Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 27. kapitola

26.12.2012 (15:00) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 2883×

27. kapitola

Edward:

Dobehli sme k nášmu domu, ale bol prázdny. Zavrčal som a rozbehol sa za Belliným pachom. Kam ju ten idiot zobral?

Alice bola hneď za mnou. Snažila sa hľadať niečo, čo jej mohlo uniknúť. Vôbec mi to nepomáhalo. Aj tak som to mal stále pred očami. Belline nehybné krvavé telo, nad ktorým sa týči upír.

Zrazu som intenzívne zacítil vôňu zakázaného. Na krv som však vôbec nemal chuť. Jediné, čo som v tomto momente chcel, je živá Bella a Emmettove vysvetlenie, aby som ho nenakopal neoprávnene. Zastal som tesne pred rozmláteným Jeepom a zalapal po dychu. Bolo to horšie, než v Aliciinej vízii.

Musím byť optimista a veriť. Nesmiem mať odmietavý postoj. Nemôžem! Nie! Nie! Nie! Zavrčal som a od zlosti odkopol Emmettove auto nevedno kam. Vrčal som ako besný a začal ničiť tú prekliatu skalu. Nedbal som na ľudí, ktorí mohli ísť okolo.

Kusy šutrov lietali všade. Nezáležalo mi na ničom. Ak by Bella túto nehodu prežila... Mala po ruke jedného krvilačného upíra. Aká je šanca, že sa Emmett udržal? Aká je, do pekla, šanca, že sa upír nevrhne na čerstvú lákavú krv?!

„Edward.“ Alice ma chytila za rameno, no striasol som jej ruku. Nepotrebujem jej súcit. „Počúvaj ma!“ Otočila ma tvárou k sebe a strelila mi facku. Šokovane som sa chytil líca a vyvalil oči. „Už ma počúvaš, ty magor?“  Nepovedal som ani slovo, nečakal som nič...

„Okamžite tu prestaň fňukať! Ak si si nevšimol, tak tu sa Emmett s Bellou nenachádzajú, takže ju musel niekam zobrať...“

„Alebo schovať.“ Skočil som sestre do reči a dostal ďalšiu facku.

„Skonči! Jednoducho viem, že Bella stále žije. Musíme ich nájsť,“ povedala už pokojne, snáď ma už prestane fackovať.

„Ako si môžeš byť taká istá?“

„Neviem ti to pomenovať, cítim, že Bella žije. Ak chceš, môžeš si to nazvať ženská intuícia,“ uškrnula sa Alice.

„Je ťažké určiť, kadiaľ ten blázon s Bellou utekal. Ich pachy sú všade. Akoby behal dookola a nevedel, kam ísť, čo robiť,“ povedal som zrazu triezvo. Tá facka asi zabrala.

„Určite bol zmätený. Nie každý deň mu pred očami začne krvácať bratova snúbenica.“

„To nie,“ šepol som. Snúbenica, ale len možno žena. „Alice? Alice?!“

Prudko sa nadýchla a precitla zo svojej vízie. Ostal som nehybne stáť. To nie je možné. Nie!

„Edward! Bella žije, Emm ju vzal do nemocnice ku Carlisleovi. Avšak stratila veľa krvi a Carlisle ju musí premeniť... Edward, vnímaš?!“ Samozrejme som vnímal, rozumel každému jej slovu. Zároveň som tomu veril, ale aj odmietal tento fakt.

Na tvári som opäť pocítil Alicinu ruku. „Tak poď, ty pako.“ Zaťahala ma za ruku a už sme bežali k nemocnici, kde Carlisle pracoval.

Moja krehká Bella má byť netvor ako ja? Má byť odsúdená na večnú tmu? Čím sa previnila, keď dostala najhorší trest, aký vôbec je?

Môžem niečo takéto dopustiť? Samozrejme, že nie! Musí byť nejaký spôsob, ako ju zachrániť. Musí. Ale ak by to bolo nevyhnutné a bol by to jediný spôsob, akoby sme mohli byť spolu... Premenil by som ju na upíra.

Mal som chuť skrátiť si cestu k nemocnici, ale Alice ma držala v lese. Bolo by mi jedno, keby upírskou rýchlosťou prebehnem po celej nemocnici. Hlavne, aby som bol pri Belle.

Vyšli sme z lesa a pomalou chôdzou sa blížili k nemocnici. Alice sa mi zavesila na rameno, aby som náhodou nezrýchlil.

Vstúpili sme dnu a namierili rovno za Carlisleom.

„Počkajte, prosím!“ zakričala na nás nejaká staršia pani za recepčným pultom. Zhlboka som sa nadýchol a otočil. „Doktor Cullen už neordinuje. Iný chirurg vám určite pomôže alebo...“

„Doktor Cullen je náš otec,“ ozvala sa pokojne Alice, zatiaľ čo vo mne to vrelo. Nervy som mal také napnuté, že by mi nerobilo problém zlomiť tej žene väz, keby povie ešte jedno slovo.

„Ou, prepáčte! V tom prípade...“ Nezaujímalo ma jej ospravedlnenie. Otočil som sa a išiel ďalej. Z Carlisleovej ambulancie bolo počuť slabý tlkot srdca. Zacítil som Bellinu krv. Žije! Ale ako dlho?

Už cez myšlienky môjho otca a brata som mohol byť pripravený na to, čo uvidím. No nebol som. Otvoril som dvere a okamžite klesol na zem k Bellinmu lôžku.  

„Láska moja.“ Pohladkal som ju po vlasoch zlepených krvou. Chcel som ju zovrieť v objatí, ale nemohol som. Vyzerala tak krehko a bezbranne... A tá krv tomu pomáhala. Bál som sa, že jej ublížim ešte viac, že...

Zrak mi padol na jej krk. Na dve malé ranky. Otočil som sa ku Carlisleovi.

„Bolo to nevyhnutné, Edward. Nedokázal by som ju zachrániť... Aspoň nie tak, aby bola v poriadku.“ V jeho mysli som videl rôzne diagnózy a kadečo iné, čo sa týkalo zdravia mojej Belly. Prikývol som.

Oprel som sa čelom o jej rameno. Moja snúbenica bude o pár dní upírka. Svadba sa asi odloží. Budem mať dosť problémov s novorodeným upírom.

Bude nádherná, ešte krajšia, než teraz. Usmial som sa. Nakoniec to nemusí byť zle. Ani neviem, ako dlho som pri nej kľačal a držal ju za ruku. Uvedomoval som si jej bolesť. Sám som cítil, čo teraz ona. Trpel som s ňou. Nemohol som jej však nijako pomôcť.

„Edward?“ ozval sa Carlisle. Prekvapene som vzhliadol. Neuvedomil som si, že je tu so mnou časť mojej rodiny. „Vezmeme ju domov.“

Bez slova som vzal moju lásku na ruky a vyskočil oknom. Čakal som v tieni budovy, kým vedľa mňa nezastavil čierny mercedes. Uložil som Bellu dozadu k Alice a prisadol si. Siahol som si ju k sebe a pevne ju objal. Konečne.

Carlisle šoféroval a na mieste spolujazdca sedel Emmett. Emmett. Jeho myšlienky boli niekde úplne mimo. V inom storočí, inej dobe. Spomínal na svoje obdobie novorodeného. Ako ťažko sa vtedy ovládal, ako zlyhal...

Otec zaparkoval a ja som vystúpil. Opatrne som vytiahol Bellu z auta. Pripadalo mi to ako ten prvý raz, keď som ju stretol. Tiež som ju celú krvavú niesol do mojej izby.

„Čo sa stalo?“ vykríkla Esme, keď zacítila Bellinu krv.

„Opýtaj sa Emmetta,“ zavrčal som. Začul som, ako sa mu zatajil dych, keď som ho spomenul.

„Emmett?“ ozval sa Jasper. „Čo sa stalo?“

Ešte, že Rose nie je doma. Uložil som Bellu do našej postele.

„Prepáč,“ šepol som. „Nemal som ťa nechať samú.“

„Edward, umyjem ju a prezlečiem,“ povedala Alice vedľa mňa. Prikývol som, aj tak musím ešte niečo zariadiť.

Ľudskou rýchlosťou som zišiel dole, kde sedeli všetci v tichosti. Prisadol som si na pohovku vedľa Carlislea. Nikto neprehovoril. Sám som bol prekvapený mojou trpezlivosťou.

„Ja...“ začal Emmett, ale hneď stíchol.

„Čo chceš povedať? Že si kompletný debil? Alebo niečo iné? Hovor!“ zavrčal som.

„Nechcel som, aby to dopadlo takto. Nemohol som tušiť, že...“

„Ani ja som netušil, že si až taký nezodpovedný hlupák!“ Emmett vstal a otvoril ústa, aby sa bránil, ale zase ich zavrel. „Kde si bol?“ opýtal som sa a moja trpezlivosť sa pomaly strácala.

S vrčaním som sa na neho vrhol, než stihol prehovoriť. Pristáli sme na zemi za televízorm. Vedel som, že moje päste mu neublížia, no aj tak som ho udieral. Nebránil sa. Zavrčal som a jeho ruka letela cez celú obývačku.

„Dosť!“ skríkla Esme. Nechcela, aby sme si ublížili a aby sme sa hádali. „Už viem, čo sa stalo, Edward, ale svoju zlosť na Emmettovi si môžeš vybíjať, až keď to všetko vysvetlí, nemyslíš?“

Myslíte, že je Edward natoľko tvrdohlavý a zamilovaný, že si nenechá nič vysvetliť?

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 27. kapitola: