Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 5. kapitola

12.01.2013 (08:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 3868×

5. kapitola

Bola som rada, že všetky formality už otec vybavil. Stačilo mi len sa zastaviť v kancelárii, podpísať papiere a dostať kľúče od svojej izby. Ubytovať sa na internáte bol jediný spôsob, ako to všetko utiahnuť. Nemohla som si dovoliť privát. Nechcela som otca zaťažovať ešte viac. Už stačilo, že zaplatil školné.

Ťahala som svoj kufor a hľadala izbu číslo 115. Pokyny ako blok C, tretie poschodie mi toho veľa nehovorili. Ale nakoniec, po tom, čo som asi dvadsať minút študovala plánik internátneho objektu, sa mi to podarilo. Celý ubytovací komlex školy sa rozdeloval na päť blokov, ktoré mali všetky štyri poschodia. V nich sa nachádzali študentské izby. Väčšinou v nich boli dve postele, ale našli sa aj také, kde boi ubytovaní traja študenti. Dúfala som, že mne pripadne len jedna spolubývajúca. Zdieľať izbu s čerstvo vytriezvenými pubertiačkami nebol môj sen.

Konečne sa predo mnou objavil blok s mojou izbou. Bola to trochu ošatrpaná budova, ktorá už svoje mala dávno za sebou. Ťažko som si povzdychla a vošla dnu. Prekvapene som sa obzerala okolo. Vonkajší vzhľad budovy nenasvedčoval o tom, ako to bude vyzerať vnútri. Teda mala som predstavu, že bude priamo s ňou korešpondovať, ale v skutočnosti to tu vyzeralo úplne inak.

Hneď, ako som vošla, som sa ocitla v hale. Na stene pri dverách boli malé výklenky, nad ktorými boli čísla. Predpokladala som, že to tu slúži ako schránky, pretože v niektorých výklenkoch sa nachádzali malé obálky. Na protiľahlej stene boli dvoje dvere. Jedny z nich boli pootvorené, takže som neváhala a trochu do dverí do tej miestnosti nahliadla. Prišlo mi to ako spoločenská miestnosť. Pár stolov so stoličkami, väčšia pohovka, pred ktorou bol televízor, a na stenách police plné kníh a rôznych škatúľ. Mala som chuť nazrieť do nich, ale upútal ma hluk, ktorý sa niesol zo schodiska.

Otočila som sa tým smerom a zazrela som párik, chalan a baba si to trielili so smiechom po schodisku dolu. Ani si ma nevšimli, keď okolo mňa prefrčali a vybehli von. Pobrala som sa teda k tomu schodisku a namierila si to hore. S tým kufrom som sa po ňom ledva vyterigala, ale keď som konečne na stene zahliadla číslo tri, potešene som vzdychla. Pod ním boli čísla oznamujúce označenie izby a smer, ktorým sa nachádzajú. Číslo 115 bolo vpravo, tak som sa vybrala tou chodbou. Boli to hneď tretie dvere.

Zastala som pred nimi a položila kufor na zem. Na dverách okrem čísla bol menší plagátik s rukou napísanými dvomi písmenami E. C.. Dívala som sa na tie písmená a nasucho som prehltla. Viem, čo znamenali. Boli to iniciály osoby, ktorá v tej izbe bývala. Zvyklo sa to tak robiť. Neviem prečo, ale hneď mi na myseľ vyskočilo jediné meno – Edward Cullen. Zamrazilo ma. To nie je možné. Veď táto škola nemá zmiešané internáty. Srdce sa mi rozbúchalo, akoby som práve dobehla maratón. Hlava sa mi zatočila a dostala som strach. V prvom momente mi napadla len jediná vec – útek. Mala som chuť čo najskôr z tohto miesta zmiznúť a už nikdy sa tu neukázať. Ale na druhej strane tam bola i zvedavosť.

Čo by som urobila, keby v tej izbe naozaj býval? Možno sú moje informácie mylné a škola prešla nejakou zmenou. Možno vyšli v ústrety niektorým študentom a zmiešali internáty. Lenže potom mi napadlo, že to je smiešne. Edward by nikdy nebýval v internáte. A určite by si zistil, kto na školu chodí. Nemohli predsa dopustiť, aby ich niekto spoznal. Tieto opatrenia robili vždy. Takže by iste dávno vedel, že som sa na túto školu prihlásila. A on ma nechcel už nikdy vidieť. Nemal v záujme stretnúť sa so mnou. Jeho inštrukcie, ktoré mi predal advokát, boli jasné. Zakrútila som nad sebou hlavou. Ako mi vôbec niečo také mohlo napadnúť? Som šialená.

Už som tam stála dosť dlho ponorená do svojich úvah. Ak by ma tu niekto videl, pomyslel by si, že hádam trpím nejakou fóbiou a prehováram samu seba, aby som našla odvahu a vstúpila do tej izby. Po pravde, nebol by ďaleko od pravdy. Zašmátrala som teda vo vrecku bundy a vytiahla kľúč. No skôr, ako som si mohla sama otvoriť, dvere sa rozleteli a v nich stála podivná baba s rozškľabenými ústami. Asi ma tu nečakala.

Premerali sme sa navzájom pohľadmi. Bola vysoká asi ako ja. Mala uhľovo čierne vlasy s dĺžkou kúsok pod ramená a dosť jej spadali do tváre. Boli až neprirodzene čierne, a tak som usúdila, že to nebude jej vlastná farba, ale že si k nej dopomohla. Na tvári mala temný make-up. Tmavé líčenie očí, ktoré jej doslova svietili, pretože boli jasne modré. Tvár mala bledú a na ústach čierny rúž. Trochu ma z jej zjavu striaslo.

Postupovala som pohľadom nižšie a zakotvila som na jej oblečení. Tiež bolo čierne, akoby toto dievča inú farbu ani nepoznalo. Čierne rifle s veľkými dierami, upnutý čierny top, na ktorom sa niekto dobre vyriadil, pretože pochybujem, že by z výroby vyšiel s takými dierami a na tom všetkom čierna kožená bunda. Na krku mala veľké viditeľné tetovanie, ktoré jej z toho topu dosť vytŕčalo. Ruky i rifle mala ovešané reťazami a na prstoch výrazné prstene.

Z môjho obzerania ma vytrhlo odfrknutie. Pozrela som jej znovu do tváre a videla opovrhujúci pohľad. No ani sa jej nečudujem. Popri nej som vyzerala ako anjelik, ktorého práve rodičia po prvýkrát pustili do sveta. Nasvedčovali tomu moje obyčajné vyšúchané rifle, ktoré boli bez dier, voľné tričko a teplý hnedý sveter, na ktorom som mala prehodenú svoju bundu. Nič z toho nebolo nové. Do školy som si zabalila len obyčajné veci, pretože som nemala v pláne sa ísť zabávať, ale učiť. Dala som Charliemu slovo, že sa budem snažiť a tú školu dorobím, takže som všetko okolo vypustila. No a tiež som si dala slovo sama sebe.

Tú Bellu, ktorá tu bola posledné roky, som zakopala hlboko do svojho vnútra a už som jej nechcela dať priestor. Stačila na to tá jediná situácia s Mikeom. Aj keď nazvať zvádzanie a potom sex situáciou, je asi nevhodné. Lenže to všetko naozaj nevhodné bolo. A čo bolo hlavné, bol tomu koniec. Už nikdy viac. S Mikeom som sa ale ešte raz predsa len stretla. Bolo to mesiac po tom fiasku. Potrebovala som sa s ním porozprávať, ale hlavne mu povedať, čo si o tom myslím. Zvalila som to na seba. Dala som mu rady do života a presvedčila ho, že ak chce byť s Jessicou naozaj šťastný a dať jej všetko, aby na to zabudol a už nikdy nič podobné nerobil. Na ich svadbu, ktorá sa konala dva týždne pred mojim odchodom, som nešla. Miesto mňa tam bolo len moje prianie k ich šťastnému spoločnému životu.

„S tebou budem bývať?“ prerušil chod mojich myšlienok prekvapený opovrhujúci hlas. „No, nazdar,“ dodala a tiež to nevyzeralo ako pozdrav. Skôr by som povedala, že až teraz si to uvedomila.

„Ahoj,“ snažila som sa tváriť milo, ale skúste to pri osobe, ktorá si vás zaškatuľkovala po jednom pohľade. Miesto pozdravu však len pokrútila hlavou, obišla ma a odkráčala chodbou preč. Toľko k môjmu zoznámeniu sa s osobou, s ktorou budem bývať nasledujúci rok. Vzala som svoj kufor a zapadla do izby. Vchodové dvere som za sebou zatvorila, oprela sa o ne a s hlasným buchnutím som spustila opäť z rúk svoj kufor.

Stála som v malej chodbičke. Na stene po mojej ľavici bolo malé zrkadlo a vedľa neho úzka skriňa. Na každej stene jedny dvere. Vybrala som sa k tým, ktoré boli pri skrini. Keď som ich otvorila, naskytol sa mi pohľad do malej kuchynky, ktorá bola skromne zariadená malou linkou, chladničkou, sporákom a stolíkom s dvoma stoličkami. Zatvorila som za sebou dvere a vybrala sa k tým oproti. Za nimi sa nachádzala kúpeľňa, ktorá tiež neoplývala luxusom. Proste len umývadlo, toaleta a sprchový kút. Žiadny prepych, ale na to som predsa bola pripravená, vedela som, že nebudem bývať v hoteli.

Vybrala som sa k posledným dverám. Predpokladala som, že za nimi sa bude nachádzať samotná izba a nemýlila som sa. Ale bola som prekvapená, že je dosť veľká a celkom svetlá, za čo mohli steny béžovej farby. Na stene oproti boli balkónové dvere s veľkým oknom. Po každej strane izby bola posteľ, pracovný stolík a veľká šatníková skriňa. Pre mňa až príliš veľká na tých pár kusov oblečenia, čo som mala so sebou.

Bolo vidieť, ktorú stranu si vybrala moja spolubývajúca. Na posteli sa jej váľali už nejaké veci a stolík mala tiež zaprataný. Bol na ňom notebook, prehrávač a pár kníh. Pobrala som sa k posteli, ktorá mi zostala a hodila sa do nej. Ruky som si založila pod hlavu a neprítomne pozerala na zašednutý strop.

„Paráda,“ povzdychla som si a uvažovala o tej osobe, ktorá ma privítala. Nevyzerala nejako zle, ale dosť odstrašujúco s tým jej emo-výzorom. Len som dúfala, že ten emo-štýl i nežije. To by bolo fakt strašné, mať na krku osobu, ktorá je depresívnejšia ako ja. Lenže iné mi nezostávalo, ako to nejako prežiť. Na školu a vlastne i na internát som sa prihlásila na poslednú chvíľu. Môžem byť rada, že sa tu nejaké miesto pre mňa našlo a nie sa ešte sťažovať.
Z mojich úvah ma vyrušilo zvonenie telefónu. Rýchlo som siahla do bundy a vybrala ho z vrecka. Na displeji svietilo otcovo meno.

„Ahoj, oci,“ ozvala som sa hneď, čo som hovor prijala. V telefóne sa ozval smiech.

„Ahoj, Bella! Tak ako? Už si sa nasťahovala?“ Musela som sa pousmiať nad jeho starostivosťou.

„Áno, ocko, práve som vo svojej izbe. Prišla som pred pár minútami, zoznámila sa so svojou spolubývajúcou, ktorá keď zistila, že s ňou budem bývať, pravdepodobne ušla niekam do miestnej krčmy zaliať svoj žiaľ,“ ozrejmila som otcovi svoj príchod a udalosti, ktoré po ňom nastali.

„Si vtipná, Bells. Ale dúfam, že svoju spolubývajúcu nedovedieš k alkoholizmu. Platiť jej odvykačku, máš potom na starosti ty. Mne stačí tvoje školné, aj to ma už zrujnuje.“ Tak a teraz som netušila, čo povedať. Mám to brať ako vtip alebo to otcovi naozaj padne za ťažko vyhodiť na mňa nejaký ten dolár navyše.

„Oci, prihlásiť ma na školu bol tvoj nápad. Ja som vážne...“

„To bol vtip, Bella. Nikdy neoľutujem ani dolár, ktorý dám na tvoje vzdelanie. Ale nič nie je zadarmo, to sme si, dúfam, vysvetlili. Takže sa snaž a chcem vidieť výsledky, jasné?“ Našťastie sa hneď na to zasmial, takže teraz som už chápala, ako to myslí a trochu sa uvoľnila. Povedať, že mi práve padol kameň zo srdca, by bolo prislabé slovo, pretože mi doslova odľahlo. Vážne som začala mať strach, že otec oľutoval, do čoho sa dal. 

„Ocko, sľubujem, že sa budem snažiť najviac, ako to len pôjde.“

„O to sa nebojím. Dobre, Bella, už musím ísť, čaká ma práca. Takže sa zabývaj a keď budeš mať potrebu, tak sa ozvi. Dúfam, že to bude už čoskoro, pretože bez svojho otecka nemôžeš žiť. Ahoj, Bella, a poslúchaj!“ Teraz som sa musela smiať ja.

„Jasne, oci, ozvem sa. Ahoj!“ s pozdravom som zložila telefón a opäť sa zvalila do perín. Tá posteľ bola vážne celkom pohodlná. Otočila som sa na bok, ruky zložila pod hlavu a zatvorila som oči s tým, že si len na okamih odpočiniem.

Strhla som sa na lomoz, ktorý sa ozýval z vedľajšej miestnosti. Posadila som sa na posteli a prekvapene pozerala okolo seba. Až po chvíli som si uvedomila, kde sa to vlastne nachádzam.

„Doparoma, aj s prekliatou ženskou! Čert mi to bol dlžný,“ počula som šomranie. Hneď na to sa vo dverách izby objavila čierna rozježená hlava.

„To je u teba bežné, hneď na uvítanie pripraviť na spolubývajúcu atentát?“ zaškriekala po mne, len čo sa nám stretli pohľady. Až vtedy som si uvedomila, že som svoj kufor nechala ležať hneď za vchodovými dverami.

„Oh, prepáč! Ja som si to neuvedomila. Nechala som ho tam s tým, že sa preň vrátim, len čo si to tu prezriem, ale volal mi otec a potom som asi zaspala,“ ospavedlňovala som sa jej, vstala a chcela si ísť po svoj kufor na chodbu.

„No, to je fajn, otecko ti zaspieval uspávanku a ty si tu zachrápala,“ počula som za sebou šomranie. Tá osoba mi začínala liezť na nervy. Čo si to o mne myslí? Som minimálne o päť rokov staršia od nej a ona si tu bude o mne myslieť, že som nejaká usoplená pubertiačka, ktorá je závislá na oteckovi.

„Čo si to povedala?“ otočila som sa na ňu a prebodla ju pohľadom. Len pohodila ramenami a ďalej si ma nevšímala. Navliekla si na uši hrozitánsky veľké slúchadlá a dotkla sa gombíku na prehrávači, ktorý mala položený na stole.

„Fajn! Pokojne ma ignoruj. Tiež to mám v pláne,“ štekla som jej smerom po tom, čo som začula hlasnú hudbu a pobrala sa radšej po ten kufor. Myslím, že toto bude utrpenie. Keď som sa hlásila na internát, nepredpokladala som, že budem musieť bývať s takou pubertálnou semetrikou. Nedúfala som, že budeme hneď najlepšie kamarátky, ale že si hneď skočíme do vlasov, to som netušila.

Doterigala som sa s kufrom do izby a keďže som si pred tým trochu pospala, bola som teraz plná energie. Samozrejme, že za to mohla aj moja spolubývajúca, ktorá mi značne rozprúdila krv v žilách, a tak som sa dala do vybaľovania. Po pár minútach bol môj kufor prázdny. Všetko oblečenie som mala naskladané v skrini, môj predpotopný notebook trónil na stole pod oknom, moja kozmetika bola v skrinke v kúpeľni a moje knihy na poličke nad posteľou. Skrátka všetko tam, kde malo.

Posadila som sa opäť na posteľ a zrazu nevedela, čo robiť. Pohľad mi padol na moju spolubývajúcu, ktorá ležala so zatvorenými očami na posteli a hlavou a nohami pokyvovala do rytmu hudby, ktorú mala tak nahlas, že som ju jasne počula aj ja. Bol to nejaký rock alebo niečo na ten štýl. Hlasná dunivá hudba, ktorej som nikdy neholdovala. Bola som skôr na klavírnu hudbu. Myseľ mi zablúdila k okamihom, kedy som ešte bola bezhlavo zaľúbená do Edwarda.

Boli sme u nich v hale. Edward sedel na lavičke pri klavíri a ja som stála opretá o bok klavíra.

„Chcem, aby si si niečo vypočula,“ zašepkal Edward a pohľad uprel do mojich očí. Nesmelo som mu na súhlas prikývla a potom už len sledovala jeho štíhle dlhé prsty, ako jemne hladia klávesy, z pod ktorých sa začala linúť prenádherná skladba. Hral dlhé minúty. Jedna skladba striedala druhú a ja som nevychádzala z úžasu. Napokon sa jeho prsty zastavili, zdvihla som zrak a pohliadla do jeho očí. Chvíľu sme nemo hľadeli jeden na druhého, keď to ticho prerušili opäť jemné tóny.

„K tejto si ma inšpirovala ty,“ preniesol so zbožnou úctou a neprestával mi hľadieť do očí. V tých jeho som videla všetku tú lásku, ktorú mi dával pocítiť. Ale, čo bolo krásne, tá láska bola i v tých tónoch. Skladby, ktoré hral pred touto, boli nádherné, ale v tejto bolo niečo, čo v tých predchádzajúcich chýbalo. Bola v nej láska a neha darovaná len mne.

„Je to uspávanka pre teba, Bella.“ Po jeho slovách sa mi oči zaplnili slzami. Toto pre mňa ešte nikto nikdy neurobil. Ešte nikto pre mňa nezložil pieseň plnú toľkých citov. Hudba skončila a ja som sa ocitla v Edwardovom náručí.

„Ty plačeš, láska?“ pýtal sa a hladil na po vlasoch.

„Nie, to...“ potiahla som nosom. „To bolo nádheré. Ďakujem,“ dodala som a tuhšie som sa schovala v jeho náručí.

„To ja ďakujem. Len vďaka tebe som opäť začal hrať.“ 

Kto vie, či hrá i naďalej? A pre koho? Pomyslela som si, keď som sa konečne vymanila zo spomienok. Boli to krásne chvíle, keď som ešte verila, že sa milujeme. Keď som verila jemu. Od tej doby prešlo veľa času a ja som na lásku už dávno zanevrela. Tak ako som ju našla práve v ňom a s ním, tak som v ňom našla i nedôveru. Pochopila som, o čom je život. Že nemôžem dúfať v nič. Život sa pre mňa začal uberať iným smerom.

Opäť som pohľad uprela a svoju spolubývajúcu. Stále ležala tak ako pred pár minútami. Povzdychla som si a vybrala som sa von. Potrebovala som sa nadýchať čertvého vzduchu a oslobodiť sa od všetkého, čo ma prenasledovalo.
Keď som vyšla pred budovu, ovanul ma chladný vzduch. Tuhšie som si k sebe privinula bundu a vykročila som k parku, ktorý obkolesoval celý internátny komplex. Nebolo tu veľa ľudí. A aj tých pár, čo som stretla, si ma nejako extra nevšímali. Za čo som vlastne bola aj celkom rada. Už som sa nechcela vrátiť k okamihom, keď som bola stred pozornosti. Neprinieslo mi to nič dobré, len falošný pocit. Mala som šťastie, že som si to uvedomila a prebudila sa z toho snenia.

Posadila som sa na lavičku a pozorovala dianie okolo seba. Neviem, či budem mať najbližšiu dobu možnosť takto pokojne sedieť. Zajtra naplno začína škola, čo pre mňa znamená zabrať. Už príjímačky mi dali kopec práce. Predsa je to pár rokov, čo som chodila do školy. Budem sa musieť do toho opäť dostať a dala som tiež otcovi sľub, ktorý hodlám dodržať. A nielen otcovi. V prvom rade mi musí záležať samej na sebe. V prvom rade som tu ja, kto si chce niečo dokázať.

Musím povedať, že som mierne sklamaná. Ale nie z vás. Sklamaná som sama zo seba. To, že som predchádzajúcu kapitolu pridala so značným oneskorením, spôsobilo, že o ňu klesol záujem. Vážne som to tak pohnojila? Asi áno. Ale nebudem predsa vylievať slzy nad rozliatym mliekom a jedným neúspechom, že? Veď, o čom by to bolo! A možno to nie je tým dlhým intervalom. Ďalšia možnosť je, že vás poviedka nebaví. Ak to tak je, bolo by dobre, aby ste ma o tom informovali. Nemá zmysel venovať sa niečomu, čo si nikto ani nevšíma. Takže by som bola rada, keby ste sa k tomu vyjadrili.

Uvedomujem si, že po dnešnej kapitole to tak určite je. Nedialo sa tam nič prevratné, ale to sa zmení už v tej nasledujúcej, ktorá je mimochodom napísaná, ale čaká na opravu a následné pridanie. Uvidíme, či sa tak vôbec stane.

Takže čakám na váš názor, ktorý mi napovie, či to s touto poviedkou radšej nezabalím.

Vaša GCullen. :D 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 5. kapitola: