Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Ako sa Emmet prestal smiať - 2. časť

31.03.2010 (11:00) • NatalieCullen • FanFiction jednodílné • komentováno 0× • zobrazeno 1716×

„Že to nemyslela vážne!“ vtrhol som do Edwardovej izby a chytil ho pod krkom.
„Povedz, že sa vráti,“ naliehal som ďalej.
„V prvom rade ma pusť Emm, inak za seba neručím!“
Poslúchol som.

„Je mi to ľúto. Myslela to vážne. V myšlienkach stále kričala ako veľmi ťa nenávidí, ale ja som tomu nepripisoval význam. Myslel som, že ste sa len tak trocha pohádali ako vždy. Keby som vedel...“

„Nie ty si nevedel. Ale Alice áno!“ skočil som mu do reči.
„Alice vedela, prečo nemá zasahovať inak by niečo spravila. Skús ju pochopiť. Pretože vidí budúcnosť nemôže ju stále preplietať a meniť ako sa jej zachce!“

„Nebuď smiešny Edward. Pri Belle mohla zasahovať koľko chcela, ale pri Rosalie nie?“

„Neobviňuj všetkých z vecí, ktoré si zbabral sám,“ kričal mi Ed do tváre.

Obom sa nám z hrudi vydralo dunivé vrčanie a ani sme sa nenazdali už sme ničili všetko okolo. Nebola to bitka ako inokedy. Vtedy to bola sranda teraz sme to obaja brali až príliš vážne. Edward sa mi len bránil no ja som sa ho pokúšal zabiť. Svojho brata! Nemal som šajnu, čo sa to so mnou deje!

Tak veľmi som chcel prestať, ale nemohol som. Až po Carlisovej „pomoci“ sme sa od seba konečne odtrhli.

„Zbláznili ste sa?“ kričal naštvane.
„Ja som tu ten posledný, kto blázni.“
Naštvane som vybehol z Edwardovej izby a namieril si to smer les.

Potreboval som si vyvetrať hlavu a kde inde sa to dá lepšie? Jasné, správna odpoveď je pri Rosalie, ale keďže som teraz v bojových podmienkach musím si vystačiť sám.

Domov som sa vrátil až neskoro v noci. S nikým som nehovoril. Neodpovedal som na otázky. Jednoducho som každého ignoroval. 

Dni ubiehali a musím priznať, že som bol čoraz protivnejší. Von som vychádzal len zriedka. Väčšinu času som strávil zabarikádovaný v izbe.

No dnes som spravil výnimku. Neviem prečo jednoducho som sa chcel porozprávať. Zaklopal som Alice na dvere. Otvoril Jasper. Najprv na mňa neveriaco vypúlil oči, no potom sa mu kútiky úst zdvihli do úsmevu.

„Môžem ti nejako pomôcť?“
„Neuraz sa ale ty nie. Prišiel som za tvojou manželkou.“
Zatváril sa dotknuto, ale nechal to tak.

„Alice, Emm ťa hľadá,“ predniesol do vnútra.
„Tak nech vojde,“ ozvala sa radostná odpoveď.

Prepchal som sa popri Jasperovi a sadol si k udivenej Alice na posteľ.
„Tak čo?“ vyzvedala.
Očkom som hodil po Jasperovi, ktorý to našťastie pochopil a vytratil sa z izby.

„Chcem sa porozprávať,“ rovno som to na ňu vybalil.
„A o čom?“
„To musíme mať tému?“
„Nie nemusíme. Tak ako sa máš?“ opýtala sa.
„Tak radšej dám tému,“ obidvaja sme sa zasmiali.
„Prečo si mi nepovedala, čo má Rose v pláne?“
„Lebo ma o to požiadala. Povedala, že si musí všetko premyslieť, ale tu sa to vraj nedá.“
„Je mi ľúto, že som na Edwarda aj teba tak kričal.“
„Nič sa nestalo, ale ospravedlniť by si sa mal skôr Edwardovi. Tá rana na ruke bola dosť škaredá.“
„Aká rana?“ zatváril som sa nechápavo.
„On ti to nepovedal?“ teraz sa zas nechápavo zatvárila Alice.
„Ja neviem o čom hovoríš.“
„Pri tej bitke keď Rose odišla...“
Pomaly mi to dochádzalo.
„Ja som Edwarda zranil?“ opýtal som sa zhrozene.
„No áno. Pár dni ho tá ruka dosť bolela, ale teraz je vraj už v pohode. Hoci...
„Hoci čo?“ vyzvedal som ďalej.
„No Jasper tvrdí, že sa to ešte celkom nezahojilo. Takže Edward klame. Keď bol Jasper takto zranení liečilo sa to poriadne dlho a bolesť cítil aj pár mesiacov.“
„Ja som ale idiot. Ani som si to nevšimol.“
„Veď si ani nevychádzal z izby. Nemal si to ako zistiť. Edward nechcel aby sme ti to hovorili.“
„Asi by som mal zájsť za ním.“
„To by si mal.“

Vybehol som z Alicinej izby a zaklopal na Edwardovu.

„Ďalej,“ ozvalo sa z vnútra.
„Emmet?“ prekvapene zvolal len čo ma uvidel.
„Áno... No ja... Prišiel som sa ospravedlniť.“

Edward sa pomaly zdvihol z postele pričom nechtiac preniesol váhu na pravú ruku. Trocha so sebou šklbol, ale potom zas hral svoje divadielko. Posadil som sa k nemu.

„A začo?“  
„Za ruku.“
„Kto ti to povedal?“ zatváril sa naštvane.
„Nemôžem zradiť svojho informátora.“
„To nič nie je už to ani nebolí,“ zaklamal.
„Klameš mizerne vieš o tom? Ukáž mi ju.“
Najprv sa trocha vzpieral, ale nakoniec vyhrnul rukáv a tým odkryl škaredú jazvu, ktorá sa mu tiahla od ramena až po lakeť.

„Panebože, prepáč... Ja som nechcel,“ koktal som, ale očami som bol priklincovaný stále k jazve ku ktorej prišiel Edward mojou zásluhou.

„To nič, už to skoro vôbec necítim nemáš sa prečo trápiť.“
„Nemám? Veď som ťa mohol zabiť!“
„Nechajme to tak dobre? Chcem vedieť ako sa máš,“ šikovne zmenil tému až som sa musel zasmiať čo u mňa v poslednom čase nebolo zvykom.
„Ide to...“
„Koho chceš oklamať. Poznám ťa ako vlastné topánky,“ zaškeril sa.
„No čo už. Obaja nevieme klamať!“

„Chlapci poďte dolu!“ zakričala Esme až sme obaja nadskočili.
„Našej mamičke asi nič neunikne. Keďže si už konečne vyšiel zo svojej kukli určite ťa chce poriadne vyobjímať. Tak poďme aby neprišla ona za nami,“ predniesol pobavene Edward.

Obaja sme vstali a cupitali po schodoch do obývačky, kde nás už čakala Esme. Neuniklo mi, že Edward si ruku vždy pridržiava. Takže Alice mala pravdu ešte stále ho to bolí. Mohli by ma hneď aj korunovať za najväčšieho debila na svete. 

„V mysli som do stále opakoval. Prepáč, prepáč, prepáč.“
Edward mi pohľadom naznačil, že to mám nechať tak.

Ako Edward povedal, Esme ma radostne vyobjímala. O chvíľu sa k nám pridali aj ostatný. Samozrejme okrem Rose. Ako veľmi mi chýba!

Všetci sme si posadali na novú sedaciu súpravu. Isto práca Esme. Ona má fakt talent. Všetko vždy dopasuje k prostrediu.

„Takže Emm kedy si vídeme na lov?“ začal Jasper.
„Nemôžeš ho nechať trocha vydýchnuť?“ opýtal sa Carlise.
„Jasné. Ja len tak...“
„Alice čo ti je?“ spýtal sa Edward. Všetci sme sa na ňu naraz otočili.

„Čo to znamená?“ opýtal sa opäť.
Presne tieto ich myšlienkové rozhovory neznášam.
„Ja neviem Edward. Neviem...“ vystrašene vzlykala Alice.

Jasper si ju strhol do náručia.

„Čo sa deje?“ opýtal sa.
To by som aj ja rád vedel.

A vtedy povedala Alice tú najhoršiu vec, čo sa mohla stať. 

„Rosalina budúcnosť...“
„Čo je s ňou?“ vyhŕkol som nedočkavo.
„Ona žiadnu nemá. Chápeš?! Ona je...“
„Mŕtva?!“

1. časť

3. časť

moje shrnutie

Autor: NatalieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Ako sa Emmet prestal smiať - 2. časť :