Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zmysel života - 9. kapitola

22.08.2010 (10:30) • Loveliness • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1106×

Áno, takmer. To, čo som tam videl, ma nemalo prekvapiť. Všetko okolo nich bolo čudné, takže Geryho email, že mi asi šibe, alebo mám dočinenia s podvodníkmi, bol celkom na mieste.

Nijaký Dorel Kuzmin Dracul ani Jessica Kuzminová neexistujú kamoš. Nemohol som ich nájsť v žiadnej databáze a to už je čo povedať. Sú to nejakí podvodníci Jake, takže ti radím, radšej ich nechaj na pokoji, alebo lepšie, rovno odtiaľ vypadni.

To som si mohol myslieť. No zrazu mi bolo akosi ľahšie. Možno to bolo tým, že Gery potvrdil moju domnienku a ja som práve to potreboval. Uistiť sa, že nie som blázon. Postavil som sa, naštvaný sám na seba. Najlepšie bude, ak odídem. Má pravdu. Aj tak bola najväčšia chyba v mojom živote to, že som sem  prišiel. Náhle som sa ale zarazil. Dole pod textom bolo menším písmom čosi napísané a k emailu bol priložený súbor. Sadol som si naspäť na stoličku a s napätím som uprel zrak späť na obrazovku.

Kamoš, keď si spomínal, že sú to potomkovia grófa Draculu, tak som sa snažil zistiť niečo aj prostredníctvom jeho. Nemal nijaké deti ani potomkov, aspoň v záznamoch to tak bolo. Hľadal som aj v jeho obrazoch a písomnostiach, aspoň nejakú zmienku a jediné, čo mi dávalo trochu zmysel k tomu čo si napísal bolo, že často bola medzi jeho obrazmi fotka nejakej ženy, takže možno predsa nie si blázon. Asi sa len nevedú nijaké  záznamy o jeho potomkoch, keďže asi nejakých naozaj mal, keď žena na obraze bola asi jeho manželka. Možno len nechcel, aby to niekto vedel, veď on bol podľa mňa aj tak celý čudný. Posielam ti ten obraz ako prílohu, je to dosť divne vidieť, ale zdá sa, že maliari si dali vtedy záležať a aj plátno sa celkom zachovalo. Možno ti to trochu pomôže. Maj sa. Gery

Tak možno predsa neklamú. To bolo ešte lepšie, snáď sú to normálni ľudia, ktorí len nemajú radi spoločnosť a všetko ostatné okolo je pravda.

„Uf,“ vydýchol som si.

Priložený súbor som ani nechcel otvoriť, nedával som tomu veľkú váhu, ten malý text mi stačil. Napriek tomu ma niečo v mojom vnútri nútilo to urobiť. Niečo vo mne potrebovalo vidieť ten obraz. Klikol som pomaly myšou na obrázok, pomenšie ani pyrotechnici neničia bombu. Keď som to urobil, sánka mi spadla až vtedy. Pretrel som si oči, či sa mi náhodou už nesníva, ale nie. To, čo som tam videl, bolo skutočné. Zatočila sa mi hlava. Tá žena bola presne ako ona. Vyzerala trochu inak, ale oči boli jej. To mi stačilo. Zalapal som po dychu.

„Toto nie je možné. Gery sa asi pomýlil, veď toto nie je logicky ani nijak inak možné. Nemôže to byť ona. Preboha. Už mi asi fakt šibe. Toto nie je možné,“ hovoril som si nahlas a sám som sa o tom snažil presvedčiť.

Aj tak som vedel, že je to ona. Nik iný to byť nemohol. Tie oči by som rozoznal aj medzi stovkami takých istých. A z dnešnej doby ten obraz určite nebol. Vyzeral starý, bol starý. Aj to okolie, tie šaty, nič z toho nepatrilo do 21. storočia. Iba že by sa vyfotila na maškarnom plese a dala tomu taký starý nádych. No to bolo ešte absurdnejšie. Snažil som sa vymyslieť si vlastnú teóriu, len aby to, čo som tam videl, dávalo aspoň nejaký zmysel.

„Stačilo,“ povedal som si, vytlačil som si ten obraz na zdrap papiera a vyletel som z izby.

Je iba jediný spôsob, ako zistiť pravdu. Letel som dolu po schodoch smerom k autu a vtedy na mňa spadli asi všetky nervy môjho života. Bol som naštvaný ako ešte nikdy, ani som nevedel či na seba alebo na nich, na ňu, na jej otca. Bolo mi to jedno. Do auta som nastúpil najrýchlejšie ako som vedel, ešteže som nevylomil dvere. Naštartoval som a zamieril k hradu. V polovici cesty začala strašná búrka, lialo ako z krhle. Nevšímal som si to a šiel som ďalej. Volant som sa snažil držať pevne, hoci ruky sa mi nekontrolovateľne triasli. Ani som nevedel, prečo to všetko robím, prečo tam idem, prečo to jednoducho nenechám tak. Bol som blázon, že som sa vôbec tým zaoberal, no nemohol som prestať. Bolo to silnejšie ako ja a ja som chcel počuť pravdu, chcel som počuť, kto v skutočnosti je. Kto je tá záhadná žena, ktorú milujem. Zo zamyslenia ma vytrhlo až hlasné puknutie. Zľakol som sa a strhol som volant na stranu. Niečo nebolo v poriadku.

„Toto už snáď ani nie je možné!“ skríkol som a vyletel som z auta.

Predné koleso bolo prasknuté. Defekt.

„Do riti aj s autom! Do riti!“ hulákal som a pritom som kopal do auta.

Vonku bola zima a lialo ako v dažďovom pralese. Na okolí nebolo nikoho, kto by mi mohol pomôcť a k tomu všetkému som nevidel takmer nič, keďže bola tma ako v rohu. Najlepšie na tom všetkom bolo, že v momente, ako som vystúpil z auta som bol mokrý ako myš, keďže som si nevzal so sebou bundu.

„Paráda! Fakt paráda!“

Naštvaný sám na seba som sa rozhodol pokračovať v ceste, veď všetko mi bolo jedno už predtým. Teraz mi bolo jedno aj to, že som sa triasol ako osika, drkotal som zubami a pred seba som nevidel snáď ani na pol metra. Miestami sa mi zdalo, že počujem kroky, no tieto halucinácie som pripisoval môjmu momentálnemu stavu. Už som bol takmer pred hradom, keď som zakopol o starý peň povaľujúci sa na zemi. Spadol som rovno na cestu. Moje rozčúlenie sprevádzali spŕšky nadávok. Cítil som, ako mi po kolene stekajú kvapky krvi. Kdesi za mnou sa tie kroky akoby približovali. Nevenoval som tomu pozornosť a postavil som sa. Tackavo som sa teperil až k hradu, no zrazu mi ramenom preletela prudká bolesť. Inštinktívne som sa skrčil a rukou som sa dotkol ramena. Krv. No super! Odtrhol som kúsok trička a rameno som si obviazal. Bolesť neprestávala, bola čím ďalej tým silnejšia. Ale nemohol som vzdať to, prečo som sem prišiel. Nie teraz. Jediné, čo teraz potrebujem, je pravda. S veľkým sebazaprením som sa rozbehol k bráne, ktorá bola na moje počudovanie otvorená. Vbehol som na nádvorie, sťažka dýchajúc. Z ramena mi tiekla krv, no bolo mi to jedno.

„Keď prídem domov, ošetrím si to,“ pomyslel som si, pripisujúc bolesť nejakému sklu, ktoré sa pravdepodobne váľalo rovno tam, kde som zletel.

Pomaly som sa dotackal až k vchodovým dverám a z celej sily som na ne začal trieskať voľnou rukou. „Hej, otvorte! Haló! Otvorte!“ kričal som z celej sily takmer bez dychu.

V ramene ma pichalo a cítil som, ako mi odtiaľ steká krv. Nemyslel som na to. V ruke som zvieral papier s obrázkom. Chcem odpovede.

„Haló!“ zabúchal som ešte raz, silnejšie.

Dvere v tom momente ťažko zavŕzgali a otvorili sa. Za nimi stál prekvapený Dorel. Vyzeral, ako keby videl ducha. Vlastne, on je stále taký bledý.

„Á, Jake, čo tu robíš takto neskoro? Stalo sa niečo?“ opýtal sa ma pokojne, akoby bolo pravé poludnie a nie takmer dvanásť hodín večer, keď nie viac.

Pri pohľade na moje rameno sa mu na tvári objavil zmučený výraz. Ani sa mu nečudujem. Napriek tomu vyzeral, že ma chce na mieste zabiť. Ani v tomto sa mu nečudujem.

„Potrebujem hovoriť s Jessicou, teda aj s vami!“ kričal som naňho.

Stále tam stál ako socha, ani sa nepohol. Naštvaný som vbehol do vstupnej haly, nevadilo mi, že som pritom doňho z celej sily vrazil. Bolo to čudné, lebo v krvavom ramene mi asi rupla kosť. Nevnímajúc bolesť som začal kričať, no za chvíľu som zistil, že ani nemusím. Akustika v miestnosti bola dobrá, všetko sa ozývalo.

„Na čo sa to tu vy dvaja hráte, hmm?“ spustil som, keďže medzitým prišla Jessica, ktorú asi prilákal ten hurhaj.

Stála na schodoch a civela na mňa ako na idiota.

„Jake, čo tu...“ povedala, no zasekla sa uprostred vety.

„Kto, do pekla, vy dvaja ste?! Dracula nemá žiadnych potomkov, tak kto ste, do pekla?! A ako mi vysvetlíš toto?! Prečo, Draculova manželka, pravdepodobne to bolo ona, vyzerá ako ty?!“ oboril som sa na ňu.

Točila sa mi hlava a zahmlievalo sa mi pred očami. V ruke som stále držal krvavý papier.

„Kto...?“ vydralo sa mi z úst a hneď na to som sa zrútil na studenú podlahu.

← zhrnutie →

Autor: Loveliness (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zmysel života - 9. kapitola: