Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Anjel smrti - 3. časť

25.06.2014 (15:30) • VampireAlice1235 • FanFiction jednodílné • komentováno 3× • zobrazeno 1328×

Som slepý. Tá veta mi rezonovala v hlave a zavrtávala sa do každého kúsku môjho tela. Zraňovala ma a spôsobila obrovský žiaľ.

„Je mi to tak ľúto,“ opakovala som dookola a hojdala ho v náručí. „Vedela som, že to nie je dobrý nápad. Vedela som, že sa neovládnem. Je to len a len moja vina.“

„Jane?  Jane, no tak!  Dosť!  Nie je to tvoja vina. Istý podiel na tom je aj môj. Ja som ťa ubezpečoval, že všetko je v poriadku. A nemohla si vedieť, čo sa stane,“ snažil sa ma upokojiť, no ja som vedela, že to nie je pravda. Ja som vedela, že môj dar ešte neviem dobre ovládať, ja som vedela, že mu môžem ublížiť. No i tak som sa poddala túžbe a ohrozila ho. Síce nezomrel, no teraz je mojou vinou bez zraku. No uvedomovala som si, že ľútosťou a obviňovaním mu nepomôžem.

„Neboj sa, nájdem spôsob, ako ti vrátiť zrak. A viem, kto nám pomôže,“ zaprisahávala som sa a v duchu si premyslela svoj plán.

„Verím ti. Ale dúfam, že žije niekde blízko. Myslím si, že ďaleko nezájdem,“ uškrnul sa.

„Budem ťa musieť sklamať, ale je to riadny kus cesty. Ale neboj sa, ponesiem ťa a behom tam prídeme za 3, 4 dni.“

„Ponesieš ma?“ spýtal sa ma a v hlase sa mu zračilo začudovane.

„Teda, ak ti to nevadí,“ dodala som, keď som videla nedôveru a nechuť v jeho tvári.

„Nie. Nie. V poriadku. Asi je to najrozumnejšie riešenie. No ešte predtým mám na teba jednu prosbu. Chcel by som...“

„Nech je to čokoľvek, vopred je splnená,“ prerušila som ho nedočkavo. Nastalo ticho, načo sme sa obaja rozosmiali.

„Tak, to aby som si to dobre premyslel, čo chcem,“ usmial sa lišiacky a bolo na ňom vidieť, ako premýšľa.

„Ale teraz vážne, čo si chcel,“ nevydržala som a pobádala som ho.

„Ja len ... chcel som ti ukázať, kde som žil. Neviem, prečo, ale príde mi to dôležité, keďže ja viem, kde žiješ ty,“ vychrlil a na konci sa jemne začervenal od hanby.

„A kde to presne je?“ opýtala som sa, lebo som sa nechcela veľmi vychýliť z cesty.

„Vedľajšia dedina.“ 

„Super, je to po ceste,“ zaradovala som sa v duchu, no odvetila som len: „Tak fajn. Bol by problém vyraziť o hodinu?"   

„O hodinu? Fajn, prečo nie. Aj tak nebudeme brať žiadne veci.“

Poriadila som dom a skôr, ako sme sa pobrali na odchod, rozhodla som sa urobiť ešte jeden dobrý skutok v dedine.

„Mohol by si ma chvíľu počkať? Potrebujem si ešte niečo vybaviť v dedine. Teda, ak by ti to nevadilo,“ opýtala som sa nevinne.

„V poriadku. Ale ponáhľaj sa, prosím.“ A tak som ho usadila za kuchynský stôl a ponáhľala sa na opačný koniec dediny. Cesta mi pripadala nekonečná, a keď som stála pred dverami, nedočkavo som zaklopala. Keď sa otvorili, vychrlila som na osobu vo dverách:

„Dobrý deň. Ja... chcela by som vám darovať svoj dom. Odchádzam a je viac ako isté, že sa už nevrátim. A preto ho prijmite ako dar za všetko, čo ste pre mňa urobili.“

„Dieťa drahé, ale to nejde. Čo by som robila s dvomi domami?"

„Viem, že máte dievča súce na vydaj. Nuž teda, nech je to jej veno. Bolo by mi ľúto, keby schátral, a takto aspoň budem vedieť, že je v dobrých rukách. Prosím.“

„Nuž, keď inak nedáš. Nech ťa sprevádza šťastie na cestách a tvoje kroky sprevádza Božia milosť.“ Dala mi požehnanie na cestu a pobozkala ma na čelo.

„Ďakujem,“ zakričala som šťastná a utekala domov. Tam ma už čakal nedočkavý Peter.

„Prepáč. Bolo to dlhšie, ako som si myslela. No, už som tu, pripravená vyraziť. Môžeme?“

„Môžeme.“ A tak som ho vzala za ruku a pomohla mu vyjsť z dverí. Na prahu som sa ešte otočila a povedala posledné zbohom.

„Budeme musieť ísť pešo až po les. Zvládneš to?“ Namiesto odpovede prikývol. V lese som zašla medzi stromy a tam som mu pomohla pohodlne sa usadiť na môj chrbát.

„Pripravený? Najbližšia zastávka - tvoja dedina.“ A rozbehla som sa plnou rýchlosťou. O necelých desať minút som stála na kraji dediny.

„Sme tu. Si v poriadku?“

„Trochu zvláštny pocit v nohách a žalúdku, ale inak v poriadku,“ usmial sa na mňa, vzal ma za ruku a zamierili sme do dediny.

„Kam by si chcel ísť?" opýtala som sa, pretože ja som sa tam nevyznala.

„Prišli sme od lesa, takže ja som býval piaty dom odtiaľ. Poďme tam.“ Ani sme sa nenazdali a stáli sme pred malou ošarpanou chalúpkou.

„Sme tu. Chceš vojsť?“ Dúfala som, že nie, pretože vyzerala ako keby už-už šla spadnúť.

„Ak by ti to...“

„Peter? Peter, si to ty? Ja neverím. Musíš to byť ty,“ začula som ženský hlas a otočila sa za ním. Za nami stála žena, pomerne mladá, s peknou tvárou.

„Claire, Claire si to ty?V odvetil jej Peter a snažil sa nájsť miesto, odkiaľ šiel jej hlas. Zjavne sa poznali veľmi dobre.

„Som za tebou. Vari ma  nevidíš?“ Otázka ostala stáť vo vzduchu, ako búrkový mrak, keď sa otočil a aj ona uvidela, že to tak je.

„Prepáč, ja som nevedela. Ja som ale hlúpa..."

„Claire, neospravedlňuj sa. Ty si to nevedela.“ Jemnosť a neha v jeho tvári sa mi nepáčili.

„Mohol by si nás zoznámiť?“ zavrčala som podráždene.

„Jasné, prepáč. Jane, toto je Claire. Claire toto je Jane, moja snúbenica. A Claire je moja... Poznali sme sa pred tou nehodou.“ Chcela som jej podať ruku, no tá jej zamrzla v polovici.

„To nemyslíš vážne? Prečo jej nepovieš, že sme sa mali brať? Nebyť tej nehody, teraz sme svoji. No i napriek tomu som sa rozhodla počkať. Tušila som, že sa raz vrátiš domov a čakala som tu na teba. Ale nečakala som, že sa vrátiš aj s nejakou fiflenou, ktorú budeš vydávať za svoju snúbenicu. Ňou som predsa bola ja. Chcel to tak tvoj otec, tak prečo si to tak náhle zmenil? Veď mňa poznáš roky a ju len pár dní. Otec by sa za teba hanbil, že si ho takto zradil...“

„Dosť! Môjho otca si do úst neber. Nech mu je zem ľahká. A neuvedomujem si, že by bola z mojej strany spáchaná nejaká zrada. A čo sa týka Jane, pomohla mi v tých najťažších chvíľach. Jej vďačím za to, že som prežil.“

Nemo som sledoval hádku medzi nimi, nevediac, čo robiť.

„Peter,asi by bolo dobré, keby ste sa porozprávali. Bez svedkov.“ A otočila som sa na odchod. Dúfala som, že za mnou zakričí, alebo aspoň povie, nech ho tam nenechávam, no on namiesto toho prijal Clairino rameno a vykročili k jej domu. So smútkom v srdci som sa pobrala do lesa, odhodlaná počkať. Dúfala som, že sa vráti skoro. No opak bol pravdou. Slnko už schádzalo za hory a blížila sa noc. Nepohla som sa z miesta a vyzerala ho. No on nikde nebol. Začínala som z tej bezmocnosti šalieť. Nestalo sa mu nič? Nezranil sa? Nehľadá ma? No nikde som nič nevidela, nič nepočula. Trýznená strachom a výčitkami som čakala celú noc. No nadránom som dospela k tomu, že sa rozhodol ostať s Claire. Trhalo mi to srdce, no rozhodla som sa zanechať ho s ňou. Ak ho to spraví šťastným, budem šťastná aj ja. No i napriek tomu, že som chcela odísť a už ho nevidieť, moje srdce rozhodlo inak. Priblížila som sa po jeho pachu k jej domu a to, čo som tam uvidela, mi vyrazilo dych. Peter sedel priviazaný k stoličke, ústa zapchaté nejakou handrou. Ona ho uniesla. Tá predstava ma napĺňala hnevom, ale i radosťou. Takže on chcel ísť s ňou, no jeho zraniteľnosť využila tá mrcha. Nemysliac na nič iné iba naňho, vletela som do domu, kde bolo úplné ticho.

„Peter! Peter, si v poriadku?“ Pribehla som k nemu a dala som mu dole handru z úst.

„Kde som? Jane? Jane, si to ty?“

„Áno, som, drahý, čo sa stalo?“ opýtala som sa a odstraňovala som mu putá z nôh a rúk.

„Neviem. Pamätám si len, ako sme spomínali na minulosť a potom úder do hlavy. Upadol som do tmy a nevedel som, čo sa so mnou deje. Myslel som si, že si ma opustila. No ty si ma našla.“ Radosť v jeho hlase vyvolávala výčitky vo mne. Ja som ho chcela opustiť, neveriac, že ma naozaj miluje. No našťastie moje srdce dúfalo.

„Už nikdy ťa neopustím,“ šepla som mu do vlasov, vzala ho do náručia a otočila sa na odchod.

„Kamže, kamže, moji drahí. Hádam si nemyslíš, že mi ho vezmeš. Čakala som na neho príliš dlho. Ak si ma nevezme on, tak ostanem sama, opustená.“

„Claire, ustúp z tých dverí. Nechcem ti ublížiť, no ak nebudem mať na výber, urobím to,“ zasyčala som výhražne a zamierila k dverám.

„Povedala som, že nikam nepôjdete. On je môj.“  V jej očiach som videla šialenstvo, no bolo mi to jedno. Podstatné pre mňa bolo dostať odtiaľ Petra živého. Kráčala som priamo k dverám, a keď som stála tvárou v tvár Claire, chcela som ju obísť. No ona mi to nechcela dovoliť a strčila do mňa. A to bola chyba. Konala som inštinktívne. Zabodla som do nej svoje karamelové oči a zasyčala:

„Bolesť.“ To čo sa stalo potom, som nečakala. Claire sa zložila v kŕči na zem. Ako keby ju bolesť držala vo svojom mocnom náručí. Nečakala som, kým sa postaví a zamierila som k východu. Bežala som, čo mi nohy dovolili a stále dookola som si prehrávala, čo sa tam stalo. 

„Jane, už sme von, však?“ vytrhol ma z môjho sveta späť na zem Peter.

„Áno, už si v poriadku.“

„Tak by sme mohli na chvíľu zastať. Bolí ma celé telo.“ Až po tejto vete som si uvedomila, že bežím už bohvie ako dlho.

„Prepáč. Neuvedomila som si to. Ako dlho bežíme? A si v poriadku?“ opýtala som sa ho a položila ho na zem.

„Neviem, ale bola si taká rozrušená, že som ti chcel dať čas na upokojenie sa. Čo sa tam stalo?“ vyzvedal a ja som mala časť pozrieť sa na oblohu. Slnko už zapadalo. Bežala som celý deň. Z mojich úvah ma vytrhlo Petrovo čakanie na odpoveď.

„Prepáč, zamyslela som sa. Slnko zapadá. Isto si hladný.“ A obzerala som sa, kde sme. Boli sme v lese, no cítila som niekde blízko vôňu jedla.

„Niekde blízko je hostinec. Zaplatím ti večeru, a ak chceš, môžeme tam prenocovať.“

„Večera postačí. Ďakujem. Ale stále si mi neodpovedala na otázku. Čo sa tam stalo?“ zamyslela som sa a prehrala som si scénu v hlave.

„Ja neviem,“ odpovedala som úprimne, vzala ho za ruku a zamierila k hostincu.

„Claire mi bránila odniesť ta odtiaľ ,a tak som použila svoj dar. A ona...“

„Ty si použila dar? Veď si sa jej ani nedotkla. Teda, nemal som ten pocit, že by si ma položila na zem.“

„Veď to je to zvláštne. Ja som si len predstavila, ako ju opantáva bolesť a ona za zrazu predo mnou zložila na zem. Myslím, že som svoj dar zdokonalila. Ale nechcem to teraz rozoberať. Chcem ťa v prvom rade uzdraviť. No nesmiem zabúdať na tvoje ľudské potreby. Prosím ťa, upozorni ma, keď budeš hladný alebo smädný. Nechcem, aby si ochorel,“ usmiala som sa naňho, aj keď to nemohol vidieť.

„Rozkaz náčelník.“ Zasalutoval a zasmial sa. „Ako je to ešte ďaleko? Umieram od hladu.“

„Desať minút chôdze, minúta behu. Čo si vyberáš?“  Odpoveďou mi bolo vylezenie na chrbát. Zasmiala som sa a šťastná som sa rozbehla na kraj lesa. Tam som ho zložila a podpichla ho.

„Zdá sa mi, že sa ti beh zapáčil.“

„Človek si zvykne na hocičo,“ vrátil mi to, zasmial sa a nechal sa odviesť dnu. Tam si objednal jedlo, pivo a mne čaj. Jedol potichu, bolo vidieť, že bol riadne vyhladovaný a hlavne smädný. Vypil už tri pivá.

„Nechceš aj môj čaj?“ opýtala som sa ho, v snahe zbaviť sa ho.

„Prepáč. Zabudol som, že ty čaj nepiješ.“ A vypil ho na pár hltov. Keď dojedol, musela som sa zasmiať. „Čo ti je smiešne?“ opýtal sa ma zmätený Peter.

„Prepáč, ale ty. Si celý špinavý od jedla. Počkaj, pomôžem ti.“ A pomohla som mu zbaviť sa zvyškov jedla, ktoré mal po celej tvári a košeli.

„Hotovo. Vážne si nechceš pospať?“

„Nie, je to v poriadku. Koľko cesty je ešte pred nami?“

„Hm. Rátam tak dva, nanajvýš tri dni. Podľa prestávok,“ usmiala som sa, zaplatila som a vyšli sme do lesa. Tam sa opäť usadil na mojom chrbte a ani som sa nenazdala, zaspal.

Naša cesta bola jednoliata. Našli sme hostinec, kde sa Peter posilnil a zase sme šli ďalej. Takto to trvalo tri dni. Na tretí deň som celá šťastná zobudila spiaceho Petra.

„Peter, sme tu. Počuješ ma? No tak, vstávaj, sme tu,“ nedokázala som potlačiť radosť v hlase. Bolo to tak dávno. Môj drahý domov. Všetci, ktorých som milovala, sú tak blízko a zároveň tak ďaleko. Ako ma príjmu? Ako príjmu moju prosbu? Z úvah ma, ako inak, vytrhol Peter.

„Ale kde je to tu?“ opýtal sa ma zmätene.

„Dovoľ mi predstaviť ti môj pravý domov. Vitaj v Talianskej Volterre.“

„Taliansko? Tak to sme pekne ďaleko od nášho predošlého domu. Ale prečo si mi nepovedala, že si odtiaľto?“

„Lebo som neverila, že sa sem ešte niekedy vrátim. Teda, nie tak skoro. Je to len pár sto rokov, čo som tu nebola. To je pre nás príliš rýchly návrat. Ale to je jedno. Ubytujem ťa v jednom hostinci a ja pôjdem za starými známymi.“

„Ale prečo nemôžem ísť aj ja?“

„Pretože si človek a ja nemám záruku, že odtiaľ aj vyjdeš. Ešte nejaké námietky? Nie. Tak ideme.“ Vzala som ho na okraj mesta, ubytovala ho a sama sa vybrala do pevnosti. Mala som zmiešané pocity. Čo ak mi nepomôžu? Ako ho sama uzdravím? Zahnala som tieto myšlienky. Uvidíme, čo bude. Roztrasená som zastala pred hlavnou bránou. Pamätám si, ako keby to bolo len včera, čo som ňou odišla. A teraz sa pokorená a zúfalá vraciam. Otvorila som ju a zamierila rovno na recepciu. Kráčajúc dlhou chodbou, uvedomila som si, že sa tu nič nezmenilo. Na recepcii sedela, ako inak, žena - človek, dúfajúc, že sa stane jednou z nás. Chudera.

„Povedzte pánovi, že prišla jeho verná služobníčka.“

„Kto ste?“ opýtala sa ma nedbalo a ani nezdvihla hlavu od papierov.

„Som Jane Volturi. Pravá ruka pána Ara. Stačí to na objasnenie toho, kto som?“ zasyčala som zlovestne. Zabudla som, že tu má hlavné slovo strach. Keď uvidela, že som upírka, zdvihla telefón a počula som na druhej strane Arov hlas. Potešila som sa, ale zároveň ma ovládol strach. Ako ma privíta? Odpoveď sa dostavila okamžite, keď som počula v slúchadle:

„Jane? Nepomýlili ste sa?“

„Nie pane. Stojí vedľa mňa. Mám ju vám dať k slúchadlu?“

„Nie. Hneď som tam.“ A ani som sa nenazdala, predo mnou stál samotný vládca Volterry.

„Pane,“ pozdravila som a sklopila som zrak.

„Ach, moja drahá Jane. Čomu vďačím za tvoj skorý návrat?“ Priamy, úprimný Aro.

„Môj druh je zranený a nevedela som, kto iný by mu dokázal pomôcť, ak nie vy,“ povedala som popravde a bez okolkov.

„A kdeže je? A čo sa mu stalo?“ vyzvedal.

„Ubytovala som ho v jednom hostinci. On oslepol. Mojou vinou. Mojím darom,“ šepla som plačlivo a nebezpečne sa mi začal triasť hlas.

„Moja drahá. To mi je ľúto. Môžem sa pozrieť, čo sa stalo?“ Podala som mu ruku a nechala ho, nech si na svoje otázky nájde odpovede sám. Keď skončil, zračil sa mu na tvári šok.

„On je skutočne človek?“

„Áno, pane.“

„Úžasné, ako ťa láska dokázala zmeniť. No obávam sa, že mu nedokážem pomôcť. Teda, jedna vec by tu bola. Ale neviem, či sa to podarí.“

„Som ochotná urobiť čokoľvek, pane,“ vychrlila som odhodlane.

„Si ochotná skúsiť ho aj premeniť?“ pri poslednom slove sa mu zaleskli oči.

„Ak to bude jediné riešenie a bude súhlasiť, tak áno.“

„V poriadku. Zajtra ho priveď. Nechám pre vás pripraviť izbu dole v podzemí.“  A otočil sa na odchod.

„Pane, odpusťte moju trúfalosť, ale naozaj nie je iné riešenie?“

„Obávam sa, že nie.“ A už ho nebolo. Neostávalo mi nič iné iba to navrhnúť Petrovi. A nemala som veľa času. S ťažkým srdcom som šla za ním. To mu predsa nemôžem urobiť. Nemôže sa stať, takým ako som ja.

Keď som otvorila dvere na jeho izbe, privítal ma nadšený Peter. „Podarilo sa? Zistila si niečo?“ vychrlil namiesto pozdravu.

„Áno. Je tu však len jedna možnosť. Premena. Pochopím, ak odmietneš a ver tomu, že ja ťa pre to neopustím.“

„Jane, ale ja to chcem. Chcel som to ešte predtým, ako som oslepol. A ak mi to vráti zrak a umožní znova ťa vidieť, chcem to. Kedy a kde?“

„Zajtra ráno v pevnosti.“

„Už sa neviem dočkať,“ povedal a zazíval. „Ale teraz by som si mal dopriať môj posledný spánok. Dobrú.“ A zalomil ako drevo. Potichu som sa zasmiala a sadla si oproti postele. Bolo fascinujúce pozorovať ho. Až mi ho bolo ráno ľúto zobudiť, ale tlačil nás čas.

„Peter, je čas. Teda, ak si si to nerozmyslel.“

„Nie. Poďme!“ pobádal ma a dvíhal sa z postele. Pomohla som mu zísť dole do hostinca a najesť sa. Keď dojedol, usmial sa, postavil sa a nechal sa mnou odviesť.

Vo Volterre  bolo prázdno. No neriešila som to. Pri vchode nás čakal jeden upír a ten nás odviedol na miesto, kde sme mali byť v bezpečí. Bola to štvorcová miestnosť bez ničoho. Holé steny, žiadny nábytok. Prišlo mi to strašne depresívne. Pripomínalo mi to hrobku. Vošli sme dnu a za nami sa zabuchli dvere.

„Sme tu,“ šepla som a nevedela, čo ďalej. No Peter to vyriešil za mňa. Sadol si ma zem a potľapkal na miesto vedľa neho. Sadla som si a ako zhypnotizovaná som hľadela na jeho odhalený krk.

„Ak nechceš, stále je čas povedať nie.“

„Ale ja to chcem,“ usmial sa na mňa a naklonil hlavu na bok. Pomaly som sa nahla k jeho krku a...

***

Moje meno je Peter Volturi. Mám 23 rokov, no nie je podstatné, koľko mám rokov ale ako dlho. Som totižto stodvadsaťtri ročný upír, ktorý žije so svojou družkou Jane. Nie som nadaný, no nie som ani obyčajný upír. Keď som bol ešte človekom, moja družka ma omylom svojim darom oslepila. Nevedeli mi pomôcť, a tak skúsili posledné zúfalé rozhodnutie - premeniť ma. Po premene som znova videl, ale ako človek, nie ako upír. No mne to nevadí. Som šťastný, že ju môžem každý deň vidieť a pomohlo mi to ceniť si obyčajné vecí, ktoré mi život prináša.  

Autor: VampireAlice1235 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Anjel smrti - 3. časť: