Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zlatokopka - 1. kapitola

29.10.2012 (15:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 21× • zobrazeno 4125×

1. kapitola  

„Bella, prosím, toto mi nerob! Nemôžeš po tom všetkom, čo medzi nami bolo, len tak odísť.“ Adam si kľakol k posteli, na ktorej ležala moja taška. Hádzala som do nej posledné veci, ktoré som uňho mala. Pozrela som naňho a musela sa usmiať. Úbohý chlap. Nie, nebolo mi ho ľúto, len mi bolo smiešne, že sa to zakaždým muselo opakovať. Skoro na chlp rovnaký scenár.

Neodchádzaj!

Milujem ťa!

Si môj život!

Nedokážem bez teba žiť!

Odchádzaš a berieš si moje srdce!

Niektorí z nich boli vážne sentimentálni zúfalci.

„Adam,“ oslovila som ho a nasala do seba potrebný vzduch. „Nemáš mi čo ponúknuť. Skrátka to tak bude lepšie.“ Naklonila som sa k taške a pevno zatiahla zips. Prudko siahol po mojej ruke a vložil mi do nej malú škatuľku. Prekvapene som si ju prezrela, a potom naňho hodila nechápavý pohľad. Znovu sa natiahol, vzal do rúk moje dlane a s odhodlaným výrazom spustil:

„Isabella Maria Swanová, si môj život. Si svetlo, ktoré mi ukazuje...“

„Stop!“ Ruku som vystrela dopredu, aby som ho umlčala, keď som pochopila, o čo sa tu snaží. Tento je naozaj zúfalý. To sú všetci chlapi takí naivní! Strelila som pohľadom do jeho očí a zazrela v nich bolesť. Čo ma je do jeho citov? Nikto nikdy nehľadel na to, ako sa cítim ja, prečo by som na to zrazu mala brať ohľad. Zohla som sa k nemu, aby som nemusela zvyšovať hlas. Tichý tón dodal mojim slovám zlovestnejší výraz.

„Nechaj si to pre nejakú, ktorá o to bude stáť, Adam Correy. Ja totižto nestojím ani o teba a ani o ten prekliaty prsteň. Zbohom!“ Vtisla som mu krabičku späť do rúk, vzala som svoju tašku a odkráčala so zdvihnutou hlavou preč. Neobzerala som sa, ale tušila som, že ešte stále kľačí v našej bývalej spoločnej spálni a hľadí s hubou rozškľabenou dokorán. Musela som sa zasmiať a tentokrát som svoju radosť dala najavo pekne nahlas.  

V garáži som nasadla do môjho miláčika – čierneho BMW. Darček od Adama k nášmu mesačnému výročiu. Čo už! Nie, Adam nebol jedným z tých, ktorí ma po čase omrzeli. Adam bol fajn, len mal jednu chybu. Jeho účet sa blížil k nule nezmyselným obchodom, ktorý ho pripravil o všetko. Aj o vysnenú partnerku. A mňa? Mňa pripravil o možnosť si užívať. Takže bol čas presunúť svoj zadok niekam inam. Pre mňa to znamenalo na nejaký čas sa uchýliť k mame. Našťastie tieto moje výkyvy neriešila. Stačilo jej jedno – utvrdiť sa v tom, že sa k nej neprídem sťažovať po tom, čo ma niektorí z mojich podarených partnerov nabúcha a hneď na to sa na mňa vykašle.

Naštartovala som a už sa snažila vycúvať z garáže, keď sa za autom vo dverách objavil Adam. Prudko som stúpila na brzdu a vyletela ešte zo skoro idúceho auta.

„Zbláznil si sa? To už si naozaj taký zúfalý!“ vrieskala som po ňom ako nepríčetná. Mať na krku vraždu, či nejaké to ublíženie na zdraví nebol môj štýl. Pomalým krokom sa ku mne rozišiel, až zastal tesne predo mnou.  

„Nie je to môj pokus o zmierenie,“ spustil so sklonenou hlavou. „Aj keď... Ale nie, už viac klesnúť nemôžem. Ide o to...“ odmlčal sa a pozrel mi do očí. Pohodil rukou k môjmu autu a znovu pokračoval: „Budeš ho tu musieť nechať.“

„Čože? Asi som zle počula. Zopakuj mi to!“ Naklonila som sa k nemu a uprene pozorovala jeho pery.

„To auto si dnes prídu vziať. Podlieha exekúcii.“ V tom momente som naozaj ľutovala, že som na tú brzdu skočila. Mala som to doňho napáliť v celej sile. Chrapúň!

„Chceš povedať... že... Berú mi moje auto?“ jachtala som neschopná súvislej reči. To auto bolo to jediné, čoho som sa od Adama nechcela vzdať. Bolo mojím snom.

„Nie je tvoje,“ šepol. „Je napísané na mňa, a preto si ho berú.“ Krv sa mi varila v žilách, no nemohla som s tým robiť nič. Nedokázala som pochopiť, že mohol byť taký neschopný. Naštvane som si prehrabla vlasy a snažila sa pokojne myslieť. Len to akosi nešlo. Chytila som dvere, a potom nimi riadne tresla.

„Fajn,“ precedila som cez zaťaté zuby. Obišla som ho bez jediného pohľadu, otvorila dvere spolujazdca, vzala svoju tašku, vztýčila bradu a snažila sa dôstojne odkráčať preč. Viac ma už potupiť nemohol.

„A Bella?“ ozval sa hneď za mnou. Bože, ako ja nenávidím zvuk jeho hlasu. „Potrebujem tie šperky, ktoré som ti daroval.“ Toto už na mňa bolo priveľa. Prudko som sa k nemu otočila.

„Presne ako si povedal, daroval si mi ich, sú moje. Nemusím ti nič vracať späť.“ Diamanty si vziať nenechám. To ani náhodou.

„Boli kúpené na firmu. Aj tie podliehajú...“ Viac som už nezniesla.

„Vieš čo, Adam Correy, chudák z francúzskej štvrte, vezmi si všetko! Nechcem od teba už vôbec nič, ty úbožiak,“ kričala som a už aj som rozopínala zips na taške. Siahla som do nej a vyťahovala jedny šaty za druhými. „Na, zober si aj tie. Veď i tie si mi daroval. Ber si ich a zadrhni sa nimi! Alebo vieš čo? Navleč ich na nejakú pani exekútorku, alebo si ich pre mňa za mňa strč aj do zadku!“  

Zahodila som tašku a chcela utiecť čo najďalej, keď ma napadla ešte jedna vec. Otočila som sa a pozrela mu priamo do očí.

„Jednu vec teraz neľutujem! A to, že som si tie prsia naozaj nedala zväčšiť. Pretože, ak by som to urobila, teraz by si odo mňa určite pýtal aj tie.“ Adam zvesil ramená a sklopil pohľad.

„Je mi to ľúto, Bella.“ Po jeho slovách som neudržala hysterický smiech.

„Tebe je ľúto mňa? Nebuď smiešny, Adam. Pozri sa na seba. Ty si tu ten väčší úbožiak. Ja sa otrasiem a pôjdem ďalej, ale teba to položí.“ Zvrtla som sa na opätkoch a so zdvihnutou hlavou som kráčala preč.  

Bola som pokorená ako ešte nikdy v živote. Ja som mu ublížila? Ja som ho potrápila svojim odchodom? A čo urobil on mne? Zakopal ma tak hlboko, že to viac ani nebolo možné. Pokoril ma spôsobom, ktorý som si vôbec nezaslúžila, a to všetko len pre jeho sprostosť.

Zastavila som sa až v neďalekom parku, zadýchaná sadla na lavičku a objala si rukami hrudník. Toto bolelo. Koľkokrát sa to už stalo? Koľkokrát som odchádzala od chlapa, ktorý mi už nemohol nič ponúknuť? Veľakrát. No nikdy som zo vzťahu nevyšla takto biedne. Vždy to malo aspoň nejaký prospech, no on mi vzal všetko, čo mi kedy dal. Cítila som sa podvedená a oklamaná. Ako vtedy po prvýkrát. Bolesť na hrudi sa stupňovala, ťažko sa mi dýchalo. Oči ma začali podivne páliť.

Spomienky si začali zaberať miesto v mojej mysli. Znova to prišlo. Znova som podľahla a naletela. Nestačí ani to, že už v tom nie sú city. Nestačí, že mám vytvorené svoje hradby. On skrátka vždy musí vyhrať! Zatriasla som hlavou, aby som sa zbavila tých doterných myšlienok a aspoň trochu si vyčistila myseľ.

Miesto toho som pohľadom prechádzala po okolí. Zaujal ma hluk z neďalekého ihriska. Naháňali sa tam deti a pri tom veselo vrieskali. Poskakovali okolo preliezok, hrali sa s loptou a chlapci ťahali dievčatá za vrkoče. Len jedno dievčatko sedelo samé mimo ostatných nezbedníkov na okraji ihriska pod stromom a v rukách zvieralo malú bábiku. Malo krásne dlhé hnedé vlásky, ktoré jej jemný vánok rozfukoval na všetky strany. Malou rúčkou si ich odťahovala z tváre a zasúvala za ušká.

Sledovala deti, ale nezdvihla sa, aby sa s nimi pohrala. Radšej sklonila hlávku a niečo rozprávala svojej bábike. Pocítila som zvláštny pocit pri pohľade na to dievčatko. Je taká i ona? Sedí mimo ostatné deti odstrčená, alebo ju majú všetci radi? V mysli sa opäť vyrojili spomienky. Všetko, kam som len pozrela, všetko, čo som robila, bolo s nimi späté. Aj moje krachujúce vzťahy, akoby boli len jeho výsmechom. Trápil ma, hoci bol na míle vzdialený. A s ním i ona.

Prečo musí minulosť tak bolieť?

Potrebovala som zo seba dostať tú bolesť, ktorá sa hlboko vo mne usadila. A na to som poznala len dve veci, ako to utíšiť. Jedným  bol alkohol, no a druhý bol plač. Začala som sa zahrávať s myšlienkou, že to spustím, nechám voľný priebeh, aby sa emócie vydrali na povrch. No napokon moje oči zostali suché. Nebolo to po prvýkrát, čo som bola v podobnej situácii, kedy pohľad na všetko okolo otváral staré rany.

Radšej som zvolila tú druhú možnosť odbúrania stresu - alkohol. A tak moje nasledujúce kroky viedli do najbližšieho baru. Už som mala ruku na kľučke, keď sa mi vo vrecku rozzvonil mobil. Porazene som ruku stiahla, cúvla od dverí a bez toho, aby som pozrela, kto volá, som hovor prijala.

„Prosím?“ ozvala som sa, len čo som mobil priložila k uchu. Rozhliadla som sa okolo seba a neprítomne si prezerala ľudí, ktorí prechádzali po druhej strane ulice. Na druhej strane linky to podivne zapraskalo a potom sa ozval príjemný hlas.

„Dobrý deň, pri telefóne Steve Willis. A chcel by som sa zhovárať s...“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby si overoval, či zisťoval, komu vlastne chcel telefonovať. „S Isabellou Swanovou Cullenovou,“ doplnil napokon.

„Pri telefóne,“ odrapotala som obvyklú repliku a zamyslela sa nad tým, ako je to dlho, čo niekto použil celé moje meno.

„Volám ohľadom vášho otca. Som jeho ošetrujúci lekár a...“ Vtom momente si získal všetku moju pozornosť.

„Lekár? Môj otec? Čo je s otcom?“ súkala som otázku za otázkou. Zrazu som sa dokázala sústrediť len naňho a všetko okolo ma prestalo zaujímať. Otec. Ako to je dlho, čo som ho nevidela? Tri? Štyri roky? Zmenil sa, alebo je to stále on, môj milý Charlie?

„Hospitalizovali sme ho s ľahším infarktom. Jeho stav už je dobrý a mali by sme ho čoskoro prepustiť, ale... No, viem, že žije sám a bolo by lepšie, keby sa nejakú dobu o neho niekto postaral. Preto vám volám. Nemohli by ste si to nejako zariadiť a prísť ho pozrieť?“ Ako sa niečo také mohol pýtať?

„Jasné, že prídem. Priletím hneď, ako to bude možné.“  Na druhej strane som začula výdych.

„Ďakujem. Odkážem Charliemu, že za ním prídete.“ 

Tak, toto je prvá kapitola mojej novej poviedky. Ako ste si všimli, Bella je iná. Poznačená určitými udalosťami, ktoré sa jej v minulosti stali. Aké udalosti to boli, sa dozviete v nasledujúcich kapitolách. Záleží len na vás, či nejaké budú, a tak vás prosím o vyjadrenie, či v tejto poviedke mám pokračovať. 

Vaša GCullen. :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlatokopka - 1. kapitola: