Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 2. kapitola

06.01.2010 (17:45) • BellaCarlieCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1001×

2. kapitola – Vysvetlenie

„No vieš, to je trochu ťažké vysvetlenie. Ale najprv. Ja som Carlisle Cullen, toto je moja žena Esme a moja dcéra Rosalie. Ty si...?“ Začal Carlisle predstavovať členov svojej rodiny. Kto som ja? No, ja neviem. Ach, áno. Edward Anthony Masen.

„No, hmm... Edward Anthony Masen,“ odpovedal som, aj keď som si nebol tak úplne istý.

„A teraz to vysvetlenie: Edward – ak Ťa tak smiem volať – my nie sme ľudia. Sme upíri, ale skôr než si začneš myslieť, že nie sme v poriadku tak nás prosím vypočuj,“začal Carlisle.

„Sme upíri vegetariáni, to znamená, že sa živíme výhradne zvieraciou krvou. Ak chceš, môžeš žiť na vlastnú päsť a zvoliť si vlastný životný štýl. V našej rodine budeš vždy vítaný.“ Skončil svoj monológ a ja som úpenlivo premýšľal nad voľbou. Ale potom mi to docvaklo. Marie. Zviezol som sa na zem. Esme sa ku mne nahla pošeptala:

„Si v poriadku, chlapče?“

„Ona je mŕtva, je mŕtva...“ Takto som blábotal asi desať minút. Potom som zas počul také to „myslenie“. ‚Kto je mŕtvi? Že by jeho matka? Žena?‘ Esme mala v tvári tan taký materinský výraz.

„Som v poriadku – aspoň po fyzickej stránke – môžem prosím zostať s Vami?“ Opýtal som sa trochu zrujnovaným hlasom.

„Jasné,“ odvetili zborovo. Myslím, že už som si svoj životný štýl vybral. Je zo mňa obluda. Loch – Nesska by mohla ísť do riti.

„Ehm... Pôjdeme na lov?“ Ticho prerušil Carlisle a tým ma vytrhol z myšlienok.

„Rose, ty pôjdeš s Edwardom. Ja pôjdem s Esme na sever a vy na juh. Rose, a ešte, nauč ho loviť. Pôjdeme oknom.“ Dokončil a ja som vypleštil oči.

„Oknom? Veď sa zabijeme!“ V tu ranu sa všetci začali smiať. Ale veď mám pravdu.

„Edward, my sme nesmrteľný, bežíme rýchlo, máme veľkú silu. My sami sa zabiť nemôžeme, proste zabiť nás môže len upír alebo vlkodlak. Roztrhajú nás na kúsočky a spália.“ Odpovedala mi Rose medzi záchvatmi smiechu, keď sa to upokojilo Carlisle a Esme skočili z okna. Mal som strach, za tú hodinu mi prirástli k srdcu. Esme bola ako moja nebohá maminka Rosamund a Carlisle bol pravý opak môjho otca Pilara.

„Ja ti to ukážem. Len proste si stúpni na okraj okna a odraz sa, ani to nebolí.“ Spravil som všetko čo mi povedala, ale skočiť som sa už nebál, keď som zbadal tú výšku. Rozbehli sme sa teda na juh ako nám prikázal Carlisle. Ticho prerušila Rose:

„Viem že, mi do toho nič nieje, ale kto je mŕtvi?“ Táto otázka ma zaskočila. Mám jej povedať pravdu? Pýtal som sa sám seba.

„No, vieš Marie. Bola to moja nastávajúca snúbenica, ak sa to tak dá nazvať. Chcel som ju požiadať o ruku, tak som ju čakal v lese do, ktorého za mnou mala prísť. Keď už dlho neprichádzala, šiel som domov, ale cestou som ju našiel ležať na okraji lesa. Bola mŕtva. Miloval som ju viac než život. Zrejme ju roztrhal vlk. Bola celá od krvi a rozpáraná. Potom som si vzal zbraň a ušiel som do lesa, kde sťe ma našli a myslím, že aj premenili.“ Skončil som. Bolelo ma rozprávať o nej a ešte viac ma bolelo vedieť, že ju už nikdy neuvidím.

Zastali sme niekde v lese. Rosalie sa mi postvila tvárou v tvár.

„Zavri oči a počúvaj. Čo počuješ?“ Počul som potok, včeli a rev nejakej šelmi. Začala sa mi v ústach vytvárať tekutina a pálilo ma v krku.

„Hmmm... Kilometer na juh? Jedna šelma?“ Tipol som. Na moje prekvapenie to bolo správne.

„Presne. Poriadne sa nadýchni a uvoľni sa. Príde to samo.“ Cítil som ten odporný oheň v mojom krku, ale to už som letel lesom. Ani nie o minútu som stál z oči v oči pume. Ale čo ma nadchlo, bolo, že som sa nebál. Skočil som jej na jediný odraz na chrbát a preťal prekvapivo ostrími zubami jej kožu a krčnú tepnu. Krkom sa mi liala teplá krv, ktoráa chutila tak mäsito. Hasila malý plamienok v pojol krku až, keď som zistil, že krv už došla. Za mnou stála Rose a tlieskala. Prvé čo ma zaujalo boli jej medovo – zlaté oči. Ale čo? Veď ich mala čierne.

„Si ešte smädný?“ „Nie, ale tvoje oči. Mala si ich čierne a teraz sú zlaté.“

„Ach, hej. To je tou krvov. Ja sa idem ešte prejsť, musím si prečistiť hlavu. Môžeš ísť domov.“

„Aha, no jasné tak doma.“ Už som letel späť. Na okraji lesa som musel spomaliť, no šiel som ľudskou chôdzou. Veď ako by to vyzeralo? Vyskočil som naspäť do okna ako keby sa ani nechumelilo. Ale ono sa chumelilo až moc. Vo dverách sa oblavil Carlisle a Esme. Hneď ak ma Esme zbadala, kľakla si ku mne a mamičkovsky ma hladila po chrbre.

„Čo sa deje? Mne to môžeš povedať. Som teraz ako tvoja mama.“ Žiarivo sa na mňa usmiala. Už, už som sa chystal jej povedať o Marie, keď sa rozrazili dvere a v nich stála Rose a v náručí držala akéhosi mladíka. Z neho na mňa priam volalo: ‚Som v nebi a toto je môj Anielik.‘

„Carlisle prosím, premeň ho. Prosím. Posledné slovo už zašepkala." Položili ho na stôl a Carlisle ho začal obhrýzať. Mladík kričal ako o život, vrieskal. Po troch dňoch bol už triezvi.

„Ty vole! Ja som v nebi! Anielici!“ Všetci sme zadržiavali smiech, ale keď na mňa ukázal prstom a povedal:

„Hej ty si boh! Ja to viem. Prosím povedz mi, že toto nie je tvoja milenka!“ Ukázal na Rosalie. Toto sa už nedalo vydržať. Smial som sa na plné kolo. Ja a boh? Začal Carlisle:

„Nie, Edward nieje boh. Ehm. Ja som Carlisle Cullen, toto je moja žena Esme, moja dcéra Rosalie a,“ odmlčal sa a pozrel sa na mňa s myšlienkou ‚Edward, chceš byť môj syn?‘. Pousmial som sa a prikývol, otec pokračoval:

„môj syn Edward. Teší ma, ty si?“ Chlap sa priblble usmieval a vyzeral ako by mu, ja neviem ako to opísať ako by mu drblo v kocke. Pepáčte ten výraz, ale inak sa to opísať nedalo. Potom som si všimol jeho červené oči. Ale, keď on má červené a je po premene, potom aj ja, ale Rose, Esme a Carlisle ich majú zlaté.

„Ja som Emmett. Kde som to? Ako som sa sem dostal?“

„Emmett, je s teba upír. Vlastne my všetci...,“ Carlisleovo vysvetlenie prerušil Emmettov hurónsky smiech. Rose sa naňho vražedne pozrela, bolo zábavné sledovať jej tvár, keď sa jej div z uší neparilo, ale zábavnejšie bolo jej čítať myšlienky. ,Je normálny? Takto skákať človeku do reči? Veď, to sa nesmie!´ Dobre, že neskolabovala, ak je to u upírov možné. Musel som sa uchechtnúť. Rosalie ma skoro zabila pohľadom, už mi teda do smiechu nebolo, ale vedel som, že si mám niečo, alebo niekoho spomenúť. Na koho? Hmmm... Marie a potom už len tma. Niečo sa stalo.

Ten istý čas Isabella Marie Swan:

Vidím svetlo. Oslepujúce svetlo a ani tieň. Som mŕtva? Ale toto nieje možné, išla som do lesa a zrazu svetlo. Do riti! Čo sa to deje? V hlave mi výrilo milión otázok. V svetle stál obrys postavy. Vysoká asi 150 cm. Boh! Do frasa! Takže som mŕtva!

„Isabella Marie Swan? Čo tu TI robíš? Mala tu byť Victoria! Archaniel!“ Kričal muž. Ako sa to volám? Isabella? Hmmm... Čo mi chýba? Niekto tu chýba! Ale... ale čo sa deje?

„Archaniel, čo tu robí Bella? Ako si mohol?“ Už z neho kypel hnev.

„Ja... ja som videl tvora tak krásneho. Ani aniel sa mu nevirovná. Zlaté jemné vlny jej splívali na lopatkách, krvavo červené pery, dokonalé telo a sneholo biela pokožka.“ Rozplíval sa Archaniel.

„To bol upír!“ Keď to zakričal, až mi v ušiach zadunelo. Čo? Upír? Také niečo aj jestvuje? EDWARD! Cítila som ako klesám k zemi. Takže som už mŕtva, keď som v nebi. Čo je s Edwardom?

„Edward. Čo sa s ním stalo?!“ Posledné slovo som kričala. Som mŕtva, ale čo on?

„Je to takto. Teba roztrhal vlk namiesto Victorie a Edward ťa našiel mŕtvu a … No šiel spáchať samovraždu, ale našiel ho Carlisle a premenil v upíra. A teraz si musím niečo vyriešiť s Archanielom.“ Muž odišiel.

1. kapitola ♥ 3. kapitola

Autor: BellaCarlieCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život je boj a ja som už dobojoval! Alebo nie? 2. kapitola: