Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » At that time...

11.08.2010 (17:08) • Nessienka • FanFiction jednodílné • komentováno 1× • zobrazeno 1662×

At that time...

Lovec. Toto jediné slovo vystihovalo celý jeho nikdy nekončiaci život. Život, v ktorom bol odsúdený na večný smäd a nikdy nekončiacu noc. Už dávno, pár dní potom čo otvoril oči do svojej večnosti, zabil toho, kto ho premenil. Bola to malá upírka, s blond vlasmi a takmer priesvitnou pokožkou. Ktokoľvek iný by povedal, že vyzerá rozkošne, ako malé dieťa, ale on nie. Nenávidel ju za to, čo mu urobila zo životom, že zničila jeho nádejnú budúcnosť, ktorú v jeho dobe nemal len tak niekto. Nenávisť potom naplnila celý jeho život a on sa stal tým, čím je teraz – tieňom bez minulosti, bez budúcnosti, stal sa lovcom, ktorého sa báli ľudia, aj keď o ňom nevedeli. To on napĺňal ich sny strachom, to po ňom pátrali, vypisovali na jeho hlavu odmeny, vysoké odmeny. A prečo? Pretože to bol on, kto im bral otcov, matky, dcéry, či synov. On ničil rodiny. A prečo? Už dávno nevedel, žil tak, pretože nič iné nepoznal, nikdy. Nikto na neho nikdy nepozrel s láskou v očiach, bez strachu.

Zobral do ruky veľkým balvan a hodil ho do jazierka pred sebou. Sedel tam už dlho. Práve mu utiekla ďalšia obeť, a to ho štvalo. Vlastne neutiekla sama, pomohla jej upíria rodina, jej rodina. Jej frajer s rodinou. Jemu sa len tak-tak podarilo utiecť. Porazila ho rodina vegetariánov. Nikdy by to nepriznal nahlas, ale obdivoval ich. Oni dokázali prekonať to, čo sa z nich stalo. A závidel im. Závidel im, že majú to, čo on nikdy nepoznal, mali city. Dokázali milovať, súcitiť, boli si blízki, ako skutočná rodina. Dokonca aj tá ľudská dievčina dokázala milovať jedného z nich. Možno aj preto nakoniec ušiel. Nezniesol predstavu, že rozvráti aj takúto rodinu. Jeho spoločníci sa vybrali vlastnou cestou, keď zistili, že utiekol skôr, ako Cullenovci vôbec prišli. Teraz bol sám, tak ako väčšinu svojho nekonečného života.

Zoskočil z balvana, na ktorom sedel a poobzeral sa okolo seba. Cítil akoby tu nebol sám, ale nevedel prečo. Možno sa mu to len zdalo.

‚Je čas ísť ďalej,‘ povedal si v duchu a rozbehol sa preč. Možno v svete nájde niečo, čo by ho potešilo, zahrialo jeho kamenné srdce. Utekal, až zrazu sa sebou počul prasknúť vetvičku. Nevenoval by tomu pozornosť, keby k nemu vietor nezaniesol tú najkrajšiu vôňu akú kedy cítil, stokrát sladšiu ako mala tá malá Bella. Bez rozmyslu sa rozbehol za tou vôňou. Bol ako v tranze, takmer nevnímal, čo robí. Z tranzu ho prebral až bolestný dievčenský výkrik.

Zmätene sa poobzeral a ani nie desať metrov od seba zazrel nejaké telo. Opatrne sa priblížil. Zacítil krv, ale ignoroval ju a priblížil sa ešte viac. A potom ju uvidel, najdokonalejšiu bytosť na svete, ani bohyňa by sa jej krásou nevyrovnala. V tráve nehybne ležala dievčina s vlasmi čiernymi ako havranie perie s tmavoružovými pramienkami. Mala zavreté oči, takže nevedel akú majú farbu, ale bol si istý, že budú krásne, tak ako ona. Bola maličká, keby sa k nemu postavila, siahala by mu sotva po plece, možno ani tam nie. Bola štíhla a vyzerala tak maximálne na pätnásť, možno na šestnásť rokov. Opatrne sa nadýchol a plamene smädu okamžite vyšľahli a začali mu spaľovať hrdlo, ale ignoroval to. V šoku si uvedomil, že je to tá sladká vôňa, ktorá ho priviedla na toto miesto predtým. Pozeral na ňu, ale nechcel ju zabiť, chcel ju ochrániť. Prebudili sa v ňom dávne inštinkty, ktoré mu kázali ochraňovať, nie ničiť a zabíjať. Opatrne ju zobral do náručia a rozbehol sa smerom k mestu, z ktorého pred niekoľkými dňami ušiel. Bol si istý, že ho zabijú, ale musí ich poprosiť, aby sa postarali o dievča, ktoré zvieral v náručí.

Zrazu sa však pohla a on sa na ňu zadíval. Už nemala zavreté oči, svoj fialový pohľad upierala na neho, ale v jej očiach nevidel strach, či nenávisť. Videl v nich vďačnosť, dokonca šťastie.

„Kto si?“ spýtala sa potichu. Jej hlas mu znel ako tá najkrajšia symfónia na svete,  ľahký ako najjemnejší vánok, krajší ako najkrajšia zvonkohra. Prostá dokonalosť.

„James,“ odpovedal jej jednoducho a neodolal a pohladil ju po hebkých vlasoch, ktoré mu pripadali ako hodváb.

„Abrielle,“ predstavila sa aj ona a potom znovu upadla do bezvedomia. Hnaný strachom, ktorý predtým nepoznal, rozbehol sa rýchlosťou, o ktorej ani nevedel, že je jej schopný.

Ani nie o desať minút stál pred obrovským bielym domom a pozeral sa do očí siedmich naštvaných upírov.

„Ty máš tú drzosť po tom všetko sa ešte vracať?“ spýtal sa nenávistne ten hrdzavo vlasý upír, Edward. Nemal mu to za zlé, keby zareagovali inak, prekvapilo by ho to.

„Chcel som vás o niečo požiadať,“ povedal opatrne, ale aj tak reagovali tak, ako predpokladal: začali vrčať. Dievčinu vo svojom náručí si pritúlil trochu viac, až cítil teplo jej pokožky a tichý tlkot srdca. Nikdy nepočúval tlkot srdca svojej obete, snažil sa ich ignorovať, aby nepočul ich strachom roztancované srdcia. Ale jej srdce by počúval do konca svojej existencie a bol by šťastný.

„Ty nás nemáš o čo žiadať!“ zakričal na neho niekto, nevedel kto. Teraz je jeho jediná príležitosť, inak sa na neho vrhnú a pri tom pokuse by mohli zraniť aj to dievča, dokonca by ju mohli aj zabiť a tá myšlienka ho mučila natoľko, že sa na ňu bál aj pomyslieť.

„Prosím, pokojne ma zabite, ale postarajte sa, prosím, o toto dievča,“ povedal a keď začuli prosebný a kajúcny zvuk jeho hlasu, prekvapene sa zarazili. Toto nebol ten lovec, teraz znel ako vyľakaná myš, nie ako prefíkaný kocúr, ktorý tú myš chytí. Potom pozreli na dievča v jeho náručí a zacítili vôňu jej krvi. Prekvapene pozerali jeden na druhého a nemohli uveriť tomu, čo videli pred sebou.

„Čo si jej spravil?“ zareagoval ako prvý Jasper, ktorý musel zozbierať všetku svoju silu, aby sa nevrhol na to dievča a neochutnal krv, ktorá mu voňala tak lahodne, až mal chuť oblizovať si pery. Alice ho držala za ruku a v myšlienkach prosila Edwarda, aby jej pomohol.

„Našiel som ju v lese, prosím, len chcem, aby bola v poriadku,“ poprosil znovu a trochu sa priblížil. To sa však v Carlislovi prebrali jeho lekárske inštinkty a rýchlo k nemu pribehol a dievčinu mu zobral z náručia, by sa na ňu mohol pozrieť. Všetci sa k nemu pridali, len Jasper išiel radšej do domu a odtiaľ sa radšej rozbehol niekam do lesa, lne aby necítil lahodnú vôňu jej krvi.

James na nič nečakal a rozbehol sa preč. Nemyslel na nič, len si stále prehrával zvuk jej hlasu, obraz jej tváre, jej očí. Po prvý krát o niečo prosil, prosil pre niekoho iného. Postaral sa o ňu a teraz môže odísť. Ale ako tak utekal, cítil akoby kúsok z neho – ten lepší – ostal s ňou.

Carlisle sa otočil, že sa spýta Jamesa, čo sa stalo, ale zistil, že je preč. V hlave mu vŕtalo, čo sa s ním asi stalo, ale zahnal tieto úvahy do úzadia a zobral do náručia to dievča. Podľa jeho odhadov mala len ľahký otras mozgu, ale radšej ju chcel mať pod dozorom. Doniesol ju do domu a rovno s ňou zamieril do svojej pracovne, kde mal lehátko a všetko potrebné, keby Bella potrebovala ošetrenie.

„Čo je s ňou?“ spýtal sa zvedavo, s obavou v hlase, Edward. Počiatočný hnev ho prešiel a teraz mu v hlave výrilo množstvo otázok, ktoré sa končili len jedinou: ako je možné, že ju James nezabil? Z jeho myšlienok pochopil, že sa nikdy nevedel bohvieako ovládať, tak ako je možné, že odolal takej lahodnej vôni?

„Má len ľahký otras mozgu. Čoskoro by sa mala prebrať,“ povedal Carlisle, keď ju poriadne vyšetril a utvrdil sa v tom, že to nie je vážne. Predsa len, aj upír sa môže občas pliesť. Síce je to málo pravdepodobné, ale predsa len možné. Ako na potvrdenie jeho slov sa dievčina pomrvila a pomaly otvorila oči. Keď sa jej to asi na desiatykrát konečne podarilo, prekvapene sa posadila. Nebola pred chvíľou v náručí svojho anjela? Ako sa tu ocitla? Kde to je? Vírili jej v hlave zmätené myšlienky. Poobzerala sa okolo seba a zastavila sa na tvári najbližšieho upíra, podľa očí zistila, že je asi vegetarián. V tejto chvíli ju však zaujímalo jediné, kde len môže byť James? Kam zmizol? Obavy jej drásali myseľ a tak sa nedokázala poriadne sústrediť.

„Kde je? Kde je James?“ spýtala sa napokon a na tvárach upírov videla, že sa prekvapene započúvali do jej hlasu. Poznala tú reakciu, vždy bola taká. Každý, kto začul jej hlas si nahováral, že krajší hlas nikdy nepočul. Cítila ich myšlienky a vedela, že je to tak. Smutne si povzdychla, prečo len musí byť tým, kým je?

„Prečo sa na neho pýtaš?“ spýtal sa napokon ostražitým hlasom jeden z nich, nevedela ako sa volá a bolo jej to jedno, nezaujímal ju. Jej čas sa krátil a ona ani nevedela, kde je a kde je jej anjel.

„To je jedno, potrebujem ho nájsť. A prosím ťa, ušetri ma tých svojich úvah o tom, že je pre mňa nebezpečný,“ povedala a stále sa obzerala. Nakoniec zistila, že je v nejakej knižnici alebo v čom. Bolo tam plno políc, na ktorých boli knihy, jediné čo jej tu nesedelo, bolo lehátko, na ktorom ležala. To jediné sa jej tu nehodilo, ale bolo jej to jedno.

„Ako vieš, čo som ti chcel povedať?“

„Ehm, cítim tvoje myšlienky,“ povedala akoby komentovala farbu jeho košele a neprestala sa otáčať. Všetci v miestnosti ju prekvapene sledovali. Pomaly im dochádzalo, že táto dievčina asi nebude človek. Ale kto to potom je?

„Kto si?“ spýtal sa jej opäť ten istý upír. Pozrela sa na neho a podľa myšlienok ostatných pochopila, že bez toho, aby im povedala, kto je len tak neodíde.

„Dobre teda, keď inak nedáte. Volám sa Abrielle. Moja matka, Basanti, je siréna a môj otec, Caleb, je anjel. Som polovičná siréna a polovičný anjel. Môj druh volajú Fallen. Žijeme krátko, po pár desiatkach rokov umierame, ale len vtedy, ak nenájdeme svoj osud, človeka, ktorý má s nami prežiť svoj život. Keď sa objaví, cítime ho aj na niekoľko desiatok kilometrov, ťahá nás to k nemu. Mojím osudom je práve James, a ak ho nenájdem do dvoch dní, zomriem. Takže poviete mi kde je, alebo sa tu ďalej ideme baviť o mne?“ spýtala sa nakoniec a sledovala šokované tváre všetkých upírov. To im zase dala. Kým strávia, kým je, tak jej James utečie na míle ďaleko.

„Ako máme vedieť, že hovoríš pravdu? Nikdy som o takých ako si ty nepočul,“ povedal nakoniec jeden blonďavý upír a tým na seba upútal jej pozornosť.

„Viem, že ste o nás nepočuli, ani ste nemohli. A ako máte vedieť, či hovorím pravdu? Proste mi budete musieť veriť,“ povedala a postavila sa. Carlisle takmer očakával, že sa zatacká, ale ona stála na nohách a nevyzerala, žeby sa chcela zatackať. Akoby ani nemala zranenú hlavu.

„Dobre teda, poviem ti, kde je, ale pôjdem s tebou,“ povedala malá čiernovlasá upírka a sledovala nerozhodnosť na Abriellinej tvári. Nakoniec však dievčina prikývla. Alice sa sústredila, aby videla, kam sa rozhodol ísť. Bolo to jednoduché, bol na tom istom mieste.

„Dobre, poďme, ale varujem ťa, som rýchlejšia ako si myslíš,“ povedala a na potvrdenie svojich slov sa rozbehla k dverám. Bola tam skôr, ako ktokoľvek stihol čo i len žmurknúť.

„Tak poď, nie?“ povedala jej napokon a tak sa Alice rozbehla za ňou. Ešteže vedela, kam má ísť. Abrielle jej totiž zmizla z dohľadu hneď za prvým stromom.

Abrielle medzitým utekala smerom do lesa, k jazierku, kde mal byť James. Po prvýkrát za svoj život bola nervózna a bála sa ako na ňu zareaguje. Mala by mu najskôr všetko vysvetliť, alebo proste konať?

Vbehla na lúku, kde bolo jazierko a hneď ho zazrela. Sedel na kameni, smutný pohľad upieral na oblohu a do vody hádzal kamene. Túžila ho utešiť, prísť k nemu a objať ho, ubezpečiť ho, že všetko bude v poriadku. Pomaly sa rozišla k nemu a potichúčky našlapovala, aby ho nevyľakala, aby sa neprezradila, ale nepodarilo sa jej to. Vždy bola trošku viac nešikovnejšia ako jej súrodenci a tak sa jej podarilo nájsť jedinú vetvičku v okolí päťdesiatich kilometrov a stúpiť na ňu. Okamžite sa na ňu otočil a ostal prekvapene stáť na mieste. Nemohol uveriť tomu, že ju opäť vidí.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa jej nakoniec. Ona však nevyzerala, žeby sa chystala odpovedať, práve naopak. Očarený pohľad upierala do jeho očí a pomaličky – podvedome – sa približovala k nemu.

„Chcela som ti poďakovať,“ povedala napokon prvé čo ju napadlo.

„To už si urobila. Teraz by si mala ísť a žiť svoj život,“ povedal smutne a pozeral sa ako sa k nemu stále približuje. Zastala, až keď bola len pár centimetrov od neho. Inštinkty na neho kričali, aby rýchlo utiekol, ale on to nechcel. Ostal stáť na mieste a užíval si jej blízkosť, aspoň na tú chvíľu, kým navždy nezmizne z jeho života.

„Takto sa ďakuje u nás,“ povedala a kým si stihol čokoľvek uvedomiť, postavila sa na špičky a prisala sa na jeho pery. Všetko akoby explodovalo. Prisahal by, že videl hviezdičky. Objal ju okolo pása a zdvihol do výšky, aby sa nemusela toľko trápiť. Cítil sa ako v siedmom nebi. Ani na jediný okamih nepomyslel na jej krv, myslel len na ňu, na jej krásne oči, melodický hlas a dokonalé telo, ktoré sa tlačilo na to jeho s takou intenzitou, až mal pocit, že sa stali jednou bytosťou. Ani si nevšimli, že majú obecenstvo, že sa na nich prekvapene pozerá Alice. Bolo im to jedno. Jediné, čo pre nich existovalo, bola osoba, ktorú držali v náručí.

James cítil akoby sa s ním niečo dialo, akoby sa vznášal v ovzduší a keď otvoril oči, videl, že je pár centimetrov nad zemou. Nechápal tomu, ale svoje ústa neodtŕhal od Abrielliných. Po celom tele cítil mravenčenie, šteklenie, ktoré v ňou vyvolávalo eufóriu aj strach zároveň. Netušil, čo sa to s ním deje, kde sa v ňom zobrali všetky tie pocity, kde sa zobralo to žiarenie, ktoré mu vyžarovalo z rúk. Nevedel nič a predsa sa neodvážil pýtať. Netrúfal si prerušiť bozk a spýtať sa Abrielle. Z nejakého - jemu nejasného dôvodu - jej veril, dôveroval úplne neznámej osobe, ktorú bozkával a držal v náručí... Ak aj niekedy mal nejaký zdravý rozum, teraz sa určite úplne stratil.

Keď sa od seba – po nekonečných minútach - odtiahli, obaja lapali po dychu. James sa cítil akosi ináč, ako vymenený. Nebolo to len v emóciách, ktoré v ňom vyvolala, bolo to aj tým ako sa cítil, citíl sa iný a predsa stále ten istý. Oheň v jeho hrdle sa niekam vyparil a zdalo sa mu, akoby jeho zmysly boli ešte ostrejšie. Najviac ho však prekvapilo, že počul tĺcť dve srdcia, nie len jedno. Prekvapene si uvedomil, že to druhé patrilo jemu. Prekvapene pozrel na Abrielle. Čo to s ním spravila? Azda sa mení na človeka, keď mu bije srdce, alebo je to len pomätenie zmyslov? Alebo sa niekde po lese potuluje človek, ktorého srdce počuje?

„Čo sa to so mnou stalo?“ spýtal sa prekvapene, ale namiesto odpovede sa Abrielle začala usmievať.

„Už nie si upír, už nebudeš musieť zabíjať ľudí. Teraz si ako ja. Bije ti srdce, máš ostrejšie zmysly. Máš fialové oči ako ja,“ povedala a opäť ho zľahka pobozkala na pery.

„Chceš zostať so mnou?“ spýtala sa, keď sa od seba odtiahli, lebo im došiel vzduch. Abrielle bola veľmi neistá, aj keď to tak na prvý pohľad nevyzeralo. Predsa len, mohol aj odmietnuť. Párkrát sa už stalo, že muž, či žena, odmietli spoločný život s jedným z nich.

James sa na ňu dlho pozeral. V jeho vnútri sa odohrával tvrdý boj. Jedna jeho časť chcela utiecť, druhá chcela zostať. Takto mizerne, a zároveň dobre, sa cítil len pár minút po premene. Lenže teraz sa tiež premenil. Zmenil sa z upíra na bytosť, ktorej nerozumel, ktorú nikdy nestretol a ktorú teraz zvieral v náručí. Povedala, že už nikdy nebude musieť piť krv. Ale ako to myslela? Necítil pálenie v krku, necítil nič z toho, čo predtým, keď bol upír. Pociťoval len niečo ako šťastie a pocit, ktorému nerozumel, ktorý mu bol cudzí, na ktorý si len matne spomínal zo svojich ľudských spomienok. Už dávno zabudol ako sa ten cit volá, ale jeho myseľ, v ktorej bolo toľko miesta, mu hovorila, že je to cit, ktorý dlho hľadal. Ktorý videl v rodine Cullenovcov, ktorý v ňom vyvolával závisť. Bolo to niečo, v čo sa neodvážil dúfať, ani v tých najdivokejších snoch.

Abrielle sa pozerala do jeho očí a videla v nich boj. Jeho nové ja sa hádalo s tým starým, ľudským. S tým JA, ktoré poznalo lásku, súcit, šťastie. Ktoré ho nútilo plakať, keď bol smutný, smiať sa, keď ho niečo potešilo. Videla to, ale nevedela mu pomôcť. Nevedela ako. Rozhodla sa, že mu dá na výber. Nech sa rozhodne sám, bez toho, aby bola pri ňom.

Opatrne sa vymanila z jeho náručia a kráčala preč z lúky, nasledovaná jeho pohľadom. Alice sa dávno vyparila a nechala im súkromie, boli tam len oni dvaja a cit, s ktorým si ani jeden z nich nevedel dať rady. Abrielle ho nikdy nepoznala, James ho poznal, ale dávno naň zabudol. Zabudol čo jej to úprimne milovať a dúfať. Ale teraz, keď videl v jej očiach strach, že odmietne, keď ju videl odchádzať, niečo sa v ňom konečne zlomilo. Rozišiel sa za ňou, položil jej ruku na rameno a otočil ju čelom k sebe.

„Neviem, čo sa so mnou stalo, kým som teraz, Abrielle. Možno nie som dobrý človek, možno ma upírsky život priveľmi zmenil, ale jedno viem: ak ťa teraz nechám odísť, nikdy nenájdem nikoho ako si ty. Nikdy nezistím, kto som. Preto s tebou teraz odídem," povedal napokon a chytil ju za ruku. Pri tom dotyku oboja pocítili takú silnú nádej, ako ešte nikdy v živote. James sa na ňu usmial  a spoločne sa rozbehli v ústrety novej budúcnosti po boku toho druhého. Už sa viac neobzerali za seba, nepozerali na minulosť, nemysleli na budúcnosť, žili len v prítomnosti, jeden pre druhého.

»» zhrnutie ««

Páčilo sa vám to aspoň trochu?

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek At that time... :