Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 6. kapitola

20.01.2010 (12:00) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1232×

6.kapitola

Pohľad Edward Anthony Masen Cullen:

Nasadol som a naštartoval. Miesto vedľa BMW bolo obsadené, tak som zaparkoval o tri autá ďalej. Bol som moc zvedaví na tú novú žiačku. Pomaly a znudene som prešľapoval z nohy na nohu. Na matike som ani nedával pozor. Zasa som kreslil Marie. Anglina, ktorú som mal s Rose prebehla rýchlo. Tretia hodina. Nech je už koniec. Vošiel som do učebne a sadol si do „svojej“ prázdnej lavice. Presne o pol minútu sa otvorili dvere. Stál v nich nádherný tvor. Gaštanové vlasy, hnedé oči, štíhla a vysoká postava. Bola to skoro celá Marie. Mohol som si na nej oči vyočiť. Sadla si na miesto vedľa mňa a do nosa ma praštila vôňa jahodového šampónu. Rovnako ako Marie... Od spolužiačky mi prišiel lístok:

V deň, keď si sa narodila,

anjeli museli plakať,

nebo stratilo to najcennejšie

a dalo zemi ten najväčší poklad aký mal, Teba!

Nechcem modré z neba, ani hviezdny prach,

stačí že, cítim Teba na perách.

Nechcem toho veľa, nemusíš sa báť,

iba kúsok Tvojej lásky a srdca chcem mať.

Keď život najsmutnejší

sa Ti bude zdať,

keď more sĺz Ťa bude život stáť,

keď nikto nepochopí,

že bolesť v srdci máš, pamätaj, že mňa tu stále máš.

Ešte si nezabudol, Edward. Otázkou je, či ma ešte miluješ.

Skoro mi vypadli oči z jamiek. Moja báseň pre ňu! Marie!

„Marie, si to ty?“

Zašepkal som skoro nezrozumiteľne. Jemne sa na mňa usmiala. Boli to jej bozky, čo mi chýbali? Jej dotyky? Nie! Bola to ona! Cnel som za ňou 54 – skoro 55 – rokov. Ona je tu, je pri mne! Naplnil ma nepopísateľný pocit šťastia. Láska mnou kypela a rozlievala sa mŕtvym telom. Otočil som papier z druhej strany a začal písať:

V srdci mi zvony zvonia, keď

na Teba myslím a život mi

zrazu vonia ,keď Ťa blízko cítim.

Prišlo to tak veľmi rýchlo, až

mám z toho trochu strach,

no okolo mňa všetko stíchlo,

keď Ťa cítim na perách.

V ušiach mi len tíško znie

tá prekrásna hudba lásky

a moje telo chveje sa,

keď hladíš moje vlásky...

Človek nedokáže zabudnúť na niečo kvôli čomu žil. Milujem ťa. Ja, moje srdce, moja duša i telo. Bez Teba som nič. Len prázdne slová bez lásky, nehy. Ty ma napĺňaš všetkým.

Papier som poslal naspäť. Neušlo mi, že po prečítaní si utrela slzu... šťastia! Musel som sa smiať. Bola tu! Pri mne! Keby som mohol, plakal by som. Zazvonilo na koniec hodiny. Marie sa postavila, otočila sa ku mne a chytila ma za ruku. Ťahala ma na ďalšiu hodinu. Šiel som za ňou ako zmyslov zbavený. Sadli sme si vedľa seba. Na slovenčine vedľa mňa sedela Jessica – ďalšia fiflena zo školy. Myslel som, že jej nebude prekážať ak si na jej miesto sadne niekto iný. Opak bol pravdou. Hneď ako videla, že pri mne sedí niekto iný ako ona, do jej mysle sa nahrnul príval nadávok. Nahnevaným krokom prišla k našej lavici a vražedne sa pozrela na Mariu.

„Deje sa niečo, Jessica?“

Spýtal som sa zamatovo jemným hláskom. Vypleštila oči.

„Áno! Prečo tu ona sedí? Nech ide za Mikom. Tu sedím JA!“

Posledné slovo zdôraznila. Posmešne som sa zasmial. Žiarlila. Aké detinské.

„My spolu totiž chodíme. No tak si daj pohov a pápá.“

Začala zhlboka dýchať. Bola smiešna. Rýchlo sa však z mojej rany dostala a nenávistne pozerala raz na mňa a potom na Marie.

„Ty mrcha!“

Skríkla a vlepila mojej lásočke facku. Marie sa nedala zahanbiť a päsťou rozbila súperke nos. Jessica spadla na zem a všetci sa okolo nej zbehli. Do triedy vbehol profesor. Poslal Jessicu do ošetrovne a nechal to tak. Celú hodinu sme sa s Marie držali za ruky, hľadeli sme si do očí a na perách nám pohrávali úsmevy. Ku koncu prišla Jassica z ošetrovne. Nos mala celý oblepený leukoplastom. Vyzerala ako trpaslík. Zazvonilo. Na biológii sa Marie musel ísť predstaviť tak ma na chvíľu opustila.

„Volám sa Bella Swan a prisťahovala som sa z Phoenixu.“

Venovala mi žiarivý úsmev. Bola moje stratené slniečko.

„Sadnite si.“

Povedal učiteľ a začal sa venovať výkladu učiva. Biológia prebehla rovnako ako slovenčina. Zazvonenie ma vôbec neprekvapilo. Chytil som Bellu za ruku a ťahal do jedálne. Zobral som nám obom nechutnosti a sadli sme si za „Cullenovský stôl“ ako ho väčšina volala.

„Ako si...?“

Nevedel som to ani pomenovať.

„Ten vlk ma zabil namiesto niekoho iného. No a potom som čakala 54 rokov na túto chvíľu.“

Priblížila sa k mojej tvári a začala ma bozkávať. Bozky som jej opätoval. Do jedálne vošli aj moji súrodenci. Všetci okrem Alice zostali zmätene stáť vo dverách. Alice si zobrala jedlo a sadla si z druhej strany vedľa Bellinky. Odlepili sme sa od seba a Bells sa pozerala raz na mňa a raz na Alice.

„Ty s ňou...?“ Dostala zo seba a začali jej padať z očiek slzy.

„Nie! Ešte to by mi chýbalo. Je to moja nevlastná, maličká sestra. Tí vo dverách sú moji ďalší súrodenci.“

Usmial som sa na ňu. Bola roztomilá keď žiarlila, ale to, že plakala sa mi nepáčilo.

„Aha.“

Hlesla. Sklonila hlavu a utrela si slzy. Sochy pri dverách sa konečne pohli a všetci do jednej chcú vysvetlenie. Pozrel som na telefón.

„O päť minút nám začína hodina Emm.“

Oznámil som svalnatému a bez mozgovému bratovi. Všetci sedeli, len Jasper nemal miesto. Chytil som Bellu za ruku a posadil si ju na kolená. Oprela sa o mňa a ja som počúval jej rytmický dych a tlkot srdca. Do uška som jej zašepkal:

„Zostaň s Alice. Máte spolu poslednú hodinu.“

Už ma Emmet ťahal zo stoličky. Na telesnej sme hrali bedminton. Emm raketu ohol do pravého uhlu. Našťastie si to nik nevšimol. Stál som ako prikovaný k zemi.

„Pán Cullen, toto je telesná. Trochu života do toho umierania!“

Kričal učiteľ chrapľavým hlasom. Prikývol som, ale pohybu som nebol schopný. Premohol som sa. Konečne zazvonilo. Letel som do šatní sa prezliecť. Keďže tam nikto nebol, použil som upíriu rýchlosť. Von z telocvične som bežal. Alice s Bellinkou stáli opreté o auto a smiali sa. Prešiel som malý kúsok k mojej láske a oprel ju ešte silnejšie o auto. Prisal som sa jej nedočkavo na pery.

„Edward, mi tu debatujeme. Daj si pohov!“

Keď Alice videla, že nemá šancu napchala sa na zadné sedadlo auta. Bella ukončila náš bozk a sadla si na miesto spolujazdca. Celú cestu o niečom živo debatovali. Zastal som v garáži, vystúpil a otvoril Belle dvere. Vďačne sa na mňa usmiala a letmo ma pobozkala. Alice prevrátila oči a upíriou rýchlosťou vybehla von. Čo? Ako mohla? Bella sa ani len nezarazila.

„Ty o tom vieš?“

Spýtal som sa.

„Jasné. Tam hore sa dozvieš všeličo.“

Odpovedala mi prosto. Vzal som ju do náručia a bežal upíriou rýchlosťou do domu.

„Edward! Toto mi už živote nerob!“

Povedala nahnevane. Na ten krik pribehla Esme.

„Prepáč, láska.“

Tváril som sa čo najpresvedčivejšie. Esme zarazilo slovo láska. Z prekvapeného výrazu vznikol výraz šťastný. Prišla ku mne a objala ma.

„Ako dlho sa vy dvaja poznáte?“

Spýtala sa s úsmevom.

„O mesiac to bude 55 rokov.“

Odpovedal som jednoducho s milým úsmevom.

„Ty si upír?“

Vypleštila oči.

„Nie.“

Povedala Bellinka vydesene. Ani ja som nechcel aby bola upír. Stačí jeden netvor.

„Aha. Ja som Esme.“

Predstavila sa a podala Belle ruku.

„Ja Bella. Teší ma.“

Počkať. Počul som len Esmine myšlienky a Bella? Snažil som sa... nič. Nechcel som to preberať teraz. Chytil som Bellu za ruku a ťahal do izby. Prešli sme schody a vošli. Na dverách bol nápis:

Bella a Edward

Musel som sa usmiať. Zarazila ma manželská posteľ zo skrúteného železa. Okolo štyroch tyčí spojených navrchu sa točili ruže. Bella vzdychla údivom. Cítil som túžbu. Túžbu po Belle. Oblapil som ju zozadu rukami okolo pásu. Udivene sa na mňa pozrela. Cítil som pálenie v krku. Nechcel som riskovať.

„Bella, vydržíš tu chvíľu sama? Musím si zájsť na lov.“

Nemo prikývla. Opustil som svoju lásku. S ťažkým srdcom som letel lesom. Na pumu som tentoraz nenarazil, skolil som pár jeleňov a sŕn. Cestou som narazil do stromu a zlomil ho na polovicu. Dvere som skoro vyvalil z pántov. Bella stála pri schodoch a usmievala sa. Bola komplet... iná. Oblečené červené šaty a topánky rovnakej farby. Na podpätkoch sa jej triasli nohy. Krvavo červené pery, červené líčka a čierne linky okolo očí. V ruke držala jahodové lízatko. Pomaly si ho vložila do úst. Preboha! Cítil som ako mi sčerneli oči. Nie smädom, ale túžbou. Bola nádherná. Snažil som sa potlačiť tú nekonečnú túžbu, ale bohužiaľ som nedokázal. Bola totálne úžasná a sexy. Nemohol som nič robiť. Nedalo sa. Žiarivo sa usmiala a pomaly kráčala hore po schodoch.

Vrtela zadočkom a pohmkávala si rovnakú melódiu ako pred 54 – mi rokmi. Chytil som ju do náručia a položil na posteľ. Nežne sme sa bozkávali a konečne jej jazyk zablúdil do mojich úst. Bozky nám už rozhodne nestačili a prsty začali prechádzať po tele. Lačne som ochutnával jej pokožku, ktorá spôsobovala na perách jemný elektrický prúd. Jemne som jej prechádzal po perách, líci, ušku, kľúčnej kosti až na rameno.

„Edward...“

Zastenala a prehla sa. Nemohol som rozprávať, moje ústa mali inú prácu. Nemohol som odolať vôni jej tela. Tak moc ma lákala. Na nič som nečakal a roztrhal na franforce červené šaty. Alice dolu zavrčala. Naskytol sa mi pohľad na jej dokonalé telo. Bella sa zamračila a pomaly mi rozopínala košeľu. Potichu som zavrčal a Bella sa usmiala. Roztrhla posledné tri gombíky a začala ma vášnivo bozkávať. Rukami cestovala po mojom tele a ja som jej skúmal tvár. Z tváre mi ruky kĺzali stále nižšie. Zastal som na krížoch a pevne si ju pritisol bližšie k sebe.

Posunul som ruky na zadok a jemne stisol. Zavzdychala mi do úst a usmiala sa. Ľahli sme si naspäť na posteľ a pomaly zo seba strhávali ostatky oblečenia. Zostali sme úplne nahí. Bella si na mňa pomaly sadla, zaťala ruky v päsť a z očí jej vytryskli slzy bolesti.

„Bellinka, pšššt. To bude dobré.“

Rýchlo prikývla a utrela si slzy. Začala sa pomaly pohybovať. Chytil som ju nežne za boky a rýchlo s ňou prirážal. Hlasne kričala a neskôr mi vzdychala do ramena. Ľahla si vedľa mňa od vyčerpania. Rýchlo som sa obliekol a vzal Bellinku do náručia. Brumkal som neznámu melódiu. Hrala moje pocity. Pomerne rýchlo upadla do hlbokého spánku. Celú noc sa na mňa usmievala a šepkala moje meno. Sem tam sa zamračila, ale hneď šepla moje meno a usmiala sa. Začalo svitať a Bella sa začala pomaly prebúdzať. Zahrmela a otvorila oči. Žiarivo sa na mňa usmiala a dala pusu na líce.

„Dobré ránko, miláčik.“

Pozdravil som a vtisol jej bozk na čelo.

„Bre ránko. Mala som taký krásny sen.“

Povedala rozospalo. Pozrela sa na seba pod dekou.

„Bella, myslím, že to nebol sen. Počkaj.“

Vstal som z postele a bežal dolu pre raňajky. Vzal som tácku čo mi podala Esme a bežal naspäť. Bella sedela na posteli a rukami si prečesávala vlasy. Položil som gofry na posteľ a Bella začala jesť. Čo nevidieť už bol tanier prázdny. Pohladila si brucho a vydýchla. Niečo ma napadlo. Siahol som do šuflíka po prsteň. Kľakol si pred Bellu na posteli a povedal:

„Isabella Marie Swan, vezmeš si ma za muža? Budem stáť po tvojom boku naveky vekov.“

„Áno!“

5. kapitola ♥ 7. kapitola

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 6. kapitola: