Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zmysel života - 5. kapitola

12.08.2010 (08:30) • Loveliness • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1048×

Celú noc som nespal. Stále som musel na ňu myslieť. Nemohol som prestať. Veľmi ma neprekvapil fakt, že ráno, keď som vošiel do kúpeľne, som mal oči zmaľované tmavými kruhmi. Umyl som sa, obliekol, najedol. Všetko sa mi začína zdať ako rutina. Začína ma to unavovať a to tu nie som ešte ani týždeň. Vyšiel som pred hotel a sadol som si na obrubník chodníka. Civel som na knižku, ktorú som mal v ruke.

„Jake, tak ty musíš byť už poriadne zúfalý,“ pomyslel som si a neprestal som civieť na knihu v ruke.

„Ty sa musíš teda poriadne nudiť, Jake,“ vytrhol ma z čítania zrazu niečí hlas.

„Čau, Marko, to už sú dve?“ opýtal som sa prekvapene.

„Dve desať, presnejšie. Trochu meškáme, veď vieš, baby,“ a kývol pohľadom k dievčaťu, ktorá prišla s ním.

„To je Noemi, ale asi ju už poznáš.“

„Zdravím, pán profesor,“ odpovedalo dievča.

Pozrel som sa na ňu a vôbec ma neprekvapilo, že sa na mňa pozerá dievča, ktoré v triede sedáva vedľa Jessicy. Zrazu som sa cítil zvláštne. Toto mesto na mňa čudne vplýva, za chvíľu začne preskakovať aj mne.

„Ahoj,“ odpovedal som jej nezaujato.

„Tak a môžeme vyraziť!“ vykríkol Marko s nadšením.

Snáď ma ním nakazí, aby som nevyzeral ako keby mi skapal pes.

„Hej, Jake, si v pohode?“ opýtal sa ma v aute, zjavne už oboznámený s mojou momentálnou náladou. „Prebdená noc,“ odsekol som.

To mu stačilo. Viac sa ma už radšej nič nepýtal. Noemi bola celou cestou ticho, zjavne ani tej nebolo veľmi do reči, keď zistila, že idem s nimi. Musel to byť trápny pocit. K hradu sme prišli ale o pol hodinu neskôr. Prostredie sa zdalo byť celkom pekné, všade samá zeleň a stromy. Vyšlo nám aj počasie, bol slnečný deň, na oblohe sa vznášalo iba pár obláčikov.

„Vyzerá to tu celkom pekne,“ povedal som, ako sme vystupovali z auta.

Pomaly sa mi začínala zdvíhať aj nálada.

„A to ste ešte nevideli všetko,“ osmelila sa Noemi.

No, možno to nebude až také zlé. Hrad bol postavený vysoko na skale, no viedol k nemu úzky chodník, po ktorom sa dalo ľahko dostať až k vstupnej bráne. Už zvonku bolo vidieť, že to tu potrebuje opraviť. Ako sme vystupovali vyššie, zahliadli sme pár robotníkov, ktorí sa snažili natierať plot, no veľmi im to nešlo.

„Prepáčte, neviete náhodou, či sa môžeme dostať až na nádvorie hradu?“ spýtal sa ich Marko po rumunsky, čo mi preložila Noemi.

„Myslím, že nie, ale okolie si môžete pozrieť, asi sú sprístupnené aj záhrady, pretože chodí sem čím ďalej, tým viac ľudí, takže ich správca otvoril. Aspoň myslím,“ odvetil jeden z nich, ako nás neskôr informoval Marko.

„Tak sa pozrieme do záhrad, tie sú zachované, aspoň trochu,“ oznámil nám, hneď ako sme sa pobrali vyššie.

Tesne okolo hradu boli vybudované chodníky popretkávané zelenou trávou.

„Asi sa tu o to aj niekto stará,“ bol som zvedavý.

„Áno, žije tu správca, že vraj v nejakom malom dome kúsok pod hradom,“ povedala Noemi.

Prechádzali sme sa tadiaľ asi hodinu a postupne ma to začínalo nudiť. Lepšie by bolo vyjadrenie, prechádzal som sa tadiaľ asi hodinu. Noemi s Markom sa celý čas tvárili ako čerstvý zaľúbenci, objímali sa a bozkávali, takže som ich nechal, nech idú dva metre predo mnou. Už aj bez toho som sa cítil ako idiot. Stál som na malom moste, pod ktorým pretekal nejaký potok. Cítil som sa nejako zvláštne, ako keby som nebol sám, aj keď ma obklopoval iba šum jemného vetra. Očami som sledoval malé rybičky, ktoré sa v potoku nevedeli  nabažiť svojej slobody. Zrazu som počul dupot konských kopýt. Otočil som sa a asi desať metrov odo mňa cválal kôň, na ktorého sedle sa niesol jazdec zahalený v plášti a s kapucňou na hlave. Bol to obraz ako z hororu. V momente, ako ma jazdec zbadal, zastavil koňa. Chvíľu sme tam tak stáli a vzájomne na seba civeli. Keď jazdec precitol, ladným pohybom otočil koňa, no ten bol natoľko vyľakaný, že ho takmer zhodil zo sedla. Postavil sa na zadné len-len, že sa jazdec na ňom udržal. Z hlavy mu spadla kapucňa, pod ktorou sa skrýval. Bol som zvedavý, kto to je, hoci som mu nevidel do tváre.

„Čo tu robí kôň s jazdcom v plášti, hoci tu nik nežije? Možno je to ten človek, ktorý to tu odkúpil,“ pomyslel som si, no vzápätí toto tvrdenie neprichádzalo do úvahy.

Spadnutá kapucňa odhalila krásne dlhé blond vlasy, ktoré boli takmer biele. Myslel som, že mám halucinácie. No skôr, ako som si stihol niečo uvedomiť, kôň aj spolu s jazdcom zmizli. Rozbehol som sa pohľadať Marka a Noemi.

„Hej, kamoš, si ok? Vyzeráš, ako keby si videl ducha?“ rozrehotal sa Marko.

„Nie, som v pohode, ale myslím, že už by sme aj mohli ísť, nie? Sme tu už dosť dlho,“ rozhovoril som sa, sťažka dýchajúc, a snažil som sa nahodiť vážnejší výraz.

„To je fakt, už mi začína byť aj zima,“ podporila ma Noemi.

Späť do hotela som sa vrátil okolo šiestej večer. Ten výjav z hradu som nemohol dostať z hlavy. „Musím sa dozvedieť niečo viac o jej živote,“ hovoril som si rázne a pritom som sedel na posteli v izbe.

← zhrnutie →

Autor: Loveliness (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zmysel života - 5. kapitola: