Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Znásilnená - 26. kapitola

18.12.2012 (18:00) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2645×

26. kapitola               

„Dobé ráno,“ šepla som rozospatá ešte so zatvorenými očami.

„Dobré ráno,“ ozval sa Emmett pár centimetrov odo mňa. Okamžite som otvorila oči a ťahala prikrývku až k brade.

„Kde je Edward?“ Vedela som, že mi Emm neublíži, ale aj tak... Nájsť si ho ráno v posteli, je riadny šok.

„Edward loví ako správny neandertálec.“ Zasmial sa.

„Išiel na lov?“ Prikývnutie z Emmettovej strany. „A čo robíš v mojej posteli?“

„Dostal som veľmi dôležitú úlohu. Strážiť ťa,“ povedal a div nezasalutoval.

„A si si istý, že ti Edward kázal, aby si ma strážil aj v spánku?“ opýtala som sa so smiechom.

„Povedal, že sa nemám od teba pohnúť.“

„Aha. A myslíš, že do sprchy môžem ísť sama?“ Vstala som z postele a mierila do kúpeľne.

„Iste, ale ak chceš spoločnosť...“

„Zmizni, Emmett.“ Povedala som so smiechom.

„Škoda.“ Uškrnul sa. „Budem v kuchyni a spravím ti raňajky, chceš?“

„Ďakujem.“ Dvere na izbe sa zavreli a ja som tiež zapadla do kúpeľne.

Nepamätala som si ako a kedy som zaspala. Vedela som iba kde... V Edwardovom náručí. Pamätám si, ako ma odniesol hore a uložil do postele. A potom som nevedela o ničom.

Osprchovala som sa hneď mi bolo lepšie. Včera som to po návrate domov nestihla. Obliekla som sa a zišla dole za Emmettom. Prečo ma vlastne stráži Emm a nie Alice? A kde sú všetci?

„Čo máme na raňajky?“ opýtala som sa.

„Ehm, no... sendvič?“

„Sendvič?“ zopakovala som po ňom.

„Asi hej.“ Postavil predo mňa tanier s mojimi raňajkami a sám si sadol oproti. „Tak?“

„Čo tak?“ pýtala som sa prežúvajúc.

„Chutí?“

„Prekvapivo hej,“ skonštatovala som, čo vyčarilo na Emmettovej tvári úsmev.

„Kde sú všetci?“

„No. Edward odišiel s Alice na lov, Esme nakupuje, Carlislea volali k nejakej nehode a Jass si musel vybaviť niečo s pánom Jenkinsom.“

Otázku s kým som preskočila. „A kde je Rose?“

„Ešte sa nevrátila. Povedala, že chce byť nejakú dobu sama.“ V Emmettových očiach som zahliadla smútok, i keď to hovoril bezstarostným hlasom.

„Prečo išiel Edward s Alice?“

„Ja neviem, ty s ním chodíš,“ odpovedal.

„A kedy sa vrátia?“

„To neviem. Možno večer, možno v noci. Netuším. A celý ten čas ťa budem opatrovať, tešíš sa?“

„Ani si nevieš predstaviť ako,“ povedala som sladko a ďalej sa venovala jedlu. Kým som raňajkovala neprehovoril a ani ja nie.

„Čo teraz?“ opýtala sa, keď som po sebe umyla riad.

„Vieš, že Alice bola včera dosť vytočená, keď si zaspala počas jej monológu?“ opýtal sa a ja som sa začervenala. „Nechala ti tu nejaký časák s bielymi šatami, že si máš pozrieť, ktoré sa ti najviac páčia.“

„Kde zohnala takto skoro ráno časopisy so svadobnými šatami?“

„Ja neviem. Opýtaj sa Jaspera on s ňou chodí.“ Uškrnul sa.

„Emmett?“

„Áno?“

„Radšej nič, ešte by som ti psychicky ublížila, keby ti to poviem.“ No, čo budem robiť? Šaty si vyberať nebudem, bez Edwarda nie. Možno by som...

„Čo keby ťa naučím hrať bejzbal?“ ozval sa zrazu Emm.

„Čože?“

„Kedysi som ti navrhol, že ťa to naučím hrať...“

„Prepáč Emm, ale na šport teraz vôbec nemám náladu.“

„Tak vymyslíme niečo iné,“ povedal a išiel si sadnúť do obývačky. Prišla som za ním a našla som ho listovať časopis, čo mi tu nechala Alice. Zasmiala som sa a on sa na mňa pozrel. „Čo je ti smiešne?“

„Nevedela som, že sa ideš vydávať.“ Kývla som hlavou na časopis.

„Och, no... To som ti už vyberal šaty...“

„Aha, tak ďakujem...“

„Už to mám!“ zreval Emmett, až som nadskočila. „Čo keby ti dám ďalšiu lekciu šoférovania?“

„Hm, to by si mohol,“ povedala som pokojne. „Idem si pre bundu.“

•••

„Keď chceš zaradiť spiatočku...“ poúčal ma Emm znova.

„Ja viem, Emmett. Už si mi to povedal sedem krát a pamätám si to, neboj sa.“ Nervy som mala na krajíčku. Myslela som si, že to bude sranda, ale on ma stále len buzeruje a hovorí, čo som spravila zle a ako to mám spraviť.

„No a prečo sa podľa toho neriadiš?“ opýtal sa mrzuto.

„Čo ti je Emm?“

„Nič, ja som len myslel, že to bude ľahšie...“

„Čo malo byť ľahšie?“

„Ach, Bella, ja som myslel, že viac viaž, než točiť volantom.“

„Keby mi stále do toho neskáčeš, tak by bolo pravdepodobnejšie, že sa mi to konečne podarí.“ Musela som si opakovať, že sedím v aute s upírom, lebo by som mu povedala niečo veľmi nepekné.

„Dobre, Bella,“ povedal Emmett, keď sa upokojil. „Skúsime to ešte raz. Ja budem potichu a ty nebudeš mať nervy, platí?“

Prikývla som a chcela naštartovať, ale stále som na sebe cítila Emmettov skúmavý pohľad. Čakala som, že ma každú chvíľu opraví.

„Myslím, že takto to nepôjde. Čo keby vystúpiš?“ opýtala som sa nadšene.

„Ako to myslíš?“

„Tak ako som povedala.“ Zasmiala som sa. „Vystúp. Budem sústredenejšia, keď ma nebudeš skenovať pohľadom.“

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ namietol opatrne, ale to som mu už otvárala dvere.

„Ja si myslím niečo iné.“ Postrčila som ho až nakoniec vystúpil.

Zrazu stál pri mojom okienku a chcel mi niečo povedať, ale zastavila som ho. „Nemusíš mi to opakovať. Počula som to od Edwarda a niekoľko krát aj od teba. Viem, čo mám robiť.“

Prikývol a s úškrnom odstúpil od jeho auta.

„To zvládnem. Nie je to nič ťažké,“ zamrmlala som sama pre seba a Emmett sa začal smiať. Vyplazila som naňho jazyk, čo ho rozosmialo ešte viac a naštartovala som.

Zbadala som ako udiera päsťou do stromu a drží sa za brucho akoby mal kŕče od toľkého smiechu. Pokrútila som hlavou a stlačila plynový pedál. Auto okamžite vyrazilo vpred. Šlo to prekvapivo ľahko. Že by to bolo tým, že tu nie je Emm?

Zabočila som na vedľajšiu castu. Vykríkla som a prudko strhla volant doprava. Narazila som autom do nejakej skaly, hlavu som si udrela do palubnej dosky a hneď na to vystrelili airbagy a hodilo ma späť do sedadla. Otočila som sa, aby som skontrolovala či to dieťa, čo bolo na ceste je v poriadku, keď sa ozvalo silné rinčanie skla. Na auto niečo dopadlo a strecha podvolila pod tou ťarchou. Strecha sa prehla a kým som sa stihla nejako uhnúť padla na mňa. Zacítila som krv a zrazu nič...

Pohľad Edward:

No tak, Edward! Bude to tá najkrajšia svadba...

„Ja viem, Alice,“ odpovedal som na sestrine myšlienky. „Ale nemusíš to preháňať, okej?“

„Veď ma poznáš.“ Zasmiala sa.

„No práve.“

Dúfam, že si Bella pozerala tie magazíny...

„Vieš, že nie,“ reagoval som na jej myšlienky.

„Ale mohla by, keďže včera tak netaktne zaspala,“ posťažovala sa Alice.

„A čo si čakala?“

„Že bude trocha viac nadšená mojimi nápadmi. Je to predsa jej svadba.“ A aký je ten dátum?

„V novembri, ešte sme sa nedohodli, kedy presne,“ odvetil som a ďalej sa venoval šoférovaniu.

Veľmi by ma zaujímalo, čo Emmett vyvedie. Tak som ľutoval, že ju musím nechať s ním, ale bolo to nevyhnutné. Nechcel som ju nijako ohroziť.

Alice sa zrazu prerývane nadýchla aj som prudko zabrzdil.

„Čo to malo znamenať?“ opýtal som sa a začal ňou triasť. „Čo to bolo za víziu? Hovor, Alice!“

„Ja... Ja...“

„Alice!“ zavrčal som. „Kedy sa to stane? Kde bol Emmett? Čo robila Bella v aute?“ chrlil som s krikom na ňu otázky.

„Neviem, Edward! Netuším, čo to malo znamenať...“

„Ukáž mi tú víziu ešte raz!“

Emmett pribehol k svojmu autu a odhodil skalu, čo ležala na streche a kapote. Vytiahol Belline telo. Všade bola krv. Emmett hrdelne zavrčal...

„Alice? Čo si ešte videla?“ zavrčal som.

„Prisahám, že nič viac.“ Zavzlykala. „Toto by som netajila.“

Vytrhol som dvere na aute a rozbehol sa do Forks. Budem tam rýchlejšie, keď budem utekať.

„Stihnem to, Alice?“

„Neviem.“

Malá zmena situácie... Čo poviete? 

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Znásilnená - 26. kapitola: