Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 5. kapitola

5.kapitola

Pohľad Edward Anthony Masen Cullen:

„No tak som sa dal nachytať a čo?“

Tváril som sa dosť zahanbene. Ale veď ona na to nemyslela, nemohol som vedieť, že sa len tvári!

„To nevadí.“

Snažila sa tváriť, že jej to je ľúto, ale stále jej kmitali kútiky.

„Pekne maľuješ.“

Milo sa na mňa usmiala. Úsmev som jej oplatil.

„Ty si to videla? Nie je to ťažké.“

Spomenul som si na Marie. Niečo ma chytilo za srdce a stislo.

„Kto bola tá dievčina na obrázku? A o kom si to vravel, že zomrel?“

Teraz to bolo iné, ale prečo? Niečo ma chytilo za srdce, ale nestislo, len pohladilo. Povedal som jej všetko pred svojou premenou, opísal jemný úsmev, všetko.

„A ako sa toto všetko tebe stalo?“

Položil som otázku a ukázal na ňu od hlavy až po päty. Len mykla plecami.

„Ja si nič nepamätám.“

„Sa ti žije.“

Hlesol som.

„To bude dobré.“

Utešovala ma.

„Nebude! Už nikdy neuvidím jej oči a nebudem počuť smiech. Cítiť vôňu jej vlasov.“

Na šťastie sme už stáli v garáži.

„Pomôžem ti s taškami?“

Spýtal som sa ako pravý gentleman.

„Môžeš. Nakoniec nie si taký trúbi roh ako som myslela.“

Poskakovala okolo auta a pískala. Zobral som tašky a nasledoval maličkú tanečnicu.

„Hmmm... Ešte nie sú doma. Nábytok donesú zajtra popoludní. La, la, la. Budeš mať pekne zariadenú izbu. La, la, la. Budem ju zariaďovať ja!“

A zmizla na poschodí. Je to moja malá sestrička. Nemal som súrodencov no a teraz mám 4. No nie je to božské?

Otvorili sa dvere, v nich stála Esme s rukami plnými tašiek a na perách mala potuteľný úsmev.

„Mami, pomôžem ti s niečím?“

„Nie. Zajtra idete do školy!“

Potuteľný úsmev nahradil úsmev od ucha k uchu a 2 rady bielych zubov. Pozrel som na displej mobilu, kde blikala slabá batéria a hodiny ukazovali 01:52.

„Idem do izby.“

Zakričal som keď Esme vybehla von. Siahol som po mobile, že ho dám na nabíjačku a v tom okamihu pri mne stála Alice s nabíjačkou v ruke.

„Ďakujem.“

Zašepkal som.

„Nemáš zač. La, la, la...“

Potom bolo počuť len spev. Do druhého vrecka som siahol po MP3 prehrávač. Potom ma napadlo, že mi je na 2 veci: na hovno a ešte väčšie! Veď tam nemám piesne. Prebehol som do auta pre prehrávač a CD. Zapojil som prehrávač do zásuvky a zapol Debussyho – myslím, že to bol on. Ani som sa nenazdal a bolo ráno. No ak sa zamračená obloha ráta ako ráno tak svitalo.

Niekto zaklopal na dvere.

„Môžem?“

Spýtala sa Alice.

„Áno.“

Hlesol som, ségra vošla a prehovorila:

„Nezobudila som ťa? Je ráno. Škola volá.“

Zdola sa ozval Emmov hurónsky smiech.

„Neboj, nezobudila.“

Odpovedal som otrávene. Vyšla z dverí a o chvíľu bola späť s kôpkou oblečenia.

„Toto si obleč!“

Zavelila a ešte dodala.

„Máš 5 minút.“

Vstal som no... zo zeme a zobral kôpku oblečenia. Prezliekol som sa, učesal hrebeňom ukrytým v oblečení a potom som zišiel dolu. Všetci na mňa čakali. Rose netrpezlivo klepala nohou, Emm sa usmieval od ucha k uchu, Alice tancovala sem a tam, Jasper bol opretý o stenu pri dverách a Esme s Carlislom sa objímali.

„Ideme!“

Zavelila znovu Alice. V garáži mi Alice podala akýsi papier. Prečítal som nadpis:

,Vodičský preukaz´.

„Ďakujem!“

Sadol som do Volva a naštartoval. Vedľa mňa si sadla moja maličká ségra.

„Poďme. Rose nás bude sledovať.“

Stúpil som na pedál a už sme išli. Podľa Aliciných navigácii sme pri škole stáli rýchlo. Všetci naraz sme vystúpili z áut. Emmett a Jasper šli s Rose a Alice so mnou.

„No a poďme na to.“

Vydýchol Jasper. Prešli sme parkovisko a skončili v útulnej kancelárii. Tučná, blondína – zrejme sekretárka – trčala spoza dreveného stola. Alice s Jasperom a Emm s Rose sa držali za ruky. Domyslela si, že sú spolu, tak si ich ani nevšimla. Jej pohľad sa upriamil na mňa. V mysli si dávala možnosti či ma zbalí alebo nie. Zdvihla ruku a prehrabla si vlasy. V tu ránu som počul Emmettove myšlienky:

„Kokso! Tá nepočula o dezodorante? Preboha, zdochnem! Ak ma nedokáže zabiť jed tak toto určite! Fúúúj! Blééé! Edward, ty hajzel prečo musíš stáť tam vzadu? Ááá... do riti, on číta myšlienky? Ja nič, ja muzikant!“

Sekretárka sa v duchu modlila aby, ma zbalila. Tak na toto zabudni. Moje srdce patrí len Marie.

„Želáte si?“

Prehovorila, ale pohľad zo mňa nespustila. Vyzeralo to akoby sa rozpráva so mnou. Spredu sa ozvalo:

„Takto moja, mentolku nepoznáš? Fúúúj! Ona jedla cibuľu!“

Musel som sa zachichotať. Byť Emmetom asi sa povraciam.

„My sme Cullenovci, včera vám volal Carlisle Cullen. Máme chodiť na túto školu, tak sme si prišli pre rozvrhy hodín a mapky školy.“

Povedala Alice zvonivým hlasom.

„Áno, spomínam si. Tieto papiere dáte podpísať rodičom a toto je rozvrh s mapkou. Zajtra mi tie papiere pre rodičov doneste! O 5 minút začína prvá hodina! Dovidenia!“

Dokončila a tým skončili aj Emmettove narážky na jej pach. Ešte chvíľu a pukol by som smiechom. Vyšli sme z toho smradu, Alice rozdala rozvrhy a každý šiel vlastnou cestou. Prvú hodinu som mal Matiku. Vošiel som do učebne. Pozeralo na mňa veľa očí – najme ženských! Jediné miesto bolo voľné a to pri nejakej fiflene. Mal som pravdu. Navoňaná až to bolelo. Namachlená, na ksichte tona make – upu. Jej myšlienky smerovali na mňa. Radšej som sa na ňu ani nepozeral, lebo by som schytil infarkt.

„Ahoj, ja som Lussy. Teší ma.“

Pozdravila akoby nič.

„Ahoj, ja som Edward.“

To teší ma som tam dať nemohol, lebo ma netešilo. Jej myšlienky smerovali ku mne a môjmu rozkroku. Snažila sa vymyslieť niečo, čím by ma dostala do postele. Do triedy vošla profesorka. Zborovo sme pozdravili a ona si sadla na stoličku. No nie presne na stoličku, lebo medzi stoličkou, a jej zadnou časťou bol prdiaci vankúš. Keby je tu Emm, tipoval by som to na neho, ale Emm mal Anglinu na opačnej strane školy. Celá trieda okrem mňa sa začala smiať.

„Mike Newton, do riaditeľne! Ukľudnite sa!“

Kričala. Mike vstal a pomalým krokom a so sklopenou hlavou si to akože namieril do riaditeľne.

„Máme na škole nových žiakov. Jeden z nich je u nás v triede. Poď sem a predstav sa!“

Čo poviem? No voľačo zatrepem a basta.

„Volám sa Edward Cullen, prišiel som aj so súrodencami z malého mestečka Forks v štáte Washington. No a to je asi všetko.“

Skončil som. Profesorka mi pokývala aby som si sadol.

Lussy ma skúšala pozvať na obed, večeru a aj raňajky. Všetko som s nezaujatosťou odmietol. Celú hodinu na mňa pozerala ako somár na kopu sena. Keď zazvonilo až nadskočila zo stoličky. Ostatné hodiny až na piatu prebehli rovnako. Na piatej som sedel s Mikom. Rozprával mi o Lussy a iných kočkách zo školy.

Cestou do jedálne som stretol Alice a Emmetta. Ony mali hodinu spolu. Majú také šťastie. Na obede sme si sadli za stôl v rohu kde nikto nesedával. Neskôr za nami prišla Rose a Jasper. Zobrali sme si „chutné“ jedlo a jedli. Poslednú hodinu som mal telocvik s Emmetom. Hrali sme basketbal, Emm behal za loptou ako pes. No až na to, že vyzeral ako medveď. Po hodine nás už všetci čakali na parkovisku. Alice sedela v aute a čakala. Mala strašne znudený ksicht až to bolo smiešne.

* * *

Keď sme prišli domov všetko okrem našich izieb bolo zariadené. Pozdravil som Esme a išiel do izby. V nej už Alice, Jasper a Emmett naplno pracovali. Alice ma násilím vytlačila z dverí a zavrela mi ich pred nosom. To čo viselo pred mojim ňufáčikom ma zarazilo. Nápis:

, Edwardova izba: prosím, nerušiť! Spím !´

Šiel som teda za Esme. Práve utierala prach.

„Mami, idem sa prejsť.“

Oznámil som a už som bežal lesom. Zastal som a pozoroval prírodu okolo seba. Ocitol som sa v lese, na nejakej lúke. Svetlo sa preplietalo medzi korunami stromov a dopadalo na rozkvitnuté horské kvety. Bola to nádhera. Potreboval som si vyčistiť hlavu, tak som behal krížom krážom po lese a horách.

Prišiel som domov a Alice mi zakryla oči. Všetci mysleli na všeličo iné, len nie na moju izbu. Viedla ma po schodoch, chodbe až sa otvorili dvere mojej izby. Odokryli mi oči a ja som mohol konečne vidieť svoju izbu. Niečo sa mi nezdalo, bola ružová! Ja ružovú nenávidím! Alice sa zachichotala a ja som otočil hlavu k nej.

„No, choď tam! Bude sa ti páčiť! La, la, la.“

Šťebotala.

„Ako sa mi môže páčiť ružová farba?“

Pomaly som prišiel ku dverám a vošiel. Cez niečo som vošiel! Bol to papier! Izba bola ladená do  čiernej a bielej farby. Vázy, skrinky... nádherne zariadená. Na všetko čo som sa zmohol bolo zašepkať:

„Ďakujem, Alice. Je... to nádhera!“ Viac zo mňa nevyšlo. Čumel som na tú izbu, ako trla na nové vráta. Na stene visel obraz Marie čo som namaľoval ja.

„Nemáš zač. Dúfam, že ti ten obraz neprekáža. Nie? Fajn. Ja idem za Jazzom. Pa, pa, pa.“

Marie mi naprekážala ani len v snoch, ktoré už teraz nemám. Obzrel som sa po izbe a na stole ležala MP3 – ojka a vedľa nej bol položený notebook. Na MP3 – ojke bol žltý lístok:

V MP3 máš pesničky, budú sa ti páčiť. Alice.

Nasadil som si slúchadlá a zapol tú zázračnú krabičku. Hrali tam tiché klavírne songy, ba aj nejaké rockové kapely. Klavírne boli lepšie, lebo tam nikto neškriekal ako opica v ZOO. Prešiel som na pohovku a ľahol si. Mohol som celú noc premýšľať. Stále síce premýšľam len nad Marie. Z izby oproti a aj s izby vedľa na mňa doliehali prerývané výkriky. Preboha, nemôžu byť ticho?

„Môžete byť tichšie, chcem si pospať!“

Emm sa začal smiať – ako inak – a Rose zakričala:

„Daj si MP3 do uší a zavri hubu. My tu pracujeme.“

Radšej som už bol ticho lebo by sem ešte prišla a fúúúj! Započúval som sa do hudby, že ma až prekvapilo, keď malý škriatok otvoril dvere a zakričal:

„ŠKOLA! VSTÁVAJ! Tu máš! Toto si obleč a poďme!“

Na stôl položila kôpku vecí a už jej nebolo. Rýchlo som vzal oblečenie, obliekol sa a učesal. Všetci v rovnakej zostave sme vyrazili do školy. Cestou nikto nič nehovoril. Zaparkoval som na rovnakom mieste ako včera. Všetky ženské na mňa čumeli. Pozrel som sa do okna môjho Volva a no bol som určite krajší ako včera. Mal som modrú košeľu, čierne rifle a tenisky. Môže upír zabúdať, lebo ja si nepamätám čo som si obliekal.

Prvá hodina – Peklo (Lussy)

Druhá hodina – Dobrá

Tretia hodina – Dobrá

Štvrtá hodina – Dobrá

Piata hodina – Peklo (Mike)

Na obed som šiel tento raz sám. Súrodenci už sedeli za stolom a „obedovali“. Zobral som nejaké nechutnosti a sadol si vedľa nich. Alice a Rosalie mysleli na oblečenie, Emmett na telesnú a Jazz na Alice. Potichu som zavrčal a Jazz mi v myšlienkach poslal ospravedlnenie a sklopil zrak ku stolu. Alice si vzala tácku a odniesla ku smetiaku pri dverách. Upratovačka pokrútila hlavou a zas sa venovala svojej práci. Postupne sme odišli všetci do svojich tried. Emm šiel po mojom boku a stále ospevoval školu. Telesná bola nudná, tak ako aj včera som bol proti Emmetovi a ten mi nedoprial to potešenie. Stále mi bral loptu a mne to žralo nervy. Fakt nechtiac som do nej bachol a ona praskla. Učiteľovi sme povedali, že musela byť už vyslabená. Cestou domov mi Alice stále opakovala ako pôjdeme na nákup.

* * *

O 27 dní neskôr

Zajtra mala do školy nastúpiť nová žiačka. Vôbec mi nepomáhalo jej meno, k tomu aby som netrúchlil za Marie. Volala sa Isabella MARIE Swan. Rovnaké mená... Alice ma za tie štyri týždne vytiahla 8 krát na nákupy. Sedel som vo svojej izbe a učil sa. Netrvalo mi to ani pol hodinu. Zbalil som si knihy a zašiel si na lov. Moje ovládanie bolo dokonalé. Dve pumy a pár srniek. Začalo svitať , preto som sa rozbehol domov. Chytil tašku a obliekol si nachystané veci: modré rifle, biela košeľa, čierne tenisky značky PUMA a čierne potítko. Toto mi nachystala ségra. Vzal som tašku a vletel do garáže. Stálo tam iba moje Volvo.

 

4. kapitola ♥ 6. kapitola