Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zrada? 1. kapitola

26.03.2013 (20:00) • Aria • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1280×

Bola som naozaj prekvapená, keď mi zavolali, aby sme sa stretli. Nevideli sme sa už cez dobrých stopäťdesiat rokov, tak prečo to meniť? Ale aj tak, hneď, ako som ukončila hovor, vzala som si kľúče od auta. Čakal ma minimálne jeden deň cesty, ale ani to mi nezabránilo stretnúť sa s nimi. Úprimne, mala som ich naozaj rada. Áno, boli trochu... zvláštni, ale práve to sa mi na nich páčilo.

Na naše prvé stretnutie sa veľmi nepamätám, bola som ešte len človek, ale viem, že prvá vec, čo mi napadla, keď som ich uvidela, bola: „Ako to, že majú takú čudnú pleť?“ Ich takmer nadpozemský pôvab ma šokoval; keď kráčali, takmer sa ani nedotýkali zeme, pri rozprávaní používali rôzne slová, ktoré boli také zastarané, že si na ne nespomínali určite ani moji rodičia. Ale najviac ma prekvapili ich žiarivo červené oči a neľudská krása.

Okamžite som zatúžila po tom, aby som vyzerala ako oni. Priznávam, možno som bola trochu povrchná.

Netuším, ako ma vôbec našli, rodičia sa ma snažili držať len v našom meste a takmer som nevychádzala von. A potom, keď som sa raz konečne vykradla do mesta, vzali si ma so sebou. Vtedy som sa na nich naozaj nahnevala, veď mi prekazili prvú prechádzku za posledných päť rokov, ale teraz som to brala skôr ako niečo úžasné. Teda, ak nerátame tú otrasnú bolesť a mŕtvu gazdinú...

***

Keď mi konečne „dohorelo“ telo, myslela som si, že som mŕtva. Chcela som byť. Nič odpornejšieho sa mi dovtedy nestalo. Plamene, ktoré mi sa začínali ťahať od krku až po prsty na nohách, boli odporné. Nijako som sa ich nemohla zbaviť, výkriky nepomáhali. Nakoniec som pochopila, že tým, že budem kričať, sa nič nevyrieši. Prestala som s tým. Počítala som. Myslela som na všetko iné, len nie na to, čo sa so mnou deje. A keď začali postupne miznúť, pochopila som, že umieram. Horím zaživa. Škvarím sa. Prijala som to. No všetka bolesť odrazu zmizla.

To bolo ale prekvapenie, keď som otvorila oči a nado mnou sa skláňali dvaja čudní muži a ja som bola živá!

Nevedela som prečo, ale všetko sa mi zrazu zdalo jasnejšie a farebnejšie. Zacítila som vône, ktoré som predtým nikdy necítila. Potiahla som nosom vzduch a zacítila som vôňu dažďa, ktorý vonku klapotal o okennú parapetu. Kdesi vo vedľajšej miestnosti som cítila myši, čistú slamu a čerešňové drevo. Počula som, ako v kuchyni otvárajú fľašu vína, červeného, a nalievajú ho do hrubého skleneného pohára. Nechápala som, čo sa to deje.

Pomaly som sa posadila a chcela sa obzrieť okolo, ale keď som uvidela, ako sa tvária, radšej som sa neotáčala. Ten výraz mi až veľmi pripomínal tvár supa pri pohľade na takmer mŕtve zviera, ktoré sa chystá zožrať. Letným pohľadom som prebehla po malej a chladnej izbe, v ktorej som sa nachádzala a potom som znova pozrela na nich. 

„Ha-ha-ha!“ začali sa naraz smiať, akoby to mali dohodnuté.

Vyľakane som poskočila na malej drevenej posteli. Vôbec som nevedela, čo sú a čo sa chystajú robiť. Keď si jeden z nich, ten nižší, všimol, ako sa tvárim, upokojujúco sa usmial. Podal mi ruku, aby mi pomohol vstať. Nesmelo som sa jej chytila a postavila sa. Pokožku mal na dotyk tvrdú, ale slabo ma hriala. Nespomínala som si, že by hriala aj predtým...  Zvedavo sa na mňa zahľadel a chvíľu ma pozoroval. Jeho žiarivé červené oči sa do mňa zabodávali, akoby mi videli až na dno duše. Nebolo mi to príjemné, ale bála som sa pohnúť alebo odvrátiť zrak.

 „Tak. Prikáž mu niečo,“ povedal zrazu a kývol rukou na vyššieho, tmavovlasého chlapa. Nechápavo som sa pozrela najprv na jedného, potom na druhého, a potom do zeme. Zamyslela som sa – nie, naozaj tá veta nedávala zmysel. Vôbec nič mi nedávalo zmysel – napríklad som vedela, že by som sa mala báť, byť vystrašená. Ale nič také som necítila, skôr mi bolo trápne, ako tam tak stojím v otrhaných šatách. Lepšie som sa im prizrela; kedysi snehobiele čipky boli sivé, tmavomodrý hodváb bol špinavý. Okamžite som dostala chuť strhnúť ich od seba a požiadať rodičov o peniaze na nové. No vtedy som si spomenula na tých dvoch a zasmiala som sa na sebe. Ako rýchlo som sa dokázala rozptýliť a zabudnúť na nich. Začala som sa smiať, aj keď to určite nebolo vtipné.

  Keď som konečne zdvihla zrak od špinavej drevenej dlážky, nedočkavo na mňa zízali.

„No tak. Hocičo mu prikáž! Napríklad; aby tancoval,“ postrkoval ma ten nižší a kýval kostnatou rukou.

„Hm. Tancujte...?“ skúšala som a neisto som sa zahľadela na toho vyššieho. Nič sa nestalo, ak sa teda niečo malo stať. Cítila som sa trochu trápne, toto všetko vôbec nedávalo zmysel. Potichu som sa zachichotala, ale keď som uvidela, ako sa tvária, radšej som zmĺkla.

Zdesene sa na seba pozreli a naraz sa zamračili. To ma trochu vydesilo – bála som sa, že som urobila niečo zle. Potom naraz nesúhlasne pokývali hlavami.

„Znova. A sústreď sa!“ prikázal znova nižší. Nahlas som preglgla. Až vtedy som si uvedomila, ako veľmi ma páli hrdlo, bolo to takmer na nevydržanie. Ale cítila som, že týchto dvoch musím poslúchať, preto som sa otočila späť k vyššiemu a sústredene som sa zamračila ignorujúc horiaci krk. Zopakovala som svoj príkaz. Na moje prekvapenie sa odrazu začal tancovať nejaký rýchly tanec, ktorý som nepoznala.

Ruka mi vyletela k ústam, pretože som sa zľakla, že by sa na mňa mohli hnevať. Ale nie, oni sa len znova veselo rozosmiali.

„Prosím, drahá Katarina, zastav ho!“

„A teraz... hm, prestaňte?“ skúsila som to a snažila som sa čo najviac sústrediť. Okamžite sa zastavil a vrhol sa k svojmu priateľovi. Vtedy som už bola tak strašne mimo, že som nijako nereagovala na to, čo sa deje. Nič som nechápala, títo dvaja podivíni boli takí čudní, až sa mi rozum zastavoval.

„Vladimir! Uvedomuješ si, čo to pre nás znamená?!“ vykríkol a v tvári mal škodoradostný úsmev.

„Môžeme ich poraziť! Alebo to aspoň skúsiť! Ona by mohla...“ povedal a ukázal na mňa.

„... preniknúť k nim a všetkých ich prinútiť, aby sa navzájom roztrhali! Stefan, znova by sme sa mohli dostať k trónu!“

Bolo desivé, ako sa navzájom dopĺňajú alebo robia veci naraz. Znova som preglgla a to vrátilo pálivú bolesť do stredu mojej pozornosti. Opatrne som sa okolo nich prešmykla, ale oni si to ani nevšimli, pretože stále rozoberali niečo, čomu som nerozumela. Prevrátila som oči a konečne som sa mohla poobzerať.

No vtedy sa ku mne donieslo ľahké zaklopanie na masívne drevené dvere. Keďže som bola najbližšie – a tak mi to kázala aj slušnosť – prešla som kúsok cez malú a tmavú chodbu a pootvorila dvere. Vonku stála malá a bacuľatá žena a snažila sa nakuknúť dnu. Zrejme mala zo svojich hostí rovnako zvláštny pocit ako ja a chcela o nich niečo zistiť. Podozrievavo pokukovala po slamenej dlážke, možno hľadala niečo, čo by mohla upratať, a tak sa aj dostať snu, a naťahovala ku mne ruku so sklenenou fľašou.

Už som ju chcela pustiť dnu, keď ma zrazu upútal naozaj zvláštny zvuk. Akoby jemné hučanie, takmer spev, ktorý sa ozval, keď som sa k nej naklonila cez dvere. Zhlboka som sa nadýchla. Okamžite mi hrdlo zachvátili plamene, tá pálčivá bolesť sa takmer nedala vydržať. Nevedela som, čo ju spôsobilo, bola som taká zmätená, až som chcela zavolať na tých dvoch vedľa v izbe, aby mi vysvetlili, čo sa to som mnou deje.   

Skusmo som sa naklonila k tučnej žene – od strachu až zdúpnela a vystrašene mi pozerala do očí. Až potom som pochopila, že sa desí červenej farby mojich očí.

Niekedy sa až čudujem, ako som mohla byť taká hlúpa, že mi to nedošlo.

Kým som si uvedomila, čo robím, držala som ženu za plece a nos som mala na jej krku. Žily jej teraz tepali ako splašené a srdce búchalo tak nahlas, až som sa bála, že ma prídu skontrolovať. Nosom som jej prechádzala po krku hore a naspäť dolu, až kým mi od bolesti takmer nevybuchlo hrdlo. Okamžite som jej zuby zabodla priamo do krčnej tepny a keď som pocítila, ako mi dolu krkom steká krv, takmer som vykríkla od radosti. Bola taká teplá a lahodná, až mi napadlo, že nikdy neprestanem. Nikdy neprestanem piť krv a zabíjať... Pri tejto myšlienke som sa usmievala.

Zrazu niečo hrozivo zapraskalo; uvedomila som si, že žene drvím ruku a ona už nemá dosť síl na to, aby kričala o pomoc. Zachechtala som a ženu som oprskala jej vlastnou krvou. Keď mi mŕtva padla k nohám, ešte stále som sa smiala.

Z izby zrazu vykukla svetlá hlava a premerala si ma od hlavy po päty a späť. Vladimirovi sa na perách rozširoval úsmev. Prešiel až ku mne, zavrel za ženou dvere a za ruku ma odviedol späť do izby. Už sa mi nezdalo také hrozné, že sa ma neznámy muž dotýka, aj keď vzhľadom na dobu by mi to malo prísť hrozné a trápne.

Obaja sa postavili vedľa seba a spokojne – možno dokonca pyšne – sa na mňa pozreli.

„Myslím, že teraz už všetko chápeš, však?“ opýtal sa Stefan. Prikývla som, aj keď som vlastne nechápala nič. Chcela som len, aby ma nechali tak a pustili ma – aby som sa mohla znova nakŕmiť.  

„Ale nevieš, prečo sme ťa premenili.“

No, tak to je fakt. Nikdy som neverila, že by mohlo existovať niečo takéto. Myslím tým, že keď predo mnou niekto spomenul čarodejnice, upírov či vlkolakov, len som sa na ňom zasmiala a prevrátila oči. A teraz stojím tu, vedľa dvoch upírov a z úst si utieram krv.

Zakývala som hlavou. Vladimir prikývol a pozrel sa na Stefana. Ten sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať. Najprv mi povedal niečo o nich – akí boli kedysi mocní, ako si užívali svoju moc a ako ich zvrhli. Rozprával s uštipačným úsmevom, ale keď mi začal hovoriť o tom, čo odo mňa vlastne potrebujú, zatváril sa naozaj vážne. Vladimir ho občas prerušil a doplnil niečo, čo sa mu zdalo dôležité.

Neveriacky som na nich zízala a otvárala som ústa. To si naozaj myslia že ja, obyčajné novorodené dievča, dokáže poraziť, zvrhnúť nejakých mocných kráľovských upírov?

 Mala som pocit, akoby mi to celé ešte nedošlo. Takže pekne po poriadku: Po prvé; som upír a zabíjam ľudí, aby som sa nimi nakŕmila. Po druhé; mám nejakú zvláštnu schopnosť, ktorá vie ovplyvniť ľudské chovanie. Po tretie; vďaka tej schopnosti sa mám postarať, aby Vladimir a Stefan znova zasadli na trón a zhodiť tých Volturiovcov. Nie, toto je hlúpe.

„To je vtip?“ dostala som nakoniec zo seba a zamrkala som. Toto je fakt ako zlý sen, pomyslela som si a vzdychla som.

Obaja naraz zavrteli hlavou. Vážne na mňa hľadeli a ani nežmurkli. Svätý Bože na nebesiach!

„Ale, hm, nemyslíte si, že je to teraz trochu nevhodné?“ opýtala som sa a vystrčila som bradu. Akoby mi tá krv zdvihla sebavedomie. Prikývli.

„Hádam si si nemyslela, že tam pôjdeš hneď teraz?“ Stefan zodvihol obočie a pokýval hlavou. Vzápätí mi vysvetlil, že ešte naozaj nie je vhodný čas na to, aby som šla do Talianska. A napríklad, že ani neviem po taliansky. To je pravda, pomyslela som si a súhlasne prikývla s tým, že som na to mohla prísť aj sama. Potom mi vysvetlili všetko ostatné – ako sa správať, ako byť nenápadná a ako loviť. Väčšinou som len prikyvovala, pretože to by mi bolo určite jasné aj bez ich vysvetľovania.

No spomenula som si na svoje stále páliace hrdlo a poprosila som ich, či by som sa ešte mohla napiť. Nadšene súhlasili, asi boli tiež smädní. Gazdinú sme nechali na podlahe tak, ako bola a odišli sme.

 Pár rokov som ešte bola s nimi. Učila som sa. Svoj talent som vedela celkom dobre ovládať, nemusela som sa až tak veľmi sústrediť a postupne začal fungovať aj u ľudí, nielen na upírov. Zistila som, aký pohodlný a užitočný je, a začala som to využívať. Nikdy som neplatila, ľudia sa mi sami núkali ako na tanieri. Rumuni boli spokojní a pyšní.

Nevadilo im, že som odišla. Ale predtým som im musela sľúbiť, že keď ma budú potrebovať, prídem. Jasné, že som to urobila. Za svoj nový život som im bola vďačná, otvorilo mi to veľa nových možností. Cestovať, mať vysokú školu, učiť sa. V Rumunsku by som nikdy nemala možnosť vycestovať preč. A tak som sa od nich odpojila a vyrazila za novým životom.

***

Práve som bola vo Francúzsku, keď sa ozvali. Predtým sme spolu takmer vôbec nekomunikovali, takže ma prekvapilo, že majú moje číslo. Povedali, že sa chcú so mnou stretnúť v nejakom parku na severe. Súhlasila som. Vzala som si len najnutnejšie veci a vyrazila som. Na svoje auto som sa mohla spoľahnúť, bolo natankované, takže som mohla hneď ísť.

To mesto, v ktorom sa chceli stretnúť, som nepoznala, takže mi chvíľu trvalo, kým som ten park našla. Keď som auto zaparkovala na koniec cesty, bolo už takmer pol dvanástej v noci. Nechápala som, prečo si vybrali práve tento park, bolo to len malé tmavé a špinavé miesto plné rozlámaných lavičiek a odpadkov. Uprostred bola veľká fontána, no už dávno v nej netiekla voda.  Vybrala som sa k nej, aby si ma všimli, ak teda už nedorazili, keď sa mi ani nie meter pred tvárou spustili zo stromu na zem dve tmavé a malé postavy. Nezľakla som sa, niečo takéto som mohla čakať. Uškŕňali sa na seba.

„Ahoj, Katarina, ako si sa mala?“ Takúto otázku som nečakala, aj keď sme sa mali radi. Čakala som, že mi hneď prezradia, čo chcú a ja budem môcť odísť.

„Výborne. Vrátila som sa späť do Francúzska, teraz pracujem ako cukrárka, viete, už ma tie vysoké školy nebavia a...“  

„Cukrárka? Vážne?“ opýtali sa neveriacky.

„Nie, to som si vymyslela. Ale ostatné je pravda... Takže, čo potrebujete?“

Moja otázka ich nezaskočila, Vladimir sa na mňa len usmial, zodvihol obočie  a pokrčil plecami.

„Takže, teraz je ten správny čas?“ opýtala som sa znudene. Usmiali sa na mňa a naraz prikývli. V podstate som to celý čas tušila. Prečo inak by sa chceli stretnúť po takom dlhom čase?

„Nejaké špeciálne požiadavky?“

„Ani nie. Vďaka.“ Obaja sa naraz otočili a pomalou ľudskou chôdzou odchádzali k južnému koncu parku. To ma dostalo. To je naozaj všetko? Vďaka? Toto si nezaslúžim, pomyslela som si nahnevane a obrátila som sa na odchod. Aspoňže mi už dávnejšie vysvetlili všetko o tom, čo treba urobiť.

Vaša Aria 

Autor: Aria (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zrada? 1. kapitola: