Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 7. kapitola

14.11.2011 (17:30) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 24× • zobrazeno 2929×

Myslel som, že  vzlietnem, keď som počul, ako Isabella povedala Rosalie, že sa mi chce osobne poďakovať. Ale Rosalie ma hneď stiahla na zem.

„Prídeš, poďakuje sa ti a hneď odídeš! Ak sa ťa niečo opýta, zdvorilo odpovieš, ale nič viac. Budeš milý a budeš si od nej držať odstup. Je ti to jasné?! Hneď, ako sa vrátim z lovu, pôjdem za Bellou a opýtam sa jej, čo všetko si tam robil!“ Hneď ako to dopovedala, sa otočila, vybehla von za Emmettom, Alice a Jasperom.

Mne je úplne jedno, čo hovorí Rosalie. Vybehol som hore a zastal pred dverami. Srdce je doslova šprintovalo. Zaklopal som. Ozvalo sa tiché ‘ďalej‘ a ja som pomaly otvoril dvere.

Konečne som ju opäť videl. Jej hlboké čokoládové oči sa zvedavo upierali na mňa. Pozorovala ma rovnako ako ja ju. Vlasy jej padali dozadu na chrbát a točili sa do jemných vĺn. Jej tvár bola skoro už v poriadku. Chcel som počuť jej hlas, tak som ju musel prinútiť rozprávať. Ale ako sa jej mám prihovoriť?

„Ahoj, ja som Edward. Rosalie povedala, že ma chceš vidieť,“ povedal som a neviem prečo, ale... Môže sa upír cítiť trápne alebo nervózne? Tep sa jej zrýchlil. Prečo? Bojí sa, že jej niečo urobím?

Nadýchla sa a sklonila pohľad, čím predo mnou skryla svoje nádherné oči. Ale aspoň začala rozprávať. Aj hlas bol úplne čarovný. Dokázal by som ho počúvať celé hodiny.

„Áno, ja... Chcem ti poďakovať, že si ma zachránil. Vtedy a aj včera alebo kedy to vlastne bolo.“

„Spravil som to rád,“ povedal som a usmial sa. Ale keď zdvihla hlavu a zbledla, uvedomil som si, ako moje slová pochopila.

„Nie, prepáč, ja som to tak nemyslel.“ Podišiel som bližšie, ale keď si so strachom vytiahla prikrývku až po bradu, zastavil som. „Nemyslel som to tak, že som rád, čo sa ti stalo. To v žiadnom prípade. Ja som chcel povedať, že... že mi bolo... že som rád, že. Ach, do pekla! Prepáč ja som to tak naozaj nemyslel. Ja som rád, že som ťa zachránil, lebo by si zom...“ Edward Cullen ty si taký idiot! Do očí sa jej nahrnuli slzy. To som naozaj nechcel. Chcel som, aby sa ma nebála a nie aby kvôli mne plakala.

„Nie, prosím, prepáč. Ja som to tak nemyslel. Chcel som povedať, že... Prepáč mi to, prosím.“ Ako je to mám vysvetliť? Ako jej mám povedať, že mi na nej záleží? Že by som si neodpustil, ak by som jej nestihol pomôcť.

Zrazu prikývla. Prečo? Ja jej nemôžem dovoliť, aby si o mne myslela neviem aké ohavnosti.

„Nie, chcem ti to vysvetliť. Nemôžem dovoliť, aby si ma videla v tom najhoršom svetle, lebo ja taký nie som.“ Sadol som si na posteľ a zložil hlavu do dlaní. Ako jej to mám povedať?

„Chcel som povedať, že som rád, že som ťa zachránil, lebo ak by som to nespravil alebo nestihol, nikdy by som si to neodpustil,“ povedal som a otočil sa na ňu.

Až teraz som si uvedomil ako blízko som pri nej. Stačilo by natiahnuť ruku a mohol by som sa dotknúť vodopádu jej vlasov. Nechať nech mi preplietajú pomedzi prsty. Pohľad som zaostril na jej tvár, ktorá bola tak blízko a zároveň tak ďaleko. Mala mierne pootvorené pery.

Aké by boli kebyže sa ich dotknem? Mäkké, poddajné a určite sladké. Ale na to teraz nemôžem myslieť. Jej oči boli tak hlboké, ale plné strachu. Bojí sa ma? Nechcem, aby sa ma bála! Chcem, aby pochopila, prečo som to spravil a prečo sa o ňu bojím.

„Chápeš to? Prosím, prepáč ja som ti nechcel nijako ublížiť. Ja som to nevedel vysvetliť. Dúfam, že už to chápeš a nemyslíš si o mne nič hrozné?“ Prikývla.

„Prikyvuješ, že to chápeš alebo, že si o mne myslíš niečo hrozné?“ To, že nedokážem čítať jej myšlienky, je dosť frustrujúce.

„Chápem,“ šepla tenkým hláskom a mne sa úsmev rozšíril. Len dúfam že hovorí to, čo si aj naozaj myslí.

„To je dobre,“ povedal som a usadil sa pohodlnejšie, čím som sa k nej opäť o trochu priblížil. Stiahla si kolená pod bradu a položila si hlavu. Otočila ju ku knižnici, čím mi opäť znemožnila pohľad do jej nádherných očí.

Mal by som teraz odísť. Určite som ju rozrušil. Ale ako môžem teraz odísť? Chcem ju uistiť, že nie som zlý, že jej chcem pomôcť. Chcem ju utešiť. Nechcem, aby cítila strach, bolesť alebo smútok. Potrebujem sa s ňou rozprávať, aby som sa o nej dozvedel viac. Zdvihol som sa a presunul sa na druhú stranu postele.

„Aká je tvoja obľúbená kniha?“ opýtal som sa, lebo uprene pozerala na knihy v mojej knižnici. Neodpovedala. Iba sa na mňa pozerala. Akoby ma ani nepočula. „Hm? Akú máš rada knihu?“ opýtal som sa jej znova.

Naklonila sa ku mne a ja som zacítil jej sladký dych, ktorý mi opantal zmysli. Je to vôbec možne? Posunul som sa k nej bližšie. Mal som silné nutkanie dotknúť sa jej. Jej bledej pokožky, dlhých vlasov, červených pier...

Ale to nesmiem. Nemôžem. Rýchlo som sa postavil a prešiel ku knižnici. Ľutoval som, že som odišiel od nej, ale tak to bude pre ňu najlepšie.

„Táto je moja obľúbená.“ Vytiahol som knihu a prešiel späť k posteli, ale teraz som ostal stáť v bezpečnej vzdialenosti.

„Ehm... Čože?“ opýtala sa zmätene. Musel som sa usmiať.

„Tá kniha. Aká je tvoja obľúbená?“

„Jasné, kniha. Ja neviem. Asi Búrlivé výšiny.“ Búrlivé výšiny? To naozaj?

„Zaujímavé,“ povedal som polohlasne. „Veľmi zaujímavé.“

„A tá tvoja?“ Ukázala hlavou na knihu v mojej ruke.

„Neviem, či je najobľúbenejšia, ale...“ Niekto zaklopal na dvere a hneď sa v dverách objavil Carlisle.

„Prepáčte. Isabella, prepáč, ale mala by si si vziať tieto lieky.“ Podišiel k posteli a podal jej nejaké lieky. Isabella prikývla a vzala si lieky. „A potom by si si mala ešte oddýchnuť.“

„Ďakujem.“ Carlisle prikývol a odišiel.

Bella sa natiahla pre pohár s vodou. Rýchlo som podišiel k stolíku a podal jej ho.

„Ďakujem,“ šepla a potom zjedla tie lieky.

„Nechám ťa, nech si môžeš oddýchnuť,“ povedal som, vôbec sa mi nechcelo pohnúť z izby. Musím však myslieť na ňu. Na to, čo je pre ňu dobré. Preto som sa pohol ku dverám.

„Počkaj!“ povedala Bella a ja som myslel, že zle počujem. Ona chce, aby som ostal s ňou? Otočil som sa a usmial sa na ňu.

„Áno?“

„Ja... chcem sa ti ešte raz poďakovať. Za všetko.“ Pozrela mi do očí, v ktorých sa zračila úprimná vďaka.

„Vôbec nemáš začo.“ No dobre, tak nechcela, aby som ostal s ňou. Ale to je dnes. Prídem ju pozrieť aj zajtra. Aj ďalší deň a ďalší. Až kým neodíde. Kedy odíde? Kde býva? Uvidím ju potom ešte? Veľké obavy. Ale možno... musím to, ale prebrať s Carlisleom a ostatnými.

„Oddýchni si,“ usmieval som sa na ňu a zavrel za sebou dvere.

„Carlisle, máš chvíľku čas?“ opýtal som sa, keď som prišiel za ním do pracovne.

„Iste. Celú večnosť,“ zasmial sa. „Čo potrebuješ?“

„Vieš kde býva Isabella?“

„Nie, ale môžeme sa jej na to opýtať. A prečo to chceš vedieť?“

„Chcem vedieť kam pôjde, keď od nás odíde.“

„Ale ona od nás neodíde,“ povedala Rosalie vo dverách. Kedy sa vrátili?

„Ako to myslíš?“ opýtal sa Carlisle.

„Prepáč, Carlisle. Ešte som ti o tom nepovedala, ale nemala som príležitosť.“ Odmlčala sa, prešla do pracovne a zavrela za sebou dvere. Ako keby to nejak pomôže. Rosalie je strašne teatrálna.

„O čom si mi nepovedala?“

„Že nemôžeme pustiť Bellu domov. Vieš, keď som sa s ňou rozprávala, povedala mi, že jej otec bol pri tom, keď ju... A ja ju jednoducho nepustím naspäť do domu, kde býva taký... Ach, najradšej by som ho zabila!“

„To ani neskúšaj, Rosalie,“ povedal Carlisle vážne a Rosalie sklonila hlavu.

„Takže ako to bude?“

„Ja Bellu nepustím. Mám ju rada a chcem jej pomôcť. Viem, čo teraz prežíva a nechcem, aby si o sebe myslela nejaké podradnosti. Aby kvôli tomu prestala žiť. Chcem jej pomôcť.“

„Aj som za to, aby ostala tu,“ ozval som sa, ale rozhodnúť môže len Carlisle.

„Ty sa k nej nepriblížiš!“ To sa ešte uvidí, či sa k nej priblížim alebo nie.

„Carlisle?“

„A Isabella o tom vie? Že ju tu chcete držať?“ opýtal sa.

„Pôjdem si s ňou pohovoriť.“ Rosalie sa už otočila, ale zastavil som ju skôr, než prišla k dverám.

„Bella spí. Pohovoríš si s ňou neskôr.“ Otočil som sa opäť na Carlislea. „Ak tu bude chcieť ostať, môže?“

„Nebudeme ju tu držať násilím. Ak sa nechce vrátiť k svojej rodine a nemá kam ísť, tak potom ostane u nás. My sa o ňu postaráme,“ povedal a mne sa vyčaril na tvári úsmev. Len ju ešte treba presvedčiť. Ale to nebude ťažké.

6. kapitola • 8. kapitola

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 7. kapitola: