Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život je ťažký, no oslobodí ťa smrť??? 8. kapitola

11.11.2010 (20:15) • ACullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1190×

8. kapitola

Nemo som zízala na hluchý telefón. On to zložil! Na jednej strane sa mu ani nečudujem, no na druhej strane som to od neho nečakala. Ale čo som si myslela? Po tom, čo som mu urobila. Ja som mu vynadala, ja som ho zranila a ja... Milujem ho! Lenže on má priateľku, ktorú má rád. Zrejme ma pobozkal len z istého sebazaprenia. Zrejme počul slová, ktoré som mu adresovala, keď som prišla z nemocnice. Asi si o mne myslí, že som len obyčajná trápna chudera. Vstala som od stola a vybrala som sa do svojej izby. Mala som čudný pocit, že niečo nie je v poriadku. Neviem prečo, ale rozhodla som sa, že sa pozriem do Mariinej a Jaredovej spálne. Bola som už pri dverách, keď ma oblial studený pot. Niečo mi našepkávalo, aby som tam nešla. Chvíľu som váhala, no nakoniec ma premohla zvedavosť a ja som opatrne stlačila kľučku. Dvere sa potichu otvorili a ja som vošla dnu. To, čo som tam uvidela, mi vyrazilo dych. Maria a Jared ležali na posteli, Anna a Allen na zemi. Všetci štyria boli mŕtvi.

„Ááá!” vykríkla som z plného hrdla. Začula som zvuk prichádzajúci zvonka. Pred domom zastalo auto. Síce to bol tichý zvuk motora, počula som ho. Ako námesačná som sa vybrala otvoriť. Nedúfala som, že to bude on, no tajne som si to predstavovala. Kvôli mojim predstavám vo mne vzbĺkla iskierka nádeje. Dychtivo som otvorila dvere, no nikto tam nebol. Čo to má znamenať? Žeby si zo mňa niekto robil srandu? Chcela som dvere zatvoriť, no niekto mi v tom zabránil. Opatrne som nakukla von, ale opäť tam nikto nebol.

„Kto je to?” zakričala som. Začínala som sa báť.

„Bells, to som ja, Edward. Ja... prepáč, ak som ťa vyľakal,” povedal a vyšiel spoza kríkov. On nie je normálny. Pozrela som sa mu do očí, vzala som ho za ruku a viedla som ho hore do ich spálne.

„Edward, opatrne. To, čo tam uvidíš,...” nedopovedala som. Nechápavo sa na mňa pozrel. Zastala som pred dverami spálne.

„Otvor dvere,” povedala som. Poslúchol ma, a keď uvidel to, čo ja, postavil sa predo mňa v obrannom postoji. Zrejme mi chcel zabrániť vo výhľade. Stál ako prikovaný. Čakala som, kedy sa pohne, no keď tam stál už dobrých päť minút, začala som byť nervózna.

„Edward?” spýtala som sa a položila som mu ruku na plece. Nič. Nereagoval.

„Edward!” zvreskla som, pretože som to už nevydržala. Myklo ním a pozrel sa na mňa.

„Bella, tu to nie je bezpečné. Mali by sme odísť,” povedal. Nejakým spôsobom našiel moju izbu a začal mi baliť moje veci. V tej chvíli mi to došlo. On ma odtiaľto chce odviesť. Prečo z tohto domu, kde som zažila toľké roky utrpenia.  Chcela som protestovať, keď mi vzal tašku a druhou rukou si ma pritiahol bližšie k sebe.

„Edward, čo to robíš?” spýtala som sa a chcela som sa vymaniť z jeho zovretia, no nešlo to.

„Bella, prestaň. Neskôr ti to všetko vysvetlím,” povedal a hodil po mne čudný pohľad. Posadil ma do auta, pripútal ma a potom si sadol vedľa mňa. Keď ma chytil za ruku dostala som nervy.

„Edward, pozri sa, ty máš priateľku a máš byť s ňou. Ja som teraz len obyčajné dievča, ktoré je navyše aj sirotou. Neviem, z akého dôvodu sa o mňa zaujímate, ale mám z toho čudný pocit,” premáhala som sa, aby som nekričala. Síce na mňa Edward pozrel, no nič nehovoril. Tváril sa, ako keby som mu vytrhla srdce z hrude. Celú cestu sme už neprehovorili ani slovo. Keď zastavil pred ich domom, zvnútra sa vyrútila Alice a potom aj zvyšok rodiny.

„Bella, čo sa stalo? Keď si Edwardovi zavolala, že potrebuješ pomoc, takmer vyletel z kože a vyvalil dvere,” povedala mi a ja som sa kútikom oka pozrela na Edwarda. Chcela som vidieť, ako sa tvári, no na tvári mal neutrálnu masku.

„Alice, stalo sa to, že keď si ma doviezla domov a ja som vošla dnu, našla som si lístoček, kde bolo napísané, že odišli. Chcela som ísť do mojej izby, no niečo ma prinútilo, aby som vošla do ich spálne. Keď som otvorila dvere, našla som ich tam. Boli mŕtvi. No a potom prišiel Edward, zbalil mi veci a priviezol ma sem,” oboznámila som ju so situáciou. Alice vypleštila oči a potom sa zúrivo pozrela na Edwarda.

„Ty... Ak ma nabudúce nevezmeš so sebou, zabijem ťa!” povedala spoza zaťatých zubov. Ona vážne nie je normálna.

„Bella, poď dnu. Dnes prepíš u nás a zajtra sa vyrieši zvyšok,” povedala Edwardova matka.

„Ďakujem, ale to nemôžem prijať. Nechcem vám narobiť starosti,” povedala som so sklopenou hlavou.

„Bella, ty nám starosti nerobíš. Ako ťa to vôbec môže napadnúť?” zasyčala Alice.

„No poď, ty kredenc!” zreval Emmett a vyhodil si ma na plece. Do domu ma niesol zo slovami: „Hej - hou, hej – hou, už ideme domov. Hej – hou, hej – hou, hej – hou, hej – hou, hej – hou, hej – hou!”

„Emmett, pusti ma!” pišťala som, no on sa robil hluchým. Celá rodina sa na tom úžasne zabávala. Oni sú vážne na hlavu. Emmett ma doniesol do izby a posadil ma na posteľ. V tej chvíli prišla Alice s Rose. Začali sa rozprávať o tom, ako ma budú ťahať po nákupoch a o iných veciach. Celý čas som sa na ne len mračila.

„Ale veď, Bella, nebuď taká. My ti len chceme pomôcť,” povedala prosebne Alice.

„Alice, pomoc nechcem. A navyše, keď sociálka zistí, že oni sú mŕtvi, strčia ma do decáku, pretože mám ešte len sedemnásť!” rozkričala som sa.

„Isabella, teraz ma dobre počúvaj! Do decáku nepôjdeš. To som si istá. No a čo sa týka tej pomoci... O tom by som pomlčala,” zasyčala Rosalie. Nevedela som, čo mám robiť. Mám im byť vďačná alebo mám plakať?

„Alice, koho je toto izba?” spýtala som sa, aby som zmenila tému.

„Edwardova,” povedala. Čože? Toto je jeho izba? To tu bude akože spať aj on? Nejasne som si spomenula, že tu som sa ocitla, keď ma Anna nechala zbiť. Ale to nemôžem spať niekde inde? Alice si všimla, že som nervózna.

„Bella, čo je?” spýtala sa ma.

„Alice, kde bude spať Edward?” spýtala som sa tak potichu, ako keby ma mohol počuť. Alice sa nahlas rozosmiala.

„Bella, ak ti ide len o to, Edward bude v obývačke na gauči,” povedala a ešte stále sa smiala. Pokrútila som hlavou a chcela som ešte niečo dodať, keď Alice vykríkla. Celá rodina sa sem okamžite nahrnula a jeden cez druhého sa vypytovali, čo sa stalo.

„Nič. Ja som len videla... pavúka,” zahovorila rýchlo a pritom hodila zúfalý pohľad na mňa a na Edwarda.

„Alice, prestaň!” skríkla som a vybehla som z toho veľkého domu. Neviem, ako dlho som bola preč, no začalo sa stmievať a mne začala byť zima. A ešte som sa aj stratila. Prečo sa to vždy musí stať mne? Prečo sa ja vždy musím stratiť v lese? Zrazu v kríkoch vedľa mňa niečo zaprašťalo. Dočerta, čo to bolo?

„Kto je tam?” spýtala som sa.

„Bu!” zreval niekto.

„Ááá!” zvrieskla som. Ešte som si stihla všimnúť, že je to Emmett, no potom som už nevidela nič...

O niečo neskôr

Prebudila som sa na akýsi krik.

„Dočerta, Alice, ako to, že si ich nevidela?” kričal niekto. Podľa hlasu to bol Edward.

„Ja neviem. Zrejme preto, že nešli po Belle!” kričala aj Alice.

„Alice, boli to Volturiovci. Bol to ich pach!” povedal Edward už tichšie. Potichu som vstala z postele a prešla som k dverám. Opatrne som ich otvorila a naskytol sa mi pohľad na Edwardov chrbát. Bol mierne prikrčený a zrejme zazeral na Alice.

„Edward, kto sú Volturiovci? A čo Alice nevidela?” spýtala som sa a tým som upútala ich pozornosť. Edward sa v tej chvíli otočil.

„Bella, teraz nie!” povedal a otočil sa späť k Alice.

„Ale áno, Edward! Teraz! Už nechcem žiadne tajnosti. Nič predo mnou netaj,” povedala som pevným hlasom. Edward si vzdychol a prosebne sa pozrel na Alice.

„Je to na tebe, braček,” povedala a odišla. Edward sa otočil smerom ku mne, podišiel bližšie, vzal ma za ruku a spolu sme vošli do jeho izby. Čakal, kým sa posadím, aby mohol začať rozprávať.

„Bella, veríš v nadprirodzené bytosti?” spýtal sa, keď som si sadla.

„No... Nie veľmi,” povedala som. Nechápala som, na čo naráža.

„Dobre. Predstav si, že by na svete žili upíri. Dobrí aj zlí. Tí dobrí by sa živili zvieracou a tí zlí ľudskou krvou. Dokážeš si to predstaviť?” spýtal sa.

„Asi nie. Veď je to nemožné,” povedala som.

„Mýliš sa. Existujú. A sú aj tu, vo Forks,” povedal. Chvíľu čakal, kým mi to dopne, no keď videl, že neviem, o čom hovorí, povzdychol si.

„Bella, premýšľaj. Nikdy si si na nás nevšimla nič čudné? Ani to, že nikdy nejedávame? A že sme bledí a studení?” spýtal sa a mne to došlo. On a jeho rodina určite nie sú ľudia. Niečo sú, ale ľudia nie.

„Vy?” spýtala som sa. Edward len prikývol.

„A čím sa živíte?” spýtala som sa zvedavo.

„Krvou zvierat. Nechceme byť netvormi,” povedal. Keď vyslovil slovo netvor, vykypela vo mne všetka zlosť.

„Edward, vy nie ste netvori. Určite ste lepší ako moja, už teraz mŕtva rodina!” povedala som nahnevane.

„Ty sa nás nebojíš?” spýtal sa prekvapene.

„Nie,” zašepkala som.

„Bella, ja... Asi by si mala vedieť, že už s Tanyou nechodím,” povedal. Zdalo sa mi to, alebo je z toho šťastný?

„A ty si rád?” spýtala som sa.

„Áno, pretože milujem inú,” povedal a mňa pichlo pri srdci. Má rád inú. Ako som mohla byť tak naivná? Z oka mi kvapla slza.

„Bells, prečo plačeš?” spýtal sa. Nevedela som, čo mám povedať.

„Edward, už jej to povedz!” zakričala Alice z chodby. Nechápavo som sa pozrela na Edwarda.

„Milujem teba, Bells!” povedal a pobozkal ma. Nevedela som, čo mám robiť, a tak som len sedela ako socha. Edward sa odo mňa odtrhol a smutne si sadol vedľa mňa.

„Bells, pochopím, ak ma nemiluješ,” povedal a snažil sa ukryť tú bolesť. Bolo vidieť, že ho to trápi.

„Och, Edward, ako si to môžeš myslieť? Jasné, že ťa milujem. Z celej mojej duše a z celého môjho srdca!” povedala som a pobozkala som ho. Vložila som do toho všetku tú lásku, ktorú som k nemu cítila...

Dnešný deň bol pre mňa zaujímavý. Všetky tie veci, čo som sa dozvedela, mi určite zmenia život. Ale k lepšiemu. Dnes to bude po prvý krát, kedy zaspím bez strachu, čo sa stane na druhý deň. Dnes zaspím s osobou, ktorú nadovšetko milujem...

Ak sa vám kapitola páčila, opät prosím o komentáre... Ďakujem

Vaša ACullen

Autor: ACullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život je ťažký, no oslobodí ťa smrť??? 8. kapitola: