Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 3. kapitola

10.01.2010 (19:45) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 694×

Pohľad Edward Anthony Masen Cullen:

Doľahla na mňa skutočnosť. Bola krutá, nekonečná a vražedná. Nastala tma, tichý šepot doliahal z každej strany. Cítil som zem na líci, mala zhruba toľko stupňou ako ja. Žiadne zmysly, len tma, tma a tma... Nechcel som nič, ani svoju adoptívnu rodinu. Chcel som byť sám. Neviem čo sa stalo a kedy sa to stalo, ale bol som na kraji lesa kúsok od dediny. Prešiel som tmavou uličkou, kde som narazil na muža, ktorí obťažoval mladú slečnu.

„Ehm, ehm... Pane mali by ste ísť,“ ozval som sa, ten úchyl sa na mňa pozrel.

„Daj si pohov, mladý!“ Zhúkol. „Posledný krát Vám hovorím dajte jej pokoj!“ Jeho myšlienky smerovali ako ju niekde zatiahne a... pretiahne. Mal som sto chutí ho roztrhať a niekde zahrabať. Vždy som bol slušný. Vrazil som mu päsťou do nosa a v okamihu mu po brade tiekla krv. Do nosa ma praštila sladká vôňa. Priblížil som sa k jeho krku a zubami preťal tenkú kožu, sval a tepnu. Ústa mi zaplavila teplá krv, taká sladká. Telo kleslo a ja som zistil, že krv toho úchyla som už vyčerpal. Dievča na mňa vydesene pozeralo.

„Neboj sa.“ Povedal som. Musel som ju dobre vydesiť, ale až teraz som si spomenul čo som spravil. V mysli si stále opakovala:7

„Upokoj sa, Angela. Je to v pohode. Neublíži ti. No fajn tak mi ublíži, zožere ma, vytrávi...“ Hmmm... Takže Angela. Kolena sa jej triasli, až skoro spadla.

„Ď – ďakujem. U – už p – pôjdem.“Dostala zo seba a rozbehla sa, – zrejme domov. Už mi je jedno čo sa so mnou stane. Nech už ma roztrhajú, spália, zožerú či zabujú nejakým iným spôsobom. Nechcem nikoho iného. Nájdem si nejaké miesto, kde budem trpieť. Nenávidím sám seba! Nenávisť nemôže žiť bez lásky a láska bez nenávisti. Oni proste patria k sebe!

Amerika – 1976 Pohľad rozprávača:

Edward žil 24 rokov v starom opustenom blázinci a živil sa ľudskou krvou. Mával depresie z toho aké myšlienky počul u ľudí. Skoro cítil podľa slov akú bolesť, strach a zmätok jeho obete cítili. Od Cullenovcov na iných upírov nenarazil. V roku 1996 sa rozhodol vyhľadať Carlisla a spýtať sa či ho príjmu do rodiny od, ktorej pred toľkými rokmi „odišiel“. Medzi tým Rosalie a Emmett začali študovať, Carlisle začal pracovať ako doktor a Esme zostala dom a starala so o domácnosť. To zapríčiňovalo stále a dosť časté sťahovanie. Edward žil celé tie roky vo Vancuveri a mal šťastie lebo Cullenovci tam žili už tri roky a práve ich Ed potreboval. Možno mu pomôžu brodiť sa večnodťou. Ale ako sa ukázať pred Carlisleom, s červenými očami? Predsa už dávno nie je vegetarián. Za pokus nič nedá.

Pohľad Edward Anthony Masen:

Pri svojom už takmer rok obvyklom hľadaní po Carlislovi a behaní po lesoch, som to chcel vzdať. Jedno pekné ráno som bežal lesom smer Forks. Zelené, mokré mestečko neďaleko Vancuveru. Hľadanie som už skončil, nie že by som nachcel, ale nevedel som ich nájsť. Sadol som si na skalu a premýšľal, aké by to bolo byť mŕtvi ako Marie. Z rozmýšľania ma vytrhol známi, formálny hlas muža, zrejme upíra. Zahrialo ma u srdca. Moje podvedomie sa krotilo a malý kúsok dokonca dúfal, že je to Carlisle.

„Poznáme sa?“ Jeho hlas sa až príliš podobal na Carlisla. Len tak ako mimochodom som sa otočil, na moje prekvapenie to bol Carlisle.

„Myslím, že áno.“ Odpovedal som s úsmevom, no uveríte tomu? Ja som sa usmial!

„Edward, si to ty?!“ Skríkol hneď ako mi vydel do tváre.

„Áno! Prepáč, že som tak ušiel, ale bolo toho na mňa moc...“ Prerušil ma v polovici vety. A začal tu svoju.

„Tým sa netráp, robili sme si síce starosti, ale to už je za nami. Trochu ma trápia tvoje oči, ale mňa do toho nič nie je. Je to tvoje rozhodnutie a ja do toho nemám čo zasahovať. Poď na návštevu. Esme bude nadšená.“ Hovoril, ale ja som sa započúval do jeho myšlienok.

„Edward, bol by som tak rád keby si sa vrátil. Esme mala toľko starostí, je tak materinská. Bolelo ma vidieť ju tak zničenú. Prišla o dieťa, ešte,že mala Rose.“

„Hmmm... Carlisle, viem, že som vám ublížil a je mi to veľmi ľúto. Hmmm... Môžem sa k vám vrátiť?“ Jeho oči sa rozžiarili šťastím. Musel som sa usmiať.

„Budem dodržiavať vegetariánsky štýl.“ Sklonil som hlavu a netvor vo mne sa ozval naštvaným hlasom:

„To ako myslíš, že končíš! Skončíš kedy budem ja chcieť! Čo ťa neláka tá lahodná, sladká krv? Neprestaneš!“ Druhý, ten môj vravel:

„Edward, bude to lepšie, nebudeš mať depresie.“ Vratil som sa do reality a snažil ignorovať nadávajúci hlások netvora v mojej hlave. Otec ako by sa chcel opítať čo sa mi stalo, ale nechal to tak. Ticho prerušil ako prvý:

„Ideme?“ Nesmelo sa na mňa pozrel.

„Ideme. Nechcel si ísť na lov?“ Opítal som sa. Chcel som sa opítať na toľko vecí, napríklad: Ako je možné, že vidím ľudom do hlavy?

„Rodina je dôležitejšia a na lov pôjdeme aj s Emmettom. Teraz sú aj s Rose v škole. Esme bude skákať od radosti.“ Dopovedal.

„Viem, že je to divné, ale nevieš prečo vidím ľuďom do hlavy? Čítam im myšlienky...“ Skočil mi do reči.

„Máš dar? To je skvelé! Niektorý nášho druhu majú zvláštne dary.“ Povedal, keď sme zastavili pri veľkom dome. Bol prekrásny. Jedna otázka ma pálila na jazyku. Musel som ju vypľuť.

„Kto ho zariaďoval?“

„Esme s Rose sa vybláznili. Úplne sa zmenili, milujú nákupy!“ Odvetil s úsmevom. Akoby niekoho bavily nákupy. Horor!

Vstúpily sme dovnútra, z horného poschodia sa ozývali prerívané výkriky. Ony, ony... to robia... OMG! Vybuchol som smiechom. Esme a Carlisle sa na mňa pozreli. Chcel som im objasniť môj záchvat, zo seba som dostal len:

„O – ony... t – to... r – r – r – obia?“ Esme pukla smiechom a keď Carlisle pochopil moju otázku, začal sa tiež smiať.

2. kapitola ♥ 4. kapitola

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 3. kapitola: