Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život nie je fér - 4. kapitola

08.01.2011 (12:45) • Raily96 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1410×

„Si hotová?“ opýtala sa ma bez toho, žeby sa na mňa otočila. Keďže bolo všade ľudoprázdno, mohla som použiť upíriu rýchlosť a vedľa Kiky som stála behom sekundy.

„Myslím, že hej,“ povedala som potichu. Kika od niekadiaľ vytiahla ďalšiu šiltovku a podala mi ju: „Pre istotu.“ Nasadila som si ju a Kristína sa postavila.

„Poďme už teda domov,“ zaprosila Kika a my sme sa zase rozbehli...

K domu Kristíny sme prišli asi za desať minút. Ten upírsky beh sa mi páči čím ďalej, tým viac. Nikdy som nemala dobrú kondičku a na telocviku som bola hotové nemehlo.

„Čo budeme teraz robiť?“ opýtala som sa Kiky, keď sme už sedeli na posteli v jej izbe.

„Dlho tu zostať nemôžeme. Hľadajú nás a určite ich napadne pozrieť sa k nám domov, či sa tu neskrývame, alebo či moji rodičia nevedia, kde sme,“ povedala potichu a unavene sa zvalila do postele. Ale vyčerpaná určite nebola. Nemohla byť.

„Čo navrhuješ?“ opýtala sa s nádejou v hlase.

„Mohli by sme cestovať po svete. Vždy sme to predsa chceli vyskúšať a teraz máme skvelú príležitosť. Nemusíme spať, nepotrebujeme pasy, žiadne peniaze... A okrem toho sa nemôžeme kŕmiť stále na tom istom mieste. V takom malom štáte, ako je Slovensko, by to bolo až priveľmi nápadné. Čo povieš?“ opýtala som sa váhavo. Neviem, či sa Kike bude chcieť opustiť Slovensko. A vlastne ani mne sa odtiaľto veľmi nechce odísť. Mám to tu rada. Ale veď sa sem niekedy budeme môcť vrátiť...

„Je to dobrý nápad. Mali by sme zdrhnúť čo najskôr... Takže asi odídeme hneď zajtra večer, keď sa bude stmievať,“ povedala Kristína nadšene.

„A mimochodom, zišla by sa ti sprcha!“ povedala Kika so smiechom. Ja som na ňu len nechápavo hľadela. Žeby som smrdela? No keď Kika uvidela môj nechápavý výraz dodala: „Trocha si sa ušpinila.“ Ukázala na moje svetlomodré šaty, ktoré som mala na sebe ešte od stretnutia s kamarátmi v bare. Teraz bol na šatách veľký červený fľak. Krv.

„No super! Už sa neviem ani poriadne najesť. Nemáš tu niekde podbradník po synovcovi?“ opýtala som sa naoko vážne.

Kristína sa smiala: „Ten už podbradník dávno nepoužíva. Takže máš smolu. Ale neboj, časom sa to zlepší.“

„Keď to hovoríš ty... Ja idem radšej do tej kúpeľne, kým sa ma nezľaknú susedia. Požičiaš mi, prosím ťa, nejaké veci? V tej rýchlosti som sa nejako nestihla zbaliť.“ Kika prešla k svojej skrini a hodila po mne nejaké veci a uterák.

„Díky!“ povedala som a vybrala sa do kúpeľne. Veľkému zrkadlu, ktoré bolo zavesené hneď oproti dverám, som sa vyhýbala ako čert krížu. Ešte by ma z toho obrazu kleplo...

Vyzliekla som sa, napustila si plnú vaňu teplej vody a relaxovala som. Voda vychladla a ja som uznala, že som dokonalo čistá. Vyliezla som a zabalila sa do osušky, ktorú mi požičala Kika. Nastal čas pozrieť sa do zrkadla...

„Páni...“ šokovane som vydýchla. Bola som taká krásna! Všetky moje nedostatky zmysli a nahradili ich dokonalé krivky. Mala som oveľa výraznejšiu bradu, menšie líca, dokonalé obočie, väčšie pery... A to bol len začiatok. Ale bola som sklamaná z mojich očí. Nebesky modré oči, ktoré som na sebe asi ako jedinú vec milovala, boli teraz žiarivo červené. Vlasy sa mi takmer nezmenili, zostali špinavo blonďavé a rovné, len vyzerali nejako zdravšie a lesklejšie. Vždy som chcela mať vlasy žiarivo blonďavé alebo uhlovo čierne, a nie takéto obyčajné. Začala som premýšľať, ako by som vyzerala s dlhými, zvlnenými, čiernymi vlasmi. Z premýšľania ma vytrhla zmena v odraze zrkadla predo mnou. Moje vlasy akoby tmavli a začali sa predlžovať. Skončilo to, keď boli úplne čierne a vlnili sa mi až pod lopatkami. Ja som sa zmohla len na šokované sledovanie zrkadla. Hneď som sa ale prebrala a rozbehla sa za Kikou.

„Kika? Je u upírov normálne, že sa im zmení farba vlasov?“ pýtala som sa so strachom. Kristína sedela v obývačke na gauči chrbtom ku mne a sledovala televíziu.

„Je možné, že predošlá farba sa zvýrazní. Ale nejako extra sa nezmení,“ povedala nezaujato.

„Takže zo špinavých blond vlasov sa nemôžu zmeniť na čierne?“ Môj hlas znel zhrozene a ešte stále v ňom bol aj strach.

„Prečo? Čo sa sta-" Nedopovedala to, pretože sa na mňa otočila. Zrejme jej došlo, čo sa stalo, lebo na mňa len hľadela s ústami dokorán.

„Čo si si to spravila s vlasmi?“ vykríkla, až som sa zľakla.

„Ja - ja neviem! Len som premýšľala, ako by som vyzerala s čiernymi vlasmi a zrazu sa to stalo, samo!“ vykoktala som zo seba. Ako to mám vedieť?

„Pokiaľ viem, tak toto normálny upíri nevedia. Aj keď ja toho o nás veľa neviem,“ povedala zahanbene. „Možno máš nejakú super schopnosť! Ako Superman! Alebo Spider-man!“ Snažila sa pôsobiť záhadne.

„Jasné! A okrem teba ma uhryzol ešte aj ten farebný pavúk, čo uhryzol aj Petera Parkera! A ja teraz skrčím prostredník a z ruky my vystrekne pavučina!“ povedala som sarkasticky a skrčila som pri tom aj spomínaný prostredník pre efekt.

„Tak som to nemyslela. Možno, že upíri mávajú nadprirodzené schopnosti. A ty dokážeš meniť svoj vzhľad, alebo niečo také!“ povedala s nádejou v hlase. Keď nad tým tak premýšľam, nebolo by to až také strašné...

„To by bolo celkom fajn. Vedieť zmeniť svoju podobu.“ Začala som premýšľať, ako by sa to dalo využiť. V očiach mi zaiskrilo a nahodila som špekulantský úsmev. Táto kombinácia Kiku desila. Možno preto, že som potom vždy vyviedla nejakú somarinu.

„Na čo myslíš?“ opýtala sa zo strachom. Je vidno, že už 6 rokov sme najlepšie kamarátky.

„Bože! Prečo, keď sa trocha usmejem, by som mala myslieť na niečo zlé?“

„Lebo ty si ty a ja ťa dobre poznám! A tak isto poznám aj ten tvoj úsmev. Takže žiadne blbosti, jasné?“ povedala výhražne.

„No dobre. Ale zmeniť na sebe pár drobností predsa nie je hriech!“ Utekala som naspäť do kúpeľne. Zastavila som pred zrkadlom a dala sa do práce. Všimla som si, že Kristína sa zastavila vo dverách. Ale ja som už zatvárala oči a sústredila sa. Chcela som oči modré, také ako pred premenou. Stále som si v duchu opakovala: Chcem modré oči! Chcem modré oči!

Otvorila som ich, no na moje sklamanie boli stále krvavo červené. Začala som premýšľať, čo som pred tým spravila inak, ale nemohla som na to prísť.

„Modré oči ti pristali,“ zašeptala Kika, ktorá ma celú tú dobu mlčky sledovala. Predstavila som si, ako som s nimi vyzerala. To je ono! Musím si predstaviť samú seba s modrými očami! Znovu som zatvorila oči a vyskúšala to. Keď som ich otvorila nadšene som zakričala a objala Kiku. Mám naspäť moje oči! Radosťou som aj s Kikou skákala až po strop kúpeľne.

„Ja som prišla na to, ako to ovládať!“ kričala som Kristíne nadšene do ucha. Keď sme sa upokojili, išli sme si sadnúť do obývačky, kde som jej všetko vysvetlila.

„To je skvelé!“ zapišťala Kika.

„Ja viem,“ pritakávala som horlivo. Ešte chvíľu sme sa bavili, keď som si všimla oranžovej oblohy. Vychádzalo slnko.

„Kika? Začína svitať,“ povedala som s obavami. Kika sa na mňa nechápavo pozrela a potom jej niečo docvaklo.

„Neboj. Aj keď sme teraz upírky, slnko nám neublíži.“

„Tak prečo musíme odísť až večer?“ Mám v tom guláš. Kika vyrazila ku dverám.

„To ti hneď ukážem,“ povedala s úsmevom na tvári. Spoločne sme vyšli na dvor práve v okamihu, keď vyšlo slnko. Kikina aj moja pokožka sa okamžite začala nádherne trblietať.

„Wow...“ vydýchla som. Prezerala som si Kiku a moje ruky. Bolo to niečo úžasné.

„Preto nemôžeme chodiť von, keď svieti slnko. Ľudia by spoznali, že sme iné...“

<-- Predchádzajúca kapitola : Ďalšia kapitola -->

Autor: Raily96, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život nie je fér - 4. kapitola: