Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 10. kapitola

01.03.2013 (14:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2147×

10. kapitola

„Pán McAlister, myslím, že deliť tento priestor by bol hriech. Je to rozľahlá plocha a dá sa to dispozične vyriešiť úplne inak. Dovoľte mi, aby som vám povedal, ako to vidím ja,“ presviedčal som svojho klienta a pri tom sa rozhliadal po tom dokonalom priestore.

„No, neviem. Viete moja manželka má o tom svoju predstavu. Asi by bolo vhodnejšie, keby ste sa o tom porozprávali práve s ňou,“ preniesol rozpačito. McAlister bol môj nový klient. Kúpil v tejto budove priestor, ktorý jeho manželka hodlala prerobiť na byt. Podľa jeho mysle som vedel, aká je zhruba predstava jeho manželky, ale ten priestor bol tak úžasný, že som mal na to iný názor.

„Máte pravdu. Bol by som teda rád, keby som sa o tom mohol porozprávať práve s ňou. Urobím nejaký náčrt, ako to vidím ja a predložím jej ho.“ McAlister si viditeľne oddýchol. On nemal ani potuchy, ako to urobiť. Bol len investorom, ale jeho predstavivosť nesiahala ďaleko. Teda, čo sa týka architektúry určite nie. Za to v obchode svoj talent vedel využiť skvele.

„Pretlmočím manželke vaše slová a poviem jej, aby vám zavolala a dohodla sa s vami,“ lúčil sa so mnou pán McAlister.

„Ak by vám to nevadilo, ešte by som tu pár minút zostal. Urobím nejaké merania, aby ten náčrt bol presnejší.“ McAlister sa len usmial a pokynul mi na súhlas. Hneď na to sme si podali ruky a on odišiel.

Prechádzal som sa tým rozľahlým priestorom a v mysli si vizualizoval rozloženie tohto priestoru. Samozrejme, že som žiadne merania nepotreboval. Mal som všetko v oku, ale bolo to také úžasné miesto, že by som si sám vedel predstaviť obývať tento byt. Napokon som po pár minútach odišiel už s jasnou predstavou a zamieril do svojho hotela. Keď sa za mnou zatvorili dvere mojej izby, ozval sa môj telefón. Displej jasne ukazoval, kto mi volá, a tak som ho rýchlo s úsmevom zdvihol.

„Ahoj, mami,“ pozdravil som volajúcu. Na druhej strane sa ozval tichý smiech.

„Ahoj, Edward. Tak ako to ide?“ informovala sa matka. Tieto telefonáty sme absolvovali vždy, keď sa jeden z nás vybral na stretnutie s klientom. Väčšinou sme sa striedali a tentokrát som bol na rade ja. Nechcelo sa mi odchádzať z domu a cestovať až do Londýna, ale práca je práca. Ešte, že to nebolo tak často.

„Vyzerá to skvele. Neviem síce, či sa pani McAlisterovej bude páčiť návrh, ktorý sa jej chystám predložiť, ale verím, že to vyjde. Ide o krásne priestory a náčrt už mám v hlave.“

„Ako vždy. Tak uvidíme, ako to klientka vezme,“ konštatovala moja matka, ale ako ju poznám, bola presvedčená, že to máme vo vrecku. Vždy to tak bolo. Nešlo len o to, že našich klientov dokázala presvedčiť naša podstava, ale naše návrhy boli naozaj skvostné. Aspoň tak sa vyjadrovali miestne noviny. Práve preto si našu prácu tak často vyžadovali a chýry o nej sa rozniesli ďaleko.

„A čo nového doma? Bethie je v poriadku?“ pýtal som sa s obavou. Vedel som, že o moju dcéru je dobre postarané. Strážia ju predsa upíri, ale i tak som odchádzal s malou dušičkou. Vždy to tak bolo, keď som od nej musel na nejaký čas odísť. Najradšej by som si ju vždy bral so sebou, aby som nepremeškal ani minútu s ňou, ale toto nebolo možné. Vláčiť malé dieťa po krajine bolo nelogické. Doma mala zázemie a pokoj, ktorý potrebovala. A potom, naše zvítania stáli za to. Vždy, keď som sa z takejto cesty vrátil, Bethie ma nadšene očakávala. Prestupovala z nožičky na nožičku a nazerala mi za chrbát, kde som pre ňu vždy mal nejaký ten darček. Ten pohľad, keď sa jej rozžiarili očká, som miloval. Nakoniec ale aj tak darček pohodila vedľa seba a skočila mi do náručia. Stískala ma a pusinkovala so slovami, že som jej veľmi chýbal, aj keď sa jednalo len o pár dní.

„Naša malá princezná spinká ako bábätko,“ prezradila mi matka. Po jej slovách som pozrel automaticky na hodiny. Boli dve poobede. To je čas, kedy Bethie po obede vždy na chvíľku ukladáme. Je to pre ňu prospešné a ako sa vraví, deti najviac rastú počas spánku.

„Dúfam, že ťa poslúcha,“ preniesol som otcovsky, aj keď som vedel, že tá naša malá jašterička má pred Esme rešpekt. Je to jej stará mama a keďže Bethie svoju skutočnú mamu nepozná, nahradzuje jej ju Esme.
„Samozrejme, že poslúcha. Hádam si o nás nepochyboval?“ odpovedala mi matka s nesmelým smiechom, ale neprikladal som na to dôraz.

„Nie, to ani náhodou,“ prehlásil som automaticky. „Ak všetko pôjde podľa plánu, najneskôr o dva dni som doma. Takže to ešte nejako vydržte,“ oznámil som jej.

„Edward,“ ozvala sa Esme káravo. „Myslím, že jediný, kto si robí starosti a kto to musí vydržať, si ty. Bethie je doma s rodinou. To ty si na míle vzdialený a plný obáv. Viem, že ti Bethie chýba, ale nesmieš sa na ňu viazať. Ona rastie, vyvýja sa a ani sa nenazdáš, bude z nej veľká slečna, ktorá už otca nebude potrebovať. Mal by si myslieť aj na seba, nie sa točiť len okolo nej!“

Matkine slová ma zasiahli na tom najcitlivejšom mieste. Áno, uvedomoval som si, že detstvo Bethie prejde ako voda a ja si to ani neuvedomím a už nebudem tou najdôležitejšou osobou v jej živote. Lenže takisto som vedel, že mám ešte pár rokov čas, a tak som si ho mienil užiť naplno.

Mal som jednu výhodu. Hoci bola Bethie sčasti upír, jej rast nebol odlišný od rastu ľudských detí. Keď sa narodila, všetci sme mali obavy, ako to bude. Bellino tehotenstvo bolo zrýchlené, a tak sme predpokladali, že i rast Bethie taký bude. Lenže všetko nabralo iný smer. Bethie sa vyvýjala presne ako iné ľudské deti. To nám dávalo priestor a možnosť dopriať jej všetko z ľudského života. To znamená, že mi moja dcéra zachvíľu nastúpi do škôlky a potom do školy, kde si to všetko z ľudského života dopraje. Jediné, čo ju s nami bude stále spájať, je potrava. Hoci Bethie požíva ľudskú stravu, k jej vývinu je potrebná i krv. Našťastie je to v takom nepatrnom množstve, že ju to nijako neobmedzuje. Nespaľuje ju oheň a nezviera jej hrdlo. Raz za dva týždne jej stačí hrnček teplej krvi, ktorý jej dodá potrebné živiny pre jej upírsku časť.

„Ja viem, mami. Lenže Bethie vždy bola, je a bude mojou súčasťou, nech už to bude akokoľvek. Aj keď raz vyrastie, nájde si partnera a spojí s ním svoj život, to ja vždy budem jej otcom a oporou. U mňa nájde vždy otvorenú náruč, nech sa udeje čokoľvek. A nevrav mi, že ty to cítiš inak. Aj pre teba je Bethie zázrak. Pre každého z nás. Nemusel by som ani vedieť čítať myšlienky, aby som pochopil, čo pre každého z rodiny Bethie znamená, ako ju všetci milujeme, takže mi nevyčítaj to, že som na ňu naviazaný, pretože to sme všetci.“ Na druhej strane telefónu sa ozval smutný povzdych.

Esme vedela, že mám pravdu. Sama ťažko brala, keď kvôli práci musela odísť z domu. To sa s Bethie lúčila aj hodiny. A tak isto to bolo so všetkými mojimi súrodencami, keď odchádzali na pár dní do školy. Emmett vtedy deň pred tým nosil Bethie celý deň na rukách a odmietal sa s ňou s kýmkoľvek podeliť. S Rose sa o ňu vadili neustále. Napokon si ju vždy uchmatol Jasper a odbehol sa s ňou prebehnúť do lesa, kým si to tí dvaja dostatočne vysvetlili. A že to bolo často i ručne, o tom radšej pomlčím.

„Mám strach, Edward,“ vzlykla zrazu Esme a mňa po jej slovách zalial podivný pocit.

„Deje sa niečo?“ vyhŕkol som. „Je niečo s Bethie? Esme, vrav!“ domáhal som sa odpovede, keď sa ani po pár minútach z telefónu neozývalo nič len Esmine vzlyky.

„Nie, Edward, nedeje sa nič. Len...“ hlas mojej matky zasa prerušili vzlyky.

„Mami, prosím ťa, ak je niečo s mojou dcérou, tak mi to hneď povedz. Sadám na prvé lietadlo, alebo rovno bežím domov.“ Pocit strachu ma celého napĺňal. Nedopustil by som si, ak by jej niekto ublížil. Doslova ma pochytila panika a ja som v okamihu zháňal všetky svoje veci a hádzal ich do kufra.

„Upokoj sa, Edward. Bethie je v poriadku,“ začala matka, keď sa trochu upokojil jej hlas a zahnala vzlyky. „Len je nejaká zamĺknutá. Neviem, čo sa s ňou deje. Nikdy sa takto nesprávala. Včera sme spolu boli na ihrisku. Všetko bolo v poriadku. Ako vždy sa hrala s deťmi. Vzala si svoje bábiky a spolu s dievčatkami sa hrali na mamičky. Sedela som obďaleč na lavičke a nespustila som z nej oči. Zo začiatku bola usmievavá, pekne sa spolu hrali, ale potom sa niečo muselo stať. Buď jej niečo povedali tie dievčatká, alebo... Neviem, skrátka po chvíli prišla ku mne, mala slzavé očká a prosila ma, aby sme šli domov. Po ceste som sa domáhala vysvetlenia, nechápala som, prečo chcela tak rýchlo odísť. No nechcela mi nič prezradiť. Dnes dokonca odmietla na ohrisko ísť. Sedela celý deň vo svojej izbe, pozerala na bábiky a v očiach mala smútok. Netuším, čo sa s ňou stalo, ale niečo ju trápi a ona mi to nechce povedať.“

Počúval som s napätím Esmine slová, ktoré sa do mňa zabodávali ako ostré dýky. To, že sa moje dievčatko pre niečo trpí, ma mrzelo a bolelo možno viac ako ju. Vždy som chcel, aby bola šťastná a nič jej nechýbalo. No teraz sa asi niečo naozaj stalo.

„Esme, pokús sa to z nej vytiahnuť. Ja sa postarám o to, aby som bol čím skôr doma.“ Najradšej by som sa hneď teraz zbalil a odišiel, ale uvedomoval som si, že pokiaľ moja dcéra nieje v priamom ohrození života, netreba panikáriť. Možno za to mohli aj Esmine slová, ale v skutočnosti som sa snažil dať mojej dcére priestor.

„Prepáč, Edward, že som ti to povedala, ale vážne ma mrzí, že sa teraz trápi. Nechcem ju vidieť smutnú,“ ospravedlňovala sa Esme.

„To je v poriadku. Vieš, že chcem byť o všetkom informovaný. Som doma najneskôr pozajtra. Dovtedy sa o to aspoň pokús.“ Ťažko sa mi tieto slová hovorili, ale Esme mala v jednom pravdu. Moja dcéra potrebovala dospieť. I ľudské deti sa trápia banalitami, ktoré sa v konečnom dôsledku ukážu nepodstatné. Možno jej tie dievčatká naozaj povedali niečo, čo ju mrzelo a nakoniec to nebude nič strašné.

„Dobre, pokúsim sa o to a ty sa netráp. Asi som ti to nemala povedať. Určite to nie je nič vážne,“ ukončila to Esme, ale tým sa môj pocit nezlepšil. Ťažko som si povzdychol a rozlúčil sa s ňou. Čakala ma práca, ktorú som potreboval dokončiť, aby som sa čím skôr dostal domov a sám sa presvedčil, že sa nič hrozné nestalo.

***

Sedel som v pracovni nad projektom a mlčky som pozoroval svoju dcéru. Mala tu zariadený svoj kútik, v ktorom trávila čas, kedy som ja potreboval pracovať, a pri tom túžil mať ju nablízku. V rohu miestnosti bol na zemi koberec s detskými motívmi, ktorý sa tiahol pod celou presklenou stenou, pri ktorej mala malý stolík s dvoma stoličkami. Na jednej sedávala vždy ona a tú druhú okupovala bábika, ktorej v ten deň dala prednosť a mala v pláne mať ju neustále pri sebe. Dnes to bola Rosie, ktorú pomenovala po tete Rosalie, len si to trochu skomolila a svojim šušlavým hláskom ju volala Losi. Vedľa stolíka mala tabuľu na nožičkách, na ktorej bolo množstvo magnetiek v tvare zvieratiek, čísel a písmeniek. Tú využívala, keď sa hrala na škôlku a snažila sa svoje bábiky niečo naučiť. Z druhej strany stolíka, opretá o stenu bola nízka skrinka, kde mala uschované svoje knižky, vymaľovávanky a pastelky. Bola prispôsobená jej výške, aby si sama mohla vziať, čo momentálne potrebovala. 

Bethie tu rada trávila čas. Mal som pocit, akoby vtedy ani nebola dieťa. Vždy sa dokázala tváriť tak vážne, keď sa rozčuľovala nad tým, že bábiky nechápu jej slovám. Často ma to pobavilo, ale svoj smiech som musel tlmiť. Raz sa mi stalo, že som to nevydržal a nahlas sa rozosmial. Stálo ma to hodinu presviedčania, že ona nebola dôvodom môjho pobavenia. Napokon to spravila len sľúbená zmrzlina a výlet do mesta.

No dnes bolo niečo inak. Boli to dva dni, čo som sa vrátil z Londýna a moja dcéra bola stále zahĺbená do seba. Stále odmietala ísť s Esme na ihrisko medzi deti. Je pravda, že môj príchod ju potešil. Zachovala sa presne ako vždy. Skočila mi do náručia a pevne ma stískala. Nezabudla ani na slová, ako veľmi som jej chýbal. Rovnako sa tešila i darčeku, ktorý som jej priniesol. Tentokrát to bola nová sada pasteliek, ktoré samozrejme teraz ležali pred ňou na stole.

Pôvodne sem prišla s tým, že si chce kresliť, no teraz sedela na stoličke, hlavičku mala podopretú dlaňami a neprítomne hľadela von oknom. Občas, keď sa pozabudla a tuhšie zamyslela, si zahrýzla do spodnej pery, čím mi až neskutočne pripomínala svoju matku. I Bella mala tento hlúpy zvyk. Pri nej ma to fascinovalo, no pri mojej dcére ma to štvalo. Vždy som vedel, že príde niečo, čo sa mi nebude páčiť.

Až nespotečne veľakrát som mal nutkanie postaviť sa, podísť k Bethie a zistiť, čo ju tak trápi, pretože tá nevedomosť ma zabíjala. Áno, práve toto boli tak nepríjemné a skľučujúce chvíle, kedy bola svojej matke tak podobná a to i preto, že mi dokázala zablokovať prístup do svojej mysle. Nemyslím si, že to robila úmyselne. Išlo o to, akoby mala v určitých chvíľach nejaký výpadok a mňa tým totálne odstavila. Nestávalo sa to často a keď to prišlo prvýkrát, bol som natoľko vykoľajený, že som sa na nič nezmohol. Presne sa na to pamätám, akoby to bolo len včera.

Bolo to tu u mňa v pracovni pred pol rokom. Pracoval som na projekte, tak ako dnes a Bethie sa hrala vo svojom kútiku. Práve bábike Jannie vysvetľovala, prečo si musí obliecť tie krásne šaty, ktoré jej kúpila teta Alice.

„Jannie, tie šatočky šú plekrášne a šú len ple teba. Budeš v nich vyžerať ako plinčežna a Toby padne na žadok, keď ťa uvidí,“ vravela jej a pri tom sa potmehúdsky usmievala a navliekala ju do tých malých šatočiek. „Viem, že ša Tobymu páčiš. Povedal mi, že keď ša raž ožení, jeho žena bude vyžerať prešne ako ty. Bude mať blonžové vlášky, čokoládové očká a...“

Tok Bethiených slov sa mi náhle vytratil. Mal som pred očami len toho malého chlapca, ktorý tak podivne kmital pohľadom z mojej dcéry na bábiku v jej rukách. Bethie si totižto celý ten rozhovor prehrávala v mysli. Asi by som musel byť slepý, aby som nepostrehol, že tomu chlapcovi sa moja dcéra páči. Hoci mali obaja len tri roky a o žiadnej láske nemohlo byť reči, on k nej nejaké tie sympatie, vhodné na svoj vek, prechovával.

„... A potom mi hovolil, že ši ju žobelie ža ženu, bude ša š ňou pušinkovať a hladkať ju tak, ako to lobia došpeláči. A vieš, čo mi ešte ukažal, Jennie?“ Bethie si privinula bábiku k ústam, aby jej pošepkala nejaké tajomstvo. No, skôr ako tak urobila, stretlila pohľadom ku mne. Našťastie som uhol skôr, ako by si všimla, že ju pozorujem, a tak keď sa uistila, že ju asi nevnímam, pokračovala.

„No, ale toto nešmieš nikomu povedať. Toby povedal, že to bude naše tajomštvo,“ šepkala bábike a potom na ňu pozrela, akoby čakala, že jej prikývne. Asi sa tak stalo, pretože sa potešene usmiala a znovu začala šepkať. Celý napätý som sa sústredil na jej slová a myseľ, aby mi nič neušlo.

„Vieš, že chlapči a dievčatá, keď šú vyžlečení, tak ša vôbeč nepodobajú. Pretože chlapči tam majú takého pipíka. Toby mi ho ukážal a je to veľmi šmiešne, pretože im to tlčí,“ preniesla a zagúľala očkami. Ja som zhrozene civel pred seba a podrobne skenoval jej myseľ, kde som jasne videl, ako sa Toby pred moju dcérou vyzlieka v parku za kríkmi. Stiahol si nohavice a trenky. Videl som ako sa moja dcéra s úsmevom na tvári naťahuje k tej veci, čo mal medzi nohami, aby sa toho dotkla, keď sa mi náhle všetko stratilo a myseľ mojej dcéry bola prázdna. Akoby tu so mnou vôbec ani nebola. Nič, len tma. Obzrel som sa, aby som sa presvedčil, že je stále v miestnosti. Bola tam a znova šepkala.

„Vieš, toto očko nešmie vedieť, lebo by ša na mňa veľmi hneval.“

Zostal som sedieť úplne bez pohybu s pohľadom zabodnutým do mojej dcéry. Dokonca som aj prestal dýchať, čo som nebol ničoho schopný. Ako to dokázala? Uzatvorila predo mnou myseľ a ja som mal pocit, že to urobila schválne. Že akýmsi podivným spôsobom dokázala svoju myseľ blokovať. Skrátka si uzmyslela, že nechce, aby som to videl a bolo ticho.

Nevedel som, z čoho byť viac prekvapený a ohúrený. Či z toho, že sa pred mojou dcérou nejaký chlapec vyzliekol a ukázal jej svojho... Ehm, ako to nazvala? Pipíka? Alebo sa diviť tomu, že som zostal voči nej hluchý.
Ešte pár minút som to vstrebával, až som napokon usúdil, že to prejdem bez povšimnutia. Nekomentoval som jej malé tajomstvo a ani jej uzavretosť.

Ale dnes ma to frustrovalo. Odkedy som sa vrátil z Londýna skúšal som to mnohokrát. Šiel som na to takticky. Nasľuboval som jej všetko, po čom túžila. Teda v rámci možností a tak, aby som ju príliš nerozmaznával. Ale nepomáhalo nič. Moja dcéra mi neprezradila, čo ju trápi a jej myseľ už duplom nie. Už ma to ale prestávalo baviť.

„Ehm...“ odkašľal som si, aby som upútal Bethienu pozornosť. Lenže ona nereagovala, a tak som to skúsil znovu. Keď sa jej pohľad nezmenil ani po treťom zakašľaní, zdvihol som sa a pomalým krokom prešiel až k jej stoličke, kde som si pri ňu čupol.

„Zlatíčko, vnímaš ma?“ spýtal som sa a pri tom som ju pohladil po ramienku. Trhla sebou a svoj prekvapený pohľad stočila na mňa.

„Konečne, už som si myslel, že si mi ohluchla,“ snažil som sa to stočiť na žart. Bethie sklopila zrak a uprela ho na svoje ruky, ktoré si trela o seba. Srdce sa mi zovrelo úzkosťou, keď som videl, že sa nič nezmenilo a moja dcérka sa stále trápi rovnako, ak nie aj viac.

„Srdiečko, čo sa deje? Prečo sa trápiš?“ pokúšal som sa to z nej znova dostať. Bethie si len povzdychla a pohodila ramenami.

Zdvihla zrak od svojich rúk a s ďalším smutným povzdychom pozrela von oknom. Kopíroval som jej pohyb a na okamih som sa zahľadel ním aj ja. Vonku bolo krásne. Bolo síce pod mrakom, ale bolo príjemne teplo. Keby ju nič netrápilo, už by nervózne prešľapovala z nohy na nohu, alebo by poskakovala okolo Esme, aby ju vzala von. No takto... Videl som v jej pohľade, že by tam rada šla, ale to niečo, čo ju trápilo, jej v tom bránilo.

Cítil som hnev. Bol som nahnevaný sám na seba, že na to nedokážem prísť, že neviem, ako svoju dcéru dostať z tejto apatie. Doteraz sa mi to ešte nestalo, lenže to mi vždy pomohol aj môj dar, ktorý bol dnes úplne zbytočný. Vlastne to tak bolo posledné dva dni. Čert, aby vzal jej matku! To jej do vienka nemohla dať niečo lepšie? To moja dcéra musela po nej podediť práve toto?

Zatiaľ má po svojej matke všetko to, čo ma na nej frustrovalo a vyvádzalo z miery. Dúfam, že toho nebude viac, pretože ak by mala zdediť i Bellinu povahu... Vlastne už je tvrdohlavá. Opäť som si povzdychol, ale už som sa v tom nechcel viac utápať.

„Bethie, čo keby sme si spravili spoločné popoludnie?“ navrhol som bez rozmyslu. Vedel som, že Bethie miluje, keď spolu trávime voľný čas. Hoci som ho nemal veľa, snažil som sa byť s ňou čo najviac. I teraz som mal kopec práce, ale rozhodol som sa potlačiť to do úzadia. Dnes ma potrebuje Bethie, pracovať môžem v noci, keď bude spať.

Po mojich slovách sa Bethie na mňa otočila. V jej tvári bolo prekvapenie. Ale chýbali mi tie iskričky, ktoré sa jej z nadšenia vždy v očiach objavili. Dnes po nich nebola ani stopa. Už som sa bál, že ma odmietne, keď nepatrne na súhlas pokývala.

„A kam pôjdeme?“ spýtala sa opatrne. Chcel som navrhnúť park, detské ohrisko a zmrzlinu, ktorú tak milovala, ale napokon som to nechal na nej.

„Kam len budeš chcieť.“ Bethie sa zamyslela. Na môj vkus jej to trvalo dlho, ale už len to, že ma nezavrhla hneď na začiatku, mi dávalo šancu, že jej bude lepšie.

„Babička Esme vlavela, že šú v mešte kolotoče. Zobeleš ma na kolotoče?“ V tom momente som mal pocit, že od šťastia vyskočím z kože. To potešenie odzkadľoval aj môj výraz, pretože som sa práve škeril od ucha k uchu.

„Jedine, keď všetky vyskúšame,“ podpichol som ju. Bethie milovala výzvy. Neviem, po kom toto mala, ale mal som to na nej veľmi rád. Potešene poskočila na stoličke, omotala ruky okolo môjho krku a pritisla sa ku mne.

„Vyškúšame! Vyškúšame!“ vykrikovala stále dokola. Vtisol som si ju viac do náručia a bol som rád, že som aspoň na okamih zahnal tú jej apatiu. O zbytok sa postarám počas našej prechádzky po púti. Dúfam, že prídem na niečo, ako to z nej dostať.

„Tak poď, ty moja jašterička!“ Vstal som s ňou v náručí a niesol som ju do jej izbičky obliecť.

„Ale budeš mušeť dať požol, aby šom ša nepoblinkala. Takže aši nepôjdeme na všetky kolotoče,“ strachovala sa tá rozumbrada.

„Neboj sa, o to sa postarám. A možno si to rozdelíme a necháme si nejaké aj na zajtra.“ Usmial som sa a brnkol jej do nosa. Tušil, že z púte neodídeme skôr, kým nevyskúša všetky.

Máme za sebou prvé guľatiny. 

Edward zažil chvíľku, kedy je pri svojej dcére bezradný. Čo myslíte, čím sa trápi malá Bethie? Rada by som vedela váš názor. Takže píšte, či sa aspoň niekto trafí. :D

Ďakujem za komentáre. Veľmi ma potešili. Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 10. kapitola: