Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zmysel života - 7. kapitola

11.08.2010 (16:15) • Loveliness • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1120×

„Iba si to namýšľaš, Jake, tá stolička tam už bola,“ presviedčal som sám seba najviac, ako to len šlo. Nemal som ale na nič náladu, dokonca ani do roboty sa mi nechcelo ísť. „Zavolám tam, že sa necítim dobre,“ rozhodol som sa vzápätí. „Namiesto toho radšej pôjdem len tak na čerstvý vzduch, ten potrebujem viac.“

Bolo asi jedenásť hodín a ešte stále som sa len tak prechádzal po okolí ako bez duše. Zrazu sa predo mnou vypínal vysoký hrad. Ani som si neuvedomil, kam to vlastne idem. Išiel som vyššie, až som stál v záhrade, kde som predtým stretol záhadného jazdca. Hneď oproti mne bola vysoká čierna vstupná brána. Skôr ako som si stihol uvedomiť, čo robím, moja ruka držala v ruke kľučku. Bola zamknutá, tak som z celej sily päsťou zabúchal na bránu. Prešlo päť minút. Nič. No ja som tam stále stál a čakal som, ani neviem, asi na spasenie. Vtom sa kľučka pohla a dvere sa otvorili. Čakal som že z nich vyjde hocičo, ale toto  naozaj nie. Predo mnou stál vysoký chlap v tmavom cestovnom plášti. Mal mŕtvolne bledú pleť a tmavé oči. Dlhé čierne vlasy mal vzadu zopnuté, vpredu mu viseli iba dva tenké pramienky, ktoré sa mu pri pohybe obtierali o tvár. Jeho nos nápadne pripomínal orlí zobák. Chvíľu som ho udivene sledoval, potom ale prehovoril:

„Dobrý deň, alebo skôr - ráno. Prajete si?“

„Ehm, prepáčte, asi som nemal klopať. Moja chyba. Dovidenia.“

„Nie, to je v poriadku, aj keď veľa ľudí mi tu nezvykne klopať. Kto ste?“ spýtal sa ten neznámy muž v momente, ako som sa otočil, že odídem.

„Som Jake Gibson, profesor angličtiny tu na škole,“ odpovedal som bojazlivo.

Nebol mi sympatický, ale na to, koľko mohol mať rokov, vyzeral až záhadne pekne.

„Á, to ste mali hovoriť hneď, pán Gibson! Poďte ďalej, predsa tu nebudeme len tak stáť!“ zvolal už  príjemnejším hlasom.

Neviem, čo to do mňa vošlo, ale bol som ako v tranze, tak som sa vybral za ním. Jeho chôdza bola ladná, akoby sa vznášal. Zaviedol ma do tmavej miestnosti. V krbe tíško praskal oheň. Cítil som sa ako v stredoveku. Podlaha bola tmavá, vykachličkovaná, iba v strede miestnosti bol koberec. Starý. Kúsok od krbu stáli štyri stoličky z tmavého dreva. Boli zložito vyrezávané, pravdepodobne tam boli už dlho. Stôl bol v tvare obdĺžnika, z rovnakého dreva ako stoličky. Oproti krbu bola obrovská polica s knihami a na pravej strane menšie okno. Pripadal som si ako na prehliadke v zámku. Vlastne som tam bol, len nie na prehliadke. Začal som sa cítil skľúčene. Ísť za ním bolo zlé rozhodnutie.

„Nech sa páči, posaďte sa, pán Gibson,“ usadil ma na jednu z drevených stoličiek.

„Dáte si čaj, alebo...?“ opýtal sa ma.

„Nie, ďakujem. Ale kto vlastne ste?“ takmer som skríkol.

„Prepáčte mi, že som sa nepredstavil. Som Dorel Kuzmin Dracul, vlastním to tu. Vlad III., ktorý tu žil, bol môj pra-pra-pra a ešte niekoľko krát pradedo. Mal prezývku Dracula, meno sa dodnes zachovalo, takže preto sa vám to môže zdať zvláštne. Viete, ten potenciálny „upír“. Dúfam, že tomu neveríte. Chudák pradedko, ten sa musí teraz v hrobe obracať.“

Tak teraz som naňho civel ešte udivenejšie.

„Myslel som, že tu nežijete, teda, aspoň tak to hovoria,“ snažil som sa upokojiť.

„Áno, nemám rád, keď sa ľudia starajú do môjho súkromia. Vlastne, ani ma nemajú veľmi v láske, takže keby vedeli, že tu som, zajtra by som tu už nebol, lebo by mi to tu s tou najväčšou radosťou podpálili. Aj so mnou, samozrejme,“ odpovedal pobavene.

„A ja si majetok po svojich predkoch chránim,“ dodal.

„To vás chápem,“ povedal som mu na to.

„Tak, povedzte mi, pán Gibson, ako sa učí moja dcéra, Jessica?“ opýtal sa ma ako keby som bol jeho syn.

Vyvalil som oči.

„No, ja som nevedel, že je vaša dcéra,“ koktal som, fakt som nevedel, čo povedať.

Ale, veľa vecí to vysvetľuje. Teda aspoň jednu. Záhadného jazdca.

„Áno, to mi malo byť hneď jasné, po okolí to neroztrubujeme. Tá moja hlava stará!“ rozrehotal sa a pritom si ťukol rukou do hlavy.

Vyvalil som oči ešte viac.

„No, vlastne... teda, vie veľmi dobre anglicky, to musím uznať. Aj esej, ktorú mali včera písať, napísala bez chyby, aj keď akoby, ja neviem, nenapísala tam všetko. Zdalo sa mi to také depresívne,“ rozhovoril som sa a sám som bol prekvapený.

„No, viete, je to pre ňu ťažké. Stále sa sťahujeme, preto je ťažšie nájsť priateľov, ak viete, čo tým myslím.“

„Tak to tam aj napísala.“

„To sa dalo čakať. Má to skutočne ťažké, ale zvládame to. Je to len sila zvyku, povedal by som. Ale vychoval som ju najlepšie, ako som vedel,“ začal rozprávať on.

„To je aj na nej vidieť, lebo je veľmi, ako by som to, skromná, ako som si všimol za tú krátku dobu,“ odpovedal som.

Toto bola príležitosť, na ktorú som čakal. Tento človek mi môže veľa vecí vysvetliť.

„Prečo ste ma vlastne pozvali dnu?“ opýtal som sa ho.

Zvedavosť vo mne kypela.

„Viete, nemám veľa možností a dôvodov vychádzať von - dedinčania. Preto nechodím zo zvyku ani na tie, hm, ako sa to povie, rodičovské schôdzky v škole, alebo tak.“

„Združenia,“ opravil som ho.

„Áno, to. Tak mi to prišlo ako dobrá príležitosť vás spoznať a popýtať sa vás na ňu, aj keď tu dlho asi nie ste, ako mi rozprávala.“

„To nie, ešte tu nie som ani týždeň,“ a toľko vecí ma už stihlo začať trápiť.

„Tak, aspoň niečo,“ odvetil celkom milo.

„A ako dlho sa tu zdržíte, ak môžem byť taký drzý a opýtať sa vás?“

„Vlastne ani neviem, podľa toho ako sa mi tu bude páčiť. Zatiaľ vám neviem povedať.“

„To vás chápem, ľudia sa vám tu musia zdať asi zvláštni. Sú priam pobláznení upírmi, ale vy na také historky neveríte, dúfam?“

„Jasné že nie, veď to je absurdné.“

„Aspoň jediný normálny, my si budeme rozumieť, chlapče,“ povedal a už som sa cítil aj nejako uvoľnenejšie, prestal mi naháňať strach.

„Ale čo tu vlastne robíte a nie ste v škole?“

„No, ráno som sa necítil dobre, takže som sa radšej išiel prejsť na čerstvý vzduch.“

„Úplne vás chápem.“

„Inak to tu máte celkom pekne zariadené, pripomína to ešte tú starú dobu - hrady, zámky, princezné, viete.“

„Ako som povedal, pán Gibson, vážim si majetok svojich predkov. Nič nevyhadzujem ani nemením, čo sa týka interiéru. Exteriér som bol donútený trošku opraviť, aby nám tu náhodou niečo nespadlo na hlavu, alebo, nedajbože, aby sa nám tu nezrútil nejaký kus steny, viete, čo tým myslím. Ale inak to tu nemením. Mám rád takúto atmosféru, cítim sa ako kráľ, to mám rád.“

Narcis, pomyslel som si.

„No, máte na to právo,“ dodal som zo smiechom.

„Áno, to mám.“

Rozprával som sa s ním asi dve hodiny. Keď som odtiaľ odchádzal, bolo mi akosi ľahšie. Veľa vecí som si ozrejmil a dozvedel sa aj veľa vecí o Jessice, čo vysvetľovalo aj jej správanie. Jej otec bol celkom v pohode. Ako som ale odchádzal domov, stále som sa nevedel zbaviť toho čudného pocitu. Niečo mi tu nehralo a rozmýšľal som, ako zistiť o nich ešte niečo, možno to dôležité, čo mi nechcel povedať.

← zhrnutie →

Autor: Loveliness (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zmysel života - 7. kapitola: