola zima. Potláčal som úsmev. Bola taká rozkošná! Taká nevinná, bezbranná, krehká a... proste ľudská. A ja príliš dokonalý, nesmrteľný, nebezpečný a... netvor.

„Takže, aká je tvoja najnovšia teória?“ spýtal som sa a otočil hlavu k nej.

Bella na mňa pozrela takmer previnilo a potom odvrátila zrak. Vyzerala, že niečo zvažuje.

„Neprestali sme už s vytáčkami?“ pripomenul som jej jemne.

Bella sa znova vyhla môjmu pohľadu. Namiesto toho sa pozrela na tachometer.

„Moje nervy!“ skríkla. „Spomaľ!“

„Čo sa deje?“ opýtal som sa zaskočene. Čo také ju mohlo vystrašiť? V rýchlosti som prebleskol očami po okolí. Hľadal som nejaký náznak nebezpečenstva, čohokoľvek, čo by mohla považovať za hrozbu. Možno ma tak prekvapilo, že som v jej hlase po prvýkrát zaznamenal paniku.

„Bella, upokoj sa.“ Prevrátil som oči a neunúval som sa spomaliť. Ako ju môže desiť moje šoférovanie? Zo všetkého, čo by ju na mne malo desiť.

„Chceš nás zabiť?“ naliehala.

„Nenabúrame,“ odvetil som jednoducho. Ako mi môže tak nedôverovať? Bože, čo by som teraz dal za to nahliadnuť do jej mysle!

„Prečo sa tak veľmi ponáhľaš?“ Počul som, ako sa snažila ovládnuť hlas.

„Vždy takto jazdím.“ Otočil som sa na ňu usmial som sa.

„Pozeraj sa na cestu!“ vyhŕkla okamžite.

„Bella, ja som nikdy nenabúral, nikdy som dokonca ani nedostal pokutu,“ uškrnul som sa a poklepal si po čele. „Vstavaný detektor radarov.“ Veľmi slabo povedané, dodal som v duchu.

„Veľmi vtipné,“ odfrkla rozhorčene. „Charlie je policajt, spomínaš si? Vyrastala som s rešpektom k pravidlám cestnej premávky. Okrem toho, ak by si nás v tomto Volve omotal okolo nejakého stromu, ty by si zrejme pokojne odkráčal preč.“

„Zrejme,“ krátko a tvrdo som sa pri tej predstave zasmial, namiesto toho, aby ma striaslo, „ale ty nie.“

Vzdychol som si, ale nadvihol som nohu z rýchlostného pedálu. Ručička na tachometri sa pomaly premiestnila na stotridsať. „Spokojná?“

„Skoro.“

„Neznášam pomalú jazdu,“ zahundral som. Teraz som sa už nemal čím upokojiť a pomalé tempo akoby zhusťovalo atmosféru.

„Toto je pomalé?“ nesúhlasne sa zamračila.

„Dosť komentárov k môjmu šoférovaniu,“ zahlásil som rázne. „Stále čakám na tvoju najnovšiu teóriu.“

Bella si zahryzla do pery a neisto na mňa pozrela. Nechcel som, aby sa bála. Ja som jej zato nestál. Čo si neuvedomuje, že teraz mi ide len o ňu?

„Nebudem sa smiať,“ sľúbil som.

„Ja sa skôr obávam, že sa na mňa budeš hnevať.“

„Je to také zlé?“ zľakol som sa.

„Dosť zlé, fakt.“

Ticho som čakal. Musel som si pripomínať, že nemám ísť veľmi rýchlo, lebo mi automaticky mykalo nohou.

Snažil som sa nejako odpútať od jej vône, ktorá mi už začínala liezť na mozog, tak som sa na ňu dôkladne zahľadel. Ona však na mňa nepozerala. Sledovala svoje ruky.

„Tak do toho,“ povzbudil som ju.

„Neviem, ako začať,“ pripustila po chvíľke.

„Prečo nezačneš pekne od začiatku... Povedala si, že tú teóriu nemáš z vlastnej hlavy.“

„Nie.“

„Čo ťa k nej priviedlo – kniha? Film?“ zisťoval som. Bol som možno trocha prehnane netrpezlivý.

„Nie, bolo to v sobotu, na pláži.“

Rýchlo skontrolovala výraz mojej tváre. No ja som vôbec nechápal, čo tým myslí.

„Náhodou som tam stretla starého rodinného priateľa Jacoba Blacka. Jeho otec a Charlie sa priatelili, ešte keď som bola malá. Jeho otec je jedným zo staršinov kmeňa Quilletov.“

V tej chvíli mi to došlo. Jasne som si pamätal našu dohodu – ten deň keď sme sa stretli, keď sa dohodli s Carlisleom. Premieňali sa na vlkov a patrili medzi ten malý počet našich prirodzených nepriateľov.

„Boli sme sa prejsť a on mi rozprával nejaké staré legendy, myslím, že ma chcel vystrašiť. Porozprával mi jednu...“ zaváhala.

„Pokračuj,“ pobádal som ju. Nepríjemne ma prekvapilo, že môj hlas je absolútne bez emócií. Bola blízko. Tak strašne blízko. A ja som hneď vtedy vedel, že na to prišla.

„O upíroch,“ zašepkala.

Neodvážila sa na mňa pozrieť. Veľmi silno som zovrel volant, až sa mi napli hánky.

Bolo to ono. Povedala to. Vyšlo to z jej úst. Nevedel som, ako sa zmieriť s týmto faktom. Tajomstvo je vonku.

„A ty si si hneď spomenula na mňa?“ Dával som pozor na svoj hlas.

„Nie...“ hlesla. „On... spomínal tvoju rodinu.“

Díval som sa na cestu a stále dokola som si opakoval, že nemám dupnúť na pedál.

Bella sa rýchlo zmienila, že Jacob tomu vôbec neverí a že to z neho vymámila tak, že s ním flirtovala, čo ma dosť pobavilo. Ja opantávam ľudí, ale ona flirtuje s nejakým Jacobom? To ma podržte. Musel som sa zasmiať. Na druhej strane, čo by ona bola schopná urobiť, len aby sa dozvedela pravdu? Pri tej myšlienke ma smiech nadobro prešiel.

Čo som si mal o tom myslieť? Vedel som veľmi dobre, čo bude nasledovať. Teraz sa aspoň nebudem musieť premáhať, bude si ma sama držať od tela. Lenže prečo nič neurobila, keď sme sa stretli? Prečo bola so mnou? Prečo sa nebála? Ona nie je celkom normálny človek. A možno si neuvedomuje aké nebezpečenstvo pre ňu predstavujem. Ako strašne mi voní jej krv a aké veľké úsilie musím vynaložiť, aby som odolal.

Na druhej strane, nemôžem ani čítať jej myšlienky. Čo je to za náhodu? Prečo akurát tej, ktorej krv mi tak hrozne vonia, nemôžem čítať myšlienky? Čo ak práve preto patríme k sebe? Veď s kým iným by som mohol byť ako muž a žena, ak nie práve s tým, koho myseľ je predo mnou uzavretá? Možno ak by som dokázal odolať, bola by to práve ona, s ktorou by som strávil večnosť.

„Ty mi na to nič nepovieš?“ spýtala sa neveriacky Bella.

„Čo by si chcela počuť?“ odvrkol som. Jasné, že som sa necítil dobre. Ona je človek a ja monštrum. Ale ja som sa o to neprosil. Ja som to nechcel a naučil som sa ovládať. Prečo by ma mala viniť? Možno ak by bola ako ostatní, ale ona je iná. Ona je tá pravá pre mňa.

„Ty... ty to nepopieraš?“

To ma zarazilo.

„Popierať? Mal by som to...“

„Popierať! Ja... ja som neverila, veď to boli len staré legendy a na internete nič nesedelo. Lenže ty si bol taký záhadný a dokonalý a ja som myslela, že ťa vyprovokujem, aby si sa priznal. Že sú v tom nejaké lieky alebo niečo také...“

Bella odmietavo krútilo hlavou.

„Tebe to vadí?“

„Samozrejme, že mi to vadí! Tebe by to nevadilo?! Ty si beštia a ja som len zraniteľný človiečik! Kto vie, čo so mnou chceš robiť! Zavliecť ma do pivnice a zahryznúť sa mi do krku...“

Nerozumel som, čo to hovorí. Nečakal som to. Nečakal som, že sa trafí a nečakal som, že tomu nebude veriť a že jej to bude vadiť.

Nechcel som to prijať. Bolelo to viac, ako som si vedel predstaviť. Pretože ak to nie je ona, tá ktorá so mnou strávi existenciu, tá vytvorená pre mňa, ktorej krv mi tak lahodne vonia a ktorej myseľ je mi záhadou, tak potom nikto. Potom zostanem navždy sám. Všetci budú mať svoju lásku, svoju druhú polovičku, len ja zostanem večne žiť bez ničoho... Dá sa to vôbec nazvať žitím? Nie, je to skôr prežívanie. Živorenie. Štípali ma oči.

„Zastav! Zastav a vysaď ma niekde. Stopne si niečo alebo pôjdem pešo. Všetko lepšie ako byť s upírom...“ kričala Bella.

Toto je koniec. Bodka za vetou. Už nie je žiadna nádej. Moja duša je tak či tak zatratená a nikdy nebudem mať pokoj. Budem vždy len odtlačok. Niečo, čo nie je hodné lásky, pocitov, milosti a odpustenia.

Prudko som zabrzdil. Bella priam vyrazila dvere.

„Vďaka. Som rada, že máš aspoň toľko slušnosti, aby si rešpektoval moje rozhodnutia.“

Máš aspoň toľko slušnosti, aby si rešpektoval moje rozhodnutia. Tá veta sa mi ozývala v hlave, keď Bella šmarila na sedadlo moju bundu a vykročila vpred.

Načo mi je, že mám toľko slušnosti, že som taký civilizovaný a že sa ovládam, keď ma aj tak nikto nebude milovať? Keď toho nie som hoden, aj keď sa na hlavu postavím? Prečo sa mám premáhať? Prečo mám ďalej trpieť? Už aj tak som zavrhnutia hodná bytosť. Nemôže to byť horšie. Mohlo by to byť však znesiteľnejšie. Mohol by som sa poddať, ako povedala Bella, beštii, ktorou sčasti som.

Keby som bol príšera, netrpel by som pri pohľade na jej vzďaľujúci sa chrbát. Keby som bol príšera, nevadilo by mi Bellino odmietnutie. Zavrel som oči a zhlboka som sa nadýchol. Bellina vôňa sa vznášala okolo mňa. Je to také jednoduché.

Vyletel som z auta a zrazil Bellu na cestu. Silno si buchla hlavu a z rany vo vlasoch jej tiekla krv. Taká nádherná. Nebola hodná rozliatia. Ani plytvania. Vlastne taká vyberaná pochúťka nebola hodná ani rýchleho vypitia. Nie, mal by som si ju odložiť a skladovať. Poriadne vychutnať.

„Tak dobre, Bella. Budem príšera za akú ma považuješ. Nebudem sa trápiť. Budem taký, akého si ma predstavuješ, možno ešte horší. Odvlečiem ťa do pivnice a každý druhý alebo tretí deň si z teba kúsok usrknem. Budem ťa tak skladovať, kým nezomrieš. Pri mojej starostlivosti by tvoj život mohol byť pomerne dlhý. Aj dlhší ako by si ho mala bezo mňa. Budeme cestovať, športovať a budeš jesť aj piť. Bude sa ti žiť dobre, len večer ťa porežem napríklad na ruke a nalejem si... napríklad do vínového pohára, aby si mala približnú predstavu, aká si chutná." Zasmial som sa pri tej predstave. 

„Nasledujúcich sto rokov si užijem ako nikdy predtým,“ zaškľabil som sa.

Všetky svoje zásady a svoje svedomie som odstrčil do úzadia.

Bella na mňa vystrašene vypliešťala oči a mňa tentoraz príjemne prekvapilo, že jej strach sa mi pozdáva. Alebo skôr tej beštii vo mne.

Autor: Soso177 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Beštia: