Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Anjel smrti - 1. časť

11.06.2014 (18:00) • VampireAlice1235 • FanFiction jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 1120×

„Aro, ty vieš, že tento deň raz prísť musel. Nikdy som ti neprisahala vernosť naveky.“

„Viem, no dúfal som, že i napriek tomu ma neopustíš.“

„Vravíš to, ako keby som odchádzala naveky. Obaja vieme, že sa aj tak raz vrátim. Možno nie hneď, ale o pár storočí určite,“ smutne sa na neho usmiala. Pomaly kráčala k bráne a kým ju prekročila, nechala na jej prahu čierny plášť.

***

Túlala som sa prázdnymi ulicami a pripadala som si ako tieň. Ten pocit som mala pri každom love, no dnes to bolo iné. Cítila som, že vo vzduchu je zmena. Je to ten zvláštny, neopísateľný pocit, ktorému ľudia vravia intuícia.

No okrem toho som začínala byť pekne nahnevaná. Nikde žiadna korisť, ktorú by som ulovila. A bola som aj poriadne smädná.

„Kde, krucinál, všetci zmizli,“ vykríkla som zúfalo k nebesám. No tie mi neodpovedali. Mlčali ako hrob.

Alebo aj nie. Pár metrov odo mňa sa vytackal z cesty opitý muž. Bol značne ošarpaný, a tak som usúdila, že je to vhodná korisť. V okamihu som bola pri ňom, zaklonila mu hlavu a keď som ho chcela uhryznúť do krku, na krátky okamih som sa mu pozrela do očí.

Nikdy to so mnou nič nespraví, lebo na zúfalstvo v očiach som si už zvykla. No v týchto očiach bolo niečo iné. Bola v nich radosť.

„Môj nádherný anjel smrti. Konečne si ma prišiel vyslobodiť,“ šepol zamatový hlasom a jemne sa na mňa usmial. To ma úplne vyviedlo z miery a zabudla som aj na to, že som ho chcela zabiť.

Pustila som ho, na čo padol na zem, no mne to bolo jedno. Otočila som sa a bežala som od neho čo najďalej. Neviem ako dlho som bežala. Myslela som si, že mierim domov, na kraj mesta, no zrazu som sa ocitla za mestom v neďalekom lesíku.

Síce sa nikdy neunavím, no i tak som sa zničená zvalila do trávy a lapala po dychu.

Čo sa to so mnou deje? Celá som sa chvela a neovládateľne vzlykala. No plač neprichádzal. Nikdy už nepríde, nech to akokoľvek potrebujem. Prečo som ho nezabila? Prečo? Veď to bol človek ako každý iný. Alebo nie? Nie. On bol niečím výnimočný. Neviem, či to nepôsobili tie oči, ktoré ma vítali ako vykupiteľa, nie ako vraha. Bola som zmätená. Odohrávala sa vo mne búrka pocitov. Neviem ako dlho som tam sedela, no keď som sa odtiaľ postavila, bola som rozhodnutá znovu ho nájsť.

Vrátila som sa do domčeka. Nie je veľký ako Volterra, má len dve izby, ale mne stačí. Vošla som dnu a ocitla sa v malej predsieni. Vyzula som si čižmy a vošla do kuchyne. Miestnosť bola najväčšia v dome ale bola aj poriadne zaprataná, preto sa zdala byť menšia. Oproti dverám v pravom rohu bola hlinená pec, naľavo od nej bol drevený stôl a na ľavej stene bolo jedno okno, pod ktorým bol pár ručne vyrobených poličiek na riad.

Podišla som k peci a zo zvyku som do nej pridala drevo, no nečakala som, kým sa rozhorí. Pred ohňom mám rešpekt. Potom som z vedra pri dverách naliala trochu vody do malého hrnčeka. Ten som položila na pec a pridala do neho pár byliniek. Keď bol čaj hotový, preliala som ho do hlineného pohára. Vzala som ho a pobrala sa do spálne. Tá pozostávala z obrovskej postele otočenej k oknu a skrine na veci. Pri posteli bol ešte malý stolík. Tam som si položila čaj a vliezla pod perinu. Pohodlne som sa usadila a zaplietla si vlasy. Potom som si vzala čaj a pomaly ho chlipkala, dívala som sa z okna a uvažovala nad tým, čo sa dnes stalo. Pri spomienke naňho som sa usmievala. Telo mi zalievalo teplo a nebolo to tým čajom. Vyvolal to vo mne on. Bolo to prvý raz, po dlhej dobe, kedy som bola šťastná. Myslela som na jeho oči, úsmev a hlas. Rozmýšľa som, kde teraz asi je, čo robí. Či má kde spať, či nie je hladný. Začínala som sa báť, či je v poriadku.

„Dosť!“ okríkla som sa a moja šálka s čajom skončila v rohu izby. „Jane, ani ho nepoznáš. Isto si na teba zajtra, keď vytriezvie, ani nespomenie,“ presviedčala som sa. „Asi najlepšie spravím, keď sa tým teraz nebudem zaoberať. Ľahnem si a uvidím, čo mi prinesie ráno.“ Ako som si povedala, tak som aj spravila. Zavrela som oči a predstavovala si chlapca so smaragdovými očami, ktoré boli tak hlboké, že som cítila ako do nich padám, ako do bezodnej jamy, a opantávali ma svojou nádherou a uvádzali ma do pomykova.

Keď mi ráno pošteklilo oči, bola som rozhodnutá. Zabudnem na toho chlapca. Bude to tak lepšie. So mnou by ho aj tak šťastná budúcnosť nečakala. Buď by som ho musela premeniť - a to neviem, či by som zvládla, alebo by som ho raz nechtiac zabila. Jedno ani druhé nie je pre neho dobré.

Keďže som včera nič neulovila, rozhodla som sa pre ďalší lov. Ale musela som čakať do večera. Preto som sa rozhodla, že si čas skrátim prechádzkou po lese. Umyla som sa, obliekla sa a vydala sa na cestu. Na začiatku lesa ma privítal štebot vtáčikov, ktorý však utíchol hneď, ako moja noha prekročila prvý strom. Ponorená do ticha som sa rozbehla plnou rýchlosťou. Tu ma aj tak nik nemôže vidieť. Behala som krížom krážom a nikde nebolo ani živej duše.

Teda, myslela som si to, pokým mi do nosa neudrela omamná vôňa krvi. Celú ma zaplnila a ovládla moju myseľ i telo. Rozbehla som sa na miesto, odkiaľ tá vôňa vychádzala. Bolo to na lesnej čistinke, kde ležalo zakrvavené telo muža a nad ním sa týčil obrovský medveď.

Neváhala som ani sekundu. Ten človek bude môj. Veď už je aj tak mŕtvy. Hrozivo som zavrčala, na čo ma medveď zaregistroval. Presne to som chcela. Aby dal pokoj tomu človeku a utiekol. No on mal iné plány. Rozbehol sa, revúc oproti mne a bolo vidieť, že sa nevzdá tak ľahko. Nechcela som mu ublížiť, no nechcela som s ním ani márniť čas. A tak som urobila najrozumnejšiu vec. Hodila som ho do lesa. Neviem ako ďaleko a bolo mi to jedno. Už mi nič nestálo v ceste. V mihu sekundy som sa nakláňala nad bezvládnym telom, nadvihla ho a vtom...

Ako som ho nadvihla, odhrnuli sa mu z tváre vlasy a svet pre mňa zastal. Bol to ten chlapec zo včerajška. Úplne som zabudla na svoj smäd, na to, pre čo som sem prišla. Podstatné bolo zachrániť ho. Zdvihla som ho do náručia a utekala k miestnej felčiarke, ktorá bývala na opačnom konci dediny. No pri mojom dome som spomalila. Nemôžem sa predsa odhaliť, aj keď mu ide o život. To by som musela prebehnúť celú dedinu. A tak som sa rozhodla obehnúť ju. Je to síce obchádzka a tiež mi hrozí, že ma niekto uvidí, no riziko je menšie, ako keby som šla cez dedinu. A aj keď je to ďalej, mojou rýchlosťou sa to vyrovná. Neváhala som a ani som sa nenazdala, už som stála pred jej dverami. Nedočkavo som zaklopala. Nemusela som dlho čakať a dvere sa otvorili.

„Kto to...?“ začala, no keď videla, že držím na rukách raneného, neváhala. „Bernard! Bernard, poď sem. Máme raneného a táto malá ho už dlho neudrží!“ zakričala na manžela a až potom mi došlo, že ho stále držím v náručí, ako by bol iba pierkom. Než som sa nazdala, mala som ruky prázdne a stála som sama pred dverami. Vošla som dnu. Zavrela som dvere a nevedela som, kde sú. No vôňa krvi ma k nim priviedla.

„Prišli ste v poslednej chvíli. Ani teraz nie je nič isté, ale keby ste prišli o minútu neskôr, bolo by po ňom,“ oboznamovala ma so situáciou a obletovala raneného, v snahe vytrhnúť ho z pazúrov smrti. Ja som sa nezmohla na nič, len stáť na prahu a dúfať, že to prežije. 

„Tak, čo sa dalo, to som ošetrila. Uvidíme, ako bude na tom zajtra,“ usmiala sa na mňa.

„Ďakujem,“ šepla som, neschopná sa pohnúť z miesta. Plne ma opantal strach o jeho život.

„Dušička, nebojte sa,“ hlesla, keď uvidela môj výraz. „Bude v poriadku a zajtra si ho budete môcť vziať domov,“ utešovala ma.

„A... A mohla by som dnes v noci zostať pri ňom?“  

„Zakázať vám to nemôžem, no asi by bolo lepšie, keby ste si šli domov ľahnúť.“

„Nie, ostanem. Teda, ak vám to nevadí. Nechcem ho opustiť. Zase,“ posledné slovo som šepla, no aj tak ho asi začula.

„V poriadku. Tu je stolček.“ A odišla. Sadla som si naň a vzala jeho teplú ruku do svojej.

„Nevzdávaj sa. Neopúšťaj ma,“ prosila som ho. No on nijako nereagoval. Tušila som, že ma možno navždy opustí a tak som si chcela vryť do pamäte každučký detail jeho tváre. Bol nádherný a to bol len človek. Mohol by konkurovať nejednému z nás. Nechala som sa unášať predstavou, aké by to bolo, keby sa stal mojím druhom, zatiaľ čo on ležal vedľa mňa bez pohybu.

Ešte nikdy mi tak rýchlo neutiekla noc. Uvedomila som si to až keď cez okno dopadli na mňa prvé lúče a rozžiarili moju pokožku. Odtiahla som sa do tieňa a umožnila som slnečnému lúču poštekliť pacienta. Ten sa nepokojne pomrvil a otvoril oči.

„Kde to som?“ hlesol unavene.

„Medzi živými,“ odvetila som mu s úsmevom a opatrne, tak aby ma neosvietilo slnko, som k nemu pristúpila. Keď ma zbadal, rozžiarili sa mu oči šťastím.

„Teba poznám. Ty si môj anjel smrti. Ale prečo potom nie som mŕtvy?“

„Možno preto, že nie som anjel smrti a zachránila som ťa. No na vysvetľovanie bude času dosť. Pôjdeme ku mne a všetko ti vyrozprávam.“

Hneď ako som dohovorila, dnu vošla felčiarka.

„Ááá, vidím, že sa nám pacient uzdravuje. Ako sa cítite?“
„Trochu dolámane, ale inak som v poriadku.“

„Skvelé. To znamená, že vás môžem prepustiť domov,“ usmiala sa.

„Aj hneď?“ opýtala som sa prestrašene a ustarostene sa pozrela na slnko za oknom.

„Áno. Teda, ak to pacient zvládne,“ usmiala sa a významne sa na neho pozrela. Ten namiesto odpovede pomaly vstal a prešiel sa po izbe. Neviem, čo mu dala, ale pomohlo mu to dostatočne.

„Myslím, že to zvládnem. Môžeme ísť?“ pozrel sa na mňa.

„Myslím, že áno, ale je tu jeden problém. Nemôžem ísť na slnko.“

„Ľahká pomoc. Požičiam vám plášť,“ ponúkla sa pohotovo felčiarka.

„Ďakujem,“ usmiala som sa a už nám nič nebránilo vydať sa na cestu domov.

Celú cestu sme prešli mlčky vedľa seba. Až keď sme prišli pred môj dom, ľady sa prelomili.

„Tak, tu bývam.“ kázala som na domček a otvorila som vchodové dvere. Nechala som ho vstúpiť prvého a za ním som vstúpila ja. Vošli sme do kuchyne a tam som začala pripravovať veci na čaj.

„Prečo to robíš?“ opýtal sa z ničoho nič.

„Čo robím?“ opýtala som sa nechápavo a naliala som do hrnca vodu.

„Prečo si ma zachránila? Veď ma ani nepoznáš.“

„Hm, asi preto, lebo to mám v povahe. Pomáhať slabším,“ odvetila som a položila som hrniec na pec.

„Aha, ďakujem. Ale čo ak som chcel zomrieť? Nenapadlo ti, že nie vždy chce byť človek zachránený?"

„Tak prepáč, že som ti chcela pomôcť. Mala som sa ťa na to vari najprv spýtať?“ Začínal vo mne narastať hnev.

„Ja len nechápem, ako si ma tam našla. Tak hlboko do lesa ľudia bežne nechodia.“

„Bola som na prechádzke,“ odvetila som stroho a posadila sa oproti nemu.

„A ako si odohnala toho medveďa?“ neprestal rýpať. A to robiť nemal. Som príliš výbušnej povahy.

„Keď ti tak strašne vadí, že som ťa zachránila, tak ODÍĎ! Zmizni a viac sa nevracaj! A prepáč, že som sa plietla do vecí, do ktorých ma nič nie je!“ vrieskala som ako zmyslov zbavená. Nato nič nepovedal, len sa postavil a vyšiel z kuchyne.

V dverách sa však ešte zastavil a povedal: „Ja len viem, že človek ako ja nemá právo žiť.“

Nato buchli dvere a už ho nebolo. Neschopná slova som sa skrčila do klbka a tíško sa rozvzlykala. Nechcela som si to pripustiť, ale zamilovala som sa do neho. Uvedomila som si to, keď som vypustila tie strašné slová z úst a on ma navždy opustil. A to som nevedela ani jeho meno. Asi to tak malo byť. Asi sa mal stať zo mňa otrok lásky, ktorá však nebude nikdy naplnená.  

Autor: VampireAlice1235 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Anjel smrti - 1. časť :