Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zrada? 7. kapitola

30.04.2013 (17:00) • Aria • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1237×

Spokojne som so vzdychla. Takto dobre som sa nenasýtila už dlho. Moje oči teraz červeno svietili a vždy, keď som vyskočila to vo mne zažblnkotalo. Bolo skvelé počúvať to, preto som celou cestou späť do Volterry vyskakovala. Nebola som zvyknutá chodiť autom, aj keď to moje stálo zaparkované kdesi v meste. Najviac som si užívala pocit voľnosti, ktorý má obklopil vždy, keď som sa rozbehla tak rýchlo, ako som len mohla.

Keď som sa dostala do mesta, bola už tma. Len málo ľudí sa prechádzalo vonku a tých zopár, čo okolo mňa prešli, si ma vôbec nevšímalo. Aké jednoduché bolo prechádzať okolo nich bez pocitu smädu. A oni vôbec nevedeli, čo za príšeru som.

 Už som sa tešila, keď sa konečne dostanem do svojej izby a nebudem sa musieť starať o to, ako sa odtiaľto dostanem. Možno si dokonca niečo prečítam. Ale najprv sa musím ozvať Rumunom. Určite sa potešia a ja budem môcť znova normálne spať. Teda nespať.

 V ten večer som nikoho neočakávala a keby aj, nehodlala som ho pustiť dnu. Preto ma naozaj prekvapilo, keď som otvorila dvere mojej izby a na posteli som uvidela sedieť Aleca. Bola som si istá, že som vo svojej izbe, no pre istotu som vyšla von a skontrolovala to. Naozaj to bola moja izba a sedel v nej Alec. Stisla som pery a zamračila sa. Nevedela som, čo by asi tak mohol chcieť, veď sme sa spolu rozprávali len raz a aj to som ho od seba odohnala. Aj keď mi klopal na dvere, neotvorila som. Tušila som, že on vie, že som vnútri, ale nezaoberala som sa tým. Až doteraz.

Pomaly som otvorila dvere a pozrela sa mu do očí. Jeho pohľad bol vyčítavý, no nechápala som prečo. Nepoznáme sa, nemá mi čo vyčítať.

„Čo tu robíš?“ opýtala som sa ho a vyzliekla som si plášť. Všetci si už mohli zvyknúť na moje nekonečné zásoby károvaných košieľ. Práve teraz som sa pýšila jednou s červeno-čiernymi kockami. Patrila medzi moje obľúbené, aj keď teraz z nej budem musieť odstrániť tmavé fľaky zaschnutej krvi. Jednoducho povedané, dnešný lov neprebehol úplne podľa mojich predstáv.

„Mám na teba zopár otázok,“ povedal prosto a ďalej mi hľadel do očí. Stuhla som, nečakala som, že povie niečo takéto. Čo ak sa to týka našej hádky s Chelseou a toho, čo som jej potom povedala? To by nebolo dobré, no nechcela som nad tým rozmýšľať. Dôležitejšie bolo dostať Aleca preč z mojej izby.

„Áno?“ opýtala som sa a usmiala sa. Očividne to nečakal, pretože sa zatváril zmätene. Zrejme si myslel, že svojím sebavedomým vystupovaním ma vydesí. Ale aspoň ma to presvedčilo o tom, že nič vážne nehrozí.

Páčil sa mi pohľad do jeho krásnej tváre, vždy to tak bolo. A ako jeden z mála upírov, ktorí sa prehnali mojím životom, nebol odo mňa starší. Mňa premenili keď som mala len čosi pred šestnástimi narodeninami a ako som počula, Alec bol odo mňa mladší. No na svoj vek bol vysoký. Páčil sa mi a bolo zábavné ničiť ho. Tak som to robila vždy.

Alec sa vystrel a pokrútil hlavou akoby si chcel vyprázdniť myseľ.

„Takže, chcel som vedieť prečo... um, prečo... prečo si mi...“

Bolo zábavné počúvať jeho zúfalé koktanie, keď sa snažil nepozerať sa na mňa zatiaľ čo som si vyzliekala košeľu. Chcela som vyzerať prirodzene, no nevedela som zabrániť slabému úškrnu, ktorý sa mi dral na pery. Obrátila som sa nabok, postavila som sa na špičky a košeľu som prehodila cez dvere do kúpeľne tak, aby som ju nezabudla vyčistiť. Volturiovci nemali práčovňu ani nič také, všetko som si musela prať sama, čo ma naozaj hnevalo, pretože zvuk práčky je fakt otrasný.

Alec sa zdvorilo odvrátil a začal si šúchať šiju tak, ako keď sme sa stretli prvýkrát.

„Tak, čo si to vravel? Zle som ti rozumela...“ povedala som a vykročila som k šatníku. Naschvál som sa predklonila tak, že mi odtiaľ trčal len zadok a hrabala som sa v kope tričiek.

„Ja som vlastne nechcel nič, len... ah, veď to je vlastne úplne jedno. Ako sa máš?“ vyletelo z neho. To ma trochu prekvapilo, myslela som, že bude ticho alebo sa zakokce. To mám najradšej. Rýchlo som si obliekla tričko, prvé, ktoré som našla a pozrela som sa na neho.

„Mám sa dobre,“ povedala som podozrievavo. Celá táto návšteva bola strašne čudná a ja som teraz vôbec naplánovala rozprávať sa s Alecom. Hlavne som musela poslať Rumunom správu. Nervózne som zaklepala nohou, ale radšej som hneď prestala, keďže Alec zapichol oči do mojej nohy a pokrčil obočie. Potrebovala som vymyslieť, ako sa ho čo najskôr zbaviť, ale nechcela som byť nezdvorilá. Aj tak som už bola dosť hnusná.

„Tak, potrebuješ ešte niečo?“ opýtala som sa ho a rukou som nenápadne otvorila dvere. Zrejme hneď pochopil, že chcem byť sama, preto sa postavil, usmial sa na mňa a prešiel k dverám. No v polovici cesty sa akoby zasekol. Pozrel sa na mňa a dlho mi hľadel do očí. Cítila som, že by som mala uhnúť pohľadom, no akosi som v sebe nemala dosť sily na to, aby som to urobila.

Potom naklonil hlavu nabok, vyzeralo to, že nad niečím silno uvažuje. Trochu som stŕpla, nevedela som, čo mám čakať. Sklonil hlavu a nadvihol mi bradu. Dúfala som, že neurobí to, čo asi chce, preto som sa odtiahla a pozrela von oknom. Takmer som počula, ako sa uškrnul.

Nakoniec o krok ustúpil a palcom ma prosto pohladil po líci. Na mieste, kde sa ma dotkol som cítila, ako ma páli koža. Nos som mala plný jeho vône. A zostala tam dlho potom, čo sa neľudskou rýchlosťou vyparil preč.

Vypleštila som oči, nechápala som, prečo som ho nechala urobiť to. Dotknúť sa ma. Potichu som zavrela dvere, oprela sa o ne chrbtom a zašuchla som sa dolu. Nutne som potrebovala napísať Rumunom, ale nechcelo sa mi ísť až k telefónu.

Trošku som sa užierala tým, že možno do dvoch mesiacov budú všetci títo upíry mŕtvi. Len kvôli mne. A Rumunom, ale oni sa o to nepostarali. To ja ich zabijem. V podstate. Aj keď ja nebudem tá, ktorá im odtrhne hlavy a spáli ich na prach, bude to moja vina. Rumuni určite budú chcieť, aby som to zariadila tak, že sa nebudú brániť. Asi to budú chcieť urobiť tak, že mi prikážu, aby som ich nechala obviniť tých čudných Cullenovcov a potom, keď sa začne bitka, sami im poodtŕhajú končatiny. A Volturiovci sa nebudú môcť brániť. Kvôli mne.

Dokážem to zariadiť tak, aby si nič neuvedomili až kým nezačnú bojovať. Nie je to ťažké. Nie, možno pred mesiacom by to nebolo ťažké. Teraz, keď som všetkých spoznala, bude to horšie. Ako by som mohla urobiť niečo také? Veď ich odsúdim na istú smrť! Aké to bude, keď sa budem Felixovi pozerať do očí a prikážem mu, aby sa pri tom, ako ho niekto bude zabíjať, nehýbal? Alebo keď to prikážem Alecovi, Demetrimu, Jane, Arovi, Marcusovi...

Prudko som sa mykla. Takmer som zabudla na to, čo som si sľúbila hneď, ako som sem prišla. Mám predsa zistiť všetko o tom, čo sa Marcusovi stalo. Sľúbila som si, že na druhý deň to určite zistím. Ešte som nevedela ako, ale na tom nezáležalo. Hlavne som to chcela zistiť. Mohlo by sa mi to niekedy ešte zísť.

Škaredo som sa pozrela na posteľ a zamračila sa. Tak veľmi sa mi nechcelo zhovárať sa s nimi, aj tak je to len ich vina. Táto vojna je ich, nie moja. Uznávam, ak by do nej neboli zatiahli a nepremenili ma, bola by som už dávno mŕtva na nejakom úbohom cintoríne v Rumunsku. Možno by som ani nemala náhrobný kameň...

Takéto myšlienky mi veľmi nepomáhali. Spomenula som si na Felixa a na to, čo mi chcel povedať predtým, než som ovplyvnila Chelseu. A tiež na Irinu. Ani som sa s ňou nerozprávala. Už vidím, akí budú Rumuni nadšení, keď im oznámim, že sa pravdepodobne budú môcť postarať o Volturiovcov samy. Znechutene som si vzdychla a postavila som sa. Plánovala som, že pôjdem za Felixom a opýtam sa ho, čo chcel. Preto som sa na seba znova pozrela, aby som skontrolovala, čo nevyzerám príšerne.

Stisla som pery, nebolo to bohviečo, ale to asi nebolo dôležité. Dôležité bolo, aby som sa odtiaľ čo najskôr dostala a potom sa zase zavrela do svojej izby. Ponad plece som skontrolovala izbu a otvorila som dvere. Prekročila som prah dverí a na päte som sa otočila späť. Kdesi predo mnou na chodbe totiž bola Chelsea a jej prisladká vôňa. Rýchlo som za sebou zavrela dvere a potichu som čakala. Ovplyvnila som ju, to áno, ale nechcela som riskovať. Aj tak by mohla veľmi ľahko zistiť, že niečo nie je v poriadku. Je to jednoduché.

Nevedela som, čo robí na tejto chodbe, bola som si istá, že jej izba je niekde veľmi ďaleko od tej mojej. No mohla ísť aj za mnou, možno sa znova chcela hádať. V tej chvíli som sa poďakovala sama sebe, že som zabudla zavrieť okno. Takto som sa mohla bez problémov a zbytočného škrípania preplížiť von a s trochou šťastia aj do Felixovej izby. Veľmi potichu som si obliekla plášť a po špičkách som sa presunula k oknu. Mrzelo ma, že som sa nepozrela, či ma nevidí nejaký človek, ale keďže som nepočula žiadny výkrik hrôzy, domyslela som si, že som zostala nevidená.

Hrad bol obrovský a to znamenalo, že Felixova izba mohla byť kdekoľvek. Mohla som ísť len odhadom. Vedela som, že na strane, kde bývam ja, to určite nebude, preto som začala obchádzať celý hrad zozadu. Asi v polovici som zastala, poobzerala som sa a začala som šplhať po stene hore. Bolo to dosť ťažké, kamene presne zapadali k sebe a ja som takmer nemala dať kam prsty a špičky topánok. Navyše prvé okno bolo vo výške niekoľkých desiatok metrov nad zemou. Možno by som tam vyskočila, ale to by som musela vysvetľovala ťažšie ako to, že viem šplhať po kolmej stene.

Kým som sa dostala až k parapete, v hlave som myslela na všetky nadávky, na ktoré som si spomenula. Zaprela som sa do ozdobných kameňov na parapete a vyšvihla som sa hore. Ako som tak sedela, letmo som nakukla cez okno do izby. Neviem, možno sa pletiem, ale fialová mi veľmi nepríde ako Felixova obľúbená farba. Vtedy som začula kroky a predo mnou sa odrazu objavila tvár prekvapenej Jane. Zodvihla som ruky pred seba a povedala som: „Prepáč, pomýlila som si izbu, asi to bude o jedno okno doprava.“

Ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala a kým sa stačila spamätať, nejako som sa dostala na okno vedľa. Asi som jej nemala hovoriť nič, pretože teraz som vyzerala hlúpo. Miestnosť vedľa totiž bola kúpeľňa. Niežeby som nemala svoju...

Znovu som zoskočila dolu a s hundraním som šla ďalej. Ešte nejaký kus predo mnou bola stena stále rovná, potom sa otáčala doľava. Rozhodla som sa, že sa už nebudem šplhať hore len tak, preto som začala nasávať vzduch a snažila som sa rozoznať, kde by kto mohol myť izbu. Rýchlo som zistila, že to je nemožné. Dolu som nič necítila, len slabú vôňu upírov, ktorí tu občas robili obhliadku. Veď načo by to tu vôbec kontrolovali, keď je to rovno pod ich oknami?

Namrzene som vykrútila pery. Znamenalo to, že zase budem tipovať. Samozrejme, mohla som sa nejako znova dostať do hradu a opýtať sa, ale nejako mi to vtedy nenapadlo. Prešla som ešte asi sto metrov, keď sa povrch steny zmenil. Možno Volturiovci nechceli, aby ich pevnosť vyzerala byť až taká veľká a podozrivá, preto bola ďalšia časť budovy pokrytá tehlami škoricovej farby, nie bledou omietkou. Potešila som sa, po tomto sa mi bude šplhať ľahšie.

Nevedela som sa rozhodnúť, kam vyliezť, preto som sa rozhodla pre okno uprostred.

Potešila som sa, že okno bolo otvorené. No izba bola prázdna, preto som nohy prehodila cez rám a vošla som dnu. Hneď som pochopila, že toto nebola Felixova izba. Vôňa sa mi nepodobala.

Aj tak som hneď vedela, kde som sa ocitla. Mala som hneď vyskočiť a tváriť sa, že som nič nevidela, tak by to bolo správne. Ale príliš sa mi zapáčila vôňa, ktorá sa nachádzala všade okolo mňa. Pokrútila som hlavou, aby som si uvoľnila zmysly a zodvihla som nohy zo zeme. Už som sa chcela spustiť späť dolu, keď som začula kroky. Obrátila som sa a uvidela som mokrého Demetriho, ako na mňa nechápavo hľadí s uterákom obmotaným okolo pása.

Aj mne by sa zdalo fakt divné, keby prídem do svojej izby práve osprchovaná a len v uteráku a nájdem na okne sedieť Demetriho, ako hojdá nohami a pripečene sa na mňa usmieva. Asi tak to teraz videl on.

Ani jeden z nás sa nepohol, len sme na seba zízali. Jediný zvuk, ktorý som zaregistrovala, boli kvapky vody, ktoré mu padali z vlasov.

Nesmelo som sklopila oči, cítila som sa trápne. Hlavne kvôli tomu, že som sa mu ešte neospravedlnila za to, ako som na neho vyletela vtedy na lúke. Nebola som si istá, či bude teraz vhodné povedať mu prepáč, no zdalo sa mi správne urobiť to. Opatrne som vytiahla nohy a položila som ich na parapet.

„Prepáč, že som ti sem tak vtrhla, nebola som si istá, koho je to izba, pomýlila som sa. A, hm... chcem sa ti ospravedlniť. Veď vieš, za to, že som sa na teba tak rozkričala, keď sme sa prvýkrát stretli. Prepáč, ja už pôjdem.“

Hodila som posledný pohľad na jeho vypracovaný hrudník a už po niekoľký raz som plánovala zoskok.

„Počkaj.“

***

Pri tejto kapitole som sa fakt natrápila, v poslednej dobe sa mi naozaj nechce písať, preto dúfam, že som vás nesklamala až tak, ako si myslím...

Aria

Autor: Aria (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrada? 7. kapitola: