Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 2. kapitola

06.11.2012 (09:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2861×

2. kapitola

Opustiť Phoenix a opäť sa nasťahovať k otcovi do Forks nebolo tak ťažké. Horšie bolo vrátiť sa na staré miesta, ktoré mi toho toľko pripomínali. Keď moja noha opäť vstúpila na známu pôdu, prešiel mnou podivný pocit. Úzkosť a bolesť, ktorá sa prehnala mojim vnútrom. 

Otcov dom bol nezmenený. Stále pôsobil tak, akým v skutočnosti bol - dom obývaný starým mládencom bez kvetov v oknách, či v malej záhradke pred ním, cesta už roky nevyložená dlažbou a pred domom policajné auto.

Mala som pocit, akoby som sa vrátila v čase. Akoby som znova mala sedemnásť a prišla k otcovi na nejaký čas bývať, aby som tu dokončila strednú školu. Lenže nič nebolo ako vtedy. Ja som už sedemnásť mala dávno za sebou a s nimi i prvú lásku, pubertálne názory a svoju pochabosť, ktorá ma vtedy dostihla.

Môžeš si za všetko sama! Zničila si svoju nádej na šťastie! Mala si si ísť za svojim cieľom tvrdšie! Kričalo na mňa moje podvedomie. No nie vo všetkom malo pravdu. Nie všetko bola len moja chyba. Niekedy nestačí len jeden, aby všetko zničil.

Podišla som k dverám a siahla do odkvapu, kde sme roky schovávali náhradný kľúč. Bol tam, a tak som mohla nepozorovane vstúpiť do domu. Hneď ako som otvorila dvere, ma znova zastihli spomienky.

„Bella, konečne si doma. Mal som o teba strach. Toto mi už nikdy nerob! Len tak si zmiznúť na pár dní...“ Charlie pristúpil ku mne a zovrel ma vo svojom náručí. 

Toto je pravý domov. Miesto, kde sa cítite dobre, aj keď vás niečo ťaží. Dýchla na mňa známa vôňa. V ovzduší sa vznášal odér oleja, ktorý otec používal na čistenie zbrane. Pootočila som sa a uvidela jeho opasok so zbraňou visieť na svojom obvyklom mieste. Neubránila som sa malému úsmevu.

Zhodila som topánky, tašku položila do chodby a pobrala som sa dnu. Každým krokom som viac upadala do minulosti, pred ktorou som tak úspešne pred rokmi ušla. Teraz ma opäť nekompromisne pohlcovala.

„Mala si počkať v posteli. Nachystal som ti raňajky.“ Votrela som sa do jeho náručia a cítila, ako ma pohlcuje jeho vôňa. „Pokazila si mi prekvapenie.“ V jeho hlase bolo cítiť výčitky ale i mierne pobavenie. Jeho ruky blúdili po mojom chrbte a mňa zaplavoval ten známy pocit. „Bells, chveješ sa.“

Pokračovala som úzkou chodbičkou až do malej útulnej kuchynky. V dreze sa kopil riad a na stole boli položené staré noviny.

Charlie sedel na stoličke a v rukách držal noviny. Keď som vošla, zdvihol na mňa zrak a pohľadom uprene pozoroval moju tvár.

„Bella, premýšľal som. Mali by ste si to vysvetliť. Nemôžeš všetko riešiť útekom.“ Posadila som sa na stoličku oproti nemu, ruky si založila na prsiach a z úst mi vyšiel smutný povzdych.

„Nie je čo riešiť, ocko. Skončilo to.“ Charlie zložil noviny a rukami sa oprel o stôl.

„Si presne ako tvoja matka. Radšej utečieš.“ Pokýval nesúhlasne hlavou a svoj pohľad presunul na stôl. „Chceš, aby som za ním zašiel ja?“

Nič nepomohlo. Ani Charlieho naliehanie, ani môj útek. Všetko sa stratilo. Zmizla nádej. Zmizla stará Bella. Dostala, čo si zaslúžila – potupu a poníženie. Na viac nárok nemala.

Prešla som do obývačky, odkiaľ sa ozýval tichý šum. Televízor bol zapnutý, no zvuk stlmený. Charlieho som našla spať na pohovke. Bol schúlený v tom malom priestore ako malé dieťa. Prikrývku mal natiahnutú až na pleciach a spokojne oddychoval. Vyzeral taký zraniteľný. Toto je môj otec? Autorita a vždy neochvejná podpora? To teplo, ktoré ma zrazu zalialo, mi pripomenulo, ako málo chýbalo a mohla som ho stratiť. Vzala som ovládač a vypla televízor. Nechcela som, aby ho to rušilo pri spánku. No malo to úplne iný účinok. Charlie sa pomrvil a otvoril ospalé oči.

„Bella?“ Prekvapene na mňa hľadel. Podišla som k nemu a posadila sa na pohovku k jeho nohám.

„Ahoj, ocko.“

„Bella!“ Charlie sa posadil a objal ma. Zasa ten pocit, že niekam patrím. Stisla som ho v náručí a užívala si to. Ako dávno som sa už takto necítila. Charlie ma po chvíľke o kúsok od seba odtisol, ale svoje ruky z mojich ramien nezložil.

„Bože, Bella, si naozaj tu?“ Prikývla som na súhlas a usmiala sa. Charlie mi úsmev opätoval a znova si ma pritiahol do náručia. „Dcérenka moja, som taký šťastný, že si tu. Chýbala si mi.“ Otcove ruky v mojich vlasoch ma neustále hladili. Oči ma začali podivne páliť a ja som cítila, že niečo z tej starej Belly, ktorú som sa snažila pochovať hlboko v mojom vnútri, sa prediera na povrch a dáva o sebe vedieť.

„Aj ty si mi chýbal.“ Prestala som sa kontrolovať a zadržiavať svoje pocity. Tu nebolo miesto pre novú tvrdú Bellu. Tu musela zaujať svoje miesto tá stará. Oči sa mi zaplnili slzami, ktoré si brázdili cestičky po mojej tvári. Slabosť vyplávala na povrch. Tu som mohla byť opäť sama sebou, pretože tu bol ocko, ktorý tie slzy vždy vysuší a bude ma kolísať v náručí, pokým to celé neprejde.

Sedeli sme v objatí dlhé minúty. Nerozprávali sme. Len sme si užívali jeden druhého. Ako strašne mi toto chýbalo. Ako dávno som sa necítila tak bezpečne. Prečo som vlastne utiekla a vzdala sa tohto jediného mužského náručia, ktoré mi toto všetko ponúkalo? Pochabá tvrdohlavá Bella, ktorá ušla do sveta v nádeji, že zabudne, sa vrátila a pokorne prijala to, čo jej chýbalo.

***

Môj život sa náhle obrátil. Skončil svet večierkov, posedení so známymi a nákupov drahého oblečenia. Nahradila ho starostlivosť o domácnosť, nákupy potravín, upratovanie malého domčeka a varenie. Charlie sa po dvoch týždňoch zotavil úplne a vrátil sa do práce. Mal síce od lekára zakázané sa preťažovať, ale doma už vydržať nevedel. Práca bola jeho život, a tak sa s tým musel zmieriť i doktor.

Otec dlho vydržal nepýtať sa, ale vedela som, že to takto nebude do nekonečna. Raz to muselo prísť a ten deň nastal po mesiaci, čo som bola uňho.

„Máš o ňom vôbec nejaké správy?“ spýtal sa znenazdania pri večery. Prekvapene som k nemu zdvihla pohľad. Otázka môjho manžela bola pre nás tabu odvtedy, čo som sa rozhodla od neho odísť. Pokrútila som hlavou a svoj pohľad znovu zamerala na svoju večeru. Prehrabávala som sa v tanieri a presúvala jedlo z jednej strany na druhú.

„Nechutí ti, čo Bella navarila?“ Prepadla ma ďalšia spomienka.

„Nie, je to skvelé, ale nie som hladný,“ odpovedal a svojim zúfalým pohľadom u mňa hľadal pomoc. Natiahla som sa vidličkou k jeho tanieru a vzala si kúsok mäsa.

„Boli sme si niečo zajesť pred hodinou, preto nie je hladný,“ vysvetlila som otcovi.

„Ani si to neskúšala?“ vytrhol ma otec zo spomienok. „Možno by ste...“

„Nie,“ prerušila som ho. „Neskúšala.“ Našťastie to už Charlie nerozoberal a vrátil sa k jedeniu. No ja som na to nemohla prestať myslieť. Vstala som od stola, tanier vložila do drezu a odišla som do svojej izby, kde som sa zvalila na posteľ a so zatvorenými očami si prehrávala naše spoločné chvíle. Šťastné dni, ktoré vystriedali tie nepríjemné, kedy sme sa pomaly odcudzovali.

Znova sa mi vybavil ten pocit zrady. Ako veľmi ma vtedy potupil? Zničil tú nádej, ktorú mi dával. Otočila som sa na bok, zababušila sa pod perinu a spomínala na deň, kedy som ho prestala milovať. Deň, kedy som si uvedomila, že to, čo je medzi nami, sa dávno stratilo. Len ja som si namýšľala, že naša láska je skutočná. Ale nemohla byť. Nemohla som sa s ním porovnávať.

„Odchádzame,“ povedal s úplným pokojom v tvári, akoby mi oznamoval, že dnes bude opäť pršať. Jediná emócia, ktorá sa uňho objavila, bola akási úľava.

„Och, fajn,“ povedala som a premýšľala, ako to vyriešiť. „Budem musieť vymyslieť niečo, čo poviem Charliemu, ale...“

„Nie, Bella. Keď som povedal my, myslel som seba a svoju rodinu,“ skočil mi do reči. Opäť ten výraz bez akýchkoľvek emócii.

„Aha,“ povzdychla som si, keď mi to začalo dávať zmysel. „Ty ma už nemiluješ?“ Len pokýval hlavou zo strany na stranu. „Tak to je...“ Hlas sa mi podivne zadrhol v krku. Zadíval sa mi priamo do očí a mňa z toho pohľadu zamrazilo. Teraz naozaj vyzeral ako skutočný upír. Kamenný výraz a v očiach len chlad.

„Ty skrátka nepatríš do môjho sveta.“ Ten chlad sa do mňa spolu s jeho slovami zabodával ako dýka. „Bude to, akoby som nikdy neexistoval.“ A vtedy som si to uvedomila. Nebola som preňho ničím, len hračkou na skrátenie si dlhej existencie. Čo som si iné mala myslieť. Ja, obyčajný človek, som sa chcela porovnávať s dokonalou bytosťou, akou bol on? Chcela som hrdo stáť po jeho boku? Bola som naivná.

Odišiel a nechal ma tam samú. Opustenú uprostred tichého a zamračeného Forks. Nasledujúce mesiace sa vliekli ako roky. Dni i noci som trávila ponorená sama do seba a premýšľala som, ako som sa mohla nechať takto oklamať. Namýšľala som si, že preňho niečo znamenám, ale opak bol pravdou. Využil ma a odkopol.

Vtedy som si uvedomila, že život nie je fér a že od neho nemôžem čakať nič, o čo sa sama nepostarám. Zatvrdila som sa a povedala si, že už ma nič a nikto nezlomí. Žila som a užívala si, až do dňa, kedy sa na mojom prahu objavila Alice. V domnienke, že som sa zabila, prišla utešiť môjho otca. Vtedy udalosti nabrali rýchly spád a ja som sa vybrala do Volterry, zachrániť toho úbohého tvora, ktorý mi tak ublížil. Neviem, čo ma k tomu viedlo, ale cítila som, že si aspoň takto dokážem, že niečo naozaj znamenám. Aká to bola irónia – úbohý človek zachránil život neživému tvorovi. Jeho následné presviedčanie o tom, že to všetko urobil len preto, aby ma ochránil, mu príliš nepomohlo. Ja som pred očami mala len ich vládcu a jeho slová:

„Ak mi sľúbiš, že ju premeníš, pustím vás a nikomu z vás sa nič nestane.“ Dostal ich sľub, my sme boli voľní a predo mnou sa rozprestierala vidina nesmrteľného života. Moja pomsta za to, ako sa ku mne choval. Beriem si od života sama to, čo mi ponúka.

Schádzala som dolu po schodoch, keď sa ku mne prirútila Alice a ťahala ma späť na poschodie.

„Je čas! Je čas!“ opakovala stále dokola, až kým som si neuvedomila, na čo je asi čas. Moja premena. Spamätala som sa až v jej izbe, kde zo mňa vyzliekala svadobné šaty a podávala mi do rúk iné.

„Na čo to je?“ spýtala som sa jej s podozrievavým pohľadom. Alice si založila ruky v bok a povzdychla si.

„Hádam to nechceš absolvovať nahá?“ Tvárou jej prešiel úsmev. Pohodila som ramenami a natiahla na seba šaty.

„Spokojná?“ spýtala som sa s nádychom irónie.

„Si dokonalá.“ Pritancovala ku mne Alice a robila posledné úpravy. Prešiel mnou podivný pocit. Už len okamih a príde to. Tešila som sa, kedy sa im stanem rovnocennou. Nevedela som sa toho už dočkať.

„Poď!“ Ťahala ma za ruku von z izby. „Všetci už čakajú!“ Prekvapene som na ňu pozerala. Všetci? To sa budú všetci na to dívať? Nie je to nejaké úchylné? S týmito myšlienkami ma dotiahla až dolu do haly, kde ma už čakal Edward.

„Pripravená, pani Cullenová?“ spýtal sa, keď si ma vtiahol do náručia. Chlad a odpor boli jediné pocity, ktoré som cítila. Stala sa zo mňa skvelá herečka. Tak, ako pred časom oklamal on mňa, tak sa to teraz darilo mne. Nejakým záhadným spôsobom som sa Alice stratila z toho jej radaru a Jasper už nedokázal cítiť moje pocity. Neviem, ako sa to stalo. Jediné, čo viem je, že som si to neskutočne priala. Chcela som, aby na mňa nesiahali ich schopnosti a ono sa to darilo. Možno to je ten veľký potenciál, ktorý medzi rečou spomenul Aro.

Obmotal mi ruky okolo pása a spolu sme vyšli pred dom. Prekvapene som pozerala okolo seba a nechápala, čo sa bude diať. Pred domom boli nastúpený všetci svadobčania a veselo tlieskali, keď nás zbadali vyjsť pred dvere. S otázkami v očiach som sa otočila na Edwarda, no ten po mne hodil len tým svojim prihlúplym vykrúteným úsmevom, z ktorého padali na kolená všetky ženy. Teda okrem mňa, ja som si už naň natoľko zvykla, že mi len občas spôsoboval mierne poskočenie srdca. Dôvodom však nebol úžas z jeho neodolateľného úsmevu, ale pocit, že čoskoro budem takto omamovať ľudí aj ja. Edward sa ku mne naklonil a pošepkal:

„Je to prekvapenie, láska.“ Zaprela som sa doňho, aby som ho donútila zastaviť.

„Vieš, že nemám rada prekvapenia.“ Snažila som sa, aby mi hlas znel milo, no v mojom vnútri to doslova vrelo. Chcela som to mať už čím skôr za sebou a nie robiť ešte zo seba šaška. To už k nám zozadu priskočila Alice.

„Mali by ste sa poponáhľať, lebo vám to uletí.“ Teraz som už absolútne nechápala, o čo ide.

„Uletí?“ spýtala som sa a pohľadom kmitala z Alice na Edwarda. Obaja sa tvárili nadšene a to ma štvalo. „Povie mi konečne niekto z vás, o čo tu ide? Vážne nemám chuť na žarty!“ Počula som vo svojom hlase zdesenie, a všimla si z Edwardovho výrazu, že ho postrehol i on.

„Láska, len žiadnu paniku! Uvoľni sa! Veď dnes je náš veľký deň!“ usmieval sa nadšene a v očiach mal iskričky. „Ja ti seriem na veľký deň! Pre mňa to bude veľký deň, až dostanem to, čo chcem!“ Chcela som vykríknuť, ale ovládla som svoje emócie a nechala sa Edwardom pretiahnuť cez ten dav šialencov, ktorý po nás natešene pokrikoval. Nevnímala som ich. Nemohla som sa odpútať od svojich myšlienok a mala neblahé tušenie, že niečo nie je v poriadku. Že to nepôjde tak ľahko, ako som si to predstavovala. Precitla som až v aute, keď sa mojej ruky dotýkala tá chladná Edwardova. Stiahla som ju a pozrela von oknom, za ktorým sa mihal okolitý les. Uvedomila som si, že už dávno nie sme pred domom Cullenovcov, ale na ceste neznámo kam.

„Už mi prezradíš, čo má toto všetko znamenať?“ spýtala som sa s pohľadom upretým na Edwarda. Ten sa len usmial. Doslova to vo mne vrelo. „Podviedli ma! Oklamali! Už zasa!“ Tieto myšlienky mi svietili v hlave, ako neónový nápis. Keď som videla, že to na Edwarda nezaberá, pokúsila sa vytiahnuť tromfy, ktoré vždy priniesli zaručený výsledok. Nahodila som na tvár zaľúbený výraz a pozrela naňho. Chytila som ho za ruku, aby som tak upútala na seba pozornosť a keď sa nám pohľady stretli, zvodne zamrkala očami. Videla som, ako Edwardov pohľad potemnel a v duchu sa zaradovala, ako naňho pôsobím. Dokážem ho omámiť, hoci nie som upír.

„Bella,“ šepol chrapľavo.

„Edward,“ šepla som mu do ucha a fúkla doň. „To prekvapenie,“ dobiedzala som stále. Už som sa obávala, že to bude musieť vzdať, keď som zbadala Edwardove napnuté nohavice. „No, fuj... To snáď nie!“ Odtiahla som sa od neho a pohodne sa posadila do sedadla. To som ale netušila, že svoje som už vyhrala.

„Ideme na svadobnú cestu,“ vyhŕkol Edward.

Na okno dopadli ťažké kvapky. Forks opäť zahalil súmrak a dážď ho celý omýval. Aj v ten deň pršalo. Pamätám si na klopkanie dažďa, ktoré ma upokojovalo. Bolesti sa stupňovali a ja som nenávidela toho tvora vo mne, ktorý to všetko spôsoboval. Jeho dieťa, ktoré mi zahatilo cestu k nesmrteľnosti.

Naďalej ma klamali a presúvali moju premenu. Netušila som prečo, keď som súhlasila s tou jeho nezmyselnou podmienkou vydať sa zaňho. Lenže oni presne vedeli, čo robia. Pod rúškom klamstva vo mne nechali rásť to semeno, ktoré do mňa na svadobnej ceste zasial.

Bola to jasná horúca noc, kedy sa mi sníval ten podivný sen. Jeho význam a to, že to v skutočnosti sen nebol, som zistila až oveľa neskôr.

„Som tehotná? Čo že? Veď to nie je možné. My sme spolu nespali!“ Z haly sa ozval Emmettov hurónsky smiech, čo ma ešte viac nabudilo. Strelila som pohľadom po Edwardovi, ktorý stál vo dverách našej izby a na tvári mal previnilý výraz. Zalapala som po dychu, keď som si to všetko začala uvedomovať.

„Kedy sa to stalo?“ šepla som.

„Na ostrove. Tú noc, keď si sa spálila.“ Koliečka pomaly dosadali na svoje správne miesto.

„Ty si ma sprosto využil!“ zvrieskla sa po ňom. Edward sa pohol smerom ku mne.

„To nie je pravda, Bella. Milovala si sa so mnou,“ hájil si svoje.

„Milovala? Ja som sa s tebou milovala? To ty si ma nadrogoval, aby si si mohol bezstarostne užiť!“

„Bella, prestaň! Nikto ťa nenadrogoval.“ Rukami som si vošla do vlasov a presne si vybavovala ten deň. Slnko, ktoré pálilo. Naša prechádzka po pláži a potom bolesť na spálenom tele.

„Natlačil si do mňa štyri tabletky proti bolesti. Čo myslíš, čo som po nich asi tak cítila?“ Prešiel mu po tvári bolestný úškrn, ale mňa neoklame. Už nie!

„Takže vy ste to všetci vedeli. Preto ste okolo mňa chodili po špičkách, preto ste sa o mňa tak starali a strachovali sa. Všetko ste to mali perfektne vymyslené.“ Edward sa znova pohol smerom ku mne.

„To nie je pravda, Bella, nikto...“

„Mlč!“ prerušila som ho. „A dajte mi všetci pokoj! Okamžite to zo mňa dajte von! Nemyslite si, že si zo mňa urobíte inkubátor, ktorý vám vynosí netvora! Nebudem vám tu robiť pokusného králika. Oklamali ste ma! Využili! Nechcem žiadneho tvojho parchanta!“

Nevzali mi ho. Nechali ho vo mne rásť aj napriek mojim protestom. To bol úplný koniec. Svet sa mi zrútil a zmizla i posledná nádej. Pôrod vyvolali umelo a ja som ho celý prespala. Keď som sa potom prebudila, nechcela som vidieť nikoho. A nikto okrem Carlislea si tú námahu ani nedal, aby sa prišiel pozrieť na pokoreného úbohého človeka. Pár dní po tom som odišla. Vrátila som sa bez vysvetlenia k otcovi a začala si užívať to jediné, čo mi po ňom zostalo – nevyčerpateľný účet, ku ktorému som mala prístup. Nakupovala som si blbosti, trávila čas s novými priateľmi, hýrila a život trávila po večierkoch a baroch. 

Kapitola plná spomienok, ktoré vám mala aspoň trochu objasniť, čo sa stalo. Viem, že sú to len útržky, ale snáď Bellu aspoň trochu chápete. Samozrejme, že sa ešte čo to bude vysvetľovať a časť toho už v ďalšej kapitole.

Otázkou však ostáva: Naozaj sa Bella po príchode za otcom mení? Naozaj sa vracia tá stará Bella, alebo nám ešte ukáže svoju pravú tvár? To všetko a možno i niečo navyše v nasledujúcej kapitole, ktorá bude mať možno menšie vekové obmedzenie. :D

Ďakujem za vaše komentáre. Veľmi ma potešili. Dúfam, že som vás ani tentokrát nesklamala a ozvete sa i pod touto kapitolou. :D

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 2. kapitola: