Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 4. kapitola

18.01.2010 (18:00) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 896×

Smiali sme sa už dosť dlho, keď Carlisle skúšal rozprávať - to vám poviem s tým smiechom mu nebolo rozumieť:

„A – áno! Toto po – očúvame od kedy sa dali dokopy! Cha, cha!“

Smiech ustal a z poschodia bolo počuť ešte jedno vzdychnutie, koniec. Po necelej minúte Rose zahlásila:

„Emm, asi máme návštevu.“

O chvíľu už stáli obaja nastúpení v obývačke – myslím. Rosalii skoro vypľula oči a Emmett zostal zmätený. Netrvalo dlho a Emm ma drvil v objatí. Po viac než piatich minútach ma pustil a začal vykrikovať:

„Edík je späť, Ed sa vrátil!“

Rosalie ho spražila pohľadom a ospravedlňujúco sa na mňa usmiala. Úsmev som jej oplatil. Chvíľu zostalo hrobové ticho, až Esme prehovorila:

„No rodinka, nepôjdeme na lov?“

Usmievala sa od ucha k uchu. Emmett začal tlieskať. Čo tá Rose na ňom vidí? Je ako decko pod vianočným stromčekom. Nikto neodpovedal a Esme zrejme videla nadšenie, ktoré panovalo v miestnosti, tak vybehla von.

Pohľad Isabella Marie Swan:

Prechádzala som sa po bielych chodbách a kde tu sa ozval anjelský spev. Bola tu strašná nuda. Spievať neviem… keď sa tak zamyslím tak neviem nič. Počula som kroky.

„Bella, mám skvelú správu!“

Oznámil Archanjel až sa to ozývalo celou chodbou.

„Také niečo v tomto zapadákove aj existuje?“

Zamrmlala som si popod nos.

„Bella nebuď zlá! No a k tej správe. Našiel som dievča do ktorého by si mohla ísť. Voláte sa rovnako a ste skoro rovnaké. No nie je to skvelé? Jasné, že je!“

Dokončil.

„Takže?“

„O mesiac ideš!“

Objala som ho plná radosti.

„Budem môcť byť s Edwardom?“

Inak by to pre mňa nemalo cenu.

„Budeš. Budeš nám tu chýbať.“

„No to určite!“

Povedala som so smiechom na perách. Mohla som byť šťastná, mala som dôvod. Edward, budeš môj! V duchu som skákala od radosti. Milujem ťa! Ha, ha, ha. Po 54 rokoch som sa smiala!

Pohľad Edward Anthony Masen Cullen:

Letel som lesom, príroda sa okolo mňa mihala ako zelený závoj. Napriek tomu som videl všetko. Hmyz, každú žilku v liste, počul  motýli trepot krídel, vtáčí štebot, cítil  čerstvý vánok, vôňu lesa... Vánok mi priniesol aj čerstvú vôňu pumy. Bežal som za omamnou vôňou, až som konečne našiel zdroj. Ležala na konári a spala. Nemal som v pláne sa s ňou hrať. Skočil som na konár a tým som ju prebudil zo spánku. Hneď vstala na nohy a zavrčala.

„Na mňa ty vrčať nebudeš! Buď dobrá, nebude to bolieť.“ Ja som asi psychicky narušený alebo čo? Ja sa rozprávam s PUMOU. No nič. Drapla labou po mojej hrudi, ale nič mi nespôsobila. Zato si to odnieslo oblečenie.

„Toto budeš ľutovať moja!“ Div mi z uší nesyčalo. Puma zarevala a ja som cítil ten pach, fuj! Čo jedla? Ako otočila hlavou počul som pulzovať krv v tepne. Nič ma nemohlo zastaviť. Zubami som prehrýzol tepnu. Ústa mi zaplavila teplá krv.

Telo sa pomaly prestalo vzpierať, prehlo sa cez konár a neskôr spadlo. Lesom sa ozýval dunivý rachot. Skočil som dole a vyhrabal hlbokú dieru, hodil telo až na spodok a zakopal. Vyšklbal som ešte trochu trávy a zakryl hlinu.

„No a máš to!“

Musel som sa sám sebe zasmiať. Cestou som ešte napadol pár jeleňov a zamieril domov. Tesne pred domom som stretol Carlisla, Esme, Rose a Emmeta. Prekonávali sme posledné stromy a zrazu som pred vchodom zbadal postavy. Malá, štíhla baba a štíhly chlapec.

„Kde sú toľko?“

Jej myšlienky na mňa priam kričali. V jej hlave som videl celú svoju rodinu a aj mňa, ako sa skrývame v kríkoch.

„Poďte sem, sme tu v dobrom. No tak! Buď vy sem, alebo my tam!“

Kričala. Pomaly sme všetci vyšli. Dievča zvýsklo a zatlieskalo.

„Ktorá je naša izba?“

Štebotalo nadšene.

„I – izba?“

Opýtala sa Rose zmätene. Dievča rozmýšľalo ako to povedať.

„Chcú sa sem nasťahovať.“

„Čo?“

Spýtali sa všetci naraz.

„Ty mi nelez do hlavy, Edward!“

„Áno, madam!“

Bola moja pohotová odpoveď. Emmett sa začal smiať. „Áno, madam“. To zo mňa nemohlo vyliezť niečo iné?

„No... my nemáme voľné izby. Ale budeme sa sťahovať a ak chcete ostať s nami...“

Esme ani nedokončila a škriatok jej visel okolo krku.

„Mimochodom, ja som Alice a toto je môj manžel Jasper. Rosalie, Emmett, Edward, máte nových súrodencov! Mami, oci? Som šťastná, že sme vás našli!“

A už visela na krku obom.

„Edward, hral si niekedy na klavír?“

„Áno. Keď som mal 6 rokov začal som. Odkedy zomrel jeden človek už som klavír nevidel. Prečo?“

„Lebo tak zhruba o mesiac a pol budeš.“

Zaštebotala a venovala sa Esme. Z rozmýšľania ma vytrhol až naliehavý hlas Esme.

„Edward, počúvaš ma?! Halóóó!“

Mávala mi rukou pred tvárou, stále som bol mimo. Prišiel niekto ďalší. Zrazu som letel cez izbu.

„Emmett, čo to robíš! Chudák!“

„Edward, si v poriadku?“

Spýtala sa Esme, taká starostlivá.

„Ja áno, ale tá sedačka je mŕtva.“

Odpovedal som a Emm sa začal smiať.

„Zajtra sa sťahujeme.“

Oznámila mi Esme s rozžiarenou tvárou.

„Kam?“

Určite niekde kde nie je slnko, ak nechceme spôsobiť hromadnú zrážku.

„Na Aljašku! To znamená nákupy! Alice, pôjdeš s nami?“

Rosalie až do nebies išla vyskočiť! Alice sa v očiach zračilo niečo ako keby bola maniak. Vyzerala ako strašidlo. Prehovoril som ja:

„Esme nie je jej nič? Vyzerá akoby videla upíra! A mimochodom ja na tie nákupy nejdem...“

Snažil som sa vytratiť, ale Alice bola hneď pri mne a z druhej strany ako na potvoru stála Rose. Chytili ma za ruky a nechceli pustiť.

„A aby to bolo zábavnejšie, chalani pôjdu tiež.“

Povedala škodoradostne Alice. Jasper sklonil hlavu a bolo počuť tiché povzdychnutie.

„No ja mám ešte niečo na práci...“

Začal Carlisle, ale Esme ho hneď prerušila bozkom.

„Takže ideš!“

Skríkla  a pri tom sa víťazne usmievala.

„Jupí! Hurá! Ideme s Jazzom do lesa.“

Oznámila a už ich nebolo.

„Ako sa nám to pekne rozrastá!“

Zajasala Esme, chytila Carlisla za ruku a zmizli niekde na poschodí. Rosalie premýšľala čo všetko bude s Emmom robiť v posteli. Fúúúúúúúúj! Predstavovala si Emmeta... v ADAMOVOM RÚCHU!

„Rose, prosím!“

Poprosil som.

„Čo chceš?“

„Prestaň s tým!“

„S čím?“

Zostala úplne zmätená. Mal som toho dosť! Mala plnú hlavu Emmetovej... výbavy? Tak sa tomu hovorí.

„Prosto, prestaň myslieť na Emmetovho vtáka! Je to nechutné!“

Emmet sa začal smiať a Rose sklopila zrak.

„Prepáč.“

Povedala a odišla hore. Nemal som si čo baliť, tak som si vzal papier a ceruzku a len tak bezmyšlienkovite si čmáral. Keď som si uvedomil, že ruka už nebehá ceruzou po papieri, pozrel som sa na dielo. Vôbec ma neprekvapilo, že na papieri sa na mňa usmievala Marie.

Alice rozrazila dvere a zakričala:

„Idemeee!“

Upíriou rýchlosťou všetci zišli dolu s nabalenými taškami.

* * *

Na dom z vonku som sa vlastne ani nepozrel. Bežal som hore, vybrať si izbu. Pretekali sme s Emmom. Bolo nám to na nič. Alice a Jasper dostali najkrajšiu, mama a otec najväčšiu, Emm a Rose rovnako krásnu ako Alice a Jazz a ja som dostal tú s presklenou polovicou. Bol v nej pekný výhľad na rieku a les.

„Edward, už aj poď dole! Ide sa nakupovať!“

Ignoroval som Alicine myšlienky, ktoré na mňa kričali.

„Máš minútu!“

Bla, bla .Nech si ide nakupovať sama! Po schodoch a ozval dupot a Jazz dolu vykríkol:

„Utekaj!“

Ja sa jej nebojím. Pche...

„Tak si to chcel sám.“

Prišla ku mne, chytila ma za ucho a ťahala. Kokso! Ono jej zostalo v ruke! Moje uško! Ách...

„Chceš ho naspäť? Poď nakupovať!“

Povedala jednoducho. Ježiš to je špina!

„Nemám na výber?“

Spýtať som sa musel. Mal som to vopred prehraté.

„Nie. Tu máš a poď!“

Chytila ma za ruku. Druhou som si nasadil moje uško a smutne som šiel za mojou masochistickou ségrou.

„Si celý, brácho?“

Bola prvá Jasperova otázka.

„Už áno.“

Povedal som znudene. Do mesta sme išli pešo. Netrvalo to dlho, vzali sme si skratku cez les. Centrum bolo obrovské. Sklenené, už len z tohto sa mi točila hlava. Plánoval som útek.

„Tak na to ani nemysli Edward!“

„Ty čítaš myšlienky?“

Zostal som úplne zmätený.

„Nie, ale keď som videla teba utekať cez obchod s prádlom a ešte dámskym! Prišlo mi zle! A aj tak neujdeš. Vidím totiž budúcnosť!“

No fajn. Pri tejto by sa aj skriňa zbláznila! Ja neviem, začala by aj tancovať?! Pocítil som zvláštnu vlnu kľudu. Dorazili sme k vchodovým dverám. Z vnútra to bolo ešte väčšie ako z vonku!

„Presne 14 poschodí!“

Preboha! Toto nám bude trvať storočie minimálne. Áááách!

„Esme s Carlislom choďte po nábytok. Esme vyberie všetko dokonale,“

Mrkla na oboch a oni odišli.

„my ideme nakupovať veci. Edward, Rose tu máte kreditky. Kúpte si čo potrebujete. Okrem oblečenia. To kupujem ja! Rose, ty si môžeš kúpiť tie strieborné topánky. Stretneme sa tu, keď vám zavolám.“

Podala nám obom strieborné mobily.

„Zatiaľ sa majte.“

A bola preč. V myšlienkach mi ešte poslala:

„Autá sú na prízemí. Choď rýchlo, lebo ti to Volvo niekto kúpi.“

Aké Volvo? Zatriasol som hlavou a rýchlym krokom prešiel po schodoch na prízemie. Hneď som ho videl. Čakalo tam na mňa nádherné strieborné Volvo. Skoro som bežal, lebo sa okolo neho motali nejaký ľudia. Rozhodovali sa či ho kúpia alebo nie.

„Ja si ho vezmem!“

Zakričal som na predavača pri aute.

„Je naše! Boli sme tu prvé!“

Otočili sa na mňa dve slečny v mojom veku. Hneď ako ma zbadali, padli im sánky až k zemi. To som až taký škaredý? Od premeny som sa nevidel v zrkadle. Pozrel som sa na odraz od auta. Na sebe Jasperove veci, no bol som jednoducho... pekný!

„Vraveli ste niečo, dámy?“

K tomu hlasu sa hodila aj postava.

„N – nie.“

Vykoktala sa jedna a začala sa dusiť žuvačkou. Padla na zem a vyzerala, že má záchvat.Jej sestra začala hysterčiť. Išiel som jej dať prvú pomoc. Hneď ako som sa dotkol jej pier, začala ma bozkávať. Fúúúj! Bléé! Asi budem grcať! Pomyslel som si. Odtrhol som sa od nej a odišiel za predavačom.

„Máte vybraté?“

„Áno. To strieborné Volvo tam v rohu.“

„Budete platiť v hotovosti alebo kartou?“

„Kartou.“

Alice mi rýchlo poslala v myšlienkach:

„Pin kód je: 1234!“

„Odveziete si ho hneď? Nádrž je plná.“

„Áno, hneď."

"Poďte prosím za mnou.“

Prešli sme do garáže, otvorili sa veľké garážové dvere. Muž mi podal kľúče od môjho auta. Pokynul, aby som si sadol a on zatiaľ otvoril bránu. Prekvapivo bolo jednoduché ho riadiť.

„Dovidenia a ďakujeme za váš nákup. Príďte zas.“

„Dovidenia.“

Auto som zaparkoval na parkovisku, zamkol a išiel ešte niečo omrknúť. Prešiel som pár obchodov s hudbou a kúpil si nejaké CD. V elektre som kúpil prehrávač a MP3 – ojku. 3 páry topánok a 2 páry botasiek. Už ma to nudilo a tak som zaliezol do auta a pustil si CD. O chvíľu mi zazvonil mobil.

„Haló?“

„Edward?“

„Áno?“

„Príď sem!“

To bola len Alice. No čo už? Nechcem prísť o uško. Prešiel som parkovisko, ktoré už obklopovala čierno – čierna tma. Na telefóne som mrkol na hodiny. Wow! Displej ukazoval 22:14.

S Alice som sa stretol vo dverách. Každý držal minimálne 10 tašiek.

„Čo čumíš? Zober to! To čo sa zmestí dajte do Volva, ostatné do Porche a do Mercedesu. A ak tri autá nestačia použite Jeep a BMW.“

Za mojou rodinou išlo ešte asi 20 tých poskokov čo vo veľkoobchodoch nosia tašky. Dokonca každý mal aspoň 20 tašiek! Pane bože!

„Edward, kľúče!“

„Ja chcem šoférovať!“

„Nemáš vodičák! Navaľ ich sem!“

„Áno, madam.“

Sadli sme do auta a Alice naštartovala.

„Koľkého je vlastne dnes?“

„12. novembra.“

„Ďakujem.“

„Ty si asi videla čo sa stalo v tom obchode.“

Alice sa strašne rozosmiala. Jej zvonivý smiech otriasal autom.

„Ak myslíš to s tým bozkom tak áno! Ha ha ha!“

3. kapitola ♥ 5. kapitola

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 4. kapitola: