Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Arova láska

02.09.2012 (15:15) • nikaok • FanFiction jednodílné • komentováno 6× • zobrazeno 2231×

Arova láska

Už opäť stojím pri okne a sledujem životy obyčajných ľudí, ktorí si ani neuvedomujú ako neuveriteľne krehký ten ich životík je. Je to len obyčajná potrava. Sú takí slabí a bezcenní. Dokázal by som ich zlikvidovať jedným prstom.

Ja som tiež kedysi býval len nepodstatná, živá nula. Nemôžem tomu ani uveriť. Bolo to tak dávno. Nepamätám si toho z môjho ľudského života veľa. Viem len, že nestál za nič.

To až teraz, v tomto tele, v tomto nerozbitnom mramore mám pocit, že niečo znamenám. A veru, že aj znamenám. Ostatní upíri sa ma boja. Desia sa môjho mena: Aro Volturi. Trasú sa z pomyslenia na mňa. A majú aj prečo. Som neústupný, krvilačný, bezcitný. Jedným slovom monštrum. A nevadí mi to, mám to rád.

Volterra. Mesto, v ktorom žijem. Mesto, ktoré mi patrí. Neviem si predstaviť, že by som ho musel opustiť. Volterra jednoducho patrí ku mne a ja patrím k Volterre. Sme nerozdeliteľní. Možno je to patetické, ale ja ju istým zmyslom milujem.

Totiž, nikdy som v skutočnosti nikoho nemiloval. Nikdy som nenašiel svoju druhú polovičku. Nenašiel som dôvod svojho bytia. Preto sa stredom môjho vesmíru stal poriadok. Poriadok v upírskom svete. Niekto musí dohliadať na rovnováhu vo vesmíre. Ja musím zaistiť utajenie o našom svete pred tými ľudskými zvieratami. Nikto z „vonku“ sa o nás nesmie dozvedieť. Vypukla by krvavá vojna. Vojna medzi ľudskou rasou a upírskou. To nemôžem dopustiť. Za žiadnu cenu, ani obeť.

***

Sledovanie ľudí sa stalo mojou rutinnou záležitosťou. Pozoroval som ich... Pozoroval som ju. Nahováral som si, že to robím len pre zaplnenie večnosti. Nebola to však úplná pravda.

To dievča ma zaujalo, okúzlilo. Skoro každý deň si sadala na tú istú lavičku s knihou v ruke, priamo mne vo výhľade. Nemohol som si pomôcť. Každé poobedie som netrpezlivo čakal, dokým nepríde a ja sa nebudem môcť kochať pohľadom na ňu.

Bolo to absurdné, ale div som si nehrýzol od nervozity nechty na rukách. Niekedy prišla skôr, niekedy neskôr. A ja som sa tetelil blahom.

Neviem, čo ma na nej tak fascinovalo. Boli to snáď jej nádherné, dlhé, čokoládové, jemne vlnité vlasy? Alebo úprimné, hlboké, modré oči? Či srdcovité, krvavé pery? Celkovo vyzerala tak nevinne a krásne.

Bola iba obyčajným človekom ako všetci ostatní, ale zároveň tak iná. Slovo výnimočnosť a človek mi nikdy nešlo dokopy. Keď som ale zbadal ju, začal som veriť, že aj ľudská bytosť môže byť úžasná. Jedinečná, nenahraditeľná, to presne bola ona. Dievčina, ktorá mi zobrala rozum. Dievčina, ktorá si privlastnila moju dušu a vytrhla srdce bez toho, aby som ja o tom vôbec vedel. Bez toho, aby o tom vedela ona.

***

Dva roky. Neuveriteľne dlhé dva roky, deň čo deň, sledujem tú najúžasnejšiu bytosť na zemi. Nepoznám ani jej meno. Vlastne o nej neviem nič. Sledujem ako starne, sledujem ako sa mi mení pred očami. A dovoľujem to. To je na tom to najhoršie. Ja dovoľujem, aby mi zo sveta zmizol tak dlho očakávaný dôvod môjho bytia. Dovoľujem, aby sa mi postupom času vytrácala. Dovoľujem, aby mi zmizla úplne...

A prečo vlastne? Ešte pred pár rokmi by som sa s ničím nepáral, odvliekol ju do môjho sídla – nevadilo by mi, keby aj násilím – a premenil ju, aby som ju nemohol nikdy stratiť. Ale teraz... Teraz sa desím pomyslenia, že by som sa jej mal postaviť zoči-voči. Najskôr som nevedel prečo to tak je, ale už to viem. Nebojím sa jej. Nebojím sa odporu mojich poddaných. Bojím sa... Úprimne sa bojím jej reakcie na mňa. Bojím sa, že ma odmietne, že sa na mňa bude pozerať s nenávisťou. Bojím sa, že už nikdy neuvidím tie iskričky v jej očiach, že ju spravím nešťastnou.

***

Ďalší rok. Ešte tragickejší ako tie predošlé, pretože príčinu môjho bláznovstva, môjho vzkriesenia, vídam čoraz menej.

Už to nie je ako na začiatku. Vtedy som ju vídal skoro každý deň, ale zo začiatku som si neuvedomoval, čo k nej v skutočnosti cítim. Teraz to už viem. Milujem ju. Úprimne od srdca ju milujem. Ale vari sa jej môžem ukázať, alebo sa s ňou ľudsky zoznámiť, keď moje oči sú karmínovo červené? Nie, to nie je možné.

A vtom mi to napadlo. Jedno jediné slovo. Carlisle.

Iste. Ako som mohol zabudnúť na môjho starého priateľa Carlislea? Na toho podivína so žltými očami? Jeho stravovanie – pre normálnych upírov nepredstaviteľné – je mojou jedinou záchranou.

Ale čo by si o mne pomysleli moji oddaní služobníci a ostatní upíri? A Caius a Marcus? To by nezgustli. Správna otázka však znie: Čo je pre mňa dôležitejšie? Čo je najdôležitejšie?

Teraz som už odpoveď poznal. A nehodlal som sa jej zrieknuť.

***

„Rozhodol som sa, Marcus, neskúšaj ma prehovoriť. Je to zbytočné,“ stál som si pevne za svojim.

„Zbláznil si sa, Aro?“ Marcus sa ma snažil presvedčiť, aby som sa vrátil späť k svojim bývalým stravovacím návykom. Caius len nesúhlasne krútil hlavou. Ale obaja videli, že ja svoj názor nezmením.

„Si si istý, bratku?“ prehovoril Caius.

„Istý,“ prikývol som.

„A povieš nám aspoň dôvod svojho počínania?“ spýtal sa rezignovane.

„Keď na to príde vhodný čas, brat môj. Keď príde...“

Ešte nenastal správny čas. Ešte nie.

Musím počkať pár mesiacov. Najdlhších mesiacov v mojej existencii.

***

Dnes je ten deň. Už dnes. Nedokážem čakať ani o minútu dlhšie. Už som čakal dosť dlho. Celé štyri roky. Trápil som sa, odopieral som si, čo som potreboval – tým nemyslím iba ľudskú krv –, bezmocne som sa prizeral a nemohol nijako zakročiť. To sa odo dneška zmení. Nadobro.

Aj ja som sa zmenil. Nebolo to iba farbou očí, bolo v tom viac. Cítil som sa inak. Cítil som sa živo. Po tak dlhej dobe, som sa cítil ako nejaký mladík, ktorý chce získať srdce dievčaťa, ktoré miluje. Videl som, aká je milá, dobrosrdečná a nežná. Učil som sa od nej. Sledoval som, ako sa správa k ostatným ľuďom a každé gesto som si zapisoval do pamäti. Už som nebol krvilačná príšera bez citu. Teraz som miloval. Jedinú osobu na svete.

Chcem na ňu zapôsobiť. Ale ako? Vyzerám tak na štyridsať. Ona na dvadsať. Obliekam sa staromódne, nosím dlhý čierny plášť. Hmm. Musím sa prispôsobiť dnešnej dobe.

Nakoniec som sa obliekol ako najlepšie som vedel. Čierne tesilky, bielu košeľu, čierne topánky. Páčilo sa mi to. Asi sa odteraz budem stále takto obliekať. Teda, pokiaľ sa to bude páčiť aj jej. Ale na účes mi siahať nesmie...

Stál som asi tridsať metrov od jej lavičky a napnutý čakal.

Už je tu... Preboha! Som neskutočne nervózny. Čo budem robiť?! Čo? Ách... To nezvládnem. Nie, čo to táram? Čakal som dlho, dnes to rozseknem. Musím. Bože, veď ja som Volturi, nebojím sa ničoho okrem... jej odmietnutia.

Medzi tým, ako som sa nervózne obšíval a prešľapoval z nohy na nohu (bolo to tak ľudské gesto), ona sa posadila a zaujato si obzerala stavbu môjho zámku. Ja som sa pozeral na ňu. Prvý krát som ju videl takto z blízka a dýchal rovnaký vzduch ako ona. Dokonca som ucítil aj jej vôňu. Voňala, veľmi. A zistil som, že je to vôňa môjho života.

Zrazu sa jej zrak presunul iným smerom, obzerala si okoloidúcich. Obhliadku ukončila u mňa. Zreničky sa jej rozšírili a ústa jemne pootvorili. Vo chvíli, keď na mňa uprela svoj prenikavý pohľad, som pochopil, že je to takto správne, že to tak má jednoducho byť. Vedel som, že to nebude ľahká cesta, ale spolu to zvládneme. To ma posilnilo a ja som sa prinútil k pohybu. No vlastne, klamal by som, ak by som povedal, že ma niečo nútilo. Skôr ma k nej ťahala nejaká neviditeľná sila a ja som sa nemohol, ani nechcel zastaviť.

Stál som oproti nej. Dívali sme sa navzájom do očí. Ak som doteraz, čo i len na mikro sekundu, pochyboval o mojich citoch k nej, teraz už to bolo isté. Som v tom až po uši. Už nikdy bez nej nebudem môcť existovať. Táto myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou ma ani neprekvapila. Jednoducho som sa s tým zmieril. Má to tak byť...

„Smiem si prisadnúť?“ spýtal som sa. Prikývla na súhlas.

„Je to krásne, však?“ hlavou som pokynul na zámok.

„Áno, veľmi krásne,“ milo sa usmiala a znovu sa zahľadela na môj domov. Je taká nádherná, keď sa usmieva.

„Vašej kráse sa to ale nevyrovná,“ sklonil som jej poklonu. Jemne sčervenala a pozrela sa na mňa.

„Ešte som vás tu nevidela.“ Iste, že nie. Trochu som sa pousmial.

„Vy mňa možno nie, ale ja som vás vídal dosť často,“ priznal som so zhrubnutým hlasom plnom emócií.

„Ako?“ vypúlila oči a hlas jej preskočil.

„Cez tamto okno.“ Prstom som ukázal na okno, za ktorým bolo moje najšťastnejšie miesto v celom zámku. Cez to okno som ju spoznal. Cez to okno som ju sledoval. Cez to okno som sa do nej zaľúbil.

„Vy tam žijete?“ spýtala sa prekvapene.

„Už dlhé roky.“ Zahľadel som sa jej očí a uväznil ju vo svojom pohľade. „Bolo by mi veľkou cťou, ak by som vás mohol previesť po Volterrskom zámku.“

„To by bolo od vás veľmi milé,“ súhlasila po chvíli s červenými líčkami a rozkošne si hrýzla spodnú peru.

„Smiem vedieť vaše meno?“ Až dychtivo som prahol po tom, spoznať ju. Dlhé roky som o nej nevedel nič, okrem mojich vlastných postrehov. Netrpezlivo som čakal.

„Gemini.“

***

Po troch rokoch...

„Aro, to mi nemôžeš urobiť,“ povedala trucovito Gemini.

„Láska, už som ti povedal, že je to príliš nebezpečné. Milujem ťa tak veľmi, že ti za žiadnu cenu nesmiem ublížiť,“ povedal som neústupne.

„No vidíš, sám si to povedal,“ štuchala do mňa svojím malým prstíkom. „Nedokážeš mi ublížiť.“

„Gemini,“ povzdychol som si. To dievča ma privedie do hrobu. „Povedal som, že ti nesmiem ublížiť a nie, že to nedokážem. V tom je rozdiel. Nezabúdaj, že som upír, neuveriteľne silný upír.“

Zahľadela sa mi do očí. „Prosím, Aro, ja ťa potrebujem,“ zúfalo ma prosila a oči sa jej zaleskli. V tom momente som ju držal v náručí a chlácholivo ju hladil po vlasoch.

„Neplač, miláčik, tvoje slzy neznesiem,“ zašepkal som naliehavým hlasom. „Ešte keď si o mojej existencii nevedela, zaprisahal som sa, že nikdy nedovolím, aby si trpela, láska,“ priznal som.

„Milujem ťa,“ šepla pomedzi vzlyky. „A chcem sa s tebou milovať.“

Zúfalo som sa jej pozrel do uslzených očí. Nenašiel som v nich však ani stopu po nedôvere. Ona mi naozaj verí. Miluje ma. To zistenie vo mne vyvolalo neuveriteľne krásny pocit, snáď ešte krajší, ako keď som si uvedomil, že ja milujem ju. Chce sa mi odovzdať, chce mi patriť. A ja budem patriť jej, jedinej na svete. Láske Ara Volturiho.

Sklonil som sa k nej a vtisol jej nežný bozk. Jemne som sa obtrel o jej pery a užíval si ten slastný pocit, ktorý vo mne vyvolávala jedine moja Gemini. Keď si ma chcela pritiahnuť bližšie, odtiahol som sa. Smutne zafunela a vystrelila ku mne pohľadom.

„Milujem ťa,“ vyznal som a znovu sa vrhol na jej pery. Tentokrát náruživejšie. Nečakala to a trochu sa zakolísala. Nedovolil som jej odtiahnuť sa ani o milimeter ďalej odo mňa. Práve naopak. Pritlačil som ju na svoje kamenné telo, ako mi to len to jej krehučké dovoľovalo. Do úst som jej zašiel jazykom a nežne obkrúžil ten jej. Tá chuť... Ó Bože, zbavovala ma zmyslov.

Vzdal som sa. Gemini pochopila. Jednu ruku mala zahniezdenú v mojich vlasoch, druhou ma hladila po hrudi. Ten pohyb jej nežnej ruky ma vzrušoval. Zavrčal som. Akoby ju to popudilo a pridala k tomu aj druhú ruku. Dýchal som prudko a jej ruky sa presunuli na moje brucho. Znovu som zavrčal, tentokrát hlasnejšie. Naliehavo mi začala odopínať košeľu. Keď bola dole, hladila ma po nahej hrudi.

Prebral som iniciatívu. Vzal som ju do náručia a prešiel s ňou k posteli. Opatrne som ju do nej položil a stiahol jej tričko aj s podprsenkou. Nahú som ju videl prvýkrát. A že to bol pohľad. Toľká krása. Jej telo je dokonalé. Nič nie je krajšie, ako moja láska. Úplne mi zatemnila myseľ.

Premýšľal som, čo začnem bozkávať ako prvé. Tak som začal pekne zhora. Vtisol som je kratučký bozk na pery, na bradu a posúval sa smerom dole. Na krk som jej vlepil mlaskľavú pusu, olízal ho a opatrne pohrýzol tak, aby som nič neporušil. Zavzdychala. Keď som sa dostatočne pohral s jej krčkom, presunul som sa na jej plné prsia. Najskôr som ich obe chytil do dlane a jemne masíroval. Gemini sa podo mnou spínala a sladko privierala viečka. Jej malé, ružové bradavky priam kričali, aby som aj ich poláskal. Tak som zohol hlavu a jednu vtiahol do úst. Moja láska sladko zapriadla, schmatla moje vlasy, ktoré začala ťahať, a približovala si ma bližšie k sebe. Vyhovel som jej a bradavku olízal. To isté som urobil aj s druhou.

Bol som vzrušený, tak ako nikdy predtým. Pripadal som si ako chlapec, pred svojim prvým milovaním. A vlastne je to aj pravda. Toto je moje prvé milovanie. Gemini je moja prvá a jediná láska a toto je naše spoločné "po prvé", ale isto nie posledné. Budeme mať celú večnosť na milovanie. Celú, celučičkú večnosť... To je to pravé.

Táákže... a je tu koniec. :) Dúfam, že sa Vám moja jednorázovka páčila. Ja osobne nemám rada Ara, ale mám kamarátku, ktorá ho miluje. :) Ha-ha... Gemini... Viete, oni sú aj v skutočnosti spolu. Viem, že tomu nebudete veriť, ale je to skutočný príbeh ich lásky. Vždy si robíme z toho srandu a poviem Vám, mali by ste si prečítať, čo všetko si píšeme o krásavcovi Arovi a jeho pláštiku. :) 

A preto chcem túto jednorázovku venovať Gemm, ktorá má so mnou naozaj veľa strpenia. Si úúúžasná.

Autor: nikaok, v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Arova láska: