Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život je čudný, ale super... hlavne keď si upír Prológ + 1. kapitola

30.05.2010 (18:45) • LilliCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1514×

Ahoj!

Tak, volám sa Nattaly. Pre kamošov Natt, alebo Natty. Mám naj kamošku... počkať, vlastne je to ségra. No, v 11-stich ju mama adoptovala... atd.

Máme zvláštny život. Ale my si toho ešte užijeme, keď si žijeme večnosť. Hej, čítate správne.

Ja, Ley a moja rodina budeme žiť, dokým nás niekto neroztrhá a nespáli. Sme totiž upíry.

Niekedy sa zamýšľam nad tým, či mám byť rada, že som niečo takéto, alebo nie.

Neviem prečo, ale nikdy, odkedy ma premenili, som to vôbec neľutovala. Podľa mňa je sranda byť upírom. A má to aj svoje výhody. Ale asi kecám nezmysly. Ako vždy.

No... Možno budete chcieť počuť ako sa to všetko stalo a čo všetko bolo potom.

Je vlastne ešte zázrak, že po tom všetkom som sa ešte nezrútila, alebo ma niekto nezabil.

Ale čo... Som dobrá.

Takže, usaďte sa a počúvajte. Alebo vlastne čítajte.

Bol to zvláštny deň. Stále som mala zvláštny pocit. Keď som to povedala Ley, len nado mnou pokrútila hlavou a povedala, že dnešný večer si užijeme...

__________________________________________________________________________

1.kapitola

„Hmm... čo povieš na toto?“ spýtala som sa Leyly a ukázala som na čierne šaty.

„Nie! To vyzerá postihnuto. K tebe sa to vôbec nehodí!“

„Mne? No dobre. A čo toto?“ ukázala som jej modré minišaty.

„Hej, kde si to vyhrabala? Sú super. Som nevedela, že dačo také máš,“ zízala na ne.

„Obleč si ich. Sú dobré.“ Usmiala som sa a šla som si ich obliecť. Natiahla som to na seba a vyšla von.

„Hej, Natty! Vyzeráš super!“ zvýskla Leyla a pritom skoro spadla z postele.

„Díky, ani ty nie si najhoršia,“ uškŕňala som sa.

„Budeme tam najkrajšie!“ vrieskala ako zmyslov zbavená.

„Je to možné, ale nezdá sa ti toto oblečenie,“ ukázala som na nás, „na Forks trochu nevhodné?“

„Asi hej,“ zamyslela sa, ak to teda ona aj vie.

„Ale veď ideme do Seatlu a ešte ku tomu na diskotéku! Takže máme oblečenie viac ako vhodné. A už nič nehovor, lebo to nedopadne dobre,“ zahriakla ma, keď som otvárala ústa.

Dali sme si na seba ešte nejaký make-up a vyrazili sme. Nasadli sme do maminho auta. Je to starý peugeot. Nevyzerá najhoršie, ale nie je to nič moc. Naštartovala som a vyrazili sme, smer Seatl.

Šli sme tak... hodinku a pol, možno viac, ale čas sme nejako extra neregistrovali. Celú cestu sme mali rádio pustené na plné pecky a prekrikovali sme sa cez neho, ale dosť sme sa na tom zasmiali.

Zaparkovala som kúsok od klubu a vyrazili sme tam. Bol tam síce rad, ale čo my s tým? Jednoducho sme prešli dopredu. Josh, ochrankár a super kamoš, nás s radosťou pustil, takže bez problémov.

Ubehla hodinka, dve, tri, štyri... ale to som sa už nudila a boli sme už aj dosť unavené, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme domov.

Po ceste k autu som zbadala automat na fotky, ale bol v nejakej uličke. No čo? Chcem fotky a nevadí, že je to v uličke.

„Hej, Ley! Poďme sa cvaknúť. Prosím, prosím, chcem mať pamiatku!“ prosila som ju a nahodila psie oči. Povzdychla si, ale súhlasila.

No... nakoniec tento deň nebol taký zlý. Asi mi už s tými tušákmi fakt hrabe.

Sadli sme si dnu a robili všelijaké grimasy a hocijaké hlúposti. Práve keď to cvaklo štvrtý krát, Ley zmizla. Len tak. Čudné...

Vyšla som von a začala som sa všade obzerať. Vtom okolo mňa niečo preletelo, narazilo to do steny a ja som si uvedomila, že je to Leyla. Obzrela som sa, ale nič som nevidela.

Vtom som zbadala z lesa vystupovať dve postavy.

„A piki... čo to je?“ zašomrala som.

Prišli bližšie, bol to muž a žena. Boli nádherní ako anjeli, hrozne bledí, ich koža im v tej tme priam svietila. Zastavila som sa pri očiach. Boli červené. Červené!

Áá, do čoho som sa to dostala???

„Čo chcete?“ pípla som.

Odrazu bol ten muž pri mne a držal ma pod krkom.

„Neboj sa, nič sa ti nestane, ani to nebude bolieť,“ povedal tým najkrajším hlasom, aký som kedy počula, ale pritom znel hrôzostrašne.

Pozrel sa na tú babu, blondínku.

„Lin, zober si tú druhú,“ povedal jej a ona prikývla a skočila na Ley.

„Nieee!“ zakričala som.

„Buď ticho!“ prikázal mi. Ha, si myslí, že ho budem poslúchať? Je na omyle, hm…

Podľa všetkého sú to asi upíry. Aj keď pochybujem, že existujú, ale teraz tomu všetko nasvedčuje. Asi sa pýtate, odkiaľ viem o upíroch. No, pravda je taká, že mňa hrozne bavia horory a tak a naj sú práve tie o upíroch a vlkolakoch. Tak som sa do toho, asi pred rokom, tak trochu zbláznila.

A raz ma chcel Jake vystrašiť, alebo o čo mu šlo, a povedal mi nejakú legendu o nich... ako Quilletoch. No a všetko, čo mi povedal, ako... ich opis sedí. Uff… no, dobre. Rozmýšľaj, Natty, rozmýšľaj, sakra! Už viem.

Dakde som čítala, že ich slabé miesto, aspoň u mužov, je rozkrok.

Tak prečo to neskúsiť? Aj tak zomriem... aspoň si to predtým užijem.

Ako tak stál a držal ma pod krkom, uvoľnila som si nohu a celou silou som ho tam kopla. Vypleštil oči a podlomili sa mu kolená. Tak vám poviem, že to asi zabralo.

Bol na to super pohľad, zasmiala som sa. Tá baba sa na nás kukla a už na mňa chcela skočiť, ale on iba pokýval hlavou a tak sa zahryzla do Ley. Nie.

„Za toto zaplatíš,“ začal sa mi vyhrážať, hodil ma na zem, šliapol na ruku,a asi mi ju aj zlomil. Zahryzol sa mi do boku brucha. Prečo práve tam? To ani nevie nájsť na človeku tepnu alebo čo? Čo je taký blbý?

Moje otázky prerušila hrozná bolesť. Bolo to hrozné. Cítila som, ako mi z tela niečo uniká. Nepríjemný a hrozne bolestivý pocit. Ale mala som pravdu, sú to upíry. No jé, my máme ale šťastie, myslela som, že moja smrť bude lepšia...

Upadala som do tmy...

Vtom bolesť prestala. Okamžite som otvorila oči. Videla som tú Lin a toho debila, čo ma vysával, ako utekajú do lesa a za nimi bežali... hmm čo to je? Medvede? Nie počkať... to nemôže byť medveď. No, proste za nimi utekali nejaké prerastené psy.

Zažmurkala som. Odrazu začala hrozná bolesť, ešte väčšia a horšia ako predtým. To už som nevydržala a upadla som do bezvedomia.

... po pár hodinách...

Trochu som nabrala vedomie, ale nebolo to nič moc. A aj som ľutovala, že sa tak stalo. Cítila som hroznú bolesť, ako keby som horela. Buď ma tie blbé psy… alebo tí upíry hodili do ohňa... alebo zomieram? Myslela som, že smrť nebolí...

Nechcela som kričať, to by mali vyhraté. Ani som sa nepohla, len som trpela tú bolesť a predstavovala si posledné šťastné chvíľky.

Moje rozmýšľanie prebrali výkriky bolesti. Leyline výkriky, takže aj ona horí, umiera.

Kedy to už sakra bude?!

Chcem zomrieť!

Po veľmi, veľmi, veľmi dlhom čase začala bolesť z končekov prstov ustupovať, ale v srdci sa vždy zväčšila. Ale každou sekundou som sa cítila lepšie a lepšie. Bolesť ustupovala stále viac do srdca. Nedá sa to ani opísať. Len som sa modlila, nech to už skončí. Moje srdce začalo pomaly spomaľovať. Stále pomalšie... až posledné  buch a všetko prestalo. Žiadna bolesť.

Takže som mŕtva?

Potiahla som. Cítila som rôzne vône, mach, kvety, stromy, autá...

Otvorila som oči a prekvapene som vydýchla. No koniec. Videla som všetko. Každý list na strome, každé zrnko prachu vo vzduchu.

Čudný pocit. Čo to so mnou je? Som snáď v nebi?

O tom pochybujem, dobrá som nebola.

Poobzerala som sa a zbadala som Ley. Postavila som sa a pribehla som k nej. Bola som prekvapená, ako rýchlo som to spravila.

„Ley! Ley... si v pohode? Ley!“ Nereagovala, ale len chvíľu. Potom zažmurkala očami a zdvihla hlavu. No sakra, ona ma červené oči?!

„Hej, čau, Natty.“

„Čo sa stalo?“ spýtala sa nechápavo keď videla svoje oblečenie.

„Si na nič nepamätáš? Na včerajšok?“

„Viem len, že keď sme boli v tom automate, tak ma odtiaľ niečo vytiahlo a potom si pamätám už len hroznú bolesť a teraz si tu ty a všetko vidím, každý detail a... bože, Natty, prečo máš červené oči?“ zhíkla. No super... už aj ja.

„No, nechcem ťa strašiť, ale aj ty ich máš červené.“

„No super,“ zaškľabila sa.

„A čo to znamená?“

„Neviem, ale mám takého tušáka, že hentí dvaja boli upíry. A keďže nás pohrýzli, tak teoreticky sme aj my upíry… a do frasa!“

„Keď už, tak upírky.“ Myslím, že jej to ešte nedoplo.

„Počkať, nie, tomu neverím!“ Tak už jej to doplo. Nadýchla sa. „Wáw, nádherná vôňa...“ povedala odrazu

Tma... A len tak odrazu. A teraz prázdna ulička. Teda, až na nejakého chlapa, ktorý ňou šiel. Vtom okolo mňa prebehla Leyla. Dobehla k tomu chlapovi a zahryzla sa mu do krku. Tma...

Vtom Leyla prebehla okolo mňa a bežala k nejakému chlapovi. Chytila ho a prisala sa mu na krk. Och, nie.

Ledva som sa z toho spamätala a Ley ho už hádzala za smetiak.

„Ley,“ hlesla som a stále som na ňu čumela.

„Prepáč,“ začala sa ospravedlňovať.

„Ja som fakt nechcela, ale tomu sa proste nedalo odolať... A piki. Sme upírky,“ zaskučala.

„Ty si ho zabila,“ žasla som ďalej.

„Fakt prepáč, ale to sa nedalo vydržať. Nehovor, že necítiš to pálenie v krku... a tú jeho vôňu,“ vzdychla si.

„Hm, cítim, ale ja nechcem zabíjať !“ hysterčila som.

„Padáme domov,“ zašomrala som, zdrapla Leylu za ruku a ťahala som ju za sebou k autu. Nasadli sme a ja som dupla na plyn. Na diaľnici som ešte pridala. Za hodinku, čo bol rekord, sme boli pri našom dome. Dali sme si slnečné okuliare a vyšli sme z auta.

„Neopovážiš sa zabiť mamu... zadrž dych!“ prikázala som jej a vošli sme dnu.

::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::

Tak, 1. kapitola. Dúfam, že sa Vám pačila. :)

A napíšte, prosím, nejaký koment, aby som vedela, či mám pokračovať...



Autor: LilliCullen, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život je čudný, ale super... hlavne keď si upír Prológ + 1. kapitola: