Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 4. kapitola

07.01.2013 (10:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2145×

4. kapitola

Na ďalší deň som sa zobudila s prekvapivo dobrou náladou. Určite tomu dopomohli slnečné lúče, ktoré sa cez neveľké okno predierali do mojej izby. Ale takisto za to mohla včerajšia noc. Dodalo mi to konečne to stratené sebavedomie, ktoré ma opustilo spolu s mojim ďalším rozpadnutým vzťahom. Ale teraz som sa cítila skvele. Sex s Mikeom stál naozaj za to. S úsmevom na tvári som vyšla zo svojej izby a zamierila si to dolu do kuchyne, kde som natrafila na Charlieho.

„Ahoj, oci,“ pozdravila som ho a vtisla som mu bozk na líce. Preplávala som okolo neho, div som z tej dobrej nálady neposkakovala, za čo som si od Charlieho vyslúžila prekvapený pohľad.

„Čo sa deje, že máš takú dobrú náladu?“

„Je vonku krásne. Svieti slniečko a ja sa cítim skrátka fajn,“ odpovedala som mu, otvorila chladničku a hľadala niečo vhodné pod zub.

„Tak to som rád,“ skonštatoval Charlie. Zašuchotal papier, a tak som vedela, že sa vrátil k svojim dnešným novinám. Postavila som si vodu na čaj a kým som čakala, než zovrie, natrela som si chlieb, oprela sa o linku a pomaly z neho odhrýzala. Neskôr spolu s čajom a nedojedeným chlebom som sa posadila naproti otcovi.

„Ako bolo včera na tom večierku?“ spýtal sa a podvihol zrak spod novín. Pri spomienke na včerajšok som sa neubránila úsmevu.

„Bolo skvele. Vieš o tom, že skoro všetci, čo spolu chodili na strednej, sú spolu ešte i dnes?“ opýtala som sa hneď, ako som prehltla sústo a zapila ho dúškom čaju. Charlie pokýval súhlasne hlavou.

„No, niečo som počul.“

„Predstav si to, Tyler a Lauren a tiež Angela s Benom. Bola som z toho vážne prekvapená, keď som ich tam včera spolu takto popárených videla.“ Charliemu sa po mojich slovách na čele zjavila malá vráska. Niečo ho zamrzelo, to som vedela. Čakala som, že opäť začne spomínať Edwarda, ale na moje prekvapenie začal hovoriť o niečom inom

„A Jessica a Mike,“ prehovoril a prehodil stranu novín. „Ozaj, vieš o tom, že čakajú bábätko?“ Táto jediná veta ma prikovala k stoličke. Prestala som jesť a hľadela som s otvorenými ústami na otca. „Asi nie, ako vidím podľa tvojho výrazu.“

Charlie poskladal noviny a položil ich na stôl pred seba. „Vieš, Jessica a Mike sa o dieťa snažia už veľmi dlho. Neviem, čo sa dialo, ale mali nejaké problémy. Raz, keď som bol s kamarátmi v meste na pohárik, objavil sa tam Mike. Bol skľúčený a očividne ho niečo trápilo. Prizval som ho, nech si k nám prisadne. Po pár pohárikoch sa rozhovoril. Neustále rozprával o tom, ako Jessicu veľmi miluje a že ho trápi, že jej nemôže dať dieťa. Vraj spolu chodili po všemožných doktoroch, aby tento ich problém vyriešili.“ Charlie sa odmlčal a rukou si prešiel po vlasoch. Jeho slová boli plné pochopenia, akoby ho naozaj trápilo, že mali Jess a Mike tieto problémy. Po chvíli si vzdychol a pokračoval:

„Napokon to ale vyriešili. Keď som sa s ním pred dvoma týždňami stretol, Mike mi celý šťastný oznamoval túto novinu. Dokonca sa mu v očiach objavili slzy šťastia, aký bol z toho všetkého nadšený. Vraj už sa toho dieťatka nevedia dočkať. No, keď sa to tak vezme, Mike nebol až tak zlý. Keď si naňho spomeniem ako na teenegera, kedy mal občas nejaké tie problémy... Myslím ale, že z neho bude dobrý otec. A s Jessicou si to zaslúžia, veď sa tak dlho milujú."

Viac som už nedokázala počúvať. Vstala som a odišla som do svojej izby, kde som za sebou starostlivo zamkla dvere a po tom sa po nich zviezla k zemi. Sedela som tam, hlavu som si držala v dlaniach a premýšľala som o sebe, aká som vlastne sviňa.

Ako som si mohla myslieť, že Mike je taký? Že mu na Jess nezáleží a je s ňou len zo zvyku? Z vypočítavosti? Preto, aby s niekým proste bol? Nie všetci sú ako ty, Bella! Nie všetci sú chladní a bez citu! Dokonca i Mike miluje. Miluje svoju Jess a dal jej dieťa, po ktorom obaja túžili. Nie je chladný a bezcitný. A čo si urobila ty? Zviedla si ho! Provokovala! Užila si si s ním, hoci si vedela, že je s Jessicou!

Hnusila som sa sama sebe. Bola som si odporná za to, čo som urobila. Ako som sa správala. Sprosto som Mikea využila a vôbec ma to netrápilo. Včera nie. No dnes, po otcových slovách, som si pripadala ako handra, ako tá najväčšia špina. A čo bolo najodpornejšie, mala som tieto myšlienky aj na Bena a bola by som to urobila i s ním, keby mi tak nezáležalo na Angele. Nebránila by som sa zviesť zadaného muža len pre vlastné potešenie.

Koľkí z tých, čo mi prešlo posteľou, vlastne mali priateľky? Na koľkých z nich doma čakali snúbenice? Koľkí mali možno ženy? Možno deti? Som obyčajný odpad. Odpad, ktorý si nezaslúži kúska citu. Dostal presne to, čo mu patrí. Nikdy nebude milovaný, nikdy nepocíti to, čo cítia ostatní, keď sa na nich pozerá ten, kto ich vrúcne miluje. Máš to, čo si si zaslúžila. Život na pokraji spoločnosti bez nehy a lásky. Len falošné city, toho si hodná.

Neviem, akú dobu som tam sedela na chladnej zemi a premýšľala o tom, čo som urobila. O tom, ako som sa vlastne cítila a čo mi to prinieslo. No nech som si chcela hocičo nahovoriť, hocijako vysvetliť svoje chovanie a vidieť v ňom aspoň niečo dobré, nejaký ten klad, vždy som dospela len k jednému. Bola som sama sebe nechutná. Moje správanie sa nedalo ničím vysvetliť.

Zdvihla som hlavu a pozrela neprítomne pred seba. Nevidela som nič, hoci som tušila, kde sa všetko nachádza. Skrátka som len nemala potrebu na nič zaostrovať. Možno to bol strach, že keď sa na niečo zameriam, uvidím tam len sama seba, nečistú, špinavú a bezohľadnú. V krku sa mi vytvorila malá hrča, ktorá mi bránila poriadne dýchať. Bolo mi ťažko a nepomáhalo tomu nič. Zamrkala som očami a zahľadela sa na okno, za ktorým stále svietilo slnko. Zrazu ma premkol podivný pocit. Všetko okolo mňa mi pripadalo také malé, stiesnené a akoby sa ten priestor okolo mňa neustále len zmenšoval. Akoby sa steny približovali a tým moju izbu len zmenšovali.

A pocit na hrudi bol ešte desivejší. Tam to fungovalo presne tak isto. Priestor pre moje pľúca bol zrazu taký tesný, že mi nedovoľoval plne sa nadýchnuť. Už viac som nedokázala sedieť na mieste. Strach bol desivý. Vyskočila som na nohy a ušla zo svojej vlastnej izby. Zbehla som dolu po schodoch a zastavila sa až vo vchodových dverách, ktoré som prudko rozrazila. Oslepili ma slnečné lúče, ktoré sa rozlievali po celom Forks. Zrazu bol ten pocit voľnosti a toľkého priestranstva neuveriteľne lákavý.

Obula som si tenisky a natiahla sa po bundu, ktorú som si obliekla až po tom, čo som dvere za sebou zavrela a vykročila som pred dom. Postála som a vychutnávala si kúpeľ v slnečných lúčoch. Bolo to také osviežujúce a mala som pocit, akoby ma očisťovali. Akoby mi dávali novú nádej - možnosť, že sa to ešte dá zachrániť - a nech sa deje hocičo, raz i vo Forks vyjde slnko a vysuší tú neustále premokajúcu zem, aby ju potom dážď mohol nanovo zmočiť. Tak i ja dostanem novú šancu, vykročiť tou správnou nohou, zahodiť svoj doterajší život za hlavu a pokúsiť sa začať nanovo. Len skrátka potrebujem vhodný okamžik, aby som tú správnu nohu mohla použiť.

A ten na seba nenechal dlho čakať. Trvalo to len tri mesiace.

***

Stála som na parkovisku a dívala sa okolo seba na zhluk budov, ktoré na mňa pôsobili dosť depresívne. Ako som sa na toto vôbec mohla dať nahovoriť? Opäť sama vo veľkom meste, kde ma nikto nepozná. Sama odkázaná na seba. To chce, aby som do toho znovu spadla? A pri tom všetko šlo tak ľahko. Stával sa zo mňa konečne niekto, kým som bola pred rokmi. Ale nie, Charlie to zase musel všetko skomplikovať.

„Som doma,“ zakričal otec hneď, ako kľúč zarachotil v zámke a potom bolo počuť, ako si zvlieka bundu a buchot kovu o drevené obloženie chodby, ako si vešal opasok so zbraňou na svoje obvyklé miesto.

„Ahoj, ocko. Som v kuchyni,“ pozdravila som a čakala kým sa jeho postava neobjavila medzi dverami.

„Ahoj, Bella,“ odzdravil a svoje unavené telo zosunul na stoličku.

„Ťažký deň?“ Charlie sa pousmial a pokýval hlavou na súhlas. Potom sa pohodlne oprel do stoličky, natiahol nohy pod stôl a ruky si zložil na bruchu.

„Ako sa to vezme. Asi som už naozaj starý.“ Tvárou mi prešiel úškrn, keď narážal na svoj vek. Otec mal dávno po štyridsiatke, no jeho výzor to nenasvedčoval. Jeho vlasy boli stále rovnako husté ako pred pár rokmi a nehrali na nich šediny, ako u jeho rovesníkov. Hoci mal na tvári pár vrások, pôsobilo to skôr roztomilo. Aspoň mne sa to tak zdalo.

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa s obavou, keď sa mu vrásky na čele prehĺbili. Charlie si ma prezrel. V jeho očiach bola starosť.

„Ani nie, len... Vieš, dnes som tak premýšľal. Doteraz som sa na ľudí díval vždy očami policajta. No...“ Poškrabal sa na hlave a svoj pohľad uprel na stôl. „Profesionálna deformácia.“ Usmial sa a ruku opäť zložil do lona. „Od toho infarktu sa ale na ľudí dívam inak. Skrátka som si uvedomil, že život je naozaj krátky. Nikdy nevieš, čo ťa zajtra postretne. Ľudia by mali žiť svoj život naplno.“

Lakťami som sa oprela o stôl a bradu zložila do dlaní. Pozorovala a počúvala som otca a premýšľala, kam tým smeruje.

„Som nudný?“ spýtal sa po chvíli, keď ku mne opäť zdvihol zrak. Pokrútila som hlavou.

„Ty si všetko, len nie nudný, ocko,“ odpovedala som mu s úsmevom. No stále som nechápala, kam tým mieri.

„Hm,“ zamrmlal a zamyslene sa poobzeral po kuchyni. Niečo tu nehralo.

„Tak to vyklop. O čo ide?“ Nevydržala som to.Otec svoj zrak opäť presunul na mňa. Skúmavo prešiel po mojej tvári a znovu sa zamyslel. Po dlhej chvíli si odkašľal a prehovoril. 

„Môj život nebol bohviečo. S tvojou matkou sme sa brali mladí a prirýchlo sme zistili, že to nebude fungovať. Dnes mi tak napadlo...“ Odmlčal sa a svoj pohľad zabodol do stola. Ja som zatiaľ sedela potichu a premýšľala, čo z neho napokon vypadne. Znovu trvalo nejakú chvíľu, kým sa rozhovoril.

„Prečo sa musí história opakovať? Prečo musia deti ísť v stopách svojich rodičov a robiť tie isté chyby?“ spýtal sa a pohľad zabodol do mňa.

„O čom to hovoríš?“ nechápala som. Charlie sa nahol na stôl a tiež sa oň oprel lakťami.

„Robíš presne tie isté chyby, ako sme robili my s tvojou matkou. Vydávala si sa mladá. Nemala si dôvod, no chcela si to, preto sme ti nestáli v ceste a podporovali ťa. Myslel som, že budeš šťastná, ale ani tebe manželstvo dlho nevydržalo. A potom si ušla. Vždy utekáš. Ale mala by si si jedno uvedomiť, Bella, sama pred sebou nikdy neutečieš. Aj keby to bolo neviem ako ďaleko, vždy si ťa to nájde.“ S otvorenými očami som počúvala jeho prejav. Nemala som ani potuchy, kam tým mieri. Oprela som sa do stoličky a ruky si zložila na prsiach. Sklopila som zrak a pozorovala som svoje nohy.

„Čo mi tým chceš povedať?“ Charlie si povzdychol.

„Nechcem, aby si trpela. A nechcem, aby si skončila zahrabaná vo Forks. Na jednej strane som nesmierne rád, že si sa vrátila a si tu so mnou, ale na druhej chcem, aby si niečo v živote dokázala. Aby si sa postavila na svoje vlastné nohy, prestala sa správať ako pubertiačka a začala uvažovať nad tým, čo od života chceš. Nemôžeš sa donekonečna za niekoho schovávať.“

Áno, je pravda, že som to urobila. Vždy som bola od niekoho závislá. Najprv to boli rodičia, ktorí sa o všetko starali a teraz to bol Edward, ktorý už síce o mňa nestál, no na druhej strane mi pomáhal. Finančne. Z peňazí, ktoré mi každý mesiac posielal sa dalo slušne vyžiť. Hoci nie nad priemer, ale slušne áno. Nepotrebovala som pracovať a núdzou som netrpela. A popri mojich známostiach, ktoré som doteraz mala, som si žila ako kráľovná. Lenže tie časy pominuli a ja som sa musela uskromniť.

„Čo teda chceš? Chceš, aby som znovu odišla?“ spýtala som sa a zabodla doňho zrak. Predstava, že budem musieť znova odísť ma zabolela. Nie preto, že by som toho nebola schopná, ale preto, že som si tu nejako zvykla. Už ma neprenasledovali podivné pátravé pohľady. Ľudia na to po čase zabudli. Ale tu som mala pocit, že som doma. Na počudovanie mi ani nechýbal ten život, ktorým som ešte donedávna žila.

„Nechcem, aby si odišla. Len mi povedz, čo plánuješ? Premýšľala si o budúcnosti? O práci?“ Zahryzla som si do pery a zviezla sa na stoličke o trochu nižšie. Cítila som sa ako dieťa, ktoré pristihli pri niečom nekalom. Pri nejakom pestve, ktoré vyviedlo a pri tom dúfalo, že stopy perfektne za sebou zahladilo.

„Nepotrebujem pracovať. Peňazí na život mám akurát,“ ohradila som sa. Po pravde ani som nad tým nikdy neuvažovala. Asi som vážne ešte nedospela.

„Áno, zatiaľ. Ale čo keď si jedného krásneho dňa tvoj manžel povie, že už toho má plné zuby a prestane ťa dotovať? Čo urobíš potom?“ Charlie vstal a prešiel sa po kuchyni, až zastal pri linke, o ktorú sa chrbtom oprel. „Alebo dobre, verme, že to nikdy nespraví. To chceš do konca života sedieť v tomto dome a starať sa o otca? A keď sa pominiem, čo urobíš potom? Kúpiš si mačky, alebo psa a budeš žiť ako stará pani Morganová?“

Zmienka o podivnej pani Morganovej mi spôsobila po tele chvenie, a tak som si ruky okolo seba ovinula tuhšie. Bola to divná osoba, ktorá sa s nikým nikdy nerozprávala. Vyzerala, akoby žila v nejakom svojom svete a nedaj boh, že o vás zavadila pohľadom. To ste mali zimomriavky až na zadku.

„Nechcem byť ako Morganka. A ani nikdy ako ona nebudem,“ oponovala som. No nenašla som iné riešenie a ani nemala predstavu o svojom následnom živote.

„V to dúfam a aj sa o to postarám,“ prehodil Charlie a rozišiel sa ku mne, kde zastal a položil mi ruku na rameno, čím ma donútil zdvihnúť k nemu zrak. „Ale ty mi musíš tiež niečo sľúbiť.“ Znelo to ako výzva. Niečo do toho dám, ale ty mi musíš na revanš tiež niečo dať. Nesmelo som prikývla.

„Pomôžem ti postaviť sa na nohy. Zatiaľ. Na nejakú dobu. Rok, dajme tomu. A potom to už bude na tebe.“ Charlie sa pousmial. Bol so sebou očividne spokojný, ale stále som nevedela, čo si na mňa vymyslel.

„Zaplatím ti rok štúdia na vysokej škole,“ dostal zo seba napokon a ja som naňho zostala s otvorenými ústami civieť.

***

A tak tu na Charlieho popud a moje nadmerné úsilie, ktoré som musela znova vynaložiť na prípravu na prijímacie skúšky, stojím a obávam sa, čo ma za tými múrmi čaká. Mala som pocit, akoby ma zvnútra zovrela neviditeľná ruka, ktorá sa omotala okolo mojich vnútorností a drvila ich.

„To je strach z neznáma, Bella,“ šepkala som sama sebe. Privrela som oči a mierne zatriasla hlavou. Som divná. Už sa rozprávam sama so sebou. Prudko som sa nadýchla a otvorila oči. Ale ten pocit sa nestratil. Hold, to budem musieť nejako prežiť, keď už som to otcovi sľúbila!

Tak, dostali ste sa cez ďalšiu kapitolu. Spolu sme to zase nejako zvládli. Som rada, že so mnou máte strpenie. Nemám príliš veľa času venovať sa jej, ale teraz hádam trochu povolí to hektické obdobie. 

V tejto kapitole sa pár vecí vysvetlilo. Pochopili ste, ako to nakoniec dopadlo s Bellou a Mikeom. Presunuli sme sa máličko v čase. Bella stojí pred ďalšou skúškou svojho života. Vysoká škola nebola jej cieľom, ale nakoniec sa podvolila. Čo všetko ju tu čaká? Nájde si nových priateľov? Zmení jej škola natoľko život, že doňho vpustí znovu lásku? A dostane vôbec na ňu príležitosť? Život je v mnohých ohľadoch krutý. Nie vždy nám to zľahčuje. Ak si chce človek niečo vybojovať, častokrát to musí zvládnuť sám. 

A tak to bude i s Bellou. Len na nej záleží, ako sa bude vyvíjať jej osud. Len na nej záleží, či si dá šancu. Len jej k tomu zase niekto bude musieť pomôcť. A kto to bude? Priateľ? Láska? Rodina?

Bella, čo sa takto pozrieť na to konečne inými očami? 

Ďakujem za vašu priazeň a dúfam, že mi zanecháte názor na vývin udalostí.

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 4. kapitola: