Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 16. kapitola

01.12.2013 (18:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1274×

16. kapitola

Bella

Vystúpila som z autobusu, prehodila si batoh cez plece a zohla sa ku kufru, ktorý mi vodič s úsmevom na tvári pomohol zniesť po schodíkoch von. Odstúpila som ďalej od cesty, ešte som sa naposledy obzrela po odchádzajúcom autobuse a až potom okolo seba po poloprázdnej ulici.

„Kde ten Charlie trčí?“ napadlo ma, keď som ho ani po ďalšom dôkladnom obzretí nikde na blízku nevidela. Mrkla som na hodinky v nádeji, že autobus dorazil asi skôr a preto tu otec ešte nieje. Ale ten jediný pohľad ma usvedčil v tom, že sa mýlim. Prišli sme dokonca s desaťminútovým meškaním. Otec tu na mňa už mal čakať. Aspoň tak sme boli dohodnutí.

Premýšľala som, čo robiť. Napadli ma len dve možnosti. Tou jednou bolo posadiť sa na svoj kufor a čakať, kým sa objaví Charlie a zvezie ma domov. Tá druhá bola ťahať tú opachu celým mestom a dúfať, že na otca natrafím niekde neďaleko. Skepticky som si prezrela svoju veľkú batožinu, ale napokon som pohodila ramenami, natiahla sa po nej a vydala sa domov. Neurobila som ani desať krokov, keď za mnou zapískali brzdiace pneumatiky. Ten zvuk ma vydesil a ja som sa prudko strhla. Skôr ako som však mohla akokoľvek reagovať, vyrútil sa z toho ešte stále trochu idúceho auta môj otec a hnal sa ku mne.

„Bella, ježíš, ja sa ti ospravedlňujem. Nestíhal som to. Čakáš tu dlho?“ sypal na mňa počas toho, ako sa ma snažil udusiť vo svojom objatí.

„To je fajn. Nie som tu dlho,“ ubezpečila som ho a konečne sa spokojne nadýchla, keď povolil svoje zovretie.

„Mal som ešte prácu. Vieš.“ Pohodil rukou za seba, akoby tam stál dôvod jeho meškania. Strelila som zaňho pohľadom, ale nič okrem jeho služobného auta, tam nebolo. Neubránila som sa prekvapenému výrazu, čo asi Charlie pochopil.

„Na stanici,“ doplnil, ale neznelo to dvakrát presvedčivo.

„Aha,“ vypadlo len zo mňa. Charlie sa mi zdal akýsi roztržitý, ale nemala som dôvod neveriť mu. Práca bola jeho život a k môjmu nešťastiu musím tvrdiť, že v nej trávil až príliš veľa času. Lenže bola to jeho vec. Svoju prácu miloval, tak prečo by mala stáť medzi nami. Ak som ju dokázala rešpektovať, boli s tým menšie problémy.

„Tak poď!“ zavelil a už aj ťahal môj kufor k autu. „Budem sa tam musieť ešte vrátiť, tak ťa rýchlo hodím domov,“ vysvetľoval, keď tú opachu s námahou vsúval do kufru auta. Aby som ho zbytočne nezdržovala, zapadla som rýchlo na miesto spolujazdca a poctivo čakala, kým nasadne aj on.

„Bože, to čo v tom nosíš? Kamene?“ zafunel, keď si prisadol ku mne.

„Mám tam nejaké knihy, ktoré si chcem prečítať, kým začne školský rok,“ vysvetlila som mu. Otec po mne hodil zdesený pohľad. Áno, on a knihy, to nikdy nešlo dokopy. Otcovým jediným povinným čítaním bol miestny denník, noviny zaplnené informáciami, ktoré ho ako jediné zaujímali.

„Aha,“ prehodil a naštartoval. Skôr ako sa pohol, ešte po mne hodil skúmavým pohľadom. „Daj si pás!“ zavelil a pohol sa. Odfrkla som si, ale rýchlo som ho radšej poslúchla.

Začiatok našej cesty prebiehal v tichosti, ale nebolo mi to nijako divné. Charlie nikdy nebol ten, ktorý zbytočne plytval slovami. Ale keď už sme sa blížili k nášmu domu, rozhovoril sa.

„Vážne ti nebude vadiť, keď sa dnes zdržím? Vieš... Tá práca...“

„To je v poriadku. Nie som malé dieťa. A aj tak sa potrebujem vybaliť. Trochu času to zaberie,“ upokojila som ho. Popravde som vôbec nemala náladu na nejaké vybaľovanie. V skutočnosti som dúfala, že s otcom posedíme a porozprávame sa. Ale to môže počkať do večera, kým sa vráti.

„Mohla by si niečo uvariť. Do večere by som mal byť späť,“ prehodil, keď zastal na našej príjazdovej ceste. Venovala som mu jeden súhlasný úsmev a vystúpila som. Otec ma nasledoval a po chvíli sa už opäť mordoval s mojim kufrom, keď ho tiahol k domu. Nechal ho stáť v chodbe a preplašene striedavo pozeral naň a na schody.

„Vybalím si ho tu,“ povedala som, keď ma pohľad na zúfalého Charlieho nútil krotiť potlačovaný smiech. Otec si s úľavou vydýchol.

„To je dobrý nápad.“ Objal ma, zatvoril za sebou dvere a nechal ma stáť uprostred prázdnej chodby samu.

Prešli presne štyri hodiny, keď sa Charlie opäť objavil doma. S unaveným povzdychom sa zviezol na stoličku v kuchyni. Lakte si oprel o stôl a dlaňami si prešiel tvár. Pôsobil veľmi vyčerpane. Nabrala som mu večeru, ktorú sa mi za ten čas podarilo pripraviť a prisadla som si k nemu. Otec na nič nečakal a hneď sa pustil do jedenia.

„Hm, toto mi chýbalo,“ pohodil hlavou a poslal mi spokojný úsmev.

„Tomu verím. Určite si sa celý čas stravoval v bistre poblíž stanice. Ocko, takto si veľmi ľahho naženieš vredy.“

„Oho, to zasa prrr, moja milá. Nežil som stále na chodoch z bistra. Občas mi aj Es...“ zasekol sa a rozkašľal. Ale jeho kašeľ bol len hraný. Tak ako ja, ani otec nevedel klamať. Prečo potom to divadlo? Hodila som po ňom skeptickým pohľadom.

„Chcem povedať, že ešte nie som na zahodenie. Niečo som si občas aj sám uvaril,“ bránil sa vzápätí.

„Akurát. Jediné, čo si schopný ako tak uvariť sú vajcia so slaninkou,“ doberala som si ho, ale zostala som v pozornosti. Ak mi Charlie niečo tají, prídem na to.

„No, to je pravda. Ale tak niečo som skúšal. Napríklad cestovinový šalát. A predstav si, že sa mi podaril.“

„To si viem predstaviť. Cestoviny boli určite rozvarené, alebo pritvrdé a mäso si ledva užul. Jediné, čo by sa z toho šalátu dalo zjesť, je čerstvá zelenina, ktorú dúfam dokážeš i ty nakrájať a dressing kúpený v miestnom obchode.“ Charlie po mne hodil naštvaným pohľadom, ktorý som mu ja oplácala úsmevom. Predstava Charlieho v kuchyni, ako sa snaží pripraviť aj takú jednoduchú vec, ako je cestovinový šalát, mi prišla komická.

„Náhodou,“ bránil sa stále otec a smiešne pri tom odul pery. „Tentokrát to vyšlo.“

„To bola určite len náhoda,“ zamrmlala som a dúfala, že už sa nebude brániť. Dohadovať sa o jeho kuchárskej zručnosti bola naozaj chúlostivá záležitosť.

Potom sme už jedli v tichosti. Teda Charlie príliš ticho nebol. Neustále hmkal a achkal nad svojou porciou. Tešilo ma, že mu chutí. Konečne sa poriadne naje.

Po večery, keď som spratala riad, som sa s otcom rozlúčila a z chodby som do svojej izby vyniesla svoj kufor. Je pravda, že kým prišiel otec domov, obsah kufra sa značne zmenšil, a tak to už nebol problém. Nechala som ho stáť v izbe pred skriňou a skočila som rýchlo do sprchy.

Dnešný deň bol trochu únavný. Najprv cestovanie v autobuse, potom vybaľovanie a zbežné upratanie domu a ešte k tomu príprava večere. Už som odvykla na takýto režim, a tak som sa zvalila do postele a zaspala skôr, ako som sa zababušila do prikrývok.

„Čo máš dnes v pláne, Bells?“ spýtal sa otec nasledujúce ráno pri raňajkách. Sedela som mu naproti a skúmala jeho výraz. Neviem prečo, ale pocitu, že je akýsi príliš roztržitý, som sa zbaviť nevedela. Skôr ako som mu odpovedala, som si odpila z teplého čaju.

„No,“ začala som premýšľajúc, „mala by som oprať. Kúpeľňa už preteká tvojimi špinavými košeľami.“ Charlie zdvihol zrak od raňajok a ospravedlňujúco sa na mňa usmial.

„Pranie je moja smrť. Buď sa tie košele zbehnú, alebo ich zafarbím. Tak to naozaj robím len výnimočne,“ vysvetľoval. Neubránila som sa úsmevu a premýšľala som, ako to otec bezomňa dokázal vôbec zvládnuť.

„To mi je jasné,“ prikývla som. „A tiež sa chystám nakúpiť. Nieje tam toho príliš veľa na výber. Pokiaľ teda nebudeme denne jesť ryby. Tých je plný mrazák,“ dodala som. Otcova záľuba v chytaní rýb nám zabezpečila naozaj veľmi dobré zásoby, ale jesť denne ryby, by liezlo na nervy asi každému.

„Mám ryby rád,“ ohradil sa Charlie a zjedol posledný kus toastu, ktorý mal na tanieri.

„Ja tiež, ale netreba to preháňať.“ Charlie súhlasne prikývol, vstal a prešiel ku skrinkám. Otvoril jednu z nich a vytiahol z nej menšiu škatuľku. Stál mi otočený chrbtom a so sklopenou hlavou. Pravdepodobne skúmal jej obsah. Po nejakej dobe sa otočil ku mne.

„Zvyky som nezmenil. Stále dávam peniaze na kuchyňu sem, takže si pokojne vezmi, koľko bude treba a nakúp, čo uznáš za vhodné,“ preniesol a škatuľku s peniazmi položil predo mňa na stôl. Prikývla som, že rozumiem a vstala som od stola, aby som z neho spratala riad po raňajkách.

„Aj dnes sa zdržíš v práci?“ pýtala som sa nad umývaním riadu. Charlie stál opretý o linku a dopíjal svoju kávu.

„Pravdepodobne áno,“ ozval sa po chvíli, keď som k nemu zdvihla zrak. Díval sa zamyslene do zeme, akoby premýšľal, čo všetko ho dnes čaká. Zasa ma premohol ten zvláštny pocit, že mi Charlie niečo tají.

„Máte nejaký nový prípad?“ Nedalo mi, aby som aspoň trochu nevyzvedala. Nezdalo sa mi, že by sa v tomto zapadákove dialo niečo, čo by tak veľmi zamestnávalo miestnu políciu.

„Ani nie. Bežné výjazdy, kontroly a potom ma čaká papierovanie.“ Pohodil ramenami, akoby mi chcel naznačiť, že to je bežná rutina.

„Ale na večeru budeš doma.“ Nebola to otázka. Skôr som sa chcela uistiť, že tu nebudem trčať sama.

„Samozrejme. Myslím, že o piatej by som tu mohol byť,“ povedal s úsmevom a podal mi svoju prázdnu šálku. Potom sa nahol ku mne, aby mi vtisol bozk na tvár a podral sa k dverám. Začula som šomranie, ako si nazúval topánky a potom známy zvuk, ako kontroloval svoju zbraň, skôr ako si opasok pripol k pásu. Vypla som vodu a pobrala som sa za ním na chodbu, aby som ho vyprevadila do práce. Hodil na seba kabát a ešte vo dverách sa na mňa otočil.

„Ahoj, Bells a buď tu dobrá,“ rozlúčil sa s úsmevom, ktorý som mu hneď oplatila a už len pohľadom som ho vyprevádzala k jeho služobnému autu. Vo dverách som zostala až dovtedy, kým sa mi nestratil z dohľadu. Až potom som sa vrátila do domu a pobrala som sa do kúpeľne roztriediť bielizeň na pranie.

O dve hodiny na to som už bola na ceste do mesta vo svojom starom nákladiaku, ktorý po pár neúspešných pokusoch predsa len naštartoval. Hoci bolo leto už predo dvermi, nebolo príliš teplo. Jediné, čo ukazovalo na krajšie počasie, bola obloha, ktorú nepokrývali ťažké mraky svedčiace, že by malo pršať. Ale slnko vidieť nebolo. Cesta ubehla rýchlo a ja som už za pol hodinu parkovala pred miestnym obchodným centrom, čo bol v skutočnosti väčší obchodík so zmiešaným tovarom, pred ktorým stálo pár miestnych žien a klebetilo.

Prejsť okolo nich mi nebolo príjemné, a tak som sklopila hlavu a snažila som sa nepozorovane dostať dovnútra. Už som bola len krok od dverí, keď sa ozvala jedna z tých žien.

„Ááá, Bella? Si to naozaj ty?“ Pri zvuku svojho mena som sa mierne prikrčila. Nestála som o pozornosť miestnych klebetníc, ale zdalo sa, že sa tomu nevyhnem.

„Dobrý deň, pani Lambertová,“ pozdravila som staršiu z nich a na ostatné sa len pousmiala. Bola to pani, ktorá bývala na našej ulici, len pár domov od toho nášho.

„Takže je to pravda, si opäť doma?“ Myslím, že to bolo zjavné, takže som sa na túto otázku nesnažila ani odpovedať. Lenže pani Lambertová to očividne ani nečakala, pretože pokračovala ďalej. „Pani Stanleyová spomínala, že ťa včera zahliadla na autobusovej zastávke. Myslela som, že len tak trepe, ale ako vidím, bola to pravda.“ Svoju poslednú vetu hovorila otočená k tým dvom ženám, ktoré stáli okolo nej.

„Áno, som doma na pár mesiacov.“ Netuším, prečo som jej to vysvetľovala. Skrátka to zo mňa vybehlo. Nechcela som však rozprávať nič viac, a tak som sa snažila zmiznúť vo vnútri obchodu. Avšak skôr ako sa za mnou stačili zatvoriť dvere, zachytila som jej poznámku.

„To je zaujímavá zhoda okolností. Som zvedavá, ako to dopadne.“

Netušila som, čo to malo znamenať, a tak som tomu neprikladala žiadnu vážnosť. Vzala som si košík a vybrala som sa medzi regále. Našťastie som si doma spravila zoznam, takže som nemusela bezcieľne blúdiť po obchode. Nahádzala som do košíka nejaké čerstvé pečivo, pár balíkov cestovín, nejaké tie konzervované potraviny a zamierila som si to k pultu s chladeným tovarom. Práve som si od predavačky dala zabaliť pár kúskov na steaky, keď som kúsok od seba začula tichý šepot.

„Naozaj by som chcela byť pri tom, keď sa stretnú. Vieš si predstaviť, ako zareaguje? Vraj sa rozišli s krikom.“
Najprv som tomu vôbec neprikladala žiadnu váhu. Ani ma nenapadlo, o kom to hovoria, ale keď som zachytila Charlieho meno, už mali moju plnú pozornosť. Presunula som sa o kúsok ďalej a tvárila som sa, že si vyberám medzi syrmi. No v skutočnosti som doslova naťahovala uši, aby som aspoň niečo zachytila. Tie ženy však prešli do vedľajšej uličky, a tak ak som chcela počuť niečo viac, nenápadne som sa vybrala za nimi.

Už som bola na konci regálu a cezeň som videla tie dve ženy v druhej uličke. Na okamih som postála a v duchu sa tešila, že tu ma síce nevidia, ale ja ich veľmi dobre počujem, keď sa opäť ozvala jedna z nich.

„Charlie sa s ňou vraj stretáva. Podľa mňa by to nerobil, ak by s ním nemala nič spoločné.“

„Áno, ja si to tiež myslím. Určite v tom niečo bude,“ pritakala tá druhá žena. Čakala som, čo ďalšie z nich vypadne, ale v tom momente sa pri nich zjavil nejaký pán a tie dve zmenili tému rozhovoru.

Prekvapene som stiahla obočie a premýšľala nad tým, o čom to vlastne hovorili. Charlie sa stretáva s nejakou ženou? Že by si niekoho našiel? Ale kto to je? To preto sa otec chová tak podivne a roztržito? Ale čo znamenali tie ich predchádzajúce poznámky?

Nechápavo som nad tým zakrútila hlavou. Ale napokon som usúdila, že to predtým mohli byť reči o niekom inom a nejako spontánne ich to prenieslo k hovoru o mojom otcovi. Veď tieto miestne klebetnice nemajú aj tak nič iné na práci, ako roznášať reči. V tom momente som si spomenula na to, ako rýchlo sa reči o mojom rozchode s Edwardom rozšírili. Určite v tom mali prsty tieto dve alebo im podobné. Znechutene som si odfrkla a pobrala som sa pre ostatné veci zo zoznamu.

Celý čas som však nemohla dostať z hlavy tie reči o mojom otcovi. Nemohol to byť iný Charlie? Lenže nech som premýšľala, koľko som chcela, iný Charlie do úvahy nepripadal. Okrem môjho otca v tomto mestečku bol len jeden Charlie. A to chlapec vo veku štyroch rokov. Ten sa asi ťažko stretával s nejakou babou. Akurát tak na pieskovisku pod dohľadom mamičky. To iste nebol dôvod na klebetenie.

Takže to muselo byť o mojom otcovi. Ale prečo mi nič nepovedal? Je to niekto, koho poznám? Alebo nie? Hanbí sa s tým na mňa vyrukovať? Nieje si tou ženou ešte taký istý? Je ich vzťah len na začiatku a preto nechce predbiehať?

Takéto a podobné otázky sa mi preháňali hlavou ešte aj vtedy, čo som nákup vložila do auta a pohýnala sa smerom domov. No na križovatke som náhle zmenila názor a odbočila opačným smerom. A to k miestnej policajnej stanici. Ten zvláštny pocit, že otcova roztržitosť niečo znamená a k tomu tie podivné reči klebetníc... Proste mi to nedalo.
O pár minút som parkovala pred policajnou stanicou a ráznym krokom si to nakráčala dnu. Nezastavovala som sa pri pulte, kde sa zvykli hlásiť zločiny a bez pohľadu na mladíka, ktorý bol na tomto mieste očividne nový, som prešla rovno k otcovej kancelárii.

„Počkajte, madam, tam nesmiete,“ začula som za sebou neznámy hlas. Prudko som sa otočila a pohliadla do príliš mladíckej tváre.

„Prosím?“ spýtala som sa nechápavo, pretože som netušila, z akého dôvodu ma zastavil. Mladík roztržito prestúpil z nohy na nohu a začervenal sa.

„Vravel som, že tam nesmiete. Ak si niečo prajete, máme tu recepciu, kde môžete nahlásiť zločin,“ vysvetľoval mi. Tentokrát som mala obavu, že sa začervenám ja. Rýchlo som sa však oklepala a snažila sa mu vysvetliť, že žiadny zločin nahlásiť nechcem.

„Hľadám len svojho otca.“ Mladík sa pousmial a rukou pokynul k pultu.

„Prejdite si a ja sa vám budem venovať.“ Nečakal na moju reakciu a sám prešiel k pultu. Prešla som teda za ním s tým, že mu vysvetlím, že tu jasne prišlo k omylu. Keď som pristúpila k pultu, mal už pred sebou papiere a v ruke pero.

„Takže vy hľadáte svojho otca.“ Nebola to otázka. Skôr len zopakoval to, čo už som mu povedala. Sklonil sa nad papier a niečo si zapísal. Nechápavo som pokývala hlavou a chystala sa mu povedať, prečo tu som. Nestihla som to, pretože mi položil ďalšiu otázku.

„Kedy ste svojho otca videla naposledy?“ spýtal sa a tváril sa pri tom veľmi vážne, dôležito. Prišlo mi to smiešne. Práve som totižto pochopila, že si myslí, že som tu preto, aby som nahlásila niekoho zmiznutie. Určite ma nepozná a nevie, že som dcérou jeho šéfa. Ale prečo si z neho nevystreliť. Nahodila som smutný výraz a odpovedala mu.

„Naposledy sme spolu sedeli pri raňajkách.“

„Pri raňajkách,“ zopakoval po mne a opäť niečo naškriabal. Potom ku mne zdvihol pohľad a položil svou ďalšiu otázku.

„A ktorý deň presne to bolo?“

„Dnes ráno. Predtým než odišiel na policajnú stanicu, kde pracuje ako šerif.“
Mladík pobledol v tvári a prudko sa nadýchol. Potom pomaly vypustil vzduch, šibol pohľadom k otcovej kancelárii a mala som pocit, že zbledol ešte viac.

„Ako sa volá váš otec?“ šepol s pohľadom stále upreným na otcove dvere.

„Charlie Swan,“ odpovedala som naoko pokojne, pretože vo vnútri som myslela, že ma roztrhá od smiechu. Mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala.

Mladík temer nepozorovane pokýval hlavou.

„Charlie Swan... Čože? Chcete mi snáď povedať, že šerif je nezvestný?“ zvrieskol preplašene. „Panebože! To nemôže byť pravda... Panebože! Čo budem robiť? Bože! Musím...“ habkal a rukami si vošiel do vlasov. Vyľakal ma, keď začal pobehovať po kancelárii a striedavo bral do ruky telefón a potom ho znovu pokladal na svoje miesto.

„Hej! Hej, čo to tu stvárate?“ nechápavo som sa pýtala. Veď som si z neho len robila vtip. Môj otec predsa nieje nezvestný. Čo to nechápe?

„Čo robím? Teda... Vlastne, čo robím? Čo mám robiť?“ zúfalo sa ma pýtal. Ruky mu prudko vošli do vlasov a mala som pocit, že si ich zo zúfalstva vytrhá.

„Čo chcete robiť? V prvom rade sa upokojte. Môj otec...“ Nestačila som to dohovoriť, keď sa otvorili dvere na opačnej strane miestnosti a vyšiel z nich Johny, otcov dlhoročný priateľ a spolopracovník.

„Čo sa tu deje?“ pýtal sa pohľadom upretým na mladíka. „Stalo sa... Á, ahoj Bella. Prišla si za otcom?“ privítal ma, keď ma zazrel stáť vedľa toho šialenca.

„Pán Wells, šerif Swan...“ habkal mladík. „On zmizol,“ dostal napokon zo seba a mala som pocit, že sa snáď rozplače. Johny mi venoval prekvapený pohľad. Nechápal, čo sa stalo. Mala som nutkanie otočiť prstom okolo svojho spánku a naznačiť tak, čo presne si myslím o tom mladíkovi, ale čiastočne som za tento omyl bola zodpovedná, a tak som to všetko musela vysvetliť.

„Môjmu otcovi nič nieje. To len tento mladík ma nesprávne pochopil. Prišla som Charlieho len pozrieť,“ dokončila som a mladíkovi, ktorý ma mňa pozeral v vypúlenými očami, som poslala ospravedlňujúci úsmev.

„Aha,“ prehodil Johny. „Matt je tu nový. Je neskúsený a... Mohlo sa to stať. Nič sa nedeje, Matty. Upokoj sa.“ Potľapkal chlapca po ramene a kázal mu posadiť sa. Až keď Matt sedel bezpečne na stoličke a utieral si z čela pot, otočil sa smerom ku mne. „Ale tvoj otec tu nieje, Bella. Dnes má voľno a ani sme ho nečakali.“

Nad jeho slovami sa mi nechápavo stiahlo obočie. Ako to? Veď ráno z domu odišiel oblečený do uniformy a so zbraňou. Takto obriadený chodí len do práce. A vravel, že má dnes prácu v kancelárii.

Myslím, že v tomto momente som mu veľmi musela pripomínať Matta pred pár minútami. Cítila som sa totižto presne tak. Zmetená. Ako je to možné? A čo sa to tu, do pekla, deje?

Stále som sa dívala na Johnyho a videla, ako sa zatváril nechápavo. On si rozhodne nemyslí, že je na tom niečo divné. Na rozdiel odo mňa. Nechcela som pôsobiť, ako nejaká zúfalka, a tak som sa snažila prísť na niečo, čím to vysvetliť.

„Ehm,“ odkašlala som si, aby som našla svoj stratený hlas. „Asi som ho ráno zle pochopila. Vlastne... Určite som niečo prepočula. Ďakujem, Johny. Už... Pôjdem,“ vyhabkala som napokon zo seba a skôr, ako by ma mohol zastaviť, som vybehla zo stanice.

Zastavila som sa až pri aute, oprela som sa chrbom o dvere a premýšľala, akú hlupaňu som práve zo seba urobila. Nechápavo som nad sebou krútila hlavou, ale nech som premýšľala akokoľvek, bola som si viac ako istá, že otec dnes ráno vravel o tom, že má v kancelárii nejakú prácu. A potom jeho oblečenie. Nedával by si uniformu, keby sa nechystal do práce. Čo sa to tu deje? A čo otec na mňa hrá?
Pocit, že za tým bude niečo dôležité, bol až príliš naliehavý.

„Veď ja na to prídem,“ odprisahala som sama sebe, nasadla do auta a pobrala sa domov. Musím sa pripraviť na večerný výsluch. Dnes to z neho dostanem, aj keby som ho mala mučiť.

Chcem ubezpečiť všetkých, kto túto poviedku čítajú, že moje plány na dopísanie tejto poviedky som neodsunula bokom. Práve naopak. Hodlám sa jej plne venovať. Je síce pravda, že teraz skúšam i niečo iné, ale Zlatokopka dopísaná bude. Možno frekvencia pridávania kapitol nebude častá, ale budem sa snažiť. Nemá cenu sa vám teraz vyhovárať, čo ma viedlo k zdržaniu, takže to ani robiť nebudem. 

Teším sa na naše ďalšie stretnutie pri nasledujúcej kapitole. Vaša GCullen. 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 16. kapitola: